Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Hrebeňom Vtáčnika – sever

„Najkrajšie pohorie na Slovensku je Vtáčnik!” Že kto to hovorí? Snáď by sa nejaký zarputilý lokálpatriot zo Sebedražia alebo Prochote našiel. Možno ešte miestny značkár. A možno aj v jednej osobe. Objektívne: Vtáčnik najkrajším slovenským pohorím určite nie je. Ale zase bola by ho škoda vybaviť mávnutím ruky ako “dáke kopčeky tam voľade na západe, tam ako je Inovec a Tribeč”. Je tu skrytých pár miest, ktoré vám zaručene ťahajú foťák z brašne a sánku k zemi. Pár scenérií, aké sa inde nenájdu a vďaka ktorým pripustíte, že pre niekoho môže byť aj Vtáčnik ten naj. Ja to pripúšťam aj u seba, každou túrou viac a viac.

Vzdialenosť
37.8 km
Prevýšenie
+1600 m stúpanie, -1385 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 28.08.2009
Pohoria
Vtáčnik (Predný Kľak, Vysoký Vtáčnik), Hornonitrianska kotlina (Oslanská kotlina)
Trasa
Voda
Bystričianska dolina, 15 min. od Vtáčnika na sever, nad Veľkou Lehôtkou
Nocľah
bez
Doprava
Prievidza/Partizánske (vlak, bus) - Zemianske Kostoľany (vlak, bus) - Kamenec pod Vtáčnikom (bus), Veľká Lehôtka (MHD) - Prievidza (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1082 Vtáčnik (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: 20090828_Vtacnik.gpx

Trasa

Zemianske Kostoľany – Kamenec pod Vtáčnikom – Bystričianska dolina – Horný dom – Jaseňová skala – Siahy – Vtáčnik – Tri chotáre – Jarabá skala – Biely Kameň – Veľký Grič – Uhlisko – Veľká Lehôtka

Kde sme boli, kadiaľ ideme a kam len pôjdeme

Pre mňa ako Bojničana je Vtáčnikom to 25 kilometrov dlhé horstvo, tvoriace 800 až 1000 metrov vysokú terénnu bariéru bez výrazných vrcholov na východe. Spoza nej k nám na Hornú Nitru prichádza každý nový deň. Lákadlá jej južnej časti som vám priblížil pred dvomi rokmi vo svojej prvotine. Netreba čítať, v novinárskej skratke si zapamätajme dvojjediné – Buchlov a Kláštorská skala. Dnes som sa rozhodol ucelene prešľapať chodníčky severnej polovice hrebeňa a doplniť tak článok spred dvoch rokov.

Tým ale rozhodne neskončím, nakoľko "tam, odkiaľ slnko vychodí" sa vlnia ešte nenápadnejšie, no o to tajomnejšie kopčúriky podcelku – Nízkeho Vtáčnika. Už len z pohľadu do "landkarty" šípim nevídané dobrodružstvá: Ležisko, Koložiar, Beňov salaš, Pilníkove lúky, Pod Holou, Obrázok, Glezgove tále, Čierne blato, Pokuty, Krčmárka, ... Ale o pokutách za ležisko pod holou krčmárkou ako obrázok napíšem až niekedy nabudúce.

Trošíčku zdĺhavejší nástup

Tak ako skoro všade, aj na Vtáčniku to chvíľku trvá, kým sa k tým zaujímavým miestam dostaneme. Počas desaťkilometrového pochodu zo Zemianskych Kostolian cez Kamenec pod Vtáčnikom až po Horný dom v Bystričianskej doline by som si za pochodu aj "piškvorky" zahral, keby bolo s kým. Nuda. Miestni to zrejme vedia a tak asfaltovú trasu okorenili zastávkami náučných chodníkov Vtáčnik a Buchlov. Ten prvý začína už v ústí Gepniarovej doliny. Nové, tohtoročné tabuľky posielajú návštevníka iným smerom ako idem ja, ale napokon ho dovedú do tej istej medzistanice – na rázcestie Siahy, kúsok pod vrcholom Vtáčnika.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Buchlovský náučný chodník začína o čosi ďalej na rázcestí, odkiaľ sa dá z Bystričianskej doliny vystúpať po zelenej odbočke až pod zrázy tohto prekrásneho skalného útvaru. Medzitým ma asfaltka previedla minikaňonom v rezervácii, nápadito nazvanej Veľká skala. Výdatne som sa pri tom napojil v dvoch ľadových studničkách pri ceste. Všetkým odporúčam – jednak mi z vody nič nebolo, jednak sa už vyššie veľmi nie je z čoho napiť. S vodou je to na hrebeni tohto niekdajšieho stratovulkánu neslýchaná bieda.

Prvý vrchol dňa

Pri opustenom Hornom dome konečne a pekne zhurta opúšťam asfalt. Už o vrstvu oblečenia ľahší chrúmem serpentínky ako nožičky klobás. Nahor ma nadnáša vidina výhľadu z brala, ktorého päta sa pomaly črtá za kmeňmi stromov. A tiež prvé slnečné lúče, ktoré chvíľku po siedmej prežarujú vychladnutú dolinu. Spod Jaseňovej skaly mierim hneď doľava na vyhliadku. Je obrastená pichľavým borievčím a výhľad je obmedzenejší, ako som dúfal. Napriek tomu tu pár minút posedím, krásne sa odtiaľto vyníma Buchlov – skalnaté súostrovie vo vlnách bučiny.

Inak, turistické značenie si tu drží vysoký štandard, no kde-tu ponecháva turistovi možnosť sebarealizácie. Tabuľa na rázcestí prezrádza, že to máme k vzácne urastenému, chránenému buku len 100 metrov, smer však neprezradí. Poprechádzam sa teda lesom dookola, no toho správneho velikána neodhalím. Mal by mať 250 rokov, výšku 25 metrov a obvod kmeňa 532 cm. Pravdupovediac, adeptov na tieto parametre je v okolí mnoho, všetci už takmer v 1000-metrovej výške nad morom. Z niektorých zostali po zásahu bleskom len obhorené, hubami porastené totemy. Iné zas v polohe ležmo tvoria budúce podložie ďalším generáciám. Tvorí sa tu parádny prales.

Cez kostolíky k nebu

Vyššie, žiaľ, prales ustupuje v rozľahlých rúbaniskách, no augustové malinky sú dostatočnou satisfakciou. Tou by bol aj prvý výhľad na komíny hornej Nitry, no opar je tiež ešte augustový. Dohľadnosť sa rozplýva niekde na svahoch Strážova a malofatranského Kľaku a tu pripúšťam prvé sklamanie – do Tatier dnes pohľadom nedoskočím. A tak sa teším z preliezačiek prvých andezitových blokov, ktoré aj na tomto bočnom hrebienku pripomínajú skalné mestečká a považujem ich za jeden z unikátov pohoria.

Chodník vedie vlastne vrcholom skalných veží, ktoré prudko padajú doprava do jednej z dolín. Príznačne ich volajú kostolíky – Dolný, Stredný a Horný. Na jednej vežičke spozorniem – veverica veľká ako "bejk" prebehla konárom nad roklinou, stojí v efektnej póze na jeho konci v ideálnom svetle. A ja, truhlík, mám zase nasadený širokouhlý objektív! Jasné, že kým sklo vymením, je už o dve doliny ďalej.

Z rázcestia Siahy je to na vrchol Vtáčnika už len necelé 2 kilometre, alebo 300 výškových metrov. Pripája sa sem zmienený náučný chodník a na zvážnici parkuje nejaký vrcholový športovec. Hore v knihe je "makač" zapísaný s časom 7.20, pri mene svieti v krúžku zvýraznené číslo 37. Znamená to, že preborník pokoril vrchol tridsiatysiedmykrát. Takéto preteky, plné mnohých, ale dôsledne skrytých významov, sú na Hornej Nitre veľmi rozšírené. Pred desiatou už listujem knihou aj ja, v pokušení zakrúžkovať si nejaké, povedzme štvorciferné číslo.

Modrý od blaha

Napriek svojej plochosti nemožno vrcholu tejto hory uprieť genius loci. Poslednými stovkami metrov výstupu sa výška bučiny znižuje, hoci kmene stromov zostávajú rovnako hrubé a majú rovnaký vek. Na vrchole dosahujú výšku sotva 3-4 metre v bizarných tvaroch. Samotnú plošinu zdobia náučné tabule, rázcestník a nové krížisko, lesklé ako z nerezu. Kde tu rastie fotogenická jarabina a všade dookola sa modrejú záveje čučoriedia.

Takúto bohatú úrodu som tu ešte nezažil, plody sa veľkosťou a chuťou vyrovnajú tatranským. O desiatu mám postarané, po vyše polhodine odchádzam plný a modrý až za ušami. Opar tam dole medzitým ešte zhustol, teplomer akiste atakuje tridsiatku. Pre fantastické výhľady najmä na Strážovské vrchy a obe Fatry treba prísť na jeseň, alebo v zime.

Lesom a lesom a ... lesom

Úsek, čo nasleduje, by som nazval medzihrou. Alebo túžbou po dvoch kolesách. Odtiaľto až do konca túry je terén pohodlne zjazdný pre horský bicykel. Akurát to nie je povolené. Hrebeňom sa na sever vinie monotónna zvážnica, utopená v jednoliatom bukovom lese. Klesne o 50 metrov, zase o 100 stúpne a zas tak, len naopak. Dve hodiny predobedného capkania si sprestrujem experimentami s foťákom, hrdelným spevom, slalomom pomedzi stromy a tancom myšlienok. Jediný raz sa otvoria výhľady – z Orlieho kameňa na sparný juhovýchod do Kľackej doliny.

Zradné trhliny, ale aj jedno z najefektnejších miest pohoria

Ale to už som na rázcestí, odkiaľ na moje prekvapenie nevedie k zrázom Bieleho kameňa žiadna značená odbočka. Samozrejme, aj neznačený chodník mi stačí, tento vrchol dňa nemožno vynechať. No desať metrov pred vydupanou vyhliadkou ma zastaví veľká zákazová tabuľa. Nie je mi to po vôli, ale tejto tabuli ozaj nemám dôvod neveriť, erózia kameňa je tu priam hmatateľná, stačí sa rozhliadnuť. Vôkol sa ťahajú hlboké pukliny, ktoré hrozia odtrhnutím a zrútením zalesnenej steny vysokej niekoľko desiatok metrov.

Celá sústava brál tvorí mohutný biely amfiteáter. Dávam si obed a potom vykročím kúsok po jeho obvode v bezpečnej vzdialenosti od krajov. Nepatrím k vyznavačom adrenalínových zábaviek, ale fotke z jedného relatívne bezpečného miesta neodolám. Ďalšie z miest, aké sa inde nevidia. Najmä v zime a zjari však treba byť maximálne opatrný.

Nad Handlovou

Z Bieleho kameňa cesta prudšie klesá, no inak nemení svoju podobu. Okolo môžeme pozorovať početné a líniovo rozsiahle poklesy terénu. Pripisujem ich najskôr tak banskej činnosti, presúvame sa totiž do najsevernejšej časti pohoria. Jeho vnútro je prešpikované banskými chodbami a desaťročia vydolovanými priestormi – z jednej strany baňa Cigeľ, z druhej tragická Handlová. Kotlina, ktorej dáva meno, je zo všetkých strán ovenčená horami. Ale naozaj famózny výhľad na ňu poskytuje posledný vrchol dnešného dňa – Veľký Grič alebo pre domácich Veľký Kric.

Zo strany magistrály, ktorou idem, nepôsobí nijako impozantne. Skôr vďaka vykoseným dubom pripomína smiešnu hlavu pankera. Až keď podídem na neveľkú hrboľatú plošinu s ilustračnou ružicou, polkruhový výhľad na východ ohromí. Handlovú mám na dlani, obkolesenú Kremnickými vrchmi, Žiarom a Veľkou Fatrou. Výhľadová ružica pripomína aj Rozsutec, či Chochule, realita však dnes zostáva v rovine viery, že určite tam niekde sú.

Pár hrozienok zostáva na neskôr

Vydávam sa na zostup žltou smerom na Prievidzu. Slnko sa ma snaží upražiť a mne sa už nedarí odpútať myseľ od oroseného pohára. Poslednú vodu som na tomto vyprahnutom hrebeni scedil už dávnejšie. K tomu sa pridáva chôdza na štýl Pinocchia, keď sa nohy po 32 kilometroch už ani nesnažia spolupracovať a je to jasné – na dnes mi stačilo.

Zostup je akýsi pridlhý, spestrí ho až “sibírska“ scenéria lúk Uhliska. Je porastené statnými brezami a borovicami. Malý Grič (Malý Kric), ktorý som mal pôvodne v pláne, je doslova na skok. Ale už som pevne rozhodnutý niečo si nechať aj nabudúce. Schádzam k prvým rekreačným chatám Veľkej Lehôtky, kde si konečne naberám priehrštia pramenistej vody a zmývam prach ciest zvnútra i zvonka. Poniže prechádzam okolo cvičnej skalky, kde majú jednotlivé lezecké cesty roztomilé názvy ako “s úsmevom na perách”, či “s prstom v nose”. V lehotskej krčme dávam zlatistú bodku vydarenej túre a jej skoré pokračovanie naznačím ďalšími dvomi bodkami. Vtáčnik ani dnes nesklamal.

Fotogaléria k článku

Najnovšie