Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Budapešť – Szentendre – Szob – Štúrovo

Kam treba ísť bicyklovať, keď sa teploty na Slovensku šplhajú k štyridsiatke? Predsa do Maďarska, tam je teplejšie. A tak som sa vybral jeden pekný júlový deň pozrieť si, ako to vyzerá medzi Budapešťou a Štúrovom.

Vzdialenosť
60 km
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 16.06.2010
Pohoria
Podunajsko: Malá dunajská kotlina (Kisalföld) - Podunajská nížina (Duna menti alföld)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 150 m n. m.
  • Najnižší bod: 100 m n. m.
Voda
veľké množstvo zariadení po trase
Doprava
Esztergom - Budapest (vlak MÁV), Štúrovo - Budapešť (vlak ŽSR)
cestný bicykel
SHOCart mapy
Pilis Visegrádi-Hegység 1 : 40 000 (č. 16)

Trasa

Štúrovo – Ostrihom (Esztergom) – Dorog (vlakom) – Budapešť, Aquincum felső – Szentendre – kompa (riečny prievoz) – Szigetmonostor – Surány – Tahitótfalu – kompa (riečny prievoz) – Vác – Veröce – Kismaros – Nagymaros – Dunajský ohyb (meander) – Dömösi átkelés (železničná zastávka) – Zebegény – Újvölgy – Szob – kompa (riečny prievoz) – Basaharc – Hideglelös kereszt – Ostrihom (Esztergom) – marína (riečny prístav) – ostrihomská bazilika (katedrála) – Most Márie Valérie – Štúrovo

Štúrovo – Ostrihom – Dorog – Budapešť

Cestu som začal v Štúrove, odkiaľ som prešiel po peknom Moste Márie Valérie do Ostrihomu (Esztergom). Toto mesto je známe svojou impozantnou katedrálou, ktorú je z mosta veľmi dobre vidieť. Do Budapešti som plánoval ísť vlakom z Dorogu a tak som si prešliapal tých 11 kilometrov ako peknú rozcvičku, navyše v príjemnom mrholení. Až v Dorogu na stanici som zistil, že som si to mohol ušetriť, pretože ten vlak vychádza z Ostrihomu. Čo už, kto nemá v hlave, má v nohách a aspoň som sa trochu rozhýbal. Hustota vlakov do Budapešti je ráno naozaj vysoká, v špičke je to hádam každých dvadsať minút. Sú to pohodlné klimatizované vlakové súpravy, je v nich veľa miesta na bicykle. A dokonca je v nich separovaný zber odpadov.

Vlak ide až do budapeštianskej stanice Nyugati v úplnom strede mesta a tak kto si chce pozrieť Budapešť, môže ísť až tam. Mne sa však do horúcej Budapešti nechcelo a tak som vystúpil už na stanici Aquincum felső, odkiaľ je to blízko k Dunaju a na Dunajskú cyklotrasu. Z vyvýšenej stanice je dobre vidieť archeologickú lokalitu Aquincum, pekne obnovené pozostatky rímskeho vojenského tábora, ktorý strážil severnú hranicu Rímskej ríše, známu ako Limes Romanum. Je tu síce múzeum, ale bicykel volá a tak prechádzam popod železnicu a vyrážam smerom k Dunaju, kde sa pri železničnom moste napojím na Dunajskú cyklotrasu. Táto trasa je súčasťou budovanej siete diaľkových trás EuroVelo (má v rámci tohto systému číslo 6) a preto ma, okrem jedného úseku, bude sprevádzať celkom dobré značenie EuroVelo až do Ostrihomu a keby som po nej pokračoval, tak prídem až do nemeckého Pasova.

Blatové orgie

Prvých niekoľko kilometrov popri Dunaji je veľmi príjemných. Je to výletno-rekreačná štvrť a keďže je ešte ráno, prechádzam popri čašníkoch, ktorí pripravujú terasy nespočetných reštaurácií a kaviarní na nápor hostí a míňam veslárov, ako si vynášajú z početných lodeníc svoje člny a lode a vyrážajú na rannú dávku kilometrov po peknom ramene Dunaja. Po pár kilometroch prejde cyklotrasa z tejto nábrežnej ulice na hrádzu, podobnú tej bratislavskej, avšak teraz ráno takmer ľudoprázdnej. Iba kde- tu bežec, iba kde-tu psíčkar, skrátka idylka, vďaka ktorej kilometre odkrajujú skoro samé.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Idylický stav však skončí po tom, ako prechádzam popod nový dunajský most. Cyklotrasa ešte nie je uprataná po májových a júnových záplavách a tak sa mení na jedno bahnité lepkavé klzisko, cez ktoré prechádzam najnižšou rýchlosťou a aj tak sa mi bicykel obalí lepkavým blatom. Tento úsek síce netrvá dlho a čoskoro prídem opäť na ulice budapeštianskeho predmestia, kde sa prejazdom cez mláky zbavím blata, ale aj tieto ulice končia a trasa ma vedie do lužného lesa. Škoda, že trasa ešte nie je uprataná, už som tu išiel viackrát a za normálnych okolností ponúka tento prejazd cez krásne, miestami až mystické lesy skutočný zážitok. Dnes je však zámková dlažba cyklochodníka ešte stále pokrytá blatom. Nie je to nič strašné, ale namiesto vychutnávania hlbokého lužného lesa musím hľadať ideálnu, teda doslova najčistejšiu stopu. Chodník po čase vychádza na hrádzu, ktorá je síce suchá, ale tak rozbitá, že sa po nej nedá ísť inak ako pomaly. Po pár stovkách metrov trasa nebezpečne schádza opäť do lesa, tentokrát však bez dláždeného chodníka a tak opäť začínajú blatové orgie. Je už mesiac po záplavách, ale les je taký hustý, že sem slnečný lúč neprenikne a tak je chodník stále mokrý a rozbahnený. Dá sa to prejsť, nie je to nič strašné, ale ľutujem cyklistov, čo idú „na ťažko“ a nechápem, prečo ešte nie je tento úsek vydláždený. V lete tu chodia stovky domácich aj zahraničných cyklistov denne a určite by si zaslúžili lepšie privítanie v Budapešti (keďže hlavný smer cyklopremávky na tejto trase je z Viedne do Budapešti, teda idem v protismere hlavnej premávky).

Szentendrejský ostrov

Všetko sa mení príchodom do Szentendre. Začína sa tu luxusný cyklochodník, ktorý nás popri čističke a bývalých kasárňach dovedie priamo na známe Dunakorzó (Dunajské korzo). Szentendre je označované za bohémske predmestie Budapešti, pretože v ňom žili umelci, ktorým ruch veľkomesta nevyhovoval. Dnes je však plné amerických, japonských a nemeckých turistov, ktorí v nespočetných obchodíkoch v úzkych uličkách pekného centra nakupujú "tretky" a obedujú tradičné maďarské jedlá. Napriek tomu malú odbočku z nábrežia do centra odporúčam, je to pekné mestečko.

Trasa pokračuje pozdĺž Dunaja najprv po cestách, potom po samostatnom cyklochodníku. Treba uznať, že Maďarsko cyklistov víta a tak podobne ako dnes skoro po celý deň, aj teraz idem po vyhradenom cyklistickom chodníku, t. j. po časti cesty alebo chodníka pre peších, vyznačenej žltými pásmi. Stále ide o trasu EuroVelo 6, z ktorej však za Szentendre dnes po prvý a poslednýkrát schádzam, keď využívam kompu a prechádzam na Szentendrejský ostrov, kde tesne liznem dedinku Szigetmonostor, aby som po relatívne pokojných cestách pokračoval až do Tahitótfalu, kde sa na EuroVelo opäť pripojím. Tento ostrovný variant sa mi zdá krajší a kľudnejší v porovnaní s „logickejším“ pokračovaním pozdĺž Dunaja, ktoré vedie rušnými rekreačnými a chatovými oblasťami.

Z ostrova je pekne vidieť okolitú krajinu, najmä pohorie Pilis, je tu veľa pekných slnečnicových polí, konských fárm a rančov a idem dokonca aj popri jazere, v ktorom sa kúpe zopár ľudí. V Tahitótfalu odbočím doprava smerom na Vác a na dlhej rovnej ceste takmer bez ochrany začínam prvýkrát pociťovať účinky nesmiernej horúčavy. Mám problém spraviť čo len fotografiu koní, pasúcich sa pri ceste, pretože akonáhle zastavím, udrie do mňa nával horúceho vzduchu a slnečnej páľavy. A tak treba stále ísť a ísť, jazda na bicykli prináša aspoň aký-taký vietor. A ponáhľanie sa oplatilo, ku kompe do Vácu prichádzam v poslednú sekundu, bez zabrzdenia na ňu rovno vchádzam, hneď po mne sa dvíha nájazdová rampa a som rád, že nemusím čakať polhodinu na ďalšiu.

Vác – Veröce

Kompa ma vyhodí na nábreží vo Váci, kde v klimatizovanom bufete a v tienistom parku odpočívajú desiatky anglicky a nemecky hovoriacich cykloturistov, ktorí práve prišli v smere oproti mne. Dunajská cyklistická cesta je totiž jednou z najznámejších diaľkových cyklotrás v Európe a aj keď jej ďaleko najfrekventovanejšou časťou je úsek Pasov - Viedeň, tak aj úsek z Viedne do Budapešti láka davy cykloturistov a vo svojej ponuke ju má väčšina známych globálnych cykloturistických kancelárií. Nejde pritom o žiaden skvost, dlhé nezáživné úseky z Viedne do Bratislavy či v západnom Maďarsku ma nikdy nenadchli. Keby sme aspoň časť z týchto cykloturistov odlákali od Dunaja do slovenského vnútrozemia, ich zážitok by bol určite krajší a viac ľudí by si na Slovensku zarobilo. Je to najmä o marketingu a ten sa musíme naučiť.

Vác je pekné mesto, určite sa oplatí potúlať sa jeho centrom. Páľava však vrcholí a na to dnes skrátka nemám sily. A tak exujem fľašu minerálky, ďalšie dolievam do cyklofľašiek a vyrážam ďalej, opäť po peknom cyklochodníku EuroVelo 6 pozdĺž Dunaja. Pekné štrkové pláže dnes prilákali množstvo ľudí, ktorí sa kúpu priamo v Dunaji, čo je pre mňa prekvapením. Rieka teda zrejme nie je špinavá, aj keď je kalná a má ďaleko do priezračných morí v Chorvátsku či v Egypte. Prúd je tu silný, ľudia sa ním nechávajú unášať a už nemám čas zistiť, ako sa vlastne dostanú naspäť.

Cyklochodník pokračuje lesom na brehu, tam cez predmestia Vácu, až nakoniec zakotví pri hlavnej ceste a popri nej ma dovedie do dedinky Veröce. Meliem z posledného, horúčava ma ničí a tiene stromov na brehu Dunaja ma tak lákajú, že si nevšimnem tú správnu odbočku a zakotvím na brehu. Tieň a vetrík ma presvedčili, aby som si tu spravil prestávku a zjedol niečo zo svojich zásob. Medzitým trojica vodákov pri mne skáče do vody a prvýkrát ľutujem, že som si nevzal plavky. A tak vyzúvam tretry, zhadzujem tričko, vchádzam do Dunaja aspoň po kolená a dôkladne sa ošpliecham. Pôžitok a úľava je taká silná, že zabúdam, že mám na opasku telefón, foťák a diktafón. Všetko je mokré, ale našťastie bez ujmy. Potom si už iba ľahnúť do tieňa, ležať a ležať...

Lenže cesta volá a tak po chvíli opäť sadám na bicykel a vyrážam na ťažký úsek niekoľkých kilometrov na otvorenom slnku. Páľava je obrovská, začínam pochybovať, či to naozaj zvládnem a či som neurobil chybu, že som ignoroval predpoveď počasia. Musím len šliapať a nezastať, lebo keby som zastavil, už by som sa asi nepohol, ale rovno skolaboval. A tu sa zrazu ako zázrak objavuje futbalové ihrisko s postrekovačmi. Neváham, vrhám sa pod jeden a okamžite som úplne mokrý. A znova a znova dávka ľadovej vody pri každej jeho obrátke. Radosť žiť! Skutočné blaho nastáva, keď nasadnem na bicykel, pretože v mokrých veciach mi pri jazde začína byť normálne zima, skrátka je to skvelé.

Maďarská riviéra a Dunajský ohyb

Cyklochodník ma privádza do Nagymarosu. Na opačnej, pravej strane Dunaja sa týči Vyšehrad (Visegrád), známy zo starých aj nových dejín strednej Európy. Na Dunaji je veľká premávka, od nákladných lodí cez osobné a vyhliadkové lode, luxusné jachty a kánojky až po nafukovačky. Je to tu pekné. Veľkým prekvapením je pre mňa samotný Nagymaros a začínam rozumieť, prečo boli Maďari proti výstavbe priehrady v týchto miestach. Nábrežie tu totiž pripomína ničím nefalšovanú riviéru – piesočné pláže, promenáda, reštaurácie, kaviarne a bufety, ľudia na dekách a vo vode, skrátka Stredozemné more ako vyšité. Načo do Chorvátska, stačí do Nagymarosu!

Posedím na tienistej terase kaviarne, popozerám, popijem a vyrážam ďalej. Trasa vedie miestami, kde bolo pred štvrťstoročím veľké stavenisko priehrady, ale po rozhodnutí o jej zrušení toto obrovské stavenisko zarovnali a teraz je na oboch stranách Dunaja síce nie veľmi záživné, ale vcelku pekné prostredie. Cyklochodník je tu rovný ako pravítko a trvá nejakú chvíľu, kým ma dovedie k ďalšiemu zaujímavému miestu, k Dunajskému ohybu. Mohutná rieka tu zužuje svoje koryto a zrýchľuje tok. Nad Dunajom sa tu týčia zrázy pohoria Börzsöny a tak je v úzkom, hádam stometrovom páse medzi zrázom a riekou natlačená významná dvojkoľajová železnica (z Nemecka a z Bratislavy do Budapešti a ďalej na Balkán), široká cesta a cyklochodník. Kuriozitou je železničná zastávka Dömös, popri ktorej prechádzam. Je tu totiž iba zastávka, samotná dedina leží na druhom brehu veľrieky, ktorá je tu nejakého pol kilometra široká a má dosť silný prúd. Pod zastávkou je síce malé prístavné mólo, ale neviem, či je prievoz ku každému vlaku alebo len na objednávku.

Prechádzam cez dedinku Zebegény, za ktorou Dunajská cyklistická cesta prvýkrát od Vácu vychádza na normálnu štátnu cestu a tá ma dovedie až do Szobu. Toto je už pohraničná obec, pretože keby som pokračoval popri železnici ďalej, prídem až k Ipľu a po železničnom moste (je na ňom lávka pre peších) prejdem na Slovensko neďaleko dedinky Chľaba. Ja však v Szobe schádzam po cyklotrase k Dunaju a cez pekný nábrežný park prichádzam k ďalšej, dnes už tretej kompe. Táto chodí iba raz za hodinu a prišiel som sem priskoro, tak musím 50 minút čakať. Najprv dám reč s mnohopočetnou holandskou cyklistickou rodinkou, ktorá putuje odniekiaľ z Nemecka a to vrátane dvojročného cyklistu, ktorý pospáva v cyklosedačke pod stromom. Rodinka sa síce už blíži k svojmu cieľu, k Budapešti, ale dnes to kvôli horúčave vzdali, zlákala ich pekná pláž pri prístave a tak sa čľapocú v Dunaji. Až moje ubezpečenie, že neďaleko v Nagymarosi je ešte krajšia pláž, kde sa bude iste lepšie nocovať, ich presvedčilo pobaliť svoj putovný tábor a vyraziť ďalej. Ostávam sám, na lavičke si zdriemnem a potom pozorujem nejaký vodácky kurz pre deti. Je to síce koniec Maďarska, ale na počudovanie je tu živo, najmä ak to porovnám s Chľabou, ktorá je odtiaľto len pár kilometrov a nič sa tam nedeje.

Szob – Ostrihom

Napokon sa prievozom preplavím späť na pravú stranu Dunaja a začínam poslednú etapu môjho výletu. Niekoľko kilometrov po rušnej ceste patrí k tým nepríjemným, ale potom cyklotrasa opäť odbočuje sa samostatný cyklochodník popri Dunaji. Je to tu pekné, rozľahlé štrkové pláže, plné rybárov, opaľujúcich sa rodín a kúpajúcich sa detí, kde-tu kotlík, v ktorom varia guláš (alebo halaszlé?) a za tým všetkým sa na druhej strane Dunaja týčia slovenské Kováčovské kopce, známe aj ako Burda. Chodník sa nenápadne blíži k Ostrihomu (Esztergom), objavujú sa prvé domy, pekný bikrosový štadión a ani neviem ako, stojím pod majestátnou Ostrihomskou katedrálou.

Pokračujem cez park až k maríne - prístavu luxusných jácht (áno, sme stále v Maďarsku, vo vnútrozemí) a potom napriek horúčave ešte vybehnem ku katedrále, odkiaľ sú krásne výhľady na Dunaj, Štúrovo a jeho okolie. Chvíľa oddychu stačí na rekapituláciu celej túry a treba povedať, že rozhodne nesklamala. Človek by povedal, že je to len nejaký kúsok Maďarska, ale našiel som tu pestrú zmes histórie a súčasnosti, prostredie, ktoré žičí cyklistom, riavu ľudí domácich aj spoza oceánu, kúsok exotického Stredomoria, atraktívne prostredie jácht, lodí a lodníkov, skrátka presne takú všehochuť, akú cykloturista hľadá. A to všetko len kúsok od hranice so Slovenskom.

Predsavzatie

Zmorený teplom sadám na bicykel, spúšťam sa k Dunaju a cez Most Márie Valérie domov, na Slovensko do Štúrova. Som však rozhodnutý sa sem opäť vrátiť a objaviť cyklistické zákutia pohorí Pilis a Börzsöny. Určite to stojí za to!

Fotogaléria k článku

Najnovšie