Trasa

Dedinky, železničná zastávka – Mlynky, časť Palcmanská Maša – Mlynky, časť Prostredný Hámor – Mlynky – Mlynky, časť Trosky – Mlynky, časť Rakovec – Mlynky, časť Sykavka – Hnilec – Delava – rekreačné zariadenie Gabačka – Nálepkovo, časť Peklisko – Nálepkovo, časť Hámre (Tretí Hámor, Druhý Hámor, Prvý Hámor) lyžiarske stredisko Nálepkovo – Nálepkovo – Švedlár, časť Vyšné Hrable – Švedlár – Švedlár, časť Nižné Hrable – Mníšek nad Hnilcom – Helcmanovce – Prakovce – Prakovce, časť Matilda huta – Gelnica, časť Háj – Gelnica – Gelnica, časť Mária huta – Jaklovce – most cez vodnú nádrž Ružín – Margecany, železničná stanica

Z Dediniek do Hnilca

Túru začíname na železničnej zastávke Dedinky, kde je možne dostať sa buď vlakom, alebo odparkovať auto. Zastavme sa hneď na začiatku a opíšme si vodnú nádrž Palcmanská Maša (známu aj pod názvom Dedinky). Palcmanská Maša je najväčšia vodná nádrž na území Slovenského raja, vytvorená na hornom toku rieky Hnilec, v kotlinovitom rozšírení údolia pod južnými skalnatými zrázmi Geráv. Vodná nádrž je dôležitou súčasťou energetického systému. Voda z nej sa odvádza na juh tunelom popod Dobšinský kopec do Dobšinej. Plocha je približne 85 ha. Prečerpávacia vodná elektráreň Dobšiná je prvou väčšou prečerpávacou vodnou elektrárňou na Slovensku. V prevádzke je už od roku 1953. Zaujímavosťou je, že voda je prevádzaná z povodia Hnilca do povodia Slanej.

Zo zastávky Dedinky vyrazíme po štátnej ceste II. triedy číslo 535 smerom k obci Mlynky. Cesta je asfaltová, pomerne úzka a relatívne dosť frekventovaná. Obec Mlynky vytvorená z pôvodných baníckych osád Spišskej Novej Vsi - Mlynky, Palcmanská Maša, Prostredný Hámor, Biele Vody, Havrania Dolina, Rakovec, Trosky, Stupy a Sykavka, ležiacich v údolí Hnilca. V baniach v chotári osád sa dolovala medená a železná ruda.

Začiatkom 19. storočia v Palcmanskej Maši podnikatelia Leopold a Samuel Palcmanovci postavili vysokú pec a hámre. V obci až do roku 1963 pracoval samostatný banský závod. Roku 1966 sa banské podnikanie v obci ukončilo. Zaujímavosťou boli nákladné lanovky, ktoré prepravovali rudu z Mlyniek až do Dobšinej. Pozostatky sú však už ozaj len nepatrné a treba ich hľadať. Pamiatky na banícku minulosť sú pripomenuté v osade Havrania Dolina. Na križovatke ciest je odbočka k historickej zvonici a k iným banským pamiatkam vedie náučný chodníček.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bicyklom však pokračujeme až na odbočku z cesty 535 pred osadou Rakovec. Tu opúšťame „hlavnú“ cestu a aj nebezpečenstvo stretu s autami. Rakovec je malebná banícka osada už s vymretým pôvodným obyvateľstvom. Stala sa viac-menej víkendovou destináciou. Osada má okrem baníckej minulosti aj raritu. Malá vodná elektráreň v osade je vôbec najstaršou vodnou elektrárňou Slovenských elektrární, a. s. - bola uvedená do prevádzky v roku 1912. Sú v nej inštalované dva agregáty s Francisovou turbínou a celé základné technologické zariadenie je pôvodné. Bohužiaľ sa nám nepodarilo dostať dovnútra.

Stálym miernym klesaním popri železničnej trati po asfaltke zúfalejšieho stavu prichádzame do osady Sykavka. Niekoľko domov a hlavne prameň dobrej vody. Tu končí asfalt a začína šotolinová lesná cesta, ktorá sa čochvíľa mení v chodník a vzapätí na prť. Táto časť cyklomagistrály nie je zrejme frekventovaná. Predierali sme sa v pomerne vysokej tráve v močaristom podklade. Našťastie tento kritický úsek je dlhý iba menej ako kilometer. V žiadnom prípade nie je vhodný pre cestné bicykle. Odmenou za močaristú tortúru je však prekrásny výhľad na obec Hnilec.

Obec je v údolí Hnilca pod masívom Babinej, Súľovej, Veľkej a Malej Knoly. Obec vznikla po roku 1290 a bola pôvodne baníckou obcou s hámrami a ťažbou striebornej rudy. Pôsobil tu Štefan Mišík (1843 - 1919), historik a etnograf bojujúci za slovenskú národnú samostatnosť. Na ceste na Grajnár, na skalnej stienke vedľa cesty, je umiestnená jeho pamätná tabuľa.

Zaujímavosti Hnilca:

Rímsko-katolícky kostol Panny Márie bol postavený v rokoch 1894 - 1897 v pseudogotickom slohu. Jednolodie má polygonálny uzáver, súčasťou stavby je trojpodlažná veža. Presbytérium je zaklenuté valenou klenbou, loď pseudogotická krížovou rebrovou klenbou. Vnútorné zariadenie veže pochádza z rovnakého obdobia ako stavba kostola.

Barokový kaštieľ, postavený v druhej polovici 18. stor., prestavaný a upravený v 20. stor., je to viacpodlažná obdĺžniková budova s dvojosovým, nesúmerným rizalitom. Miestnosti na prvom podlaží sú zaklenuté pruskou klenbou s pásmi. Pôsobil tu Štefan Mišík, historik a etnograf bojujúci za slovenskú národnú samostatnosť. Za rakúsko-uhorskej monarchie bol Hnilec rozdelený na Gemerský a na Spišský. Obyvatelia obce pracovali na výstavbe trati Margecany – Červená Skala. V období SNP sa aktívne zapojili do partizánskeho hnutia.

Pod kostolom sa nachádza krčma s možnosťou osvieženia. Zaujímavosťou pohostinského zariadenia je, že je dotované z obecného rozpočtu.

My však pokračujeme cez obec okolo pošty. Pri železničnom viadukte ideme po ľavej strane miestnou komunikáciou bez toho, aby sme prešli popod železničnú trať.

Hnilec – Nálepkovo

Penetrovaná cesta stále zhoršujúcej sa kvality nás dovedie až do osady Delava. V Delave sa nachádza ubytovacie zariadenie Gabačka, pri ktorom asfaltka definitívne končí. Pokračujeme pomerne širokou lesnou cestou. Cesta je dláždená kameňmi a určite je jej vek úctyhodný. Po pravej strane môžeme sledovať železničnú trať na násype s niekoľkými peknými klenutými, kamennými priepustmi. Železnica, cesta a rieka sa zrazu primknú k sebe a hneď je nedostatok miesta.

Cyklocesta prechádza popod železničnú trať a nasleduje síce krátke, ale o to intenzívnejšie stúpanie nad železničnú trať. Križovatka cyklociest nad traťou je posledným miestom, kde nie je asfalt. Od tohto miesta pôjdeme po asfaltke až do Margecian. Miernym klesaním pokračujeme ďalej. Po ľavej strane sa nám otvárajú výhľady na dolinu rieky Hnilec. Míňame osadu Nálepkova - Peklisko, ktorá je v doline pod nami. Údolie sa zrazu rozostúpi. Zbrusu nová asfaltová cesta vedie postupne cez osady Hámre (Tretí Hámor, Druhý Hámor a Prvý Hámor).

Zastavil nás nový kostol v osade Tretí Hámor. Pekné miesto na krátky oddych. V popredí už spoza lomu údolia vykúkala obec Nálepkovo. Dostali sme sa k nej dlhým miernym zjazdom. Tesne pred obcou na pravej strane v posledných rokoch vyrástlo dedinské lyžiarske stredisko. Obec nás privítala množstvom popred bicykle pobehujúcich Rómov, ktorí sa zjavne nudili a cyklisti ich vytrhli z ich rozjímania.

Nálepkovo sa nachádza v údolí rieky Hnilec, v mieste sútoku so Železným potokom. Vzniklo v roku 1290, v lese Malý Hnilec. Z poverenia Máriássyovcov v roku 1358 sa obec stala ich zemepanským a banským mestečkom, v ktorého chotári boli ťažené železné rudy, lokalizované pražiarne, huty a hámre, neskôr i vysoká pec. Okrem baníctva a hutníctva je obec známa výrobou železného náradia pre poľnohospodárstvo a prácou v lese. Hlavné banské centrá boli baňa Gustáv a Xantipa, v ktorých ťažba zanikla na začiatku 2. polovice 20. storočia.

Na ľavom brehu Železného potoka v centre obce stojí rímsko-katolícky kostol svätého Štefana Kráľa, postavený v roku 1763, keď staršia budova kostola zo 14. storočia musela byť zbúraná. Starý katolícky kostol bol v 16. storočí pri reformácii obce na luteránsku vieru používaný aj novou cirkevnou obcou až do roku 1673. Evanjelický kostol mohol byť vybudovaný až v rokoch 1785 - 1789 na základe tolerančného patentu cisára Jozefa II. Každému cirkevnému spoločenstvu záležalo na výchove mládeže v zmysle svojho učenia, boli preto v blízkosti kostolov postavené školské budovy pre katolíkov aj evanjelikov osobitne. Tým bolo vytvorené miesto dnešného centra mestečka, ku ktorému v roku 1858 pribudla samostatná budova radnice s vežou.
V okolí sú staré banícke usadlosti v Hámroch pozdĺž Hnilca západným smerom k Peklisku.

V Nálepkove je niekoľko krčiem a obchodov, kde sa dá najesť a doplniť zásoby. Bohužiaľ tu končia aj pokľudné miestne asfaltky a cyklomagistrála vychádza na štátnu cestu číslo 546. Dobrá správa pre vyznávačov „žiletiek“ je, že od Nálepkova im už nebude v ceste stáť žiadna šotolina alebo podobné zrady.

Nálepkovo – Gelnica

Opúšťame centrum Nálepkova. Príjemnou širokou cestou pokračujeme miernym stúpaním a klesaním do obce Stará Voda. Do samotnej obce naša trasa nevedie. Táto banícka a hutnícka osada sa nachádza na pravom brehu rieky Hnilec, siaha až na severné svahy Zlatého stola. Jej okolie je poznačené rozsiahlou baníckou činnosťou na ťažbu medených rúd, ktorá sa v roku 1858 presťahovala do Smolníckej Huty. Od roku 1865 vznikla nová huta na spracovanie železa a hámre s výrobňou klincov. Od konca 18. storočia spadala pod správu banskej komory. V južnej časti obce smerom k Švedláru sú dodnes pozorované pozostatky po ryžovaní zlata. Baníctvo a hutníctvo tu zaniklo začiatkom 20. storočia. Obcou vedie turistický chodník na vrchol Zlatý stôl (najvyšší bod Volovských vrchov; poznámka redakcie). Za svoj názov vďačí kráľovi Matejovi Korvínovi podľa povesti, ktorý tu na svojich potulkách obedoval.

My sa však môžeme zastaviť pod klenbovým železničným Starovodským viaduktom. Má 4 otvory s kamennými klenbami, krajné polia svetlosti po 8 m, vnútorné jedno 8 m, druhé 12 m. Viadukt bol na konci vojny úplné zvalený, takže po odstránení trosiek muselo byť zriadené drevené provizórium s roštovými trámami na mohutných drevených pilieroch.

Nasleduje obec Švedlár. Tak ako všetky sídla v okolí, ide o o staré banské mestečko. Obec, ktorá sa v stredoveku vyvíjala ako mestečko, v 17. storočí patrila k najľudnatejším sídlam na Spiši, leží na nive a terasovej plošine Hnilca. Územie bolo obývané už v mladšej dobe bronzovej. Prvá spomienka o obci je z roku 1338. Okrem baní na meď bola v 18. - 19. storočí v prevádzke vysoká pec, sídlil tu aj banský úrad. Koncom 19. storočia baníctvo začalo upadať. Po roku 1945 časť obyvateľov nemeckej národnosti vysídlili. V západnej časti obce pri ústí Starovodského potoka sa nachádzalo posledné známe ryžovisko zlata na Spiši. V 2. polovici 20. storočia vznikla ťažba a spracovanie čírotaviaceho kremeňa, ktorá bola utlmená v roku 1993. Dnes majoritnú časť obyvateľstva tvoria Rómovia. Za pozretie stojí rímsko-katolícky gotický kostol z 2. polovice 14. storočia, v 17. storočí prestavaný do barokového slohu. Drevený krytý most cez rieku Hnilec z 2. polovice 19. storočia. A klasicistické meštianske domy z 19. storočia.

Kúsok za Švedlárom sa asfaltka opäť križuje so železnicou. Miernym stúpaním sa dostávame nad údolie. Cesta lesom je príjemná napriek úpeku. Stromy chránia pred úpalom. Ako sa vraví, koľko hore, toľko dole. Mníšek nad Hnilcom nás privítal slniečkom a zavretým obchodom.

Prvá písomná zmienka je z roku 1243, kedy sa tu spomínajú pustovne mníchov. V chotári obce sa ťažili železné rudy a medené rudy s obsahom zlata. Postupne sa z obce stalo poddanské banské mesto s vlastným erbom a banským úradom. Ťažené rudy boli v blízkosti baní spracované v menších hutách s hámrami a neskôr aj vo vysokej peci Fe rúd. Vo východnej časti na hranici so Smolníckym chotárom existovali staré bane na medenú rudu s obsahom striebra a zlata, na lokalite Fichtenhübel, s úvodnou Raky štôlňou. Ťažba tu zanikla koncom 19. storočia. V 2. polovici 19. storočia po podrobnom prieskume sa začalo so stavbou nového ťažobného závodu, avšak ešte pred obnovením ťažby došlo k jej útlmu.

V roku 1884 bola uvedená do prevádzky časť úzkokoľajnej železnice smerom do Smolníckej Huty. Úplne zastavená bola až v roku 1965 ako nerentabilná.
V obci sa oplatí prehliadnuť si: drevené kryté mosty cez rieku Hnilec; tolerančný evanjelický kostol z r. 1787, kde sa nachádzajú motívy baníkov s erbmi, zdobiace časť organovej skrine; pozostatky úzkokoľajnej železnice s dodnes zachovaným oceľovým mostom cez Hnilec, nachádzajúci sa v trase nášho výletu medzi obcou a železničnou stanicou.

Cesta sa kvalitatívne zlepšila, ale adekvátne tomu narástla aj frekvencia áut. Prichádzame k obci Helcmanovce. Tesne pred obcou sa na pravej strane nachádza unikátny drevený most ponad železničnú trať. Používa sa dodnes a tvorí príjazdovú komunikáciu k miestnemu poľnohospodárskemu družstvu. Po príjazde do obce, hneď za železničným priecestím, je krčma, kde je možné doplniť tekutiny. Helcmanovce ležia v údolí Volovských vrchov. Miernym stúpaním po ceste sa dostaneme k jednému z krásnych zákutí gréckokatolíckeho kostola zo 16. storočia, zasvätenému svätému Michalovi. Kostol je po rekonštrukcii interiéru. Jedným z ďalších krásnych miest je hasičská zbrojnica dobrovoľného hasičského zboru, budova obecného úradu a miestneho kultúrneho domu.

Prvá písomná zmienka o Helcmanovciach pochádza z roku 1297, kedy sa uvádza pod menom Cuncz (terra comitis). Bola majetkom hradného panstva Spišského hradu. Ťažba medených rúd prebiehala súčasne s ťažbou gelnického ložiska a po roku 1945 bola pričlenená k medenorudnému ložisku Slovinky. Ťažené rudy sa vyznačovali zvýšeným obsahom zlata a striebra. Podľa toho dostalo ložisko názov Zlatá žila a baňa bola pomenovaná ako Matiáška. Okrem medených rúd tu boli ťažené a zhutňované i železné rudy. Ťažba medených rúd na Zlatej žile bola utlmená v rokoch 1965-68.

Len o niekoľko kilometrov a prichádzame do Prakoviec. Smutné mestečko. Vidno, že sa nachádza v hlbokej hospodárskej recesii. Prakovce ležia na južných svahoch Volovských vrchov, na pravom brehu rieky Hnilec. Vznikli v gelnickom chotári a prvýkrát sa spomínajú v roku 1368. V 16. storočí boli vo vlastníctve šľachtického rodu Thurzovcov, potom Antona Rolla, ktorý tu postavil hámre na železnú rudu. V 17. storočí prešli do vlastníctva Czákyovcov. Vznikli ako banícka osada, ktorá sa postupne zmenila na priemyselné centrum Hnileckej doliny so železiarňami, hámrami, vysokou pecou so zlievarňou. Od 2. polovice 19. storočia tu vznikla valcovňa plechov. Ku koncu 20. storočia dochádza k značnému útlmu železiarskej výroby, zvlášť pre zbrojársky priemysel. Odvtedy železiarne viac-menej chátrajú. V Prakovciach sa nachádza aj secesný kostol z roku 1900.

Zasmiali sme sa na sadrových jeleňoch v životnej veľkosti v predzáhradke jedného z rodinných domov pri ceste. Pre nás je však podstatné, že za Prakovcami sa údolie Hnilca zužuje. Cesta vystrelí do stúpania relatívne vysoko nad dolinu. Nie je to však žiadna katastrofa. Naša súpútnička železnica sa zas zavŕta do svahu a prekonáva zúženinu tunelom dlhým 220 metrov. Cyklisti si teraz môžu vychutnať zjazd nastúpaných metrov prakticky až do Gelnice.

Gelnica

Gelnica je prekrásne, dnes okresné mesto s množstvom pamiatok. Gelnica bola prvým slobodným kráľovským mestom, založeným asi koncom 12. storočia. Prvou písomnou zmienkou je listina Bélu IV. z roku 1246, ale už v roku 1276 sa spomína ako vyvinuté mesto s mestským právom na ťažbu a spracovanie zlata, striebra a železa. Jeho rozsiahly chotár nazývaný Spišský les s početnými baníckymi osadami sa postupne zužoval osamostatňovaním baníckych osád do samostatných banských sídiel. V roku 1368 na rozkaz kráľa Ľudovíka bola vykonaná revízia chotára mesta Gelnice a evidovala nasledovné obce: Krompachy, Slovinky (Abacuc), Žakarovce (Szahorivilla), Jaklovce (Jaklinivilla), Margecany (St. Margaretha), Veľký Folkmár (Falle kamare villa), Kojšov (Koiss), Prakovce (Prakonis), Helcmanovce (Henkendi), Mníšek nad Hnilcom (Heremitae) a Švedlár (Svaidlerinum). V stredoveku prevládla ťažba medených rúd s obsahom striebra a zlata. Po podrobnom prieskume v rokoch 1950-65 došlo v menšej miere k obnoveniu ťažby z jamy Krížová a rudných odvalov Gelnickej žily, ktoré sa vozili na spracovanie do Smolníckej Huty. Útlm ložiska skončil v roku 1992.

Gelnica má množstvo zaujímavých pozoruhodností. Banícke múzeum s národopisnými zbierkami, dokumentujúcimi život a prácu baníka. Rekreačné stredisko Turzov s vodnou nádržou pre pohon banských ťažných zariadení (mimo trasu, ale stojí za zachádzku). Tolerančný evanjelický kostol z r. 1784. Na parapete baníckeho chóru je vložená polychromovaná plastika baníckych prác s panorámou rudohorských vrchov. Približne uprostred mesta, v tesnej blízkosti pri sebe, sa nachádzajú dve národné kultúrne pamiatky. Na pohľad sú skôr nenápadné a v oboch prípadoch ide o stavby, ktoré vznikli v rámci potrieb dobudovania infraštruktúry mesta. Je to kamenný most nad riekou Hnilec, postavený v rokoch 1837 až 1845. Masívna dvoj-arkádová stavba z lomového kameňa mala zabezpečiť možnosť prechodu cez rieku aj v čase povodní. Hnilec sa často vylieval, preto bolo potrebné prehĺbenie koryta, vyzdvihnutie brehov, ale najmä masívna stavba, ktorá odolá prudkým návalom vôd. Na moste sa nachádza tabuľa s letopočtom 1837 a monogramom G. B., ktorý označuje vtedajší názov mesta ako Golnicz Bánya. Most prešiel v roku 1974 rekonštrukciou, dnes je už však z potreby ochrany pre autá neprejazdný, využívajú ho len chodci a cyklisti.

Hneď za mostom v smere do mesta sa nachádza objekt niekdajšej vodnej elektrárne, ktorá má v našich moderných dejinách významné historické postavenie. Ako prvá na území súčasného Slovenska dodávala elektrinu do verejnej siete. Bolo to už v roku 1894. Počiatky elektrárne spadajú do roku 1892, keď v Gelnici vznikla Účastinná spoločnosť pre výstavbu elektrární. Budovu začali stavať na miestne niekdajšieho mlynského náhonu. Technicky ju vybavili vodnou turbínou Francis s výkonom 80 HP, parným strojom Lang s výkonom 75 HP, dynamom Brown-Boveri s výkonom 120 kW a 220-160 V jednosmerných. Elektráreň bola slávnostne uvedená do prevádzky v decembri v roku 1894. Prvými zákazníkmi boli stolárski remeselníci a priemyselná škola. Elektráreň zanikla až po II. svetovej vojne.

Gelnica – Margecany

Posledný úsek cyklomagistrály ide už po ozaj frekventovanej ceste. Najväčšou zaujímavosťou je bývalá ozubnicová železnica z Mária huty do Žakaroviec. Táto železnica dlhá 3,9 km sa do histórie zapísala tým, že bola prvá svojho typu na našom území. Pracovala v ozubnicovej prevádzke (na dvoch kilometroch so stúpaním 110 promile) a v miernych úsekoch v prevádzke adhéznej. Prekonávala výškový rozdiel 233 m. Trasa sa stavala účelne, koľaj prechádzala blízko štôl a koľajisko bolo uložené v osi trate, alebo k štôlňam viedla krátka odbočka. Vlaky s rudou končili nad úpravňou rudy v Mária hute, kde ruda padala samospádom do pece, ale ruda sa vozila aj nad koľajisko do železničnej stanice Žakarovce, kde sa presypávala do normálne rozchodných vozňov Gelnickej železnice. Zo Žakaroviec sa hore vozilo hlavne drevo, uhlie a koks. V prevádzke boli dva malé parné rušne o hmotnosti 14 ton. V ráme šikmo uložený kotol mal aj pri stúpaní vodorovnú polohu. Rušne mali jednu hnaciu nápravu s ozubeným kolesom a dve nápravy s adhéznym pohonom. Plne naložený vlak mohol mať najviac šesť vozňov a 32 ton materiálu. Dole išli vlaky rýchlosťou 8 km/h, hore 12 km/h.

Pamiatky na túto slovenskú raritu však treba ťažko hľadať. Železnička sa nachádzala v údolí mimo trasy. Po príchode do Margecian opustíme hlavnú cestu a cez obec sa dostaneme až na železničnú stanicu.

Záver

Cyklotúra je vhodná aj pre menej zdatných cykloturistov. Cestu som absolvoval niekoľkokrát poväčšine s deckami vo veku 8 – 11 rokov, trasu sme rozdelili na 2 etapy. Dedinky – Nálepkovo a Nálepkovo - Gelnica. Časť Gelnica – Margecany vedie po frekventovanej ceste, obyčajne sme ju vynechali. Túra je v prvej časti, medzi Mlynkami, osada Rakovec a Nálepkovom, osada Tretí Hámor vhodná iba pre horské bicykle.

Odporúčam si pred túrou naštudovať niečo o železničnej trati Margecany – Červená Skala, ktorá sa vinie povedľa Hnileckej cyklomagistrály.

Použité zdroje:
- Vlaky.net
- Wikipedia.sk
- Slovenské elektrárne

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek