MTB

Po trase Štiavnického cyklomaratónu

06.01.11 Štiavnické vrchy sú ideálnym priestorom na nielen horskú cyklistiku. Zbytok obrovského vulkánu nemá typický tvar slovenských pohorí s hlavným hrebeňom, kolmými bočnými rázsochami a hlbokými dolinami. Krajinka je členitá, veľmi pestrá, striedajú sa lesy s lúkami, holé hrebene, údolia, jazerá, pomerne často natrafíme na ľudské sídla, či človekom zmenený terén. Cyklistika je preto tiež veľmi pestrá, klasické trojhodinové stúpania hore dolinou a potom dvadsať minút dole dolinou tu nemáme. Trasa štiavnického horského cyklomaratónu je jedna z mnohých možností na horskú cyklistiku v Štiavnických vrchoch a tvorí krásny vyhliadkový okruh okolo Banskej Štiavnice s veľkým množstvom možných kombinácií s inými trasami.

Cyklotrasa bola vyznačená ako jedna z prvých (možno prvá) v Štiavnických vrchoch, najskôr asi za účelom maratónskych pretekov oranžovými šipkami v bielych políčkach. Dnes je preznačená modrými céčkami a sem-tam natrafíme aj na žlté šípky namaľované priamo na ceste. Skoro po celej trase kopíruje aj klasické turistické značky. Môžeme sa na ňu napojiť v rôznych miestach, lebo tvorí okolo mesta okruh. Ja ju popíšem v smere hodinových ručičiek, lebo ju tak chodím kvôli jednému zlému psovi.

Povrazník - Ilija

Vyštartovať môžeme, tak ako pretekári, od Združenej školy obchodu a služieb na Povrazníku. Je tam veľká asfaltová plocha, dá sa tu nechať auto, ak sme ním prišli. Modré céčka a žlté šipky nás navigujú dolu kopcom po asfaltke a potom už stúpame po poľnej ceste smerom na lúky pod trávnatým vŕškom Strieborná. Niekedy tadiaľto viedla aj žltá turistická značka, v starších mapách je nakreslená, v novších nie. Po pravej ruke míňame Komorovské jazerá, dva malé, dosť zanedbané tajchy. Pokračujeme cez lúky až na vrchol stúpania, za pekného počasia vidíme pred sebou Sitno, za sebou Štiavnicu a pod nami dedinku Ilija. Pomerne strmým zjazdom po rozrytej poľnej ceste zídeme na kraj dediny, môžeme si obzrieť vzácny románsky kostolík a osviežiť sa v príjemnej krčme.

Ilija – Sedlo Krížna

Malebnou podsitnianskou dedinkou pokračujeme po asfaltke vedľa potoka, proti jeho prúdu. Kúsok nad dedinou prichádzame k rázovitému skicentru na Leninovej ulici. Nie je to žiadny luxusný „rezort“, len dva kratšie vleky, bufetík a lúka. Môžem však potvrdiť, že v zime je tam veľmi príjemne a pre rodinku s malými deckami je to akurát. Ďalej miernym stúpaním cez lúky a pomedzi staré ovocné stromy prichádzame až na štrkovú poľnú cestu pod holým kopcom s vykrývačom. Lokalita je v mape označená ako Dvorište. Maratónska trasa vedie po ceste doľava (na JZ). Prechádzame okolo osamelej usadlosti, pri ceste sa často pasú kravy. Pozor, raz sa mi tu stalo, že krava stála na ľavej strane cesty a kolík, o ktorý bola priviazaná oceľovým lankom, bol zatlčený na pravej strane cesty. Blížiac sa, videl som kravu aj kolík. O lanku som sa dozvedel, až keď som bol katapultovaný z bajku a krava kľačala na predných nohách. Toľko na margo kráv. Na dome je tabuľka oznamujúca, že sme na Partizánskej ulici. Za usadlosťou vchádzame do lesa, brodíme potôčik a po kamenistej a dosť rozrytej zvážnici stúpame do sedla Krížna.

Sedlo Krížna – sedlo Pleso

V sedle Krížna vychádzame na asfaltku medzi Počúvadlom a Štiavnickými Baňami. V salaši pod cestou nám možno predajú žinčicu a syr. Inak odbočíme po asfaltke doprava (na sever), alebo ideme kúsok po lesnej ceste súbežne s asfaltkou. V miernom stúpaní, pekným lesom a pomedzi lúky s pasúcimi sa ovečkami prichádzame až do sedla Peciny, na hlavnú cestu spájajúcu Štiavnicu s Pukancom. V sedle je Božia muka, na ľavo sú Richnavské jazerá a vpravo je rýchly zjazd ku Vindšachtskému, či Evičkinmu jazeru. My ale neľúbime pivo a ani sa nechceme kúpať a tak pokračujeme krížom cez cestu po modrých céčkach, kvalitnou lesnou cestou popri chatách, a popod malý lyžiarsky vlek až do sedla Pleso.

Sedlo pleso – Rovnianska kalvária

Sedlo pleso je križovatka turistických cestičiek, sú tam tabuľky všetkých druhov a farieb. Po vrstevnicovej ceste ideme doprava, na severovýchod a čaká nás veľmi pekný úsek cez lúky s krásnymi výhľadmi. Pod nami zazrieme tajchy Bakomi, Vindšachtu, Evičku. Na obzore nás zdraví Sitno. Na juhu bývajú vidno maďarské kopce. Panorámu uzatvára Ľubietovská Bukovina, Poľana, Vepor a Nízke Tatry. Pod Kanderkou môžeme nazrieť do zrubu, v ktorom sa dá ukryť a je na veľmi idylickom mieste. Interiér je však „skromný“. Pozor na ovečky, mávajú pri sebe rýchlych a akčných psov, čo sa živia cyklistickými lýtkami a pastieri si okamihy vášho strachu a zdesenia vedia veľmi vychutnať.

Traverzujeme trávnatý hrebeň, podobný nízkotatranskému, až vojdeme do borovicovej Farárovej hôrky, pripomínajúcej Zenovú záhradu. Pred sebou máme krátky a dosť rýchly zjazd až pod banské haldy Novej šachty. Na lúkach po pravej ruke, pod cestou, si môžeme všimnúť tzv. pingy, čo sú prastaré ťažobné jamy. Celý okolitý terén bol v minulosti celkom zmenený banskou činnosťou, čo je pri pozornejšom pohľade pekne vidieť. Krátkym stúpaním popod haldy hlušiny prichádzame nad Hornú Roveň a po ľavej ruke máme opustený areál Novej šachty a Rovniansku kalváriu.

Rovnianska kalvária – Červená studňa

Kalvária je krásne miesto a stojí nám za chvíľu pozornosti. Okrem iného, na kamenných podstavcoch krížovej cesty z roku 1754 boli nápisy v slovenčine. Dnes sú značne zvetrané, ale časti niektorých sa dajú prečítať. Ďalej nás čaká príjemná jazda lesnou cestičkou, krátky zjazd a potom kruté stúpanie. Cesta je strmá a veľmi kamenistá, väčšina populácie tu bicykel tlačí, až nesie. Aj v opačnom smere je zjazd po tejto ceste dobrodružný. Ťažký úsek však nie je dlhý a vychádzame na perfektnú vyhliadkovú cestu popod Paradajs. Výhľady na Banskú Štiavnicu, Kalváriu a pol Slovenska tu vedia byť znamenité. Cestou narazíme aj na informačné tabule Geoparku a tak sa z cyklistiky môžeme vrátiť domov múdrejší, ako sme na ňu odchádzali.

Po ďalšom strmom výšľape vychádzame na najvyšší bod našej túry, do sedla na Rosniarkach. Len pár metrov vzdušnou čiarou je vyhliadkový vrch s veľkým krížom na vrchole, oplatí sa vám tam zájsť a chvíľu sa tým všetkým pokochať. Z Rosniarok schádzame na západnú stranu hrebeňa a otvára sa nám pohľad do vnútra bývalého krátera (kaldery), do hodrušskej doliny, vidíme aj Pohronský Inovec, Vtáčnik, Skalku, Fatry. Po osviežujúcom zjazde prichádzame na križovatku ciest, na Červenú Studňu.

Červená studňa – Jergištôlňa

Červená studňa je turistické východisko, v zime sa tu dá nastúpiť na parádne bežkové trasy, križujú sa tu turistické, cyklistické aj asfaltové cesty. My pokračujeme na sever po ceste smerom na Vyhne, ale len pár desiatok metrov a odbočujeme doprava opäť na lesnú cestu označenú modrými céčkami, ale aj červenou turistickou značkou. Naľavo pod nami môžeme zahliadnuť malebné jazero Rozgrund, ktoré je čiastočným vodným zdrojom pre Štiavnicu a okolie. Lesom a lúkami, zvlneným terénom pokračujeme až na miesto nazývané Matulka, kde nás smerovník zelenej značky pošle doprava, na západ, po ceste popod Studený vrch. Otvárajú sa nám výhľady smerom na štiavnickú Kalváriu a dole pod nami už vidno domčeky a kostolík na Jergištôlni. Od Studeného vrchu nás čaká výdatný a dlhý zjazd, cestou míňame osamelú usadlosť zvanú Šípoška. Pozor na bieleho čuvača, neznáša cyklistov a beží rýchlo a vytrvalo. Preto tadiaľ chodievam len dole, hore kopcom nemám šancu. Na záver zjazdu vchádzame do Jergištôlne, bývalej baníckej osady.

Jergištôlňa – Povrazník

Pomedzi domy fičíme z kopca, po asfaltke, žlté šípky na ceste nás spoľahlivo navigujú. Vychádzame na hlavnú cestu zo Štiavnice do Banskej Belej, dáme pozor na autá. Pokračujeme smerom na Belú, popod rekultivované odkalisko zvané Sedem žien. Ešte nad dedinou je žltými šipkami naznačená odbočka na poľnú cestu doprava, na juhovýchod, odbočujeme a opúšťame asfaltku. Stúpame, cesta je kamenistá, ale kvalitná. Po pravej ruke máme zaujímavý lesný porast tvorený cudzokrajnou drevinou duglaskou. Vychádzame na lúky s pasúcimi sa kravami a po príjemnej ceste obídeme z východnej strany čadičový sopečný komín Štiavnickej kalvárie, ktorá je takto z diaľky pekná. Prichádzame až nad legendárne štiavnické sídlisko Drieňová. Z poľnej cesty po krátkom strmom zjazde vychádzame na asfaltku a po nej už dolu kopcom fičíme až takmer do miesta nášho štartu na Povrazníku. Hotovo.

Na záver

Okružná trasa má 30 kilometrov. Nie je teda dlhá, ale dosť náročná, terén je členitý, striedajú sa rôzne povrchy, stúpania a zjazdy vedia byť strmé. V každom prípade treba mať horský bicykel, dobré brzdy, dostatok tekutín a náhradné duše. Trasa sa dá krásne kombinovať, prepájať a spájať s inými trasami, dá sa odbočiť k jazerám a aj k bufetíkom a krčmám, možností je veľa. Maratónci to otočia štyrikrát za pár hodín, ale oni nie sú z tejto planéty. Ležérnym tempom sa dá trasa absolvovať za dve-tri hodiny, ale aj za celý deň.

--
Pozn. redakcie: Prosíme všetkých MTB bikerov, aby sa počas jazdy správali ohľaduplne k iným účastníkom "premávky" a prispôsobili svoju rýchlosť v úsekoch, kde existuje predpoklad stretu s pešími turistami.
Zdieľaj:  

 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Po trase Štiavnického cyklomaratónu 07/01/11 15:05 6 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Štiavnické vrchy
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 900 m n. m.
    • min: 500 m n. m.
  • Vzdialenosť
    • 30 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 01.09.2010
  • Štart trasy
    • šírka: 48.43705 ° SŠ
      dĺžka: 18.89743 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.43705 ° SŠ
      dĺžka: 18.89743 ° VD
      » Mapa
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Sponzori cyklo.hiking.sk
Práve nás číta 842 ľudí
0.45