Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra BA, Vajnory – Doľany – Plavecký Mikuláš

Meteorologickí mágovia hlásia pekné počasie na posledný septembrový víkend, to treba náležite využiť. Sme rozhodnutí si nadávkovať nejaký pekný okruh s využitím vlastnej základne v Plaveckom Mikuláši a bez použitia doplnkovej dopravy. Rozložíme mapu a už to vidíme. Pôjdeme z Vajnor do Plaveckého Mikuláša a späť . Jedným smerom pôjdeme popod a cez Karpaty a späť okolo rieky Moravy. Trasa je veľmi pestrá, cez hory aj doly a potom cez šíre žírne polia. Rozdelila som ju do dvoch častí – najprv tam a potom späť.

Vzdialenosť
54 km
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 18.09.2010
Pohoria
Malé Karpaty, Podunajsko (Podunajská nížina - Podunajská pahorkatina)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 480 m n. m.
  • Najnižší bod: 127 m n. m.
Voda
Čierna Voda, Slovenský Grob, Viničné, Pezinok, Šenkvice, Vištuk, Budmerice, Štefanová, Doľany, Dolné a Horné Orešany, Smolenice-Jahodník, Plavecký Mikuláš
Doprava
trekový alebo horský bicykel
SHOCart mapy
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)

Trasa

Vajnory – Slovenský Grob – Viničné – Pezinok – Šenkvice – Vištuk – Budmerice – Štefanová – Doľany – Dolné a Horné Orešany – Jahodník – Plavecký Mikuláš

Naša chuť objavovať vedľajšie cesty dnes dostala červenú, nakoľko premočené nespevnené cesty po výdatných dažďoch sú veľmi zle zjazdné.

Malokarpatskou vínnou cestou

Z Vajnor ideme cez Čiernu Vodu a ďalej okolo nových satelitov, ktoré sa rozrastajú neuveriteľnou rýchlosťou a tým nám veľmi zahusťujú premávku, čo vidieť aj v toto sobotné ráno. Premávka je viac ako živá, krajnica úzka, respektíve žiadna. Odbočíme doprava do Slovenského Grobu. Táto obec je známa najmä husacími lahôdkami, ktoré sa tu od nepamäti na jeseň pripravovali. V súčasnosti sa husacie hody ponúkajú celý rok, na objednávku ich pripravujú prakticky v každom druhom dome. Aj teraz cítim vône, nie je na tom nič divné. V neďalekej Modre je práve vinobranie a svoje stánky tam určite majú aj tunajší „husacinári“.

Podľa dopravných značiek odbočíme na Viničné, pokračujeme do Pezinka. Tieto vinohradnícke obce ponúkajú veľa možností v rámci Malokarpatskej vínnej cesty. Mnohé pivničky, pivnice a malé vinárstva sú pripravené ponúknuť vínko a aj iné dobroty. Stačí kliknúť na www.mvc.sk a o informácie nie je núdza. Mne v tej spleti bohatých a zaujímavých informácii chýba to, čo je bežné na moravských vínnych stezkách aj s prepojením na rakúske – a síce spoznávanie kraja, kde sa dorába výborné vínko, skombinované s bezpečnou infraštruktúrou pre cyklistov. Nuž prestaňme snívať a vráťme sa späť na našu dnešnú trasu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na kruhovom objazde na konci Pezinka odbočíme na Šenkvice, premávka čiastočne zredne, tešíme sa. Pokračujeme do Vištuku. Pred dedinou je orechová aleja, kde miestni zbierajú popadané orechy. Aj my sa na chvíľku pridáme a pár si dáme do taštičky. Vo Vištuku sa napojíme na hlavnú cestu prechádzajúcu obcou, odbočíme vpravo a robíme pravidelnú zástavku v nám dobre známej krčme na námestí. Dáme si kávu, zjeme lepeňák a pár orechov. Pokračujeme okolo kostola Najsvätejšej Trojice smerom do Štefanovej. Je to obec, ktorú v roku 1588 založili Pálffyovci a miestni obyvatelia sú na to patrične hrdí. Pri kostole, ktorý je zasvätený sv. Štefanovi, kráľovi Uhorska, nájdeme malý náučný chodník grófa Pálffyho venovaný kultúrnym pamiatkam obce. Okolitý park je vzorne upravený.

Cestou necestou

Máme za sebou 35 km, môj manžel sa zjavne nudí a rozhodne ho už nebaví jazdiť tesne na krajnici a neustále dávať pozor na okoloidúce autá. Keď si pýta mapu, viem, koľká bije. Neprekáža, veď zatiaľ sme sa vždy dostali do cieľa. Mapu mi vracia s tým, že vie, kadiaľ pôjdeme. Nereptám. Na konci dediny sa otáčame, nakoľko ním vytipovanú odbočku sme zjavne minuli. Po možno 300 metroch vidíme doľava odbočiť auto, na strome po pravej ruke je zelená šípka s „C“. Neváhame a odbočíme aj my. Cesta minie niekoľko rodinných domov a dvojitým esíčkom pokračuje mimo dedinu. Za chvíľu začína blato a cesta prakticky končí, skúšame pokračovať poľnou cestou, ktorá sa vďaka pravidelným dažďom stala nezjazdnou. A tak tlačíme – aj po rovine. Scenéria je pekná, manžel si pochvaľuje, že tu nie sú autá. Veď by odtrhli podvozok, ak by sa tu omylom objavili.

Ideme pomedzi staré vinice, ktoré už nemajú gazdu možno aj desať rokov. Pohľad je to veľmi smutný, viac šípových kríkov ako viniča. Až ma srdce zabolí. Takýmto terénom vedieme bicykle viac ako 2 km, už sa otočiť nedá. Vinice sa zmenili na oráčinu, ďalej na strnisko, bicykle ponášame. Nasleduje ďalšia „skratka“ cez kríky a mladé stromčeky, manžel za nimi „cíti“ cestu. Sem-tam začujem výstrel, dostávam vysvetlenie, že sú to plašiče proti škorcom. Na doplňujúcu otázku, kvôli čomu, keď okolo nie je žiadna vinica, už odpoveď nedostanem. Manžel hlási, že sme na ceste (poľnej), spôsobne si do trávy utiera blato z tenisiek. To bola ale asi provokácia, lebo to, čo nazval cestou, sa po pár desiatkach metrov mení opäť na blato a blato a blato. Scenéria sa otvára a pred nami vidíme malú vodnú nádrž.

Predpokladáme, že k nej vedie nejaká cesta, pretože momentálne nevieme presne, kde sme. Plašiče proti škorcom sa menia na dvojicu strelcov, ktorí si tu urobili improvizovanú strelnicu a strieľajú na terče, za ktorými sme išli iba pár metrov. Za kríkmi nás nemohli vidieť! Fuuu. Ešte šťastie, že ten terč trafili! Zjavne sú to dobrí strelci. Konečne štrková cesta. Môj bicykel odmieta poslušnosť, má medzi blatníkom a zadným kolesom takú vrstvu blata, že je nutné koleso dať dolu a blatník „odblatovať“. Štrkovou cestou medzi väčšími a menšími kalužami sa po 3 km dostaneme do obce Doľany.

Doľany a Smolenice

Po výjazde na asfaltku už manžel mapu nepýta, je jasné, že dnešná dávka objavovania je vyčerpaná. Pokračujeme po bežnej ceste. Doľany sú ďalšou typicky vinárskou obcou na našej dnešnej púti, na námestí túto identitu potvrdzuje kopa sudov na malom pódiu. Jej história siaha až do 14. storočia, kedy bola poddanskou obcou panstva hradu Červený kameň. V pečati zo 16. storočia a aj v dnešnom znaku obce je sv. Leonard, svätec, mních, rehoľník v habite, Francúz narodený v Akvitánii. Drží dva strapce hrozna, hlavný atribút obce od dávnych čias až dodnes. Na konci obce míňame JM vinárstvo Doľany. Škoda, že momentálne zatvorené – malý pohárik vínka by nám určite urobil radosť. Pokračujeme pekne zvlneným terénom sem-tam dolu, sem-tam hore cez Dolné a Horné Orešany až do Smoleníc. Tu je cesta širšia, premávka slabšia, tak si užívame pohodu. Z diaľky sa už vypína Smolenický hrad, kde má svoje reprezentačné priestory SAV. Preto nie je celoročne prístupný.

Jahodník a jaskyňa Driny

Na kraji obce Smolenice odbočíme doľava a miernym stúpaním sa dostaneme na Jahodník. Tu by sme mohli navštíviť jaskyňu Driny, ku ktorej nás naviguje smerovník. Je to jediná sprístupnená jaskyňa na západnom Slovensku. Záhadnú dieru miestni občania poznali už v 19. storočí, no do jaskyne sa podarilo preniknúť až v roku 1932. Nakoľko sme obaja vyrástli v Bratislave, tak sme ju navštívili už niekoľkokrát, najprv so školským výletom v prvých ročníkoch základnej školy a následne v rámci spoznávanie domoviny s vlastnými deťmi. Jahodník je vďačným cieľom výletníkov, je tu aj možnosť ubytovania v rámci chatovej základne, aj viaceré možnosti stravovania. My si dáme cesnačku, palacinky a XXL ovocný čaj.

Cez Karpaty

Po obede už stúpame cez Malé Karpaty po modrej cykloznačke. Cesta so stúpaním je dlhá cca 4 km, je veľmi zničená. Jasné je, že na nový asfalt bude dlho čakať. Scenériu tvoria lesy, najmä listnáče, niekde sú stopy po ťažbe dreva. V najvyššom bode (480 m n. m.) pridáme vetrovku. Po rovine ideme cca 500 m po smerovník. Žiaľ, zostala po ňom iba žltá tyč, tabule tu nie sú už žiadne. Sme tu ako doma, tak nás chýbajúci smerovník nezaskočí, odbočíme doľava. Cesta rovno vedie k chate Brezinky a ďalej k vodnej nádrži Buková. Chata už dávno vyhorela, zatiaľ ju nikto nezrekonštruoval.

Po 2 km klesania sme pod Červenou horou, smerovník by nás usmernil na Mon Repos a odtiaľ by sme sa pohodovým zjazdom dostali pekne do Plaveckého Mikuláša. Je to pekná neasfaltová lesná cesta, bez problémov zjazdná aj s trekovým bicyklom, ktorá následne naviaže na asfaltku z obce k Amonovej lúke. V tomto blatovom čase ale vieme, čo by nás tam čakalo. Radšej klesáme ešte 2,5 km k hlavnej ceste, okolo vodárne a veľkého súkromného poľovného revíru. Stretávame skupinku cyklistov, ktorá rozmýšľa, ako sa najlepšie dostane na Jahodník. Poradíme im cestu, ktorou sme práve prišli. Upozorníme ich aj na „nefunkčný“ smerovník, kde majú odbočiť doprava a ešte ich vystríhame, aby pri klesaní nad Jahodníkom boli pozorní, cesta je samá diera a rozdrobený starý asfalt. My odbočíme doľava a v stave maximálnej pozornosti na úzkej ceste s neprehľadnými zákrutami, bez krajnice, zato s „cyklocéčkami“ po stromoch dokrútime posledné necelé 3 km do Plaveckého Mikuláša.

Zhrnutie

Trasa nie je náročná, avšak pre deti nie je vhodná kvôli veľmi živej premávke na viacerých úsekoch. Sme príjemne unavení, tešíme sa na relax a o zajtrajšku radšej nedumáme. V druhej časti vám ponúknem trasu späť do Bratislavy bez prevýšenia okolo rieky Moravy.

Použité zdroje:

Slovensko – Putovanie po regiónoch, vydavateľstvo Dajama
Obec Doľany

Fotogaléria k článku

Najnovšie