Cyklotúra

Beze(o)dné smetisko

30.06.11 I napriek tomu, že piesočná placka Záhoria sa možno na prvý pohľad tvári nezáživne, opak je pravdou. Záhorie je plné zaujímavostí, miestami aj jedinečností, a to i napriek tomu, že ten povestný najdlhší most pozdĺž rieky sa mi ešte nájsť nepodarilo. Namiesto neho sme mali počas zaujímavého poldňového výletu možnosť vychutnať si niečo, čomu sa v „našom fachu“ hovorí oxymoron – spojenie vzájomne si protirečiacich významov. Tie sa spájajú v Plaveckom Štvrtku do výrazne nesúrodej zmesky, ktorú možno pracovne nazvať „Bezedné smetisko.“

Prírodná rezervácia Bezedné s rozlohou 3,4 ha, vyhlásená v roku 1964, sa nachádza len niekoľko stoviek metrov od dediny Plavecký Štvrtok. Kým Bezedné je známe ako jeden z posledných zvyškov pôvodných prírodných útvarov Záhoria a územie európskeho významu, Plavecký Štvrtok má povesť dediny s veľkým zastúpením rómskej menšiny. Túto skutočnosť si v „osobáku“ zastavujúcom na tunajšej zástavke mimovoľne uvedomí takmer každý. Aj vysoko reprezentatívny názov „U Cigánov“ krášliaci mapu na nej nie je len pre srandu. Kým tí prezieravejší mape uveria, iní (menej pozorní) sa o jej pravdivosti musia ísť presvedčiť osobne.

Trasa

Devínska Nová Ves – Devínske Jazero – Vysoká pri Morave – Láb – Plavecký Štvrtok – Bezedné – Plavecký Štvrtok – Láb – Zohor – Devínske Jazero – Devínska Nová ves

Slnečná májová nedeľa, obdobie, kedy je aj výlet do Vysokej pri Morave vzácnosťou. Prečo teda nejsť práve tam? Najmä keď záľahy komárov v podobe miniatúrnych larvičiek ešte len čakajú na svoj čas schované v mokrinách lužného lesa. Cesta medzi Devínskou Novou Vsou a Vysokou pri Morave je pôsobivá v každom ročnom období. Či už na jar, keď sa po sivej zime všetko len tak zelená, v lete, keď po lúkach na svojich dlhokánskych nohách obozretne kráčajú bociany, na jeseň, keď je všetko farebné a pod kolesami šuštia suché listy, alebo v zime, kedy je uprostred obrovských snehových plání úžasný pokoj.

Devínska Nové Ves – Vysoká pri Morave

Na Cestu Železnej opony (Iron Curtain Greenway) sa napájame na veľmi symbolickom mieste – pri Múzeu Železnej opony. Nebyť domáci, asi by sme sotva došli na to, že tá zničená plechová búdka váľajúca sa povedľa bunkra (v ktorom už kdekto do kdečoho stúpil), rozbitá informačná tabuľa a burinou poctivo obrastený kúsok plota s ostatným drôtom si honosne hovoria múzeum. Znalí miestnych pomerov sa nad tým už dávno nepozastavujeme a skôr sa zaoberáme chystanou cyklolávkou ponad rieku Morava, ktorá má spojiť Rakúsko so Slovenskom. Čo bolo dvadsať rokov sľubom vo volebných programoch hádam všetkých kandidátov na starostov a poslancov, sa rozpačito začalo premieňať na realitu. Výsledok tejto premeny je však stále vo hviezdach a osud dodnes neexistujúceho mosta je ešte vždy na vážkach. Možno aj preto je častou a obľúbenou témou rozhovorov a úvah, ale aj snov a plánov na skvelé cyklovýlety po Moravskom poli.

Keďže vyše polkilometrový cyklomost, ktorý má slúžiť cyklistom, peším a záchranárom, zatiaľ najreálnejšie existuje akurát tak na papieri, neostávalo nám iné než pokračovať Cestou Železnej opony povedľa rieky Moravy. Namiesto pohľadu na rieku, ktorému zväčša bránia bujné stromy, kríky a burina, dodávajú tunajšej cyklistike podmanivosť ďaleké lúky, na ktorých nezriedka vidno srnku či bociana. Kým srnky z ľudí veľmi nadšené nie sú, bociany si traktory kosiace raz za uhorský rok nemôžu vynachváliť a často chodia len niekoľko metrov za nimi a s hlavami sklonenými k zemi hľadajú poklady, ktoré dovtedy skrývala poriadne vysoká tráva. Najčastejšie sa vyskytujúcim zvieraťom v týchto končinách však nie je bocian. srnka, dokonca ani had, ale pes. Tí sa tu preháňajú vo všetkých veľkostiach, farbách a tvaroch s viac či menej zodpovednými majiteľmi, takže opatrnosti nikdy nie je nazvyš. Ich hustota však výrazne klesá za Devínskym jazerom, z čoho máme viacerí úprimnú radosť. Kým ale dosiahneme túto cyklokrižovatku, z ktorej je to len na skok do obľúbeného Bufetu u Starého Bicykla, prechádzame popod Marcheggské mosty z rokov 1838 – 1848, ktoré boli súčasťou trate Viedeň – Bratislava – Budapešť. Vláčik do Viedne cez ne ešte stále premáva a aspoň takto skracuje ďalekú cestu do blízkeho Rakúska.

V prevažne chatovej osade Devínske jazero (boli tu nájdené pozostatky staroslovenskej osady zo 7. – 8. storočia a neďaleká rovnomenná lúka s rozlohou 10,5 km2 je najväčšou mokrou lúkou na Slovensku) suverénne odbočujeme pri prístrešku so stolíkom doľava k „leknám“. Takto familiárne nazývame leknové jazierka či mŕtve ramená, ktoré sa čoskoro zjavia po pravej strane, i napriek tomu, že mapy toto miesto poznajú pod názvom Šrek. Cesta rozľahlými lúkami ubieha rýchlo a čoskoro prichádzame k „orlici“, trištvrte roka kvôli komárom prakticky neprístupnému miestu, odkiaľ je pekný výhľad na nábrežie v Marcheggu so sochou orlice. Obelisk, na ktorom stojí, bol postavený v roku 1938 na pamiatku vybudovania protipovodňovej hrádze. V roku 1955, pri príležitosti 125-ročnej existencie rakúskej colnej stráže, bol obelisk prestavaný na pamätník obetí zboru colnej stráže. Kedysi na tomto mieste stával pri príležitosti júnových bocianích slávností Storchenfest pontónový most, ktorý aspoň raz ročne pomohol preklenúť túto malú veľkú vzdialenosť. Žiaľ, od tohto príjemného a milého zvyku sa už dávnejšie upustilo.

Dolný les, začínajúci za „orlicou“, je príjemným spestrením v sparnom lete, ale aj skvelou liahňou komárov. Mokriny a mŕtve ramená Moravy sa musia v lete tými malými hnusobami len tak hemžiť, vďaka čomu sa nimi kvalitne hemží aj veľmi široké okolie. I napriek hrboľatej a zničenej ceste sa tam preto prevažnú časť roka neveľmi oplatí zastavovať a aj defekty by som si radšej nechala na inokedy, napríklad na hrádzu, ktorou lesík končí. Tu majú cyklisti na výber hneď z dvoch trás vedúcich do Vysokej pri Morave. Prvá, akčnejšia, vedie po hrádzi. Vhodná je predovšetkým pre dobrodruhov či cyklistov s dostatočne odpruženými bicyklami, alebo obzvlášť vytrénovanými styčnými plochami medzi telom a bicyklom. Odmenou je relatívne pomalá jazda, ale aj pekné výhľady a neďaleké štrkovisko, ktoré je príjemným spestrením. Druhá trasa vedie dlho rovno, doľava a ešte dlhšie rovno. Keďže tu fúka asi tak často, ako v Anglicku prší, pravdepodobnosť, že budú tie štyri rovné kilometre proti vetru, je pomerne vysoká (kto má fakt smolu, ide proti vetru tam aj späť). I napriek menšej názorovej nezhode vyhral dnes môj favorit - možnosť b). Odškodným pre druhú stranu bolo posedenie v krčme a zdráhavé rozhodnutie pokračovať na Bezedné.

Vysoká pri Morave - Bezedné

Hoci ďalšie cesty už nie sú výsostne cyklistické, áut po nich chodí pomenej a ak odrátame miestnych „pretekárov“, je to tiež celkom príjemný úsek. Na zaujímavosti a rôznorodosti mu okrem jám všetkých veľkostí a tvarov pridáva aj Lábske jazero (bývalé mŕtve rameno potoka Malina) s upravenou chatárskou osadou, jednokoľajka do Záhorskej Vsi, ale aj množstvo bunkrov v časti zvanej Mokrý les. Tieto železobetónové pevnosti z tridsiatych rokov minulého storočia mali pôvodne slúžiť na ochranu pred nacistickou armádou. Línia ťažkého aj ľahkého opevnenia sa tiahne vybranými oblasťami Čiech, Moravy, Sliezska, Slovenska aj Podkarpatskej Rusi. I napriek enormnému množstvu finančných prostriedkov vynaložených na stavbu tisícov objektov neboli tieto „vďaka“ Mníchovskému diktátu nikdy využité na svoj pôvodný účel. Dnes sa tuho uvažuje o ich revitalizácii a premene na odpočinkové zóny, čo by malo prispieť k zatraktívneniu cyklistiky na Záhorí. Zatiaľ však zívajú prázdnotou (a kadečím iným), no na ďalekých lúkach Mokrého lesa sú aj teraz veľmi pôsobivé.

Za kanálom, v ktorom si pokojne tečie potok Malina, sa okrem bunkrov ukážu zariadenia na ťažbu zemného plynu, ale aj malebná silueta dediny Láb, ktorou len prechádzame po normálnej ceste do Plaveckého Štvrtku. Ten tiež iba prekrižujeme a krátko si „užívame“ hlavný mimodiaľničný ťah Stupava-Malacky. Do borovicového lesa sa preto vnárame čo najskôr a veľmi vďačne i napriek tomu, že okolie pripomína skôr smetisko než prírodnú rezerváciu. Miestny les zjavne dokáže poňať takmer všetko a za takýto výber sedačiek by sa veru nemuselo hanbiť nejedno nábytkárstvo. K populárnym komoditám patria tiež pneumatiky, nárazníky, autobatérie, ale aj rôzne papiere s viac či menej osobnými údajmi. Blízkosť miestnej menšiny je zjavná na každom kroku a cesta je doslova lemovaná všetkým, čo niekto niekedy nechcel. Vďačne teda opúšťame túto hustú „aleju“ a odbáčame k mokrine Bezedného, kde sú divoké skládky už len kde-tu (zrejme sa väčšine až tak hlboko do lesa so smetím chodiť nechce). Tu nás už víta úplne iný svet – svet mokrín, jazierok, prebúdzajúcej sa prírody a úžasných pohľadov. Bicykle zdráhavo nechávame na vyjazdenej cestičke a pešo sa predierame zvieracími chodníčkami pomedzi pichľavé rastliny až k vode. Tu obdivujeme šťavnato zelené trsy trávy vyrastajúce z jazierok, malú tiež šťavnato zelenú žabku, ktorá nám ochotne pózuje, ale aj starú, no stále funkčnú bobriu hrádzu. Každým krokom sa pohľady menia a v duchu ďakujem za veľkú pamäťovú kartu, na ktorú rýchlo pribúdajú nové zábery nádherne sa zrkadliacej hladiny a takmer až pralesnej atmosféry. Keď už cesta, po ktorej sme každú chvíľu posúvali bicykle, začala príliš pripomínať príjazdovú cestu k zámku Šípkovej Ruženky, zavelili sme na taktický ústup. I napriek tomu, že tu ešte zázračne neboli malé bzučiace krvilačné beštie, sa nám s defektmi babrať nechcelo.

Bezedné - Devínska Nová Ves

Moja neľúbosť k veľkým cestám s hustou premávkou nás dohnala k trochu neuváženému činu – hľadaniu inej cesty do Plaveckého Štvrtka. Zvyšujúca sa hustota smetia popri ceste, ktorou sme sa vydali, naznačovala, že smer bude asi dobrý. Až príliš. Znenazdajky sme sa ocitli v pravej nefalšovanej cigánskej (rómskej) osade s povestnými chatrčami, udupanou zemou, pobehujúcimi deťmi, posedávajúcimi dospelými a všadeprítomnými psami. Zábery z podobných miest sú obľúbeným okorenením televíznych novín, myslím však, že väčšina ľudí si nikdy neželala okúsiť tú skvelú atmosféru naživo. Než sme sa spamätali z prvotného šoku, už nebolo cesty späť. Ešte sme sa stihli za jazdy spýtať na cestu a vmanévrovali sme do uzunkej uličky, kam nás pani navigovala. Ako sme sa neskôr zhodli, obaja sme čakali, že tam už bude koniec osady. Nebol. Tých 100 domov musí predsa niekde byť... Namiesto vytúženého pohľadu na kultivované domy so zeleným upraveným trávničkom nás uvítalo miestne námestie s udupanou hlinou. Morálnu podporu poskytla sanitka stojaca uprostred, ktorá nevyzerala na to, že by ju miestni prijali za svoju. Za povzbudzujúcich poznámok tunajšej mládeže „co tu scú“ a „co to je“ sme pomedzi hrajúce sa deti a pobehujúcich psov (kto ma pozná, vie, aký ohromne pozitívny vzťah mám k voľne pusteným psom) prekľučkovali až k divokej skládke komunálneho odpadu, ktorá nielen symbolicky oddeľuje osadu od dediny. I napriek šialenému smradu sme boli neuveriteľne šťastní, pretože za hradbou jedinečného "odoru" hrdo stál skutočný, nefalšovaný „našský“ dom. Jeho majiteľovi sme veru veľmi nezávideli.

Nevšedný (a aj nechcený) zážitok sme šli predýchať k miestnemu jazeru Pískovňa, ktoré bolo kedysi obľúbeným rekreačným miestom. Dnes však jeho obľuba z dôvodu nevhodných hygienických podmienok klesá. Pokojná atmosféra na brehu nám ale po predchádzajúcom zážitku úplne vyhovovala. Po krátkom (psychickom) odpočinku sme pokračovali cestou popri železnici až po križovatku, kde sme si mohli vybrať medzi rekreačným areálom Kamenný mlyn naľavo a Lábom napravo. Keďže nás čakala ešte celkom dlhá cesta domov, zvolili sme druhú možnosť, vďaka ktorej sme o trošku viac spoznali bočné uličky Lábu.

Plní nevšedných zážitkov sme rezignovali na všetky snahy vyhnúť sa cestám pre autá a do Zohoru išli čo najpriamejšie a čo najrýchlejšie bez akýchkoľvek poznávacích zastávok. Túžba byť doma a tiež hlad nás hnali aj celým Zohorom, kde sme ani nepomysleli na obchádzku po hrádzi, ktorú mám inak celkom rada. Čoskoro nás vítala skládka pri Zohore a po krátkom výstupe na malý kopček sa pred nami rozprestrel malebný pohľad na „rozkvitnuté“ stromy. Celú cestu lemovala aleja ovešaná nespočetnými plastovými vreckami a fóliami. Wow! Kde nezaúradoval vietor, tam mu pomohli ľudia a zhruba každých desať metrov si niekto „odložil“ to, čo už nechcel. Ružové prasiatko namaľované na stene zničenej budovy, potuteľne sa usmievajúce sponad kopy pneumatík a sedačiek, bolo už len akousi čerešničkou na torte. Cestou späť sme teda uvažovali, čo bude väčšia hanba – nedostavať ten cyklomost, alebo ho dostavať?

Záver

I napriek niekoľkým odrádzajúcim úsekom trasu určite odporúčam ako zaujímavý a pestrý jarný cyklovýlet. Menej dobrodružným povahám prejazd cez osadu neradím (hoci to bol najsilnejší zážitok výletu), avšak zaujímavostí a atrakcií je po ceste neúrekom i napriek rovinatému terénu. V kombinácii s dobrou mapou sa dá trasa ľubovoľne upraviť a pri pivku či kofole v miestnych krčmách dodatočne doplánovať, prípadne do nej zapojiť aj miestne osobné vlaky, ktoré pravidelne zastavujú v každej z dedín pri trati.

Zdieľaj:  

 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Beze(o)dné smetisko 01/07/11 09:15 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Záhorská nížina
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 170 m n. m.
    • min: 130 m n. m.
  • Vzdialenosť
    • 60 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 17.04.2011
  • Štart trasy
    • šírka: 48.21808 ° SŠ
      dĺžka: 16.9771 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.21808 ° SŠ
      dĺžka: 16.9771 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • dediny na trase a v jej okolí
  • SHOCart mapy
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Sponzori cyklo.hiking.sk
Práve nás číta 1668 ľudí
0.75