Cyklotúra

Okolo Slovenska

Maroš Bobák 14.07.11 Prejsť okolo rodnej krajiny, spoznať krajinu, prírodu i ľudí z trošku iného uhla bol môj veľký sen. Navštívil a zažil som iba to, čo mi padlo do cesty. Neplánoval som okrem hlavných cieľov, ktorými boli štyri najkrajnejšie body Slovenska, najvýchodnejšia, najsevernejšia, najzápadnejšia a najjužnejšia dedinka, nič iné. Najväčšími cieľmi cesty boli teda radosť, pohoda, potreba a sloboda. To, čo vyhľadávam.

Dlhý a ďaleký východ

Na cestu okolo Slovenska sa vyberám v tom najlepšom počasí. Štartujem z rodného mesta Brezna. Plný očakávania a vzrušenia šliapem prvé kilometre. Váha batohov na bicykli sa ešte javí ako dobre naložená činka. Po prvých 50 km sa však váha stráca a nastáva zmierenie. So širokým úsmevom, a šľapkami na nohách prichádzam do Zádielskej tiesňavy.
Je to krásna krasová 3 km dlhá dolina pri obci Zádiel. Nachádza sa v Národnom parku Slovenský kras a leží medzi planinou Horného vrchu a Zádielskou planinou. Z tiesňavy vyliezam za tmy a noc trávim na poli pod Turnianskym hradom.

O dobrom počasí sa už, ale na druhý deň hovoriť nedá. Ešte suchý sa ocitám v obci Borša, kde stojím tak nízko ako sa len na Slovensku stáť dá. Týmto miestom je najnižší bod krajiny, kde rieka Bodrog preteká do Maďarska. Milióny komárov ma však toto miesto nútia rýchlo opustiť. Vo Vysokej nad Uhom už úplne premočený hľadám nočné útočisko. Do pozornosti sa mi dostáva domček Anky Kolesárovej, v ktorom ma ochotne ubytovali príjemní ľudia, pri ktorých si vychutnávam teplo, sucho a výbornú spoločnosť.

Nasledujúci deň sa pohybujem popri ukrajinských hraniciach. Pri prechode z Uble do Uliča prechádzam lesmi Národného parku Poloniny. Cestu mi radí veľmi milá a štrbavá starenka z dediny Ruská Volová. A tak si užívam trojhodinové tlačenie bicykla zablatenou a strmou lesnou cestou, ktorá sa miestami stráca v bujnej vegetácii. Snažím sa spomenúť na jej slová: rovno, potom doľava, zase rovno, doprava, doľava, rovno... Nespomínam si a tak sa strácam. Neprekáža. Lesy Bukovských vrchov sú prekrásne. Nakoniec dosahujem lesnícku cestu a hrkotajúc mierim do Uliča. Letiac a pozerajúc sa po okolitej krajine si v poslednej chvíli všímam obrovskú dieru miesto cesty. Neveriacky a so srdcom v gatiach stojím na okraji krátera vytvoreného eróziou. A tak teda na tretí deň po 458 km prichádzam do prvého najkrajnejšieho bodu, do dediny Nová Sedlica. V miestnej krčme si dávam zaslúžené východniarske pivko a vychutnávam si dialógy chlapov v miestnom nárečí. Nerozumiem im ani slovo. Rusínčina je pre mňa neznámy jazyk.

V dedine Uličské Krivé sa rozhodujem spať na netradičnom mieste. Človek si myslí, že ako dobre spraví, keď sa vyberie spať do poľovníckej postriežky. Za dobrého počasia to môže byť celkom silný romantický zážitok. Netreba to však riskovať, hlavne keď vo vzduchu cítiť búrku. A ak predsa padne takáto voľba je veľmi dôležité si všimnúť, či strecha nemá 10 cm medzery. Prichádza obrovský lejak s prudkým vetrom. A tak sa už len zúfalo zakrývam stanom a čakám, kedy sa s celou touto krehkou stavbou zrútim na zem. Okrem toho že som zmokol do nitky sa nič nestalo.

Najkrajším mestom východu je Bardejov. Tu ma zastavuje starší pán, vypytuje sa ma na všetko, podáva mi ruku a želá veľa šťastia. Väčším mestám sa však snažím vyhýbať, i cesty si vyberám menej frekventované a tiché. Lákadlom sú preto zašité dedinky roztrúsené na tých najodľahlejších miestach. Vidieť tu mnoho opustených a schátraných dreveníc, ktoré vôbec nie sú bez života. Príroda si berie to, čo jej kedysi človek vzal. Ťažko si predstaviť, že tu kedysi žili ľudia. Ako sa na obraze v diaľke na obrovských lúkach pasú ovce s kozami. Čas tu plynie pomalšie a nechať sa uniesť týmto svetom je povinnosť. Modernizácia, stavanie obchodných domov a diaľnic, davy uponáhľaných ľudí, to všetko sa tu javí ako najväčší nezmysel.

Studený sever

Sever neprináša nič nové, prudké lejaky pokračujú. V Starej Ľubovni ma dážď núti stráviť dva dni v stane na neďalekej lúke. Ubolený využívam menší dážď k ďalšiemu presunu. Prichádzam do Tatier. Predtým, než sa púšťam do tatranských končiarov si v Spišskej Belej kupujem nový plášť na koleso, je plný drôtov, ktoré sfukujú koleso. Chlapík v servise na mňa neveriacky pozerá a keď mu podávam bicykel, pridáva i zhrozený pohľad. Dáva dokopy, čo môže a želá veľa šťastia. Neodpúšťa si ale uštipačné poznámky.

Opäť sa púšťa dážď. Za Tatranskou Lomnicou ochutnávam i tunajší asfalt, kto by povedal, že prechod cez mokré koľajnice môže dopadnúť tragicky. Odnieslo si to našťastie iba sedlo i keď to vyzeralo už na sanitku. Zastavuje nepriestrelný strieborný mercedes, z neho vykúka typický predstaviteľ moderných Tatier a prísnym hlasom sa pýta, či som v poriadku. So slzami na krajíčku odpovedám, že je všetko v poriadku. V príšernom lejaku a na zlomenom sedle si miesto tatranských končiarov užívam hustú hmlu. Nápad, dať si na Štrbskom Plese štrbské presso sa rozplýva. K tomu všetkému sa pridávajú defekty, ktoré ako inak, prídu vždy za zlého počasia. Toto sú moje Tatry. V takýchto momentoch by človek najradšej hodil bicykel do priekopy a sedel by doma pri krbe. Ale nádej zomiera posledná. Počasie sa nakoniec zlepšuje a dovoľuje mi poriadne sa radovať z cesty.

Orava. Viditeľne iná krajina a iný mrav. Krásne lesy, obrovské lúky všade navôkol. Na ôsmy deň mojej cesty prichádzam po 957 km do druhého najkrajnejšieho bodu, do Oravskej Polhory. Dlho sa nezdržím a tradičné pivo si dávam v Námestove. Tu mi ho načapuje spolužiak Brko v miestnom bare. Na Oravu som prišiel ráno a v ten večer ju i opúšťam. Prechádzam cez jednu z najkrajších lokalít Slovenska a to Malou Fatrou. Krása tunajšej prírody ma núti zosadnúť zo sedla, posadiť sa na lúku a naplno si vychutnávať okolitú krajinu.

Divoký západ plný diviakov

Noci sa už nenesú v daždivom duchu a tak nočný kľud narúšajú len diviaky, štekajúce srnce a líšky. Strety s diviakmi sa vždy nejavia ako príjemný zážitok. Fučanie, smrad a kroky svíň pri spacáku za čiernočiernej tmy nevytvárajú na tvári široký úsmev. Na tunajších cestách stretávam usmiatych, vykyvujúcich cyklistov, jeden sa ku mne dokonca pridáva a z Ilavy do Trenčína mi robí spoločnosť. Cesty sú tu v dobrom stave.

Dobré počasie mi dovoľuje čo to i navštíviť. Z diaľky ma už láka Beckov a jeho hrad, ktorý sa týči na 70 metrov vysokom brale. Zastavujem sa i na neďalekom Čachtickom hrade pri Čachticiach, na mieste kde pôsobila povestná pani Alžbeta Bátoriová. Na hradných múroch, kde nikto nie je, ventilujem ručaním a krikom svoje pocity. Prejav slobody a šťastia je častý a máva rôzne podoby. Veľmi silným zážitkom je i ráno na Štefánikovej mohyle pri Brezovej pod Bradlom. Na blízku žiadnej živej duše. Spoza rannej hmly pomaly vykúka slnko, chlebík, čo práve tlačím do seba mi vypadáva z úst a neveriacky pozerám na tú krásu. Osamote prežívam ten najkrajší pocit a nasávam atmosféru. Slovensko, aké si krásne.

Záhorie je moje obľúbené miesto, bude to nárečím a veselými ľuďmi. Nie som tu bicyklom prvýkrát a tak mám pocit, že som akosi už bližšie k domovu. Na desiaty deň po 1345 km dosahujem tretie NAJ, dedinku Záhorská Ves. Bratislavu obchádzam, nemám z nej dobré skúsenosti ohľadom bicyklovania. A tak šliapem cez Pezinskú Babu dole do Pezinka a prichádzam na juh.

Veterný juh

Trvá mi len jeden deň cesty z tretieho bodu do štvrtého a za silného protivetra prichádzam v jedenásty deň cesty po 1519 km do posledného najkrajnejšieho bodu, do dedinky Patince, ktorá je i kúpeľným mestečkom. Cesta juhom, to sú roviny. Dlhé a fádne. Všade samé polia i stromových alejí je tu málo. Noci trávim v žite a jačmeni. Miesto svíň v noci škriekajú bažanty.

I tu ráno v obchodoch vždy prehodím pár viet s predavačkami, ale i so „štangastmi“, ktorí pred obchodom popíjajú ranné fľaškové pivko. Cestou z Dunajskej Stredy do Komárna ohlodávam každú jednu čerešňu pri ceste. Čerešne vracajú úder v podobe žalúdočných problémov. A tak pauzujem častejšie ako som mal v pláne.

Keďže sa celou cestou pohybujem po civilizovanej krajine (sú chvíle, keď, si to nemyslím) so stravou problém nie je. Nevarím ani nepečiem. Držím sa zásady, jesť každý druhý deň niečo teplé a hlavne veľké množstvo. Telo si vyžaduje veľa energie a preto netreba šetriť, nahovárať si, že to nejako ešte vydržím a zajtra sa najem. Dobrá strava sa rovná dobrý výkon. V motorestoch si preto nakladám poriadne porcie. Cesta z Patiniec do Levíc je cestou plnou pohody. Nikam sa už neponáhľam a doprajem si viac prestávok.

V jednej krčme popíjajúc pár pív si ku mne prisadá chlapík. Na ustatej tvári s výrazom „drsnejšie to už nejde“ sa prihovára tým najpokojnejším hlasom. A to som si myslel, že mi ide minimálne jednu vylepiť. Rozplýva sa nad mojou cestou, chváli ma do nebies a spomína na staré časy. Nakoniec sa dozvedám, že i on kedysi podobne cestoval. Či už si to vymýšľal, alebo nie, bolo nepodstatné.

Rovinatý kraj nie je nič pre mňa. Potreba poriadnych stupákov a skvelých zjazdov sa napĺňa cestou z Levíc do Veľkého Krtíša. Dlhý, nekončiaci výstup Krupinskou planinou mi už, ale radosti veľa nedáva. Nečakane hornatý kraj už ubolenému telu uberá veľa síl. Preto mi dobre padne pivo a oddych vo Veľkom Krtíši s kamarátom Igorom. Únava sa prejavuje naplno a nedovoľuje ďalej pokračovať, som nútený tráviť trinástu a zároveň poslednú noc pri Rimavskej Sobote, 70 km od domova. Ráno je hmlisté, na premočenom stane je tucet slimákov, na bicykli o tucet viac. Smutno, i natešene sadám na bicykel a poberám sa pomaličky domov.

Podarilo sa

Vypadnúť zo stereotypu, kašlať na pravidlá a povinnosti. Užívať si slobodu. Toto všetko sa mi do bodky plní a po 13 dňoch a prejdení 1833 km sa spokojne vraciam domov. Doniesol som si nezabudnuteľné zážitky a potrebné poznatky pre ďalšie, možno dlhšie a väčšie cesty. Teším sa, že i napriek čoraz väčšiemu zásahu ľudí do krajiny, sa dajú na Slovensku nájsť miesta, o ktorých som nemal tušenia. Tieto nie sú vyznačené na mape a preto si doposiaľ udržujú svoje čaro, pre nás - osamelých tulákov.

Cesta okolo Slovenska v skratke
26. máj – 7. jún 2009, 1833 km (priemerne každý deň 150 km), 12 šliapacích dní a 1 oddychový deň kvôli dažďu.

Zdieľaj:  

 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Okolo Slovenska 16/07/11 19:12 12 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovensko - Karpaty - Západné a Východné Karpaty, Panónska panva
  • Nadmorská výška
    • min: 94 m n. m.
  • Náročnosť
    • 5
  • Vzdialenosť
    • 1883 km
  • Počet dní
    • 14
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 26.05.2009
  • Nocovanie
    • bivaky v stane
  • Doprava
    • bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Sponzori cyklo.hiking.sk

0.48