Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra 3x Levočské vrchy na bicykli

Levočské vrchy nás na cyklistiku lákali. A pekne dlho. Existencia vojenského obvodu nás však od návštevy odrádzala. Keďže obvod zanikol k 1. 1. 2011, tak nám už nič nemohlo brániť v ich spoznávaní. V polovici júna zakladáme s hiking grupou cyklistický basecamp v súkromnej chate areálu Kováčova vila za Levočou. Hlavné mozgy akcie – Bikemartin a MaťoD majú ako miestni pre nás pripravené veľmi pekné trasy. Nevieme sa dočkať!

Vzdialenosť
56 + 56 + 25 km
Prevýšenie
+1200 + 1200 + 500 m stúpanie, -1200 + 1200 + 500 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 11.06.2011
Pohoria
Levočské vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1216 m n. m.
  • Najnižší bod: 570 m n. m.
Voda
prameň v Zadnej doline, prameň medzi sedlom pod Krížovým vrchom a Sklenárom
Nocľah
Levoča, časť Levočská Dolina - Kováčova vila
Doprava
Spišská Nová Ves (vlak, bus) - Levoča (bus), trekový alebo horský bicykel
SHOCart mapy
» č.1106 Slovenský raj (1:50.000)
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Deň prvý: Záľubický okruh

Po večernom príjemnom posedení sa zobúdzame do nie veľmi prívetivého rána. Teplota je len okolo 12 °C, obloha zatiahnutá, hlásia silný vietor. Na polovicu júna počasie nič moc. Sme však totálne lační po akomkoľvek cyklovýjazde, a tak v momente na seba hádžeme vrstvy oblečenia dúfajúc, že to s počasím nebude tak zlé. Náš pelotón tvorí osem chlapov a ja (pričom si čisto mužskú spoločnosť užívam). Vyrážame rovno na sever, smer Levočská dolina. Po necelých dvoch kilometroch odbáčame doľava, kde kedysi bola hranica vojenského obvodu. Tu nás čaká tiahle, cca polhodinové stúpanie rozbitou asfaltkou do sedla pod Krížovým vrchom, kúsok od bývalej protilietadlovej strelnice na hrebeni. Hneď sa pekne vykryštalizuje výkonnosť jednotlivých členov družstva. Rasťo, ktorý bol doteraz považovaný za vedúceho lemra teamu, stúpa hore v čele. Nuž, jeho cyklohistória sa nezaprie a tým pádom ho musím hodiť do inej škatuľky. Ja funím skôr v zadných radoch, ale Maťo sa rozhodne mi robiť spoločnosť, čo je super, pretože sa dozvedám zaujímavosti o miestach, ktorými prechádzame. V sedle sa všetci čakáme, akurát Matúša niet. Vybral sa sám ku geoskrýši venovanej násilne vysídlenej dedine Dvorce. Trošku zúrim, že ma nepočkal, ale keďže autorom celej série skrýš o týchto zaniknutých dedinách je práve Maťo, tak sa ponúka, že tam so mnou skočí. Zvyšok sa spúšťa dole na 8 km dlhý zjazd do Záľubice, kde sa máme v miestnej krčmičke počkať.

„Mŕtvym na pamiatku, živým pre spomienku, pocestným na známosť, domácim na... Domácich niet. Museli odísť. Svoje domovy si zachovali len vo svojich srdciach.“ Takto nás víta pamätné miesto, kde kedysi stála dedina Dvorce. Zachovalo sa len zopár múrov a dedinu dnes pripomína najmä pamätník. Ako uvádza Maťo v listingu ku svojej skrýši, dedina existovala 636 rokov, až kým sa nerozhodlo o vytvorení Vojenského výcvikového priestoru Javorina. Dvorce museli byť vysídlené a všetky stavby zbúrané, pretože „tento priestor bol v záujme zaistenia vlasti pre armádu nevyhnutný“. Čo k tomu dodať, táto časť našej histórie patrí medzi tie temnejšie. Atmosféra pietneho miesta je magická, snažím sa predstaviť si, ako to tu asi vyzeralo.

Po pauze naberáme tiež smer Záľubica, najprv okolo opustenej vojenskej veže, potom za pár kilometrov jazdy príjemnou krajinou sa pristavujeme pri kaplnke, ktorá jediná pripomína zaniknutú obec Ruskinovce. Kaplnka je postavená na mieste zbúraného rímsko-katolíckeho kostola z 13. storočia a tu stretáme pravdepodobne pamätníkov obce – starších dôchodcov. Veľmi dojímavé. V kaplnke sa dajú nájsť fotky zaniknutej obce, takže návštevu odporúčam. Ešte pár kilometrov v silnom protivetre a prichádzame do Záľubice. Tu na nás v krčme Arma čaká zvyšok. Dávame nejaké pivká a keksíky, ceny sú ľudové. Zrazu nás prekvapuje krčmár syrovým tanierom na účet podniku. Jedno veľké ďakujeme!

Po občerstvovacej pauze nás čaká opäť stúpanie na sever hlboko do bývalého vojenského pásma. Najprv mierne, so zastávkou v ďalšej bývalej obci Ľubické Kúpele. Potom sa stočíme trochu na východ a Zadnou dolinou, ktorá nám pripomína tie tatranské, stúpame čoraz strmšie do miesta zvaného Václavák. Hoci sme stúpali asfaltkou, tak bola miestami pekne zničená a zabahnená od lesných mechanizmov. Na Václaváku sa stáčame smerom na juh k postupnému návratu do Levoče. Najprv trochu do kopca, ale čoskoro budeme už len klesať. Prefičíme okolo chaty Vinná, ktorá patrí mestu Levoča a zastavujeme sa až pri pamätníku na Javorinke. Opäť si požičiavam údaje z listingu Maťovej kešky. 23. októbra 1944 tu bolo počas SNP nemeckou stíhačkou zostrelené ruské dopravné lietadlo Li-2, ktoré letelo na trase Tri Duby – Ľvov. Pamätník venovaný obetiam tragédie bol postavený v roku 1965 a leží na križovatke ciest priamo na horskom hrebeni. Smutné je, že okolie pomníka pripomína aj teraz jednu veľkú apokalypsu, oblasť naokolo je vyťažená do posledného stromu a zmenila sa z hustého lesa na mesačnú krajinu.

Od pomníka už naozaj len klesáme s vetrom vo vlasoch cez lúky Brinky popri chate Hrby, kde sa napojíme na cestu vedúcu z Torysiek a o kúsok ďalej opúšťame bývalé vojenské pásmo a napájame sa na normálnu cestu vedúcu do Závady. Pokračujeme smerom na Levočskú dolinu a Kováčovu vilu, kde sa náš okruh uzatvára.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sumár dňa: trasu zvládlo 8 cyklistov z celkového počtu 8, dĺžka cca 56 km, prevýšenie cca 1200 m.

Deň druhý: Hrebeňovka

Po prebudení nás víta počasie porovnateľné so včerajším. Akurát predpoveď je ešte „optimistickejšia“ – k včerajšej ponuke sa má pridať aj dážď. Napriek tomu sa vyberáme na trasu podľa plánu. Tentoraz na hrebeň. Začiatok je rovnaký – kopčiskom do sedla pri vojenskej veži. Tam to otáčame doprava po poľnej ceste a šotoline k vysídlenej dedine Dvorce, avšak nejdeme k nej dole, ale pokračujeme ďalej na hrebeň. Ja ma mojom trekovom bicykli musím tlačiť, chalani to na horských dávajú v pohode. Stúpa sa až pod Krížový vrch, kde sa zrazu ukazujú výhľady na Tatry. Teda, oni by sa ukázali, ak by bolo normálne počasie. Tušíme ich líniu, ale o fotogenickosti nemôže byť ani reč. Pokračujeme už miernejšie k bývalej turistickej chate Sklenár. Fúka brutálny vietor, a tak najrýchlejší ani nečakajú na tých pomalších, pretože vďaka ťažbe dreva je celá oblasť totálne odlesnená, takže sa pred vetrom nedá ukryť. Je mi opäť ľúto, že tu ostali len ruiny obvodových múrov, toto miesto by si chatu priam pýtalo, pretože v dobrom počasí sú výhľady na Tatry a celú Podtatranskú kotlinu priam kúzelné. Ostáva len veriť, že sa nájde v budúcnosti správny "blázon", ktorý by sa na obnovu chaty podujal. Pokračujeme ďalej hrebeňom. Cesta sa príjemne vlní, čo však nie je príjemné, je fakt, že začína jemne pršať. V spojení s vetriskom nič príjemné. Pod chatou Gehuľa sa všetci okrem mňa a Matúša rozhodnú, že v tomto počasí to balia a schádzajú rovno dole do Levoče. Pokračujeme v daždi totálne odlesnenou krajinou k pamätníku pod Javorinkou, kde sme boli včera. Tu sa napojíme na asfaltku, ktorou mierime na Václavák.

Pod strieškou lesníckej búdy prečkávame najväčší dážď. Je mi dosť zima, mám na sebe všetky vrstvy, čo som si so sebou zobrala. Takto som si jún veru nepredstavovala. Náš ďalší plán je opäť viac geokešerský, než cyklistický – radi by sme sa dostali na vrch Jankovec (1169m), kde je jedna skrýša a odtiaľ pod Čiernohuzec (1216 m), kde by sme radi našli ďalšiu. Kto sa sem vyberie čisto cyklisticky, tak sa môže rovno spustiť z Václaváku asfaltkou dole Blažovskou dolinou. My si však postup komplikujeme. Úsek Václavák – Jankovec je poznačený ťažbou, zvážnica sa mení na bahnisko a na naše bicykle sa nabaľujú kilá blata. Mám pocit, že tak špinavý bicykel som ešte nemala. Horko-ťažko dotlačíme bicykle na vrcholovú lúčku, kde sa ich snažíme ako tak očistiť. Miesto to je inak celkom pekné. Konečne prestáva pršať, a tak po náleze kešky pokračujeme staršou zvážnicou na východ. Miestami ideme lúkami, miestami lesom, zvážnica sa pekne vlní, niektoré úseky sa dajú prejsť na bicykli, často však prídu aj miesta na tlačenie. V jednom bode zbadáme srnku, ktorá nás asi 5 minút pozoruje a vôbec sa nebojí. Sme unesení. K Čiernohuzcu musíme prudšie stúpať, s riadítkami nad hlavou si spomínam na tlačenie do sedla Muránsko. Po príchode pod vrchol sme opäť unesení krásou miesta. Lúčnaté prostredie nám pripomína Veľkú Fatru, pri dobrej viditeľnosti sú Tatry na dosah ruky. Už chápeme, prečo Maťo umiestnil jednu zo svojich skrýš sem. Totálna odľahlosť od civilizácie poteší každého milovníka prírody.

Čas sa však kráti, od Levoče sme ešte ďaleko, musíme sa pobrať ďalej. Zvážnica pokračuje krásnym lúčnym hrebeňom cez Chmelov. Vieme si túto trasu predstaviť ako vyznačený turistický chodník, možno sa v budúcnosti dočkáme. Nasleduje prudký zostup do údolia Torysy, pre naplavené skaly viac tlačíme, ako ideme na bicykli. V Blažovskej doline sa pustíme proti toku Torysy. Tento úsek je veľmi príjemný. Stúpa pozvoľne. Pred Nižnými Repášmi sa zastavujeme a fotíme všadeprítomné prícestné kríže. Za dedinou odbáčame smerom na Torysky. Už len jeden prudký kopec smerom na Hrby a už si fičíme zjazdíkom až do Levoče. Som totálne mŕtva, dnešný deň ma vyčerpal nielen počasím, ale aj množstvom tlačení a stúpaní.

Sumár dňa: trasu zvládli 2 cyklisti z celkového počtu 8, dĺžka cca 56 km, prevýšenie cca 1200 m.

Deň tretí: Výprava za rebrami

Tradične sa nám potvrdzuje, že posledný deň, ktorý je určený na odchod, býva najkrajší. Od rána svieti slniečko, dokonca hlásia príjemné teploty. Keďže vlak domov máme naplánovaný na neskoré poobedie, padá rozhodnutie dať si ešte kratší cyklovýjazd do Ulože, kde majú v miestnom hostinci výborné pečené rebrá. Trasu volíme cez Mariánsku horu, keďže časť z nás tam ešte nikdy nebola. Z Kováčovej vily mierime najprv do Levoče, potom cez miestnu časť Rúrová hore na známe pútnické miesto. Som prekvapená, aké letecké výhľady sa odtiaľto otvárajú. Ďalej pokračujeme po modrej turistickej značke na rázcestie Kúty. Najväčší hladoši mieria rovno do Ulože, ja s Matúšom si to dávame po červenej značke. Všetci sa nakoniec stretáme pri výbornom jedle a pivku. Z hostinca sú krásne výhľady na celý Spiš a Tatry. Po výdatnom obede pokračujeme cez kopec Krúžok (975 m) s výhľadmi na Tatry do Závady, odkiaľ sa už len opäť spúšťame asfaltkou do Levoče.

Sumár dňa: trasu zvládli 8 cyklistov z celkového počtu 8, dĺžka cca 25 km, prevýšenie cca 500 m.

Záver

Levočské vrchy ponúkajú pestrú paletu terénov rôznej náročnosti, záleží na vás, čo si vyberiete. Nám sa zapáčili na prvýkrát, určite sa sem niekedy vrátime.
Časť nami prejdených trás nájdete aj v Maťových článkoch Vojenským obvodom Javorina a Levoča – Uloža – Torysky – Hrby – Levoča. Túry sa konali v dňoch 10. - 12. 6. 2011.

Autorom prevažnej väčšiny fotiek je Matúš Morong.

Fotogaléria k článku

Najnovšie