Trasa

Stará Lesná – Poprad – Svit – Lučivná – Nižná Šuňava – Vyšná Šuňava – horáreň Biely potok – horáreň Brezová – horáreň Ipoltica (Čierny Váh) – horáreň Hazička – horáreň Javorinka – horáreň Lacková – horáreň Ráztoky – Driečna dolina – sedlo Priehyba – dolina Krivuľa – Heľpa – Pohorelá – Pohorelská Maša – Nová Maša – Švábolka – Vaľkovňa – Zlatno – Červená Skala – Telgárt – prameň Hrona – sedlo Besník – Pusté Pole – sedlo Popová – Vernár – Vernárska tiesňava – Hranovnica – záhradkárska osada Dubina – Kvetnica – Poprad

Prechod sedlom Priehyba sa páčil, pretože v mape som ho už, vďaka cykloraju doliny Čierneho Váhu, mal vyznačený ako horúceho kandidáta. Do Starej Lesnej som prišiel podvečer dňa pred etapou, kde ma našťastie v partii neminulo obligátne pivko(á) a krátke geocachovanie pod Tatrami v hustom daždi. Dúfal som len, že sa počasie na ďalší deň ustáli. Ranný pohľad z okna na Slavkovský štít mi pohladil dušu a zvýšil šance na “suchú” tatranskú cyklistiku. Naraňajkoval som sa, pobalil a natešený vyšiel von, kde som pozrel opačným smerom. Smerom na Nízke Tatry. Tento pohľad ma však sa donútil vrátiť sa a pribaliť si veci do dažďa. Dnes ma nič nezastaví, povedal som si.

Celkovo sme mali ísť traja. Povedal som si však, že idem dopredu, pretože bolo jasné, že ma moji dvaja parťáci (Bruno a Peter) predbehnú (presvedčili ma ich večerné úvahy o odskočení si na Kráľovu hoľu). Úsek medzi Starou Lesnou a Popradom som absolvoval po hlavnej ceste a o cyklozážitku sa hovoriť nedá. Našťastie takto skoro ráno to však až taký problém nie je a dá sa absolvovať relatívne bezpečne a rýchlo. Z Popradu do Svitu som už pokračoval cyklotrasou vedúcou popri rovnomennej rieke. Úprimne závidím túto cyklotrasu, poskytujúcu vhodné podmienky pre bicyklovanie s deťmi, či korčuľovanie. Obzvlášť sa mi páčil úsek v podhorí Smolníkov obchádzajúci mesto Svit v miestach vlievania sa Svinice do rieky Poprad. Na západnom okraji Svitu ma prekvapilo nezmyselné pokračovanie cyklotrasy vyústením na hlavnú cestu č. 18, ktorá bola pred dostavaním diaľničného obchvatu úsekom preťaženej severnej dopravnej tepny krajiny. Teraz už viem, že cyklisticky zaujímavejšie a bezpečnejšie bolo pokračovanie Veľkou Lopušnou dolinou. Našťastie nešlo o veľmi dlhý úsek a čoskoro som sa, za križovatkou smerom na Lučivnú, ocitol na takmer prázdnej ceste s príjemným profilom a pekným výhľadom na Vysoké Tatry. Pokračujúc cez Nižnú a Vyšnú Šuňavu som sa tešil na rázcestie Bieleho potoka. Avšak úsek cesty popri Šuňavskom potoku bol taký krásny, že ma donútil viackrát zastaviť a len sa tak pozerať. Úprimne poviem, je to jedna z najkrajších častí ciest, ktorú som zo sedadla bicykla kedy videl.

Na križovatke na Liptovskú Tepličku som sa napojil na zelenú turistickú značku pokračujúcu smerom na dolinu Benkovo. Toto miesto je zároveň východným koncom Liptovskej cyklomagistrály. A práve tu sa začal výlet, na ktorý som sa tak tešil. Konečne som mimo hlavných ciest, konečne som v lese. Nenáročná miestami mierne poškodená asfaltová cesta umožňuje jazdu rodinám so staršími deťmi nielen na horskom, ale aj na trekovom bicykli. Jej stúpania a klesania som si vychutnával veselým niečím ako spev. Radosť bicyklovať. Minul som ústie doliny Benkovo a horáreň Brezová a prišiel na križovatku pri celkom peknej horárni Ipoltica, pri ktorej som opustil magistrálu a zelenú turistickú značku. V týchto miestach som stretol prvé auto. Dali sme sa do reči a starý pán ma sám od seba začal ubezpečovať, že do Heľpy to nemám ďaleko. Tak 20 - 30 minút. Nad tým som sa len mohol pousmiať, pretože od tohoto bodu je do sedla Priehyba okolo 15 km. Rozlúčili sme sa a ďalej do útrob doliny Ipoltica som pokračoval modrou turistickou značkou v rozoznateľnom spalinovom oblaku Škody 120.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Luxusný cykloúvod dolinou by nám mohli závidieť aj v Rakúsku. Vodorovný začiatok cesty postupne začal mierne stúpať. Bicyklovanie je v týchto miestach pohodlné. Človek sa zamyslí a metre ubiehajú samé. V miestach horárne Hazička sa cesta postupne dvíha nad úroveň potoka Ipoltica. Bohužiaľ aj tu vidieť častý jav v našich lesoch. Ťažba. Či oprávnená, neviem, no ťaží oči a dušu. Opäť sa raz zaprisahávam, že niečo urobiť musím. Zároveň sa však hnevám sám na seba, že som za tie roky nič iného, ako hlasno nadávať na bicykli, nevymyslel. Začalo sa však ochladzovať a nad dolinu sa začali nasúvať tmavé oblaky. Pridal som teda, aby som pred búrkou stihol schovať v komplexe horární Javorinka. Takmer mi tento plán vyšiel. Nestihol som ale prísť ani po rázcestie so žltou turistickou značkou v závere Ipoltickej doliny a silné blesky a hromobitie ma donútilo opustiť otvorenú cestu a zanechať schovaný bicykel osamote. Ešteže som si stihol zobrať veci na prezlečenie. Blesky opustili horu približne o polhodinu, no dažďu sa prestať nechcelo. Vrátil som sa teda k bicyklu, nech ho tam parťáka najlepšieho nenechávam samého, pričom som si pri ceste našiel hustejší strom, pod ktorým som čakal, kým dážď ustane. Keď som si na zadnej brašni rozložil jedenie, doslova sa asi 10 m predo mnou zjavila krava. Konečne živá duša a tak som sa slušne pozdravil. Ustráchaný pohľad hovoril za všetko a tak som sa rozhodol nepokračovať v zoznamovaní sa. Odišla. Škoda. O 15 minút však bola späť, ale už aj s kamarátkou. Stáli tam, tak ako len kravy vedia stáť. Opäť to vzdali. O ďalších 10 minút hluk zvoncov a dopochodovalo celé stádo. Dve takmer kamarátky mali hlavy nebojácne vysoko hore.

Dážď medzitým ako-tak povolil a keďže to nevyzeralo, že dnes prestane padať, rozhodol som sa pokračovať ďalej. Na rázcestí som opustil modrú a pokračoval ďalej žltou turistickou značkou dolinou Ráztoky. Pri horárňach Javorinka som stretol chalanov. Sadol som si k nim a spoločne sme prečkávali dážď. Už ani nepamätám, po akom dlhom čase sme zhodnotili, že lepšie bude pokračovať. Keďže mali rýchlejšie tempo, dohodli sme na stretnutí v sedle Priehyba. Od horárne nabrala cesta výraznejšie stúpanie a začalo trošku ťažšie bicyklovanie, ktoré skončilo až v samotnom sedle. Tých 7 km/h mi spríjemňoval dážď. V podstate jediné, čo mi na daždi pri bicyklovaní prekáža, je voda kvapkajúca z prilby. Opäť som viedol vnútorné úvahy o tom, ako problém vyriešiť. A ako vždy, na nič svetoborné som neprišiel.

Konečne sedlo Priehyba. Chalani čakajú, ako sľúbili. Urobil som im fotografiu a pobrali sa ďalej. Dážď ustal. Zložil som bicykel a začal si tento moment vychutnávať. Milujem vyšliapať si do horských sediel. A milujem tú vôňu zeme a ihličňanov, keď prestane pršať. Naokolo sa prevaľovali oblaky a atmosféra zakryla aj to, ako to v sedle vlastne vyzerá. Dodnes si pamätám, že mi to neprekážalo. Do Heľpy to bol poriadny zjazd. Opačným smerom by išlo o celkom náročné, približne však len 3 km dlhé stúpanie. Náhodné stretnutia na bicykli mám rád a v Heľpe sa mi podarilo jedného z nich stretnúť. Až sa mi nechcelo ďalej, zdravý rozum nám ale hovoril, že ak skončíme na pive, on sa nebude mať ako dostať do Brezna a ja do Popradu. Tentokrát vyhral rozum.

Mierne stúpajúca cesta cez Pohorelskú Mašu, Telgárt až po odbočku na Vernár je povinnou jazdou každého cyklistu. Zaujať vás môže pôvodná valcovňa z konca 18. storočia vo Vaľkovňi, časť Švábolka. Obec Vaľkovňa vznikla v roku 1954 zlúčením starých osád, ktorých počiatky a rozvoj sú späté so železiarskou výrobou. Osady Nová Maša, Švábolka, Zlatno a Vaľkovňa patrili pôvodne k obci Šumiac a vznikli v 18. - 19. storočí okolo maše, hámrov a valcovní plechu. Všetky tieto podniky boli súčasťou komplexu Coburgovských železiarní na Horehroní. Po pravej ruke vás bude sprevádzať rieka Hron, ktorého chránené meandre medzi Červenou Skalou a Telgártom donútia nie raz zastať. Télgártsku slučku či Chmarošský viadukt zrejme zvlášť predstavovať netreba. Ďalšími nádherným miestom je prameň Hrona nad Telgártom, ktorý sa nachádza pod najmalebnejším miestom dnešnej trasy, sedlom Besník, z ktorého je typický pohľadnicový výhľad na Kráľovu hoľu. A do toho všetkého vás po ruke ľavej sprevádza masív Nízkych Tatier, ktorý bol pre mňa po celý ten čas zahalený v hustých oblakoch. Až po Besník som sa pri dochádzajúcej chuti langoša smial v duchu nad tým, či vôbec bude miesto, aspoň 100 m dlhé, kde nebude treba krútiť pedálmi. Aby to bolo fér, priznám, že boli dve, každé tak po 50 m.

Po týchto krásach ma čakalo krátke stúpanie smerom na horský priesmyk Vernár (sedlo Popová), no stalo sa mi to, čo už dlho na nie – začalo mi štrajkovať pravé koleno. Dokrútil som to až po Chvalabohu, kde som si spomenul, ako som tu mal jedno z mojich mála FTF v geocachingu. Vernár, Hranovnica, Dubina. Prechádzal som nimi relatívne rýchlo. Vedel som, však, že ma čaká ešte jedno dlhé stúpanie k lomu Zámčisko pred Kvetnicou. Výšlap hore moje koleno definitívne dorazil, našťastie však do Popradu to bol už len zjazd. Tam mi neostávalo nič iné, len zavolať partii o pomoc, či by po mňa nevedeli prísť, pretože do Starej Lesnej som sa s kolenom už zrejme nevedel dôjsť. Týmto chcem Brunovi a Zuzke poďakovať.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek