Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Strážnické Dolňácko - na víno zo Skalice

Skalica je mestom, do ktorého sa výborne vracia. Po každej návšteve mám vždy ešte o čosi viac dôvodov, prečo sem prísť znova. Či už sú to obdivuhodné historické pamiatky, pokojná atmosféra, malebná krajina alebo potešenie chuťových pohárikov. Skalica je veľmi príjemným kútom sveta, v ktorom sa všetky tieto lákadlá stretajú, navyše zabalené v darčekovom balení.

Vzdialenosť
58 km
Prevýšenie
+500 m stúpanie, -500 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 24.09.2011
Pohoria
Záhorie: Borská nížina (Dolnomoravský úval) Česká republika: Morava - región Slovácko - podoblasť Strážnické Dolňácko - Biele Karpaty (Bílé Karpaty)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 405 m n. m.
  • Najnižší bod: 150 m n. m.
Voda
dediny a pohostinstvá na trase
Doprava
trekový alebo horský bicykel

Skalica je ideálnym východiskovým bodom nejedného krásneho výletu bez ohľadu na to, či pešo, cyklisticky alebo motorizovane. Kým športuchtivejší si môžu poriadne zabicyklovať na mnohých kilometroch cyklochodníkov alebo bočných ciest, zaveslovať na Baťovom kanáli alebo zahrať golf, tí pohoduchtivejší si zas užijú príjemné prechádzky pokojnými uličkami historického centra spestrené nejednou nádhernou pamiatkou. V oboch prípadoch však len ťažko odmietnuť pozvanie na neopakovateľný trdelník či pohárik vínka z okolitých vinohradov, ktoré predovšetkým na jeseň potešia okrem chuťových pohárikov oko nejedného milovníka krásnych pohľadov. To všetko štýlovo dopĺňajú malebné vínne pivnice, kde na požiadanie nalejú pohárik vínka či predajú fľašku tohto lahodného nápoja.

Trasa

Skalica – Sudoměřice – Holý vrch – Vrchy – Radějov – Lučina – Pod Šumárníkem – Kněždubský háj – Kněždub – Hroznová Lhota – Kozojídky – Žeraviny – Vnorovy – lanovka pre lode – Vnorovy – Strážnice – Petrov – Sudoměřice – Skalica

Prísť do Skalice cez víkend pred obedom znamená zastaviť sa čím skôr v štýlovej Vinotéke u Františkánov a skúsiť šťastie pri kupovaní trdelníkov, ktoré sa cez pracovné dni pečú v takzvanej čiernej kuchyni františkánskeho kláštora. Každý, kto mal tú česť ochutnať pravý skalický trdelník z mäkkého vláčneho cesta opečený nad pahrebou a posypaný výbornými orechmi a cukrom, vie, že tvrdé sladké rolky s rovnakým názvom predávané v pouličných stánkoch nesiahajú pravému trdelníku ani po členky. Nemožno sa preto čudovať, že sa pri zmienke o chystanej návšteve Skalice začnú z každej strany hrnúť „objednávky“ a pri troche šťastia sa kufor auta zaplní po návšteve tohto príjemného miesta nie len fľašami „nápoja bohov“, ale aj polmetrovými lákavými koláčmi v množstvách, za ktoré by sa nemusel hanbiť nejeden zásobovateľ. Prezieravejší návštevníci, ktorí nestoja o napätie spojené s neistotou, či sa im nejaký trdelník ešte ujde, si tento výborný koláčik zarezervujú niekoľko dní dopredu.

V znamení dobrôt

V našom prípade sa žiadna prezieravosť nekonala, takže sme boli radi aj z dvoch posledných exemplárov, ktoré sa nám v deň konania Skalických dní, festivalu tradícií, hudby, tanca, výstav, športu a zábavy, podarilo ukoristiť. S výbornými zásobami v kufri sme konečne mohli zložiť bicykle zo strechy a tieto dobrôtky si aj trošku zaslúžiť. Po predchádzajúcej historicko-vlastivednej návšteve Skalice sme podrobnejšiu prehliadku príjemného centra s pokojnými uličkami, mnohými krásnymi kostolmi, malebnou kalváriou a prastarou rotundou vynechali a po vedľajšej ceste sme sa vybrali rovno za hranice – nie našich možností, ale našej krajiny – a namierili sme si to do Sudoměric, mestečka, ktoré sľubovalo krásne vínne pivnice.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Naše očakávania sa naplnili a pozdĺž hraníc na juhovýchod od Sudoměřic sme sa mohli kochať nádhernými bielo-modrými pivničkami, ktoré svojim vzhľadom nedávali tušiť, že ich história siaha len do 80. rokov 20. storočia. Aj vtedy tu však mohli vznikať len za podmienky, že majitelia ich v prípade potreby poskytnú na účely civilnej ochrany, pretože celý komplex mal slúžiť ako protiatómový kryt. Vinárstvo má však v tomto kraji oveľa dlhšiu tradíciu a hrozno sa tu pestuje už od 15. storočia. Od neromantického využitia týchto nádherných stavieb sa ale našťastie už upustilo a prinajmenšom v čase vinobraní panuje v pivničkách cez deň čulý ruch, zatiaľ čo podvečer v nich nezriedka vidno po dlhom dni oddychujúcich a popíjajúcich ľudí.

Za prírodnými krásami

Po krátkej ochutnávke dobrého vína od jedného z ochotných vinárov sme okolo novo pôsobiaceho prístrešku na malej lúčke pokračovali k milému malému rybníku Vanďurák, ktorého návšteva stojí aj za nosenie bicykla po schodíkoch v malom strmom briežku pri prekonávaní potôčika. Upravené okolie rybníčka priam až nabáda ku krátkej príjemnej zastávke. Oko sa poteší aj pri pohľade na jesenné polia, ktorými vedie cesta od Vanďuráka na zelenú turistickú značku. Po krásnych pivničkách nás tu vítajú hroznom ovešané vinice „ohradené“ štýlovou páskou z obalov z kokosových tyčiniek. Kým degustujeme výborné bobuľky, bavíme sa na názve „Sad Posrané trní“ na tamojšom cyklistickom ukazovateľovi a uvažujeme o jeho etymológii.

Po krátkej geokešerskej odbočke na peknú lúčku na pomedzí Českej a Slovenskej republiky pokračujeme vinohradmi až kým sa nenapojíme na asfaltku. Keďže výnimočne nemáme žiaden plán ani pripravenú trasu, chvíľu váhame predtým než dáme prednosť ceste do kopca a šliapaniu do sedielka medzi Staré hory a Starú horu. Za odmenu nás čaká príjemný, no krátky zjazd, ktorý končí odbočkou na Holý vrch. Tu začína správne „vrchárske trápenie“ a pri boji so strmou asfaltkou si ani nemáme kedy všímať okolité, pre ochutnávačov už o čosi menej prívetivé vinice. Občas sa však neubránime krátkej prestávke, ktorá sa pracovne nazýva „kochacia“, a vydýchavanie kamuflujeme záujmom o pekný výhľad. Po ľavej strane míňame kopec Žerotín uprostred vinohradov. Ani nemalý kríž na jeho vrchole nás na túto odbočku nezláka a odhodlane pokračujeme na Holý vrch. Po výstupe nad vinice sa sklon trochu zlepšuje, z čoho máme veľkú radosť, pretože máme zrazu pocit, že nám šliapanie do kopca ide úplne skvelo, a to aj napriek tomu, že sa pôvodná asfaltka zmenila na poľnú cestu. Z Holého vrchu, ktorého plešatosť narúša len zarastená drevená stavbička a podobne obrastená postriežka, je celkom pekný výhľad na okolitý jemne zvlnený kraj.

Hoci sme na seba náležite hrdí a víťazstvo samých nad sebou si patrične vychutnávame, po chvíli je čas opustiť vrchol našej trasy a znova zostúpiť do nižších polôh. Voľba zostupovej trasy padá na zelenú značku vedúcu do Radějova. Po zdolaní nenáročného kopca Třešňovec, cez ktorý vedie široká vyjazdená cesta, prichádzame na asfaltku, ktorá nás pomedzi chaty a domčeky privádza až do vinárskej dediny, ktorá je dnes skôr chatovou osadou. Radějova. Pri zostupe sa nestíhame čudovať, koľko sme toho predtým nastúpali. Po ľavej strane potoka Radějovka sa poľnou cestou postupne prepracovávame k ďalšej skupinke chát a futbalovému ihrisku, kde sa už neveľmi frekventovanej ceste pre autá do Kuní hory nevieme vyhnúť.

Pomaly teda naberáme kilometre aj výškové metre a míňame množstvo chát aj odbočku do Tvarožnej Lhoty. Spestrenie ponúka priehrada Lučina, v okolí ktorej nechýbajú chatky, občerstvovacie zariadenia ani kemp. Navyše si tu možno spraviť aj kúpaciu prestávku, čo nás však koncom septembra veľmi neláka. Popri trávnatej pláži teda pokračujeme ďalej a nedokážeme skryť nadšenie z čoraz horšieho povrchu. Moja túžba po skončení cesty vybudovanej z polovične širokých panelov bola po chvíli vypočutá, no bolo to ako z kaluže do blata. Kým panelová cesta len pravidelne hrkala, dokonale rozbitá úzka asfaltka s jamami všetkého druhu, celkom slušným stúpaním a protiidúcimi autami rozhodne víťazila. Do sedla Kněždubský háj som teda bicykel poctivo vytlačila potom, čo som musela jednému z áut uhnúť do poriadnej jamy.

Späť na rovine

Zjazd do dedinky Kněždub je po neveľmi príjemnom závere stúpania ako krásna odmena a znova si vychutnávame ďaleké pohľady do krajiny aj potom, čo sme sa nenechali zlákať odbočkou na vrch so zaujímavým názvom Výzkum. Dedinkou Kněždub len rýchlo prejdeme a zastavujeme iba preto, aby sme podľa mapy zistili, kadiaľ máme ísť ďalej. Hoci máme z turistickej informačnej kancelárie v Skalici peknú mapu s mnohými vyznačenými cyklotrasami, realita je na míle vzdialená od toho, čo v nej čítame. Cyklistické ukazovatele a značky sú len kde-tu, zväčša však nie tam, kde ich je práve treba. Preto stojíme takmer na každej križovatke zahĺbení do máp a snažíme sa z nich zistiť, ktorá je na danom mieste vernejšia realite.

Pokračujeme cez peknú Hroznovú Lhotu, kde chvíľami narážame aj na cyklistické značenie, vďaka ktorému do dedinky Kozojídky prichádzame po cyklochodníku. Okolo vínnych pivníc a rybníčka pokračujeme ďalej, asfaltovou cestou, ktorú nemáme ani v jednej z troch máp, obchádzame Žeraviny a navnadení pohľadom do mapy, ktorá sľubuje cestu priamo cez vinice, sa ponáhľame do Vnorov. Mapa v tomto prípade neklame a pohodlne stúpame pomedzi vinohrady a kocháme sa krásnymi pohľadmi na úhľadné riadky. Neodoláme ani krátkej degustačnej zastávke, pri ktorej sa k nám pridáva milá pani so slovami „Taky loupíte?“, ktorá sa tiež pristavila na trošku sladkých dobrôtok.

Návrat popri “Baťáku”

Pekným výhľadom na Vnorovy sa lúčime s vinicami a pokračujeme zaujímavosťou iného druhu – lanovkou pre lode na Baťovom kanáli. Ide o zariadenie, umožňujúce plavbu po Baťovom kanáli aj neďaleko Vnorov, kde sa kanál križuje s riekou Morava. Lanovka pomáha lodiam bezpečne prekonať silný prúd Moravy, o prekonanie rozdielnej výšky hladiny sa zas stará plavebná komora. Štýlový prístavík je veľmi príjemným miestom, kde si možno dať čo-to pod zub alebo si len posedieť a kochať sa pohľadom na vodu. Treba si však uvedomiť, že pre cyklistov bez lode je prístav slepou cestou, čo sme pri pohľade do mapy prezieravo prehliadli. Skláňajúce sa slnko nás teda donútilo trošku lepšie šliapnuť do pedálov.

Čo sme získali rýchlejšou jazdou, to sme stratili skúmaním skratky, ktorú dokonale vystihuje fráza „skratka bola dlhšia, zato však horšia cesta“. Namiesto cez dedinu známu kraslicami a výrobkami z kukuričného šúpolia sme sa vydali dôveryhodne sa tváriacou cestou cez polia, ktorá skončila – ako inak – v poli. Po zrelej úvahe sme sa rozhodli pokračovať v stopách pracovných strojov, ktoré nás napodiv doviedli na cyklocestu, ktorú by sme cestou cez Vnorovy pravdepodobne našli bez väčších problémov podstatne skôr.

Mestečko Strážnice s mnohými zaujímavými pamiatkami vrátane zámku, zámockého parku, gotickej Čiernej brány v zvyšku mestského opevnenia či židovskej synagógy len rýchlo obchádzame popri Baťovom kanáli a v čoraz hustejšom šere pokračujeme čoraz užším chodníčkom. Kde-tu sa na vode hojdajú loďky, my sa však skôr sústredíme na nepremeškanie odbočky do Petrova. Po dvoch zastávkach na skúmanie mapy toto poslanie plníme, popod mostík ešte stihneme zahliadnuť prístav v Petrove a potom už len zapíname svetlá a ponáhľame sa čím skôr do Skalice. Krásne vínne pivnice Petrova v tme už len tušíme, v dedine Sudoměřice si robíme krátku prestávku pri tamojších pivničkách, kde kupujeme fľašu vínka, a potom sa už len snažíme čím skôr sa dostať k autu, kde nám pri nakladaní bicyklov robí spoločnosť kultúrny program Skalických dní.

Záver

Okolie Skalice je krásnym vinárskym regiónom, ktorý sa síce nemôže veľmi porovnávať s Burgundskom či okolím Neziderského jazera, no i napriek tomu stojí za návštevu. Na svoje si to prídu milovníci rovín, ale aj tí, ktorí si vedia užiť menšie kopčeky. Odmenou im budú milé dedinky, krásne pohľady a na jeseň aj sladučké hrozno. Stačí si teda pribaliť do batôžku (či cyklobrašne) mapu a možnosti sú zrazu takmer neobmedzené.

Fotogaléria k článku

Najnovšie