Trasa

Poprad – Hozelec – Švábovce – Kišovce – Betlanovce – Mýto – Stratená – Dedinky – Mlynky – Rakovec – Sykavka – Hnilec – Delava – Peklisko – Nálepkovo – Švedlár – Mníšek nad Hnilcom – Helcmanovce – Prakovce – Gelnica – Jaklovce – Margecany – Rokycany – Prešov

Priebeh trasy je takmer výlučne po asfalte.

Štart

Vyrážame v skorých ranných hodinách v tichej zúfalosti z upršaného počasia, slepo nasledujúc nesmelé prísľuby SHMÚ o veselších zajtrajškoch. Pre pohyb ospalým Prešovom využívame hneď niekoľko biocyklokoridorov. Cyklochodník na Rusínskej ul., skratku po premávkou nezaťaženej Kuzmányho ulici a príjazd na vlakové nástupište, zozadu od budovy Slovenskej pošty.

Nakoľko úložné cyklokapacity v našom dobovom vláčiku do Kysaku sú značne obmedzené, musíme sa aj napriek chmúrnemu výrazu uja výpravcu vtesnať do priestoru 1. vagóna. Ujo nás nenecháva bez povšimnutia a prísne otvára konverzáciu. V jeho hlase je ale cítiť náznak šibalstva, humoru, pobavenia i zhovievavosti, ktorý po chvíli dá zrod priateľskej chlapskej debate. „Ta keď už idem do Popradu, ta krutim až do Popradu, ne?“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kysak som vždy vnímal ako zázračnú zastávku s nutnosťou expresného nástupu, kde babičky zabúdajú na svoje barly v snahe dostať sa včas do vlaku. Nutná rýchlosť nástupu je, samozrejme, priamo úmerná klasifikácii spoja. Nás (ne)čaká rýchlik a preto kľučkujeme pomedzi vyššie spomenutou skúsenosťou ostrieľaných ľudí k batožinovému vozňu už za hvizdu píšťalky.

Na západ cestuje veľa ľudí, no nachádza sa miesto i pre nás. Postupne sa meniaci charakter krajiny za oknom oživuje dobrodružného ducha. V mojom prípade aj túžbu na chvíľu zameniť tradičnú kuchyňu východu, vyznamenávajúcu sa lahôdkami ako „naľešniky“, „mačanka“, „kyšeľ“ či „sciranka s juchu“, za miestne pochutiny.

Do Raja

Poprad nás víta počiatočnou dezorientáciou, no načo sú trom hrdým chlapom mapy? Cestu si predsa nájdeme! Poctivo sme sa na takéto situácie pripravovali sledovaním Beara Gryllsa. Po chvíli terorizovania miestnych chodcov sa napájame na sieť popradských cyklochodníkov a po návšteve hypermarketu, za ktorým sa mierne črtajú Tatry, opúšťame mesto. Míňame odbočku na Gánovce, známe svojimi travertínovými kopami a neandertálcami (bez urážky miestnych), a vstupujeme do Hozelca a Šváboviec. Kyšovce ponúkajú možnosť opustiť frekventovanú cestu. Tu sa oficiálne začína náš výlet, horalkou na železničnom moste. V Betlanovciach brázdime naše prvé značené metre Hornádskej cyklomagistrály. Tej však dávame už na Mýte rýchle zbohom a smerujeme do útrob Slovenského raja pevne dúfajúc, že od nás, pocestných študentov, za to nikto nebude pýtať peniaze.

V raji a bez jablka...

Národný park v týchto miestach pretína asfaltová cesta severojužným smerom s miernym odklonom na západ. Tú sleduje aj modrá cykloturistická značka (č. 2703).
Ani ucho nepočulo, ani oko nevidelo, čo všetko Raj pre nás pripravil... V okolí Píly nás obieha ujo cyklista. Zozadu si nepochybne myslí, že vidí 3 veľké batohy voziace sa na bicykloch. Podíde bližšie a presvedčí sa, že on je len značne odľahčenou verziou nás samých. Prebehne rýchla, zdvorilá, no priateľská konverzácia a už ho niet. Vzhľadom k jeho „žiletke“, výstroji a nabehaných kilometroch nikto ani len nedúfa v opätovné stretnutie. Po chvíli príjemného šľapania sa zdravíme opäť, no tentoraz ponúkame pomoc s opravou defektu. Kolega má však všetko, čo potrebuje, tak sa poberáme ďalej a rozmýšľame, kedy sa zase uvidíme. Netrvá dlho a bicykel prevracia kamarát Maťo. My už nie sme takí expresní. Spoza zákruty sa objavuje ujo a s pobavením sa pristavuje. Po tom, čo si tretíkrát prajeme šťastnú cestu, sa opäť stráca v diaľke a tiež si vychutnávame prvé ozajstné metre stúpania.

Na popradský športový reťazec, kde sme kupovali duše, sa usmialo šťastie. Za druhou zákrutou vybaľujeme náradie zas a znova. Aspoň našej pozornosti neuniká práve prebiehajúca euroinvázia. Míňa nás auto za autom: Poliak, Čech, Maďar, Rakúšan, Švajčiar, Nemec, celý Benelux, Litovčan, Francúz... Zvyšok cesty sa len zabávam ich počítaním. Vyhrávajú Poliaci s 23-ma čiarkami, v tesnom závese Česi s dvadsať a jednou.

Slovenský raj nám ponúka to najlepšie. Po našej ľavici idylicky žblnká Veľká Biela voda, druhou stranou sa týčia hrdé svahy. Za konármi ihličnanov sa na skrývačku hrá šibalské slnko a na helmách nám posedávajú čierni pasažieri – motýle. Prechádzame popri niekoľkých turistických smerovníkoch ako Veľký Sokol, horáreň a Blajzloch. Chvíľu nás sprevádza zelená, chvíľu červená turistická značka, kým sa neodoberú do končín, kam by síce naše mountainbikingové zraky s radosťou zavítali, no plne naložené chrbty hlasne protestujú.

Serpentíny sú v podobných kopcoch vždy príjemným spestrením a veruže o ne nie je núdza. Počas zhruba 7-kilometrového slušného stúpania máme možnosť sa pokochať príjemným kontrastom vyzývavých skalných stien a nedoziernych údolí. Sedlo Kopanec sa nám stáva miestom odpočinku a tiež silným plus tohto výletu.

Náš zjazdársky duch nám pri pohľade na cestu kľukatiacu sa pod nami nedá dlho posedieť na vykosených kopaneckých lúkach a už si to režeme dole. Na križovatke s hlavnejším ťahom bočíme vľavo a napájame sa tak na zelenú Dobšinskú ľadovú cyklocestu 5702. Obzretie späť nám okrem túžby zopakovať si zjazd prináša aj príťažlivé pohľady na Srnčie skaly. Po našej ľavici preteká Hnilec, ktorý sa nám na dlhé kilometre stane verným spoločníkom.

Bohužiaľ, len nevedomky prechádzame popri Stratenskom kaňone a ignorujeme cyklocestu, ktorá by nás ním bola previedla. Namiesto toho sa vnárame do temného cestného tunela so svetlom na konci. Nachádzame dedinku Stratená a v jej závere odbočujeme vľavo vo smere červenej turistickej značky. Hnilec lemovaný ďalšími skalnými stenami sa postupne rozširuje v dlhé rameno nádrže Palcmancká Maša (VN Dedinky). Pravý breh dotvára železnica, ľavý sa otvára v lúku pri Stratenskej píle s osviežujúcim prameňom. Červená sa touto lúkou nesmelo vinie, až sa stráca kdesi v lese. Veru, keď ujo domáci povie, že táto cesta nie je vhodná pre bicykle, tak ozaj vhodná nie je! Just sa ňou ale vydávame vo vidine blízkeho cieľa - dedinky Dedinky. Zopár panoramatických pohľadov vystriedajú opäť a opäť sa opakujúce ujove slová znejúce v našich mysliach, a to pri pohľade na strmé svahy upravené zábradliami a drevenými schodmi. Preto, ak ste práve plne naložení diaľkoví cyklisti, odporúčam ešte pár kilometrov strpieť hlavnú cestu a pokračovať smerom na Dobšinú s odbočkou vľavo na Dedinky. Nakoľko niektorí členovia našej výpravy majú extrémy celkom v obľube, musím povedať, že i naša verzia cesty má svoje čaro.

Na dnes pomaly všetko

Po prémiovom zjazde na vlhkých hladkých kameňoch počítame končatiny už pri vodnej nádrži v Dedinkách so skutočne čarovným okolím. Posilňujeme seba i divé kačky pred posledným heroickým výkonom. Spomínal som extrémy a tí z nás, ktorí boli ešte pri zmysloch, rozhodli. Akonáhle nám oči dopadli na krásne hory južne, bolo jasné, že sa tábor postaví nikde inde ako na Dobšinskom kopci. Neznalí miestnych pomerov to berieme zhurta a priamo hore safari lúkou zaliatou farbami pomaly zapadajúceho slnka. Odmenou nám už teraz sú nezabudnuteľné výhľady na široké okolie i Kráľovu hoľu. Zabezpečujeme perimeter, pripravujeme nocľah a zaslúžene oddychujeme. A nastal večer a ráno druhý deň.

Najdrahší Rajec je v Dobšinej

Odpočinutý na tele i na duchu využívam príležitosť a sadám na bicykel za účelom nákupov. Celkom bezproblémovo nachádzam výbornú variantu cyklozostupu do Dediniek, hlavne po asfalte. Dúfam, že vďaka mne netrpeli Dedinčania nedostatkom pečiva na pultoch. Vraciam sa k stanu a stále registrujem ospalú atmosféru z neho sa šíriacu. Dnešnej výprave predchádza pár vrcholových fotiek a menšia zachádzka. Vyrážam prvý po už dobre známych chodníčkoch. Vychutnávam si zjazd, no kamaráti odbočujú zle a na štátnu cestu vyúsťujú asi 100 metrov od miesta, kde ich čakám. Prehliadnúc dopravnú i turistickú smerovú značku na križovatke vedľa nich sa púšťajú pomedzi kamióny po rozostavanom úseku smerom na Rožňavu dlhým zostupom. Ja, ala Colombo, bez mobilu dedukujem, kam ich náhoda mohla zaviesť. Späť na Stratenú a do Dobšinej nepôjdu, musia predsa zbadať značky. Kontrolujem východzí bod dnešnej trasy, tábor, i miesto, kade vyšli z lesa. Nikde nič. Nakoniec si sadám na križovatku dole pri priehrade smerom na Mlynky, ktorou musia prejsť, ak chcú pokračovať v našom dohodnutom koncepte.

Tu pomáham nejednej motorizovanej rodinke nájsť smer k Dobšinskej ľadovej jaskyni, všetko vďaka dokonalému prehľadu tunajších pomerov získanému prebiehajúcou pátracou akciou. Nezvestní medzičasom aj tušia, že idú zle, ale nebudú si predsa kaziť zjazd. Kupujú najdrahšiu minerálku v celom okolí a teraz si vychutnávajú zas dlhé, predlhé stúpanie späť. Keď sa konečne stretávame, pokračujeme v nasledovaní nesmelého Hnilca, vypúšťaného z priehrady.

Hnileckou cyklomagistrálou

Prechádzame kopaničiarsky pôsobiacimi sídlami Prostredný Hámor, Mlynky a Rakovec. Máme v úmysle preskúmať červenú Hnileckú cyklomagistrálu (021) v celej jej dĺžke, so začiatkom v Dedinkách. Pred Rakovcom opúšťame dopravný ťah a vstupujeme do obce. Tu nachádzame ďalšiu zaujímavú cyklocestu, modrú 2853-ku, no pokračujeme podľa plánu.

Povaha terénu sa mení a prechádza v spevnenú a neskôr v lesnú cestu. Prechod Sykavkou ledva badáme, i to sa cítime, akoby sme šli niekomu po dvore. Šľapeme zovretí medzi Hnilcom a železnicou, no nespútaní na duchu. Lesy striedajú lúky a lúky strieda obec Hnilec. Cykloturistickú odbočku vľavo k železničnej trati naschvál zanechávame a púšťame sa po ceste. Našťastie si zavčasu uvedomujeme, že by sme teda vôbec nepochodili dobre. Na kopec už nikto z nás nemal síl a navyše Betliar nezapadá do nášho konceptu. Vraciame sa na cyklocestu, sľubujúcu vertikálne značne lineárnejší priebeh. V týchto úsekoch sa môže zdať značenie poredšie, no nie je kam zle odbočiť. Skrátka sa držíme nášho Hnilca a trate. Aj napriek vytrvalým dažďom sú terénnejšie úseky prejazdné, hoci miestami trocha blatisté.

Vskutku lazová oblasť. Registrujeme Delavu a Peklisko. V jeho blízkosti už nastupujeme na peknú asfaltku. Tretí, Druhý, Prvý Hámor, stále skvalitňujúca sa cesta a Nálepkovo. Naša dlhodobá vidina doplnenia zásob tekutín sa tu plní, no neláka nás to zdržiavať sa tu dlhšie, než je potrebné. Hnilec trochu povyrástol a naďalej sledujeme jeho púť. Spolu prechádzame krajinou Slovenského rudohoria (Volovské vrchy) a dedinami, túliacimi sa v jeho objatí. Míňame odbočku na Starú Vodu, samotný Švedlár, Mníšek nad Hnilcom, Helcmanovce, Prakovce a Gelnicu.

Kamarát neodolá a pýta sa Svedkov Jehovových, prečo chodia vždy po dvoch. Na otázku, prečo je ten druhý väčšinou ticho, už nedošlo. Evanjelizácia predsa zasiahla i tieto kraje a ľudkovia majú minimálne môj obdiv za odhodlanosť. Zvečerieva sa, odbáčame z cesty za Gelnicou do Perlovej Doliny. Kamarátova mama tam už čaká s jedlami vyberanými iba pre nás. Toho ešte schopní nahadzujú šťastné a svieže grimasy a spoločne zasadáme k stolu. Teta s rodinkou pomaly odchádza a ja si neodpustím ešte menšiu prechádzku lesom a nasávam atmosféru pokoja, ktorého symbolom pre mňa Perlová Dolina vždy bola. V rámci menšej ponorkovej choroby každý zaľahol v inej chate, prípadne miestnosti. Ešte že ich tu toľko majú.

Tak zas o rok

Ráno sa pripravujem na cestu domov, kamoši ešte zostávajú. Naberám výbornú vodu z prameňa na pravej strane, smerom na Gelnicu, v úvode doliny a vyberám sa ešte trochu povoziť sa historickým baníckym mestom. Cestou späť, práve na križovatke s Mária-Hutou, stretávam mojich kolegov. Spolu teda pokračujeme Hnileckou cyklomagistrálou cez Jaklovce a popri Ružíne do Margecian. Zdolávame, ako sme si zvykli hovoriť, „Žipovský kopec“, oživujeme si spomienky na výhľady z neho, prechádzame už známymi Rokycanmi a Cemjatou vstupujeme do Prešova, kde aspoň moje putovanie končí pri hrnci halušiek.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek