Trasa

Gaboltov – Kurov, Kurovské sedlo (Przełęcz Tylicka) – Muszynka – Tylicz – Izby – Stawisza – Hańczowa – Wysowa – sedlo Cigeľka – Cigeľka – Gaboltov

Vyrážame

Ráno parkujeme pred obecným úradom v Gaboltove. Že mi to tu je nejaké známe? Jasnééé, veď sme tu boli pred zimou pri túre na Busov! Tentokrát však z kufra vyťahujeme bicykle, naťahujeme prilby a chystáme sa pokoriť hraničný prechod k severným susedom vyzbrojení termoskou s čajom. Na ulici sa síce povaľujú zvyšky snehu, no to nás predsa nemôže nijako odradiť. Okolo požiarnej zbrojnice prejdeme k rieke a plánujeme použiť skratku do Kurova. Neviem, či pochybili mapovači, alebo môj zrak, no cesta rozhodne nevyzerá spevnene a už vôbec nie asfaltovo.

Plní entuziazmu nachádzame neexistujúci most, takže prvou prekážkou dnešného dňa sa stáva brodenie Kamenca. Voda síce nie je vysoko, no názov potoka je jednoznačný, takže nakoniec namiesto elegantného prejazdu skúšam nohami teplotu vody. Bicykel je umytý, môžeme pokračovať. Slniečko sa tu do svahu veľmi neopiera, takže snehu je stále súvislo. Hladké pneumatiky nemajú absolútne žiadnu šancu, takže dávame cykloturistike doslovný význam a pekne turisticky ideme do kopca pešo. Míňame kríž aj neďalekú kaplnku a pri ďalšom kríži si dávame výhľadovú pauzu, kde by sme konečne už mohli aj nasadnúť. V traktorovej stope sa prederieme až na cestu vedúcu do Kurovského sedla (Przełęcz Tylicka). Verte, či neverte, za celý svoj turistický život som sa tak netešil, že vidím asfaltku...

Trampoty sme hodili za krk a o poznanie veselší vyrážame v ústrety stúpaniu k hranici. V zákrutách postupne zhadzujeme oblečenie a nahadzujeme čoraz ľahší prevod. Jazdiť bicyklom do práce je predsa len trochu iná kávička a takto po zime naháňať výškové metre nie je žiadne medolízanie. Sporadicky nás obiehajú autá s bardejovskými značkami a lyžami na streche. Poľské stredisko majú predsa bližšie, tak prečo aj nie...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Poľsko

V Kurovskom sedle (Przełęcz Tylicka) si dávame krátku pauzičku a povinnú fotozastávku pri snehových mantineloch do výšky 2,5 metra. Zdá sa, že dnes ešte bude veselo. Čaká nás zjazd do Muszynky, pri ktorom na vlastné ruky zisťujem, že kalendárne je ešte naozaj zima. Spomaleným tempom zakotvíme pri drevenom kostolíku, kde objektívne zhodnocujeme, že na severnej strane hrebeňa je ešte bielej periny požehnane. Cesta je ale suchá, relatívne kvalitná, takže nám nič nebráni pokračovať. V Tyliczi sa zastavujeme pri minerálnom prameni, moderne stráženom kamerovým systémom. Celkovo tu vidieť prísun peňazí. Zrekonštruovaná škola, drevené ihrisko, samá novostavba, aj drevená cerkva má očividne dobrého gazdu.

Na križovatke zahneme doprava a scenéria sa opakuje. Dreveničky, murované domčeky, občas nejaký ten „cimerfraj“, kaplnky, kríže a všetky tie krásy vidieka, ktoré možno obdivovať. Pri azúrovo modrom kríži trochu s nevôľou sledujeme panelovú cestu, po ktorej by sme mali pokračovať. Slnkom vyhriata časť je na tom dobre, no akonáhle sme v tieni stromov, podkladom sa stáva odpluhovaný ľad. Teplota len kúsok nad nulou, slabá vrstvička vody, občas sneh a do toho autami vyjazdené koľaje. Kombinácia vhodná tak ledva na kvalitnú turistickú obuv, nie na úzke a hladké pneumatiky. S eleganciou sebe vlastnou ale napredujeme, hlavným mottom sa stáva „hlavne plynule, plynule a v stúpaní len jemnučko a hlavne nezastaviť“. Posledné metre však musíme kapitulovať a do sedla znova tlačíme. Aspoň si môžeme poobzerať lyžiarske stredisko v Krynici.

Na vrchole stúpania znova osedlávam Hatatitlu a jemným manévrovaním sa v čvachtajúcom snehu spúšťame až do osady Izby. Megalomanský hotel hlása na bráne, že je zatvorené a bude aj celý rok 2012. Z dreveničky vybieha priateľský havkáč a pridáva sa k nám na kúsok cesty. Mali sme síce možnosti voľby návratu cez sedlo do Fričky, ale čas máme dobrý. Pôvodný plán bol neďaleký kostolík a potom lesnými cestami do osady Ropki, no sneh je dobrý radca a tak sa držíme osvedčeného asfaltu a poslušne klesáme dolinou. Na drevenom moste fotíme následky minuloročných povodní, ktoré voda zanechala na koryte. O kúsok nižšie voda mosty vzala, takže už stihli vybudovať betónovú náhradu. Pomedzi sporadické domčeky schádzame až do Śnietnice, kde si v slnkom vyhriatej autobusovej zastávke doprajeme obed. Dosiahli sme najsevernejší bod nášho putovania a čo je horšie, čaká nás znova stúpanie.

Návrat na juh

Ideme však len kúsok a musíme zastaviť. Rozvodnený potok, pahýle stromov a po krátkom obzeraní a vypočutí typického plesknutia je všetko jasné ako facka. Sme v kráľovstve bobra. Nemôžeme tu však stráviť celý deň a tak kvalitnou asfaltkou pomaličky naberáme metre, obzeráme množstvo novostavieb aj architektonicky dominantný kostol. Pod kolesami pribúdajú kamene, drieme šotolinu, až skončíme medzi stromami na snehu. Opakovanie je matka múdrosti, takže s citom pedálujeme a vychádzame na druhej strane lesíka na križovatke pri osade Ropki. Kamenistá, blatom zanesená cesta a na krajnici seriózne smerové tabule. Trochu komický pohľad, no nezvyčajne veľké množstvo áut v počte 4 kusy ma presviedča, že zbytočné možno nebudú. Vchádzame do Hanczowej, no križovatku preletíme rovno, smerom k vežičkám dreveného kostolíka. Zopár povinných fotiek v svetle pomaly klesajúceho Slnka a už znova trielime po hlavnej ceste na juhovýchod.

Stále tá istá scenéria, dreveničky, kríže, gazdovia, wolne pokoje. Po ľavej strane sa otvára výhľad na obrovský hotelový komplex miestneho sanatória. Znova obdivujeme kostolíky a do mysle sa mi pri toľkom počte vnára pomenovanie z predošlého výjazdu do tohto kraja: drevené smetie. Turizmus však aj tu, takmer na konci sveta (aspoň toho poľského) prekvitá naplno a sortiment obchodov a služieb mi vyráža dych. Obzerám sa až natoľko, že prehliadneme odbočku a spamätám sa až pri poslednom dedinskom dome. Zvezieme sa teda kúsok nadol a prudko zatáčame na síce odpluhovanú no zasneženú cestu. Stúpanie je naším zradcom a tak musíme znova nacvičovať cykloturistiku. Pluh odbočil ku kaplnke pod Jaworom, ktorú pre dnešok musíme oželieť.

Čas pokročil a vyhliadka na haldy snehu na hraničnom hrebeni nás núti držať sa vyšliapanej cestičky. Párkrát to ešte skúsim posediačky, no terén je nekompromisný a je jasné, že až nahor to budeme musieť potlačiť. Pred nami vidno skupinku starších ženičiek, ako sa vláčia s taškami. Namáhavo hltáme metre, no nedarí sa nám ich dobehnúť. Asi sa tiež ponáhľajú z nákupov za hranicami domov. Po útrapách sa konečne stretneme v prístrešku v sedle Cigeľka. Ženičky nemajú nákupy, ale „turistickú výbavu“ a pýtajú sa nás na to, kam majú ísť ďalej. Odbrucha strieľajú názvy blízkych aj vzdialených dedín a vrcholov s otázkou, kade sa tam ide. Snáď trafili aspoň domov, my sa pokúšame o zjazd do Cigeľky. Zjazd by to bol, ak by sme mali lyže. S bicyklami je to v mokrom snehu vyše kolien skôr prenos. Na hornom konci si nasadíme galusky odvahy a po ľadom pokrytej ceste sa za povzbudzovania miestnej mladiny prebojujeme až k autobusovej zastávke. Krátky olovrant a po deja-vu s cukríkmi sa môžeme vybrať k autu do Gaboltova. Naštartovaní vidinou skorého návratu a nadopovaní jedlom trháme rýchlostný rekord dnešnej jazdy. Prejazd osady v Petrovej je zážitkom nielen pre oči, ale aj pre nos. Dokonca ani reťaz na bicykli to nevydržala a odpadla... Expresný servis a tých pár metrov k volebnej miestnosti sa už viac-menej doplazíme zotrvačnosťou.

Bicykle nesú jasné známky znečistenia, takže do kufra nemôžu. Hráme sa na Pata a Mata (podobnosť s menami Paľa a Maťa je rozhodne náhodná) a rozkladáme nosiče na strechu. Trvá nám to akosi pridlho, okolo zatiaľ prechádzajú ľudia, členovia komisie si vyšli na cigaretku a starenka nám(?) rozpráva o všetkých predošlých premiéroch a ich vplyve na výšku dôchodku. Slnko nad krajinou už takmer zapadlo, takže dupneme na naftový pedál a ideme si domov splniť občiansku povinnosť, veď dnešná emigrácia bol len taký žart…

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek