Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Dubový háj Gavurky pri Dobrej Nive

Všetko to začalo vo Zvolenskej Slatine, kam som v rámci trojtýždňovej cyklotúry väčšinou po slovenskej divočine zavítal, aby som po rokoch pozdravil starých dobrých parťákov z koncertnej agentúry EPG, bratov Poliakovcov. Jeden z nich (Kamil) je mimochodom vynikajúci umelecký kováč a takisto, ako aj jeho dvaja bratia a ich legendárna mama sú veľkými milovníkmi prírody. Jano ma napríklad zaviedol ponad staré sady nad dedinu k prastarým gaštanom jedlým, ktoré vraj ešte pred stáročiami nasadili Turci. Nevdojak si spomínam na vetu päsťou hroziaceho dedka vo Vígľaši, vidiac turecké kamióny: „Anciáša! Zase sú tu!“ No a práve Kamil mi bol pri pive spomenul, že nad Dobrou Nivou smerom na Sásu sa nachádza akýsi dubový háj zvaný Gavurky, ktorý by som mal rozhodne navštíviť.

Vzdialenosť
32 km
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 05.06.2012
Pohoria
Pliešovská kotlina a Javorie
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 485 m n. m.
  • Najnižší bod: 285 m n. m.
Voda
Dobrá Niva (pohostinstvá, pivovar Dobrovar)
Nocľah
bivak pod dubom (Gavurky)
Doprava
crossový bicykel
SHOCart mapy
» č.1092 Štiavnické vrchy, Javo (1:50.000)

Je poludnie, 5. 6. a šťastlivo prichádzam do charizmatickej obce Dobrá Niva, ktorá sa stala v roku 2009 dedinou roka. Síce z úplne inej strany, ako som pôvodne plánoval (mal som v úmysle ísť cez Môťovú a Kráľovú, ale ako to už u mňa býva zvykom, postihla ma atypická udalosť nanajvýš neuveriteľného charakteru – 13-mesačný hravý boxer Din Dan Poliak mi zdemoloval prilbu a tak som musel zmeniť trasu kvôli kúpe novej a zo Zvolena som už radšej nabral smer Šahy). Predavač vo Zvolene sa ma (vidiac obložený bicykel) pýta: „A to jazdíte celý čas bez prilby?“ „Nie, rozhrýzol mi ju pes,“ vravím. „Však mu dávajte viac žrádla, preboha!“ hovorí prekvapený chlap v predajni.

Trasa

Zvolenská Slatina – Zvolen – Podzámčok – Dobrá Niva – CHA Gavurky (dubový háj) – Dobrá Niva – CHA Gavurky (nocľah)

V súvislosti s Dobrou Nivou som bol upozornený ešte na jeden závažný fakt – v obci sa nachádza pivovar Dobrovar a v priľahlej krčme vraj dostať kvasinkového čapáka za 80 centov. Horúčavou zmorenému Severanovi nebolo treba ďalšie informácie a tak sa s vyplazeným jazykom, sťa Thomas Voeckler na minuloročnej Tour de France, rýchlo pýtam zlatých tetušiek pri ceste, kdeže tu majú vychýrené stredisko prvej pomoci. Po chvíli už vychutnávam lahodný nápoj a študujem mapu. Je veľmi veľké teplo a radšej by som to strihol do Štiavnických vrchov. „Čert ho vie, čože to tam nad dedinou rastie za duby a či sa tam vôbec oplatí trepať. Čo ak je tam len pár tenkých stromov niekde v žihľavách a mám sa tam štverať?“ uvažujem. Dávam si radšej ďalšie pivo a napokon sa rozhodujem počúvnuť inštinkt a ísť to omrknúť. Ten ma nesklamal na žiadnej výprave v Alpách, či v Škandinávii, tak hádam nekecá ani tu, po dvoch pivách, ktoré teda pekne v tomto teple udreli, no vzápätí je z nich v rámci krátkeho stúpania po starej ceste smerom na Sásu a Pliešovce v tejto spare len para z potu. Dokumentačne fotím dva prudko fotogenické kostolíky za dedinou, pomedzi ktoré vedie cesta a pokračujem až na vrchol „stúpania“, kde je už na prvý pohľad po ľavej strane viditeľný dubový háj nevídaných rozmerov. Niečo už začínam tušiť a preto sa neváhajúc poberám po poľnej ceste odbáčajúcej na sedle doľava k dubovému háju.

Po pár metroch mi v úvode a bez predohry cestu zastane obrovské dubisko a zaháňa sa na mňa x-storočnými chápadlami a vraj aby som zastal. Stojím teda, naloženú oštaru (to len v horúčavách tak volám naložený pedálostroj) s dovolením opieram o Jeho Majestát a rozhliadam sa po okolí. Lapajúc po dychu v tomto teple hltám pramenitú vodu z cyklofľaše a čítam nápis na nevýraznej tabuľke, z ktorej sa dozvedám, že sa nachádzam v chránenom areáli Gavurky. Cítiac niečo nezvyčajné poďakujem dubu – strážcovi areálu a s jeho dovolením prechádzam z tohto sveta do rozprávky, (teda podľa mňa do skutočnej reality). Už od prvého okamihu nevnímam nič, len nekonečnú silu a energiu, ktorej je tu nadostač a ktorá mi prechádza telom. Ďakujem na všetky strany za tieto dary a po asi dvesto metroch opieram oštaru o iný „nehrubý“ dub a rozbieham sa po okolí. Odhodiac prilbu a všetky veci, ktoré treba mať na sebe a za ktoré dávajú policajti na cestách pokuty, bežím v ústrety scenérii, ktorú som ešte nikdy v živote nevidel. Duby, duby, prastaré duby a okolo behajú bažanty, tu preletela kukučka, tam v korune drieme sova, po lúkach lietajú motýle a voňajú kvety a všade sa ozýva vtáčí spev snáď z tisícov hrdielok, aby tak dokreslil túto dokonalú rozprávku. Príroda totižto dokonalá je. To len pár turbodebilov nechápe a stále by sa hrali na vojakov, či otrokárov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kochám sa všemožne pokrútenými hrubánskymi konármi rozprávkových stromov, aké som v takomto množstve pokope ešte nikdy počas svojho 34-ročného života (čoby neustále čundrujúci sopliak) nevidel.

Po hodine rozjímania mi je jasné, že odtiaľto ma nikto len tak ľahko nedostane. Užasnutý sa kochajúc snažím sa trafiť chlebom (v rámci neskorého obeda) do papule, ale skúste to, keď vám spadne sánka. S peripetiami je napokon prijímanie potravy v podobe čerstvého chleba s maslom a paradajkou ukončené (opäť som zažil gurmánsky orgazmus he, he) a vraciam sa k už teraz milovanému bicyklu (lebo už mi nie je vďaka dubom teplo) za účelom jeho premiestnenia na vhodné miesto na nocľah. Utopený v taške však narieka našťastie omylom nevypnutý komunikátor a v ňom Kamil Poliak, že sú vraj aj s Janom v Dobrej Nive na pive, lebo boli kúpiť káčatká v neďalekej dedine a že už mám načapované a že pri Dobrovare vraj dobrí ľudia sedia, že mám prísť. Po dohode s dubmi a mojím telom sa dávam na spiatočnú cestu do dediny s tým, že sa čoskoro vrátim a užijem si to tu naplno.

Dobrá Niva – Déja vu. Opäť opieram bicykel o už notoricky známy múr a opäť usadám k tomu istému stolu, kde už (ako inak – v pracovnom) sedí kováč Kamil a jeho kolega aj s manželkou a šéf EPG Jano, ktorý sa tvári kyslo, pretože šoféruje a čoby náruživý pivár sa len bezmocne prizerá, ako nám doniesli rundu mimoriadne chutného moku, až mi je ho úprimne ľúto. Kamilov kolega býva opodiaľ ukazujúc mi svoj dom a vraj, ak by som mal nejaký problém, stačí zaklopať. Úžasný človek on, aj jeho pani! Videli sme sa len chvíľu a toľkú dôveru si človek naozaj veľmi váži! Vďaka!
Po chvíli opäť potím pivo do kopca a znova sa zvítavam so strážcom areálu. Hádam ma pustí.

Supééér! Víta ma s otvorenou náručou a tak definitívne na nejakých 20 hodín vchádzam do sveta, ktorý ťažko opisovať.

V prvom rade sa však podujímam na neľahkú úlohu nájsť si miesto na nocľah. Lenže, všade sa mi páči a chcel by som spať všade. Dočerta s tým! Tak s takouto dilemou sa teraz musím zapodievať! V duchu závidím schizofrenikom a v tomto momente túžim byť minimálne „rozôsmenou“ bytosťou. Vzápätí však ukľudňujem temperament v mysli, dýcham a vydychujem voňavý vzduch, až sa napokon úplne dobrovoľne a bez odvrávania nechám viesť rukou neomylnej hájnej víly na krásne miesto (neraz som aj pochyboval: „Reku šak nevidziš tote jamy a konare? Jak še mam cez toto trepac s totu opachu?? Šak to ňe buldozer, ale bicykel moja zlata, ta še uvedom!). Víla je však víla a zrazu som osamel na prenádhernom mieste plný nekonečnej vďaky a nekonečného úžasu. Pod nádherným solitérom opieram bicykel o voľne pohodený (zjavne už niekoľko rokov) kmeň duba v tráve plnej voňavých kvetov. Lezú po ňom krásne a zdravé lesné mravce, ponad ktoré občas preskočí lúčny koník. Pri pohľade na oblohu vidím, že nebeské ovečky opäť zdrhli z košiara (bača v krčme) a je ich plné nebo. Paráda. Bude pršať. Vyprahnutá Zem to už potrebuje a ja tiež. Staviam preto stan, aby mi nezmokli veci, ktoré by nemali a vydávam sa na niekoľkohodinovú „odpaloidnú“ púť po rozprávkovom háji. Pravdupovediac, ani neviem, kde mám začať a tak po dohode samého so sebou usudzujem, že na to treba ísť systematicky, keďže je nutné pozdraviť všetky stromy a samozrejme, urobiť dokumentačné zábery. Vraciam sa teda na samý začiatok vskutku dlhého hája a vidiac tú nádheru, chrlím šťastie po okolí. To sa mi odvďačuje scenériami, ktoré ani priložené fotografie nevystihnú (veď ani nie som ktovieaký fotograf). Chvíľu posedím tam, chvíľu onam a neustále je to všetko inak pekné.

Prichádza podvečer a duby začínajú rozprávať a napäto počúvam tak, ako keď som bol malý a otec mi rozprával o zážitkoch z dediny, o huncútstvach z chlapčenských čias, keď sa štverali po starých stromoch a lozili po starých čerešniach v Starom Bydžove, alebo rozprávania mamy, babky, či uja Dušana z Revúcej. V duchu sa vraciam do detských čias (stále som z nich nevyrástol) a spomínam na úžasnú a podmanivú atmosféru na chalupe vo Vrbici u tety a uja z Prahy v Čechách, kde som prvý raz v živote videl bažanta (pre tatranské decko nevídaného to tvora a tu sa motajú, ako tupý krovinorez v húštine) a samozrejme staré listnaté stromy. Na tieto, ale aj na hromadu iných zážitkov, sediac pod prastarým dubom spomínam a zatláčam slzu od dojatia.

Poberám sa ďalej a dych mi vyráža ďalšia a ďalšia scenéria a donekonečna obdivujem nádherné tvary korún týchto velikánov. Každá je iná. Niektorú obšťastňuje (to len odhadujem – ja som sa jej nepýtal) machový porast, iná je poznačená údermi blesku a búrkami a stáročiami je formovaná do prapodivných, takpovediac patvarov, ktoré len umocňujú jej majestát a vážnosť. Ako keby k človeku prehovárala: "Hľa, toto som zažila, všetky nepriazne som prečkala a stále som tu a rastiem do krásy! Zober si človeče, ponaučenie." Každá koruna má však pevný a silný kmeň, z ktorého vyrastá. A preto nieto divu, že aj ľudia po tisícročia spájali svoje rodové línie so stromami (rodokmeň). Len žiaľ, poniektorí už zabudli, čo to rodokmeň vlastne je.

Toto všetko a mnoho iného mi prúdi hlavou, posedávajúc a prechádzajúc sa po tomto háji „starého poznania a návratu“, ako som ho sám pre seba nazval. Ináč ho už ani nenazvem. Názvy však nie sú dôležité. Z rozjímania ma vytrháva až realita „chemtrails“ na oblohe, keď chcem urobiť pár záberov. Kondenzačné čiary z lietadiel vezmi čert. Rozplynú sa. Ale toto novodobé svinstvo už pokazilo nejednu scenériu. Kráčam ďalej až tam, kde sa háj stáča doprava, lemujúc lúčnu cestu a plynulo a pozvoľna sa v diaľke tiahne pod vrchy a les. Vykuknem spoza jedného duba, na vrchole ktorého kuká kukučka a pred sebou vidím stádo pasúcich sa kráv. Poberám sa južnou stranou obchádzajúc stádo, aby som nezavadzal a fotím a fotím a kochám sa a kochám. Teraz je už večer a tieto dubové Veličenstvá získavajú na kráse a akoby im aj stúpala hrdosť. Oprávnene. Až teraz, keď horúci dych pálčivého dňa pominul a osviežujúci večer maľuje všade vôkol prenádherné farby, sa začínajú staré duby predvádzať. Pravdupovediac, nepredvádzajú sa, lež my ich tak vidíme, lebo oni sú stále rovnaké... Všetko je v symbióze. Večer jednoducho musí prísť, aby zvýraznil krásu tak, ako ranné zore.

Prechádzam okolo stromov s veľkými vypálenými dutinami a lámem si hlavu nad tým, ako vlastne, ale hlavne prečo vznikli. Pokračujem ďalej a nestačím sa čudovať a už po x-týkrát konštatujem, že si sám sebe závidím, že tu môžem byť a toto vidieť. O chvíľu prechádzam cez akúsi dubovú bránu. Nad hlavou mám akoby nekonečnú spleť hrubánskych konárov a mimoriadne hrubý dub na ľavej strane cesty mi našepkáva, aby som pod ním chvíľu postál. Unesený napokon prichádzam až pod les, kde sa dubový háj končí a vydávam sa na spiatočnú cestu. Naskytá sa mi nádherný pohľad na lúčnu cestu, kľukatiacu sa pomedzi tieto velikány, pomedzi ktoré prebleskujú hebké lúče večerného svitu a farbia nízky trávnatý porast a koruny dubov do žlta. Po pár sto metroch smerujem k bačovi a dávame sa do reči. Je to veľmi príjemný človek, ktorý (ako je už na prvý pohľad vidieť) má tento háj úprimne rád. Väčšina dubov je vraj starých od 200 do 400 rokov, no nájdu sa aj 600, ba možno aj 700-ročné exempláre. Dozvedám sa, že sem chodieval už ako dieťa a neskôr s partiou kamarátov nosili za benzín ruským vojakom pálenku. Rusi tu vraj urobili najväčšie škody. Chodievali sem z blízkeho Vojenského výcvikového obvodu Lešť (Oremov Laz) a z hája si urobili vojenské cvičisko. V zime oblievali staré duby benzínom a zapaľovali ich, aby im nebola zima. Tak preto tie diery. Duby to však našťastie prežili. Teraz už chápem, prečo je uprostred hája obdĺžnikové jazierko zarastené rákosím a vodnými rastlinami. Zakopávali tu tanky a iné vojenské nezmysly. Veľká vďaka preto patrí tomuto bačovi, ktorý tento areál chodí s traktorom vykášať a prerezávať kroviny. Podľa jeho slov bol svojho času háj v žalostnom stave, ale aj tým, že sa tu pasie, všetko sa zregenerovalo a prerodilo sa do krásy. Preto to tu teraz vyzerá tak, ako vyzerali staré panónske pasienky pred stáročiami.

Lúčim sa s bačom a odchádzam na koniec hája vychutnať si západ slnka nad Štiavnickými vrchmi, kam mám zajtra namierené. Je už tma, keď som si rozvalil raťafák na spiatočnej ceste ku stanu o hrubý konár na zemi a stratil nôž. Z dubov už vidieť len tajomné siluety, v ktorých tu a tam sedí sova a húka a húka, až ma to uspáva...

Ráno vonku jemne mrholí a vyzerá to, že som dofotil. Neprekáža. Pred odchodom ešte nachádzam stratený nôž a dávam si poslednú prechádzku. Som úplne nabitý nekonečnou energiou z majestátnych stromov. Je tu veľmi silný duch miesta. Toto všetko dokážu pre niekoho možno obyčajné stromy! Háj je opäť plný života. Špecifická fauna a flóra viazaná len na toto miesto prijíma vlahu z nebies a zas sa kochám. Nachádza sa tu totižto jedinečný a unikátny ekosystém, ktorý je potrebné chrániť a pri každom pobyte v tomto raji sa k nemu správať s úctou, ako na návšteve. Valiac sa vyškerený v ústrety ďalším dobrodružstvám ešte brzdím u strážcu a ďakujem mu za pobyt.

Dovidenia, Gavurky, a ďakujem!

Fotogaléria k článku

Najnovšie