Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Revúca – Tisovec – Klenovec – Sekcia

Je 29. mája 2012 a v rámci trojtýždňového cykločundru väčšinou po Slovensku sa nachádzam nad Revúcou, v lese na chate. Pretože svoj odchod z Revúcej som po dohovore so Slatinčanmi som musel posunúť, aby som do Zvolenskej Slatiny dorazil cez víkend. Dnes ma čaká prechod cez Tisovec, Hnúšťu, Klenovec, Kokavu nad Rimavicou a okolité lazy až pod vrch Čierťaž pri Lome nad Rimavicou vo Veporských vrchoch, kde plánujem prespať.

Vzdialenosť
83 km
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 29.05.2012
Pohoria
Slovenské rudohorie: Stolické a Veporské vrchy, Spišsko-gemerský kras (Muránska planina)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 980 m n. m.
  • Najnižší bod: 315 m n. m.
Voda
Tisovec (minerálny prameň Tisovská Šťavica), pohostinstvá po trase
Doprava
trekový alebo horský bicykel
SHOCart mapy
» č.1105 Muránska planina (1:50.000)

Trasa

Revúca – Muránska Dlhá Lúka – Muráň – Paseky – sedlo Dielik – sedlo Nemcová – sedlo Dielik – minerálny prameň Tisovská Šťavica – Tisovec – Rimavská Píla – Hačava – Hnúšťa – Klenovec – sedlo Chorepa – Kokava nad Rimavicou – Kokavka – Kokava-Línia – Kokava-Háj – sedlo Prašivá – Sekcia

Tradične ospalé ráno si spestrujem automatickými činnosťami, ako je vypúšťanie sliepok z kurníka, nakŕmenie zajacov, pohrozenie premnoženým myšiam, ktorých je plná záhrada, a pohladkanie vlčice Zory v rámci poďakovania za vzorné stráženie a za zbytočné nebrechanie na diviaky, ktoré v noci kultivovali lúku nad záhradou. Počasie je slnečné a preto sa tiež škerím ako slniečko až do chvíle, kým nezistím, že mi v noci myši vliezli do cyklotašiek a doslova zdevastovali, čo sa dalo. Väčšina hroznového cukru je v háji (vôbec nechápem, prečo museli okoštovať každý jeden kúsok zvlášť). Čokolády takisto všetky zdegustovali, prehrýzli mi aj samotné tašky a znehodnotili väčšinu müsli tyčiniek. Utekám preto do pivnice a Bohu prisahám, že keď tam nájdem myš s papuľou umastenou od bryndze, ktorú si tam ako poklad uchovávam, vyhlásim všetkým myšiam v záhrade džihád! Už len zohnať nejakú mačku...

Bryndza je našťastie a na počudovanie nedotknutá a spomínam na podobnú situáciu z jednej Alpsko–Jadranskej cyklovýpravy, keď nám na juhu Rakúska v noci všetky veci „oliezli“ a výdatne „zasliznili“ mračná veľkých slimákov tak, že sa to nedalo ničím vyčistiť. Nuž, ale ako človek priťahujúci atypické situácie rôzneho charakteru s tým už jednoducho v živote počítam.

Nabalený až hrôza sa po strmom zjazde zo záhrady po lesnej ceste ocitám pred starou dobrou rozvoniavajúcou revúckou pekárňou, kde fasujem výborný, svojho času preslávený (keď sa v pekárni ešte kúrilo pevnými palivami) chlieb. Stále je dobrý, ale s takými osemdesiatymi rokmi sa to už vôbec porovnávať nedá. Vtedy to pre mňa bol najlepší chlieb na svete! A keď sme ho ešte na Podháji u babky, čoby sopliaci s kamarátom Marcelom Hudečkom tlačili do úst natretý masťou – na to človek jednoducho nezabúda... Na družstve za Revúcou ešte dopĺňam zásoby bryndze a ovčieho syra a vzápätí sa už šliapajúc smerom na Muráň kochám nádhernou skalnatou hradbou Muránskej planiny. Bralá Poludnice, Hrdzavá dolina, či Muránsky hrad roky rokúce fascinujú svojou členitosťou oko každého človeka so zmyslom pre krásu, ktorý tadiaľ prechádza. Ten úžasný pohľad môže človek vidieť aj tisíckrát, no nikdy ho neomrzí...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Legendárne a chuťovo bezkonkurenčné muránske buchty, ktoré dostať v pekárni na námestí v Muráni, však už nemám kam napchať a tak so stiahnutým chvostom a bez buchiet opúšťam Muráň a smerujem na Tisovec. Veď z Popradu si sem na bicykli odskočím inokedy. Ani za Muráňom malebnosť kraja nepoľavuje. Práve naopak. Hneď za dedinou sa nachádza menšie sedlo, po hrebeni ktorého vedie doľava poľná cesta, po ktorej rozhodne odporúčam absolvovať menšiu prechádzku. Rastú tu staré orechy a je odtiaľ nádherný výhľad na majestátne bralo Cigánka s Muránskym hradom na vrchole, zozadu „istené“ miestami takmer kolmou skalnatou hradbou Muránskej planiny. Schyľuje sa k búrke, preto fotím len dokumentačne, no hlavne na jeseň je tento pohľad neskutočný.

Pokračujem ďalej a pri krátkom zjazde hádžem očkom napravo, do ústia unikátnej Javorníkovej doliny po pravej strane, kam kedysi viedol značený turistický chodník. Teraz je táto lokalita prísne chránená pre svoju jedinečnosť a pralesový charakter porastov zastúpený jedľou, bukom a miestami aj tisom. Ešteže som tam bol v minulosti viackrát...

Na začiatku mierneho stúpania si však musím dávať pozor, aby som nebol príliš rýchly (ha, ha), pretože pri ceste stoja na už tradičnom mieste policajti a merajú rýchlosť. Na Pasekách si dávam vyprázdňovaciu a naplňovaciu pauzu a pozerám sa smerom do Martinovej doliny, kam naopak vedie žltá turistická značka a kde som ešte nikdy nebol. Stúpanie na sedlo Dielik je krátke, no takto naloženému sa mi ľahko rozhodne nešliape. Na Dieliku ma chytá prietrž mračien presne tak, ako aj minulý rok. Opäť teda po roku využívam prístrešok nad cestou. Zo sedla odbáča doľava lesná cesta, ktorá stúpa na sedlo Nemcová, kam sa rozhodne oplatí odskočiť, pretože celú Muránsku planinu uvidíte z pomerne solídnej výšky 919 metrov ako na dlani, a o masíve Kráľovej hole ani nehovoriac. Cesta potom pokračuje dolu do Ratkovského Bystrého. Tam som však už bol minulý rok a tak sa vraciam naspäť dolu na Dielik.

Pri zjazde z Dielika si vychutnávam klopenie v zákrutách naplno, pretože mám šťastie a premávka je akási poslabšia. Na konci klesania odbáčam doprava k prameňu natankovať výbornú tisovskú minerálku Šťavica. Je poriadne teplo a voda ma priam zázračne osviežuje. V samotnom Tisovci odbáčam doľava na Hnúšťu, čelom proti silnému vetru. Okrem rôznych prírodných pozoruhodností v okolí Tisovca sa tu nachádza aj jedna technická a tou je unikátna ozubnicová trať z Tisovca do Pohronskej Polhory, vedúca strhujúcimi scenériami divočinou Čertovej doliny na známe sedlo Zbojská, kde ste zhruba za dvadsaťpäť minút a po ktorej sa určite oplatí previezť.
Natešený z plynulého a bezproblémového priebehu cesty sa medzi Tisovcom a Rimavskou Pílou dostávam v zákrute na zúžený úsek bez akejkoľvek krajnice, dostávam na zadnom kolese defekt a chytám poriadny balans. Samozrejme, ako tu už u mňa býva zvykom, za mnou trúbi kamión, oproti ide ďalší, nehovoriac o tom, že ešte predbiehal Cigánov, tlačiacich vozík so šrotom. Opravujúc neskôr defekt na lúke okamžite priťahujem ich pozornosť viac, ako je únosné, až sa situácia pomaly stáva neúnosnou vzhľadom na stúpajúci počet nie práve priateľsky naladených „divákov“. Avšak tvárim sa, akoby tam vôbec nikto nebol a robím si svoje. Pätnásť naozaj nepríjemných minút končí a prekvapivo bez ujmy na zdraví sa poberám ďalej, aby som po sto metroch musel opäť stáť a opravovať prehadzovačku, opäť za prítomnosti v momente dorazivších „divákov“. Čo už, jedným z mojich špecifík je aj to, že akonáhle mám nejaký technický problém, v drvivej väčšine prípadov je to vždy v blízkosti nejakej „osady“.

V Hnúšti odbáčam smerom na Klenovec a cesta dolinou Klenovskej Rimavy už začína byť omnoho zaujímavejšia. Po piatich kilometroch prichádzam do Klenovca, ktorý má na rozdiel od Hnúšte svojské čaro a hneď za námestím odbáčam doľava na Kokavu nad Rimavicou. Priama cesta vedie k vodárenskej nádrži Klenovec. Cesta už v Klenovci stúpa pekne do kopca až na sedlo Chorepa. K stúpaniu sa pridávajú mnou obľúbené serpentíny a veľmi pekné občasné výhľady do doliny. Pekne sa s kopcom hrám a stúpanie si opäť vnútorne užívam, aj keď okoloidúci by to z výrazu mojej tváre asi nepovedal. Na cestu totižto práve dávajú nový asfaltový koberec a tak nielen že stúpam v páľave, ktorou ma obšťastňuje slniečko zhora, ale v rámci dokonalého prepečenia som vystavovaný intenzívnej páľave aj zdola a len dúfam, aby to vydržali plášte. Osady tu však žiadnej niet, preto som si absolútne istý, že žiaden problém nenastane. Neskrývam radosť z nového koberca a dúfam, že aj na opačnej strane sa bude cesta rekonštruovať. Ej, bude že sa tu teraz klopiť po novej ceste v zákrutách!

Na sedle odbáča poľná cesta doľava, kam bez váhania mierim tušiac nádherný výhľad a naozaj. Celú dolinu aj s vodnou nádržou Klenovec mám ako na dlani spolu s rovnomennou dedinou, ako aj okolité vrchy. Medzi dolinou a kopcami sú roztrúsené lazy a políčka, či pasienky. Hladný sťa lev po diéte vyberám bryndzu a kochajúc sa malebnou scenériou si vychutnávam túto úžasnú potravinu. A veru že chutí neskutočne! Každé jedlo si totižto vyžaduje aj svoje prostredie, s ktorým je spätý jeho pôvod a ak je tento pomer vyvážený, človek je nielen v gurmánskej extáze.

Poľná cesta smeruje k rázcestiu na lúčnatom a pomerne širokom sedle Chorepa, kde sa križuje modrá značka vedúca z Klenovca do Hnúšte so žltou, ktorá vedie po hrebeni. Netreba snáď ani pripomínať, že okolitý kraj je rajom nielen pre peších turistov vyhľadávajúcich prechádzky v odľahlých končinách, nádherné výhľady a pokoj, ale aj pre takých pacientov, ako som ja.

Pri zjazde zo sedla ma však postihuje ďalšia zo série dnešných drobných nepríjemností, aj keď o mňa tu tentoraz nejde. Nad sebou v lese počujem zvuk traktora a z ľavého svahu mi do cesty znenazdajky skáče absolútne dezorientovaná a vyplašená jelenica. Našťastie idem pomaly, no aj tak prudko brzdím a nechávam ju bežať si po svojom. Uteká rovno po strede cesty a len dúfam, že oproti nič nepôjde. Po asi piatich minútach státia pokračujem ďalej v presvedčení, že bezpečne vbehla do lesa. Nikde ju nevidím a tak to púšťam naplno v snahe vychutnať si klopenie v prvej serpentíne. V momente a naozaj nepochopiteľne sa sprava vynára tá istá jelenica a napriek tomu, že ma vidí, sa po chvíli rozhodne skočiť mi rovno pred bicykel. Bezpečne brzdím a v momente stojím, no chúďa je také vyplašené, že znova beží stredom cesty, až napokon začujúc auto zdola skáče cez zábradlie a nepekne sa udrúc do kolien sa rúti strmým svahom do doliny. Opieram bicykel a nahnúc sa ponad zábradlie sledujem, kam beží a či je v poriadku. Našťastie je a na dne doliny spomaľuje a mieri do húštiny. Je mi jej veľmi ľúto, lebo tie kolená ju musia veľmi bolieť, ale hlavne ma veľmi mrzí fakt, že ako milovník prírody som nechtiac prispel k jej ešte väčšiemu splašeniu. Hrdlo mi zviera zlý pocit z nepekného zážitku a tak sa len pomaly frustrovaný suniem do doliny. Nuž, na takýchto cestách človek nezažíva len príjemné veci.

Kokava nad Rimavicou, kam som po chvíli dorazil, je akýmsi centrom severného Novohradu a samotná obec, ako aj okolité obce ako Utekáč, Zlatno, či Poltár sa vďaka veľkému výskytu kremeňa v minulosti preslávili najmä sklárskou výrobou, ktorá tu má dlhoročnú tradíciu a svojho času preslávila celý Novohrad. Dnes je to už až na výnimky len zašlá sláva, no niektoré sklárne našťastie fungujú dodnes. Chvíľu sedím na námestí, pozorujem okolie a dumám, ktorou cestou ísť. Buď pôjdem cez Utekáč dolinou Rimavy až na Sihlu a Lom nad Rimavicou do výšky 1015 metrov, alebo sa poberiem smerom na Kokavu–Háj až pod hrebeň Čierťaže do výšky 1102 metrov. Pozerám do mapy a keďže druhá možnosť sľubuje hlavne v druhej polovici trasy zaujímavé výhľady, neváham a volím práve túto alternatívu. Na konci obce hrajú chlapci na ceste futbal a pýtam sa na frekvenciu premávky na tejto ceste, ktorá končí v Hriňovej. Tadiaľto toho vraj veľa nejazdí, čo ma veľmi teší. Obec sa nachádza v nadmorskej výške 330 metrov, takže prakticky až do večera pôjdem stále do kopca. Deväť kilometrov cesta mierne stúpa a neustále vedie zalesnenou dolinou Kokavky, až sa pod odbočkou na Šoltýsku vynára z lesa a potom už začína stúpať vcelku zostra. Bicykel opieram na križovatke o búdu na autobusovej zastávke a vybieham na svah nad cestou rozhliadnuť sa po krajine. Rozkvitnuté lúky sú plné motýľov, všetko príjemne vonia bylinkami a okolité lúčnaté kopce dopĺňajú solitérne jablone a hrušky, väčšinou plánky. Krajina má tým pádom utešený malebný ráz.

Tešiac sa z toho, kam som sa to zase raz dostal, nasadám a dupem do kopca v ústrety nepoznanému. Obzerám sa na všetky strany, pretože okolitá krajina je neustále krajšia a krajšia. V penzióne Família pri ceste, ktorý je situovaný na naozaj peknom mieste pri osade Línia, dopĺňam tekutiny a dávam sa do reči s rodákom zo Svitu, ktorý tu už dvadsať rokov žije a vôbec nevyzerá na to, že by mu chýbali Tatry. Po päťsto metroch opäť stojím. Pod cestou končí vlek, ktorý sem vedie z rekreačného strediska Kokava–Háj, ktoré sa nachádza v hĺbke pod cestou. Fotím ako japonský turista v Tatrách a dušujem sa, že raz sa sem vyberiem na pešiu turistiku minimálne na týždeň. Zvečerieva sa a večery v takýchto krajoch neskonale milujem a najradšej by som bol, keby večer trval celý deň. Vzhľadom na dátum ešte stále svieža, väčšinou svetlá zeleň kontrastuje s modrou oblohou, po ktorej kde – tu pláva biely mráčik. Sedím na lúke, dívam sa na okolité vrchy bez rúbanísk, úpätia ktorých sú popretkávané lúkami, na ktorých sú roztratené usadlosti, okolo mňa cvrlikajú cvrčky a kukajú kukučky. Jednoznačne konštatujem, že som opäť v raji. Tu by som dokázal bez problémov žiť a hádam by mi ani Tatry nechýbali. Od tej chvíle o tom intenzívne uvažujem, pretože tento kraj mi dal svojou krásou veľkého chrobáka do hlavy.

Pomaly sa poberám peknými zákrutami ďalej a cestu si vychutnávam do posledného milimetra. Po kilometri znova stojím, pretože cesta sa vnára opäť do lesa a po pravej strane sa otvára prenádherná panoráma celého kraja, ktorým dnes putujem a o kráse ktorého som idúc dlhou dolinou z Kokavy nad Rimavicou nemal ani poňatia. Sedím tu očarený bezmála polhodinu. Pod sebou mám chatovú osadu Kokava–Háj, dolinu Hájskeho potoka a celému výhľadu dominuje charizmatická, 853 metrov vysoká Cisárska hoľa známa predovšetkým vďaka svojráznemu tradicionalistovi, spisovateľovi, hudobníkovi a šíriteľovi vedomectva a pôvodnej duchovnej kultúry Miroslavovi „Žiarislavovi“ Švickému a oslavám letných slnovratov.

Zo sedla, v ktorom sa momentálne nachádzam, odbočuje doprava cesta, ktorú po päťsto metroch križuje červená značka vedúca z doliny Hájskeho potoka smerom na Drahovú a Čierťaž, no ja pokračujem ďalej po hlavnej. Pri ceste kývnem na pozdrav cestárom a chlapi ma zdravia po anglicky(!). Tam, kde odbáča cesta na Málinec, už opäť začína poriadne stúpanie. Tu už rastú vzhľadom na nadmorskú výšku prevažne smreky a jedle. Stále je veľmi teplo, preto sa kompletne celý umývam v Ipli, ktorý je tu len malým, ale zato dravým potokom. Keďže spotenému telu po celodennej páľave poskytujem neskutočné osvieženie, okamžite sa mi odmieňa nárastom energie z priezračnej vody. Ďakujem Ipľu a úplne vymenený zvládam pomerne demotivačné, rovné a dlhé stúpanie v tempe s takou ľahkosťou, že sa napokon prekvapený ocitám na sedle Prašivá, z ktorého sa musím poldruha kilometra vracať dolu kopcom ako blbec, pretože som minul odbočku na Polianky. Prekračujem Ipeľ a ocitám sa na odbočke na osadu Sekcia, kam mám namierené. Cesta poriadne strmo stúpa a mne už akosi nenormálne hladnému dochádzajú sily. Neplánovaná exkurzia na Prašivú prináša svoje ovocie. Jesť nemienim, pretože už je veľa hodín a do zotmenia už nie je ďaleko a preto mám len jedinú prioritu – nájsť si nejaké miesto s výhľadom, kde by som si mohol postaviť stan. Rozbitý asfalt v strmosti nepoľavuje a vzhľadom na váhu naloženej opachy už zatínam zuby. Cyklistická hrdosť však tlačenie nepripúšťa. Napravo sa mi ale otvára nádherný pohľad na hrebeň medzi Drahovou a Čierťažou s roztrúsenými drevenicami na lúkach pod lesom a mne to veľmi pripomína Ždiar. Sem–tam malé políčko, osamelý a nádherne košatý strom a krásne lúky a do toho tie neskutočné večerné farby. Okamžite preto stojím a všetko fotím.

Neskôr znova zatínam zuby, prechádzam ponad Sekciu a po poľnej ceste po lúke smerujem hore pod les, smerom na Čierťaž. Inštinkt tuláka tam cíti výnimočné miesto na nocľah. A už ho aj vidím. Na mieste, kde sa cesta vnára do lesa, je rovná plocha. Odbáčam doprava a asi päťdesiat metrov od cesty hneď pri lese, respektíve pod ním, v momente staviam ešte za svetla stan. Potom v kľude večerajúc chlieb s maslom a s paradajkou sa kochám krásnym výhľadom na kraj podo mnou, kde práve padá súmrak a pomaly už aj kukučky dokukávajú. Dnes som to stihol úplne na chlp. Pred úplným zotmením sa ešte vydávam na tradičnú večernú prechádzku po malebnom okolí. Motám sa po lúkach, poľných cestách a chodníčkoch vyše dvoch hodín, na cestu mi svieti mesiac a do seba nasávam atmosféru všetkými zmyslami.

Po príchode domov zisťujem, že sa mi vôbec nechce spať, pretože aj v noci je tu tak pekne, že o ten pohľad ešte nechcem prísť. Pozorujem teda ešte hviezdy a plánujem si zajtrajšiu trasu, ktorá bude síce krátka, no povedie hrebeňom, z ktorého budú určite opäť neopakovateľné výhľady... Po polnoci leziem do stanu a pred zaspaním prichádza čerešnička na torte – na starom smreku, pod ktorým spím, sa usadila sova a húka mi na dobrú noc aspoň chvíľu, až kým ju nevyplašil lomoz v lese. Unavenému a nadmieru spokojnému s dnešným úžasným dňom mi je už úplne jedno, čo ho spôsobilo a v momente zaspávam.

Sumárizmus

Celá trasa merala 83 km (zhruba - tachometer nenosím a GPS už dupľom nechcem ani vidieť, keďže samotná cesta je cieľ). Sedlá Dielik, Nemcová, Chorepa, či Prašivá sú v pohode zdolateľné pre každého s priemernou kondičkou. Asfaltový povrch ma sprevádzal po celej trase až na pár úsekov na ceste na Nemcovú a pri finálnom ministúpaní od Sekcie pod les k Čierťaži.

Predchádzajúca časť cykloputovania Slovenským rudohorím
Pokračovanie cykloputovania Slovenským rudohorím

Fotogaléria k článku

Najnovšie