Prvý deň

Čerhov - Veľká Tŕňa - Malá Tŕňa – Černochov – Cejkov – Brehov – Veľký vrch – Brehov – pokus o sútok Latorice a Ondavy – Zemplín – Ladmovce – Streda nad Bodrogom – Klin nad Bodrogom – najnižšie miesto na Slovensku – Streda nad Bodrogom – Viničky

Keď sme v roku 2006 pripravovali s maďarskými turistami cyklotrasu Po stopách Rákócziho, dostala som sa prvýkrát v živote do Slovenského Nového Mesta, Tokajskej oblasti a ku rieke Bodrog. Osobitné čaro tejto scenérie ma zaujalo a povedala som si, že raz to tu bližšie spoznám. Trvalo to ale 6 dlhých rokov, kým som sa rozhodla, že už dozrel čas.

Osobný vlak ma vezie z Košíc pre milovníka hôr nezvyklým smerom na východ. Po dobrej hodinke vystupujem v bráne slovenského Tokaja – Čerhove. So mnou vystupuje ešte pár domácich, ktorí rýchlo miznú v priľahlých uličkách. Kým si upevním cyklotašky na bicykel, je dlhé nástupište ľudoprázdne. Nado mnou modré nebo, teplota ideálne májová a prichádzajú na myseľ slová ktorejsi vojnovej ruskej básne – stanica tichá, stanica pustá – akoby tu zastal život. Vychádzam na cestu a vydávam sa smerom doprava do kopcov. Hneď za traťou je na ľavej strane zaujímavý areál s replikou vínnej pivnice (nie je to ale typická tokajská pivnica, tie uvidíme aspoň zvon neskôr), jazierkom a drevenými sochami domácich umelcov. Pekné miesto na posedenie, ale už sa neviem dočkať, kedy vyrazím. Vydávam sa hore dedinou smer Veľká Tŕňa, srdce slovenského Tokaja. Skoro na konci dediny zazriem na pravej strane veľký biely dvojkríž (postavenie iniciovala v roku 2008 SNS). Jediná odbočka z cesty doprava ma bezpečne dovedie až na kopec ku krížu. Oplatilo sa – výhľad je očarujúci. Ako sa na dnes ešte niekoľkokrát presvedčím, na tejto rovine stačí minimálne prevýšenie, aby ste dosiahli pri širokom výhľade svoju turistickú nirvánu. Podo mnou je celá dolina riečky Roňavy ovenčená typickým vrchom Magas hégy (v preklade Vysoký vrch – tak sa tu volá skoro každý kopček), ktorý už patrí Maďarsku.

Nechce sa mi vrátiť na asfaltku, tak sa nechám zlákať neudržiavanou lesnou cestou, zdá sa, že vedie správnym smerom. Oplatilo sa, po chvíľke vychádzam medzi vinohradmi na južnom okraji Veľkej Tŕne. Po ľavom okraji vinohradu sa dostávam do dediny a okolo tradičných starých domčekov a areálu vinárskej firmy Ostrožovič prichádzam na hlavnú cestu ku kostolom. Okolo kostola sa dá odbočiť doľava a po Pivničnej ulici sa dostať ku skutočným prastarým vínnym pivniciam vytesaným v bielom mäkkom tufe. Na povrchu vidieť len malý kopček a v ňom nízke dvere. Za nimi sa ale skrýva dlhé schodisko, či chodba, vedúca k celej sústave pivničiek vytesaných v niekoľkých poschodiach nad sebou. Patria ale domácim a do nich sa bežný turista len tak ľahko nedostane.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujem ďalej po asfaltke temer bez premávky do Malej Tŕne. Na začiatku dediny odbočujem doprava k Macíkovcom, ďalšej vinárskej rodine. Je tu areál niekoľkých pivníc, ich vchody sú veľmi pekne upravené a schodiská vedú do originálnych tufových pivníc, kde možno absolvovať ozajstnú ochutnávku tokajských pokladov (a potom sa ubytovať v priľahlom penzióne) alebo si len v obchode priamo pri pivnici kúpiť vzácny mok a uložiť do cyklotašky na večerné posedenie s priateľmi. Na malom námestíčku Malej Tŕne sa vydávam ďalej smerom na Černochov. Toto je už úplný koniec sveta – úzka cesta vedie jemnými zákrutami pomedzi kroviny stále mierne nahor, na svahoch všade naokolo nič iné, len vinohrady. Dostávam sa do akéhosi obkľúčenia najbližších vŕškov, strácam výhľad na monumentálny Magas hégy a vnímam už len vinice naokolo – z tých rovných radov sa až točí hlava. Dedinka Černochov je taká ako všetky v tejto oblasti – staré domky a dlhými gánkami a vyzdobenými priečeliami a pomedzi ne škatule novej výstavby socialistickej éry. Konečne stretávam aj nejaké auto, znak civilizácie, bez zastávky prechádzam okolo malého parčíka pred kostolom a odbočujem doprava smer Cejkov. Najprv ma čaká krásny zjazdík a po pripojení na cestu z Bary celkom pekné stúpanie.

Dostávam sa do lesnatej oblasti, vinice zmizli a naokolo sa rozprestiera hustý listnatý les. Nikam sa neponáhľam, tak pokojne točím pedálmi a obzerám si terén naokolo. Ten les ma prekvapuje, v podraste rozoznávam divokosť reliéfu – les je popretínaný množstvom úvozov, roklín, strmých úšustov, je taký rozprávkový, privolal mi myšlienku na Pána prsteňov a Hobitov. Dosahujem vrchol stúpania a po zaplátanej ceste sa začínam spúšťať na rovinu, smerom na Cejkov. Míňam po ľavej strane v lese opustený areál detského tábora a na pravej strane sa objavuje plot oddeľujúci od cesty malú kaplnku postavenú v zmysle Lurdskej tradície v štylizovanej jaskyni. Krátka zastávka a už aj pokračujem zjazdom do Cejkova. Tu som pôvodne chcela odbočiť doprava do obce Zemplín, ale silueta andezitového kužeľa Veľkého vrchu nad Brehovom, ktorý sa usalašil nad cestou priamo v medzere medzi domami, ma úplne magicky priťahuje. Nerozmýšľam dlho a pokračujem priamo smer Brehov. Na začiatku dediny odbočuje doľava poľná cesta správnym smerom ku kopcu, na ktorý chcem vystúpiť. Nechávam sa zlákať. Cesta je piesčitá, dosť stúpa, tak sa potím pri prešmykujúcich kolesách. Nakoniec prichádzam hore na ďalšiu asfaltku, po ktorej je to už len kúsok doľava k odbočke do kameňolomu. Z unimobunky vychádza strážnik a vraj ma nemôže pustiť, lebo v lome sa ešte pracuje. Chvíľku debatujeme a priznáva, že keby som bola pešo, tak by som mohla ísť ďalej, ale takých na dopravných prostriedkoch pustiť nemôže. Tak teda disciplinovane zosadám, vraj rada ten kopček vytlačím a nakoniec dostávam povolenie ísť ďalej.

Len čo mu zmiznem z očí, nasadám na bicykel, niekoľkými zákrutami sa dostávam k lomu a po jeho okraji až na vrchol – vrchol kopca i turistického blaha. Tento 272 metrov vysoký kopčúrik s menom Veľký vrch dýcha na mňa nádhernou vôňou slnkom prehriatej materinej dúšky a stoviek ďalších byliniek. Opieram bicykel o triangulačnú tyč a neviem, ktorým smerom sa mám otočiť a vychutnávať si výhľad. Tak sa teda vrtím dokola a neobsedím ani minútu – sledujem tepelnú elektráreň Vojany, siluetu stolovej hory Vihorlatu, lenivý tok Latorice i Zemplínske vrchy na slovenskej i maďarskej strane. Pod kríkom nachádzam dokonca aj geokešku – len tak, bez GPS hľadania. Už som ich pár našla, tak viem, že táto kôpka kamenia tu nie je náhodou. Nasleduje rýchly zjazd, letmý pozdrav strážnikovi a pokračovanie po asfaltke do Brehova (je to síce dlhšie, ale príjemnejšie ako piesočnatá skratka cez pole). Krátka odbočka k areálu kláštora minoritov a ďalšia k mostu cez Latoricu. Po tomto moste urobím ale len pár krokov. Keď sa, už nad vodou, bližšie prizriem spráchniveným podvalom pod mojimi nohami, radšej pomaly, opatrne vycúvam späť a vzdávam sa myšlienky pozrieť sa, čo je na druhej strane rieky. Je už dosť neskoro, tak šliapnem do pedálov smer Zemplín.

Chcela by som sa ešte pozrieť na sútok Ondavy a Latorice, z ktorých vzniká rieka s úplne novým menom – Bodrog. Sledujem GPS a odbočujem na správnu poľnú cestu. Pohodové bicyklovanie sa ale o chvíľku mení. Pozostatok po nedávnych dažďoch v podobe veľkých mlák ma núti naširoko obchádzať po lúkach. Jedno z takých polosuchých miest som sa rozhodla prejsť priamo a to bola chyba. Po chvíľke stojím a kolesá sa ani nepohnú. Mám na výber – buď sa zaborím po členky jednou alebo oboma nohami. Nakoniec sa všetkými štyrmi odrazím a skočím. Dopadám na relatívne suchý okraj bahniska. Bicykel aj s nákladom na 2 dni stojí vzpriamene, ani sa nehne. Ani neviem, ako sa mi ho podarilo vytiahnuť z toho bahna a trochu očistiť tak, aby sa aspoň kolesá mohli točiť. Smutná sa vraciam, bola som už len asi 300 metrov od sútoku (teda podľa mapy), hádam niekedy nabudúce. Šliapem do pedálov a prekonávam odpor nielen drobných terénnych vlniek na ceste, ale najmä kusov nalepeného blata, ktoré postupne zo mňa odpadáva. Už ma nezaujímajú ani sakrálne pamiatky v Zemplíne, nemám chuť odbočiť do prístaviska lodí v Ladmovciach, chcem už byť čím skôr na mieste. Slnko sa skláňa k západu a krajina v tomto plastickom svetle vyzerá úžasne. Rieka pod mostom v Strede nad Bodrogom sa halí do tajuplných tieňov a láka ma k sebe.

Mimovoľne odbočujem doľava na most, pohľad na hodinky – mám ešte trochu času, ešte stihnem najnižšie miesto na Slovensku. Prefrčím cez Stredu nad Bodrogom, odbočím doprava do Klinu nad Bodrogom a tu sa už riadim smerovkami k zrúcanine starého kostola. Toto miesto už poznám, boli sme tu pred pár rokmi. Zakonzervovaná zrúcanina starého kostola je obrastená zeleňou a hladina neďalekého mŕtveho ramena úplne pokrytá rozkvitnutými bielymi leknami a žltými leknicami. Pohľad mi padne na lúčku pred kostolom a na nej sa vypína malý stĺp z lešteného kameňa s číslom 94,3 m n. m. – najnižšie miesto na Slovensku – ako je toto možné? Pred 3 rokmi bol tento stĺp o poriadny kus ďalej v hustom lužnom lese na brehu rieky. Domáci mi to potvrdzujú, ale vraj pre povodne bol v strachu o jeho poškodenie presťahovaný sem – aj najnižší bod na Slovensku sa teda z bezpečnostných dôvodov môže presťahovať. Nedá mi to a vydávam sa po známej ceste na miesto, kde stĺp pôvodne stál. Je to tu dosť zarastené, ale nakoniec som to našla. Rybári potvrdzujú, že som na správnom mieste. Ozaj to nie je až také atraktívne ako lúčka pri kostole. V mene rozvoja cestovného ruchu teda so sťahovaním vnútorne súhlasím. Tých pár centimetrov nadmorskej výšky si nikto nevšimne. Pri výjazde späť na cestu zapínam svetlo a do areálu Vinohradníckej školy vo Viničkách prichádzam už s poslednými lúčmi zapadajúceho slnka. Priatelia, ktorí sú už tu, si robia žarty z kusov blata, ktoré ešte stále za mnou ostávajú, ale zatiaľ ešte nevedia to, čo ja – v tomto kraji je krásne.

Druhý deň

Viničky – Streda nad Bodrogom – hrádza – Somotor – Svätá Mária – Rad – Dlhé Tice – Svinice – Zatín – Boľ – hrádza – cestný most – hrádza – lanový most Ptrukša – Boťany – Čierna nad Tisou

Druhý deň ráno nás víta modrou oblohou a horúčavou už pred ôsmou ráno. Chceme toho dnes veľa stihnúť, preto vyrážame zavčasu. Prechádzame po železnom moste ponad Bodrog do Stredy nad Bodrogom. Na pravej strane je prístavisko výletných lodí, ktoré čakajú na svojich hostí. Raz som tú plavbu absolvovala až do maďarského Tokaja – je to neobyčajný zážitok, pretože Bodrog je pomerne úzky a bujná vegetácia je blízko pri lodi, môžete pozorovať detaily vodného sveta. Pohľad na velikánov lužného lesa, volavky, v ruke pohár zlatistého tokajského a k tomu odborný výklad stewardky.

Za mostom ale odbočujeme doľava a vychádzame priamo na hrádzu. Čaká nás vyše 40 kilometrov po hrádzi až temer po ukrajinskú hranicu. Cieľom je uvidieť lanový most v Boťanoch a stihnúť vlak v Čiernej nad Tisou. Svižným tempom ukrajujeme kilometre hrádze. Obdivujeme vodohospodárske stavby, rôzne stavadlá a kanály, vôbec sa v tom nevyznáme, ale určite je to dobre vymyslené. Ako praví horali si neodpustíme vyšliapanie na ďalší sopečný kužeľ nad Somotorom. Vonia podobne ako ten včerajší, tiež je na ňom veža telekomunikačného operátora a krásne z neho vidieť siluetu zrúcaniny hradu Veľký Kamenec. Pokračujeme ďalej cez most a znova po hrádzi. Pri ďalšom stavadle pri obci Svätá Mária Mišo dostáva defekt. Pri výmene duše zisťujeme, že na plášti je diera ako prst. Mišo teda na hrádzi skončil. Musí sa dostať čo najskôr na hladký asfalt a dúfať, že zalepená duša vydrží, kým príde na stanicu. Lúčime sa teda a ďalej pokračujeme s Kikou už len vo dvojici – dve baby úplne samé na hrádzi – sme ale v bezpečí, za celý deň sme stretli jedného domáceho ujčika na motorke a videli v diaľke na asfaltke prefrčať 2 cykloturistov. A pritom sa krásou táto trasa minimálne vyrovná ospevovanej dunajskej cyklotrase medzi Bratislavou a Viedňou.

Dôsledne sledujeme GPS, aby sme nezabudli odbočiť z hrádze k obci Rad a potom ďalej do Sviníc. Medzi týmito obcami sa nachádzajú mŕtve ramená Dlhé Tice – prírodná rezervácia vodného vtáctva. Práve kvitnú žlté kosatce. Je ich všade plno a vyzerá to tu ako v botanickej záhrade. Priamo v dedine na mŕtvych stromoch lenivo posedávajú volavky a iné vodné vtáky, vzduchom sa nesie zaľúbené kŕkanie tisícov žabiakov. Mysľou mi blysne, že tu by som nechcela byť podvečer – tie komáre by ma určite zožrali. Ale teraz v poludňajšej horúčave je od nich pokoj. Pokračujeme po asfaltke do dedinky Svinice, v ktorej je zaujímavá zvonička a ďalej okolo mŕtvych ramien až do Zatína. Potom sa už krajina otvára do polí a prichádzame do obce Boľ. Hneď na začiatku obce odbočíme mierne doľava na asfaltku, ktorá by nás mala doviesť späť k rieke. Asi po 2,5 kilometroch sa prudkým výjazdom skutočne dostávame na hrádzu. Je na nej celkom slušne spevnený povrch, len z času na čas sú na miestach, kde sa hrádza križuje s poľnými cestami, položené panelové zátarasy. Tieto musíme obchádzať, čo je trochu nepohodlné, lebo vždy treba zosadnúť, ale dá sa to prežiť.

Presne na pravé poludnie prichádzame k štátnej ceste z Kráľovského Chlmca do Veľkých Kapušian. Je to široko-ďaleko jediný cestný most cez Latoricu. Z mapy vieme, že by tu mala byť reštaurácia. Prechádzame na druhú stranu a skutočne, na pravej strane cesty je pod vysokými stromami v tieni ukrytá Oáza – doslova a do písmena si dostojí svojmu názvu – milá, priateľská obsluha, bohatý sortiment chutných jedál za ceny, ktoré akoby zmrazili pred 15 rokmi. Všade čistučko, voňavo. Ani sa nám nechce odísť, ale s Mišovým defektom sme sa dostali do sklzu a chýba nám asi hodinka času. Prechádzame cez most opäť na "našu" stranu rieky a pokračujeme po hrádzi. Od mosta sú na nej zaujímavé kamene – každých 100 metrov malý biely s číslom od 1 do 9 a na každom kilometri veľký biely kameň s číslom kilometra. Poznáte to – už nepozeráte nikam inam, len na tie kamene a mimovoľne zrýchľujete, zrýchľujete, až letíte, aby ste čím prv boli pri ďalšom čísle.... až nakoniec preletíte aj cieľ svojej cesty. Tak sme preleteli odbočku k Boťanskému lanovému mostu. Zastavili sme sa až asi kilometer pred ukrajinskou hranicou.

Čas sa kráti, už určite nestihneme pozrieť celú sústavu mostov, ktoré si tu svojpomocne postavili robotníci z prekladiska v Čiernej (nad Tisou), aby si skrátili cestu do práce z obce Ptrukša. Tak sa rýchlo vraciame na kilometer č. 28 a odbočujeme priamo do lesa po úzkej cestičke. A tu, len pár metrov od hrádze, skrytý v hustom poraste stojí lanový most. Vyzerá hrôzostrašne, aj sa tak divoko kýva, zovšadiaľ trčia hrdzavé drôty. Podobá sa na tie bambusové mosty z akčných filmov, ale zdá sa mi trošku bezpečnejší. Žiaľ, už nemáme čas ísť ďalej na druhý most smerom do Ptrukše, musíme sa vrátiť a švihať na vlak. Z hrádze odbočujeme doľava smerom na Boťany. V dedine sme o chvíľu, ale horšie je, že žiadne smerovky na Čiernu nad Tisou tu neexistujú. Potrebujeme už skutočne najkratšiu cestu, vlak odchádza o polhodinku. Konečne natrafíme na nejakého obyvateľa, ktorý v tejto popoludňajšej horúčave neleží v tieni pod stromom a ukazuje nám najkratšiu cestu na stanicu. Pomedzi domy sa dostávame na dlhokánsky most ponad celé prekladisko. Keby sme mali čas a smeli (na moste totiž stojí ozbrojená hliadka, ktorá dozerá na bezpečnosť), isto by sme tu postáli a pozorovali, ako sa vozne s rôznymi nákladmi presúvajú z koľaje na koľaj a zoraďujú do nových vlakov. My ale len rýchlo prechádzame, odbočujeme na cestu doprava a už nás víta tabuľka Čierna nad Tisou. Do odchodu vlaku je 10 minút. Nohy na pedáloch nám len tak kmitajú a máme už aj scenár – Kika pôjde držať vlak, kým ja kúpim lístky. Nakoniec sa pred nami objavuje stanica. Máme ešte luxusných 7 minút do odchodu vlaku. Kupujeme lístky, nanuky, nakladáme bicykle a ešte sa stíhame aj pohodlne usadiť. Nanuk chutí báječne a keď sa vlak pohne, začíname si sumarizovať dojmy a vypočítavať, čo všetko sme ešte nestihli a prečo sa sem ešte treba vrátiť – Tarbucka, pláže na kanáli Karča, pláže na Tise, hrad Kamenec, kaštieľ v Pribeniku, hrad v Kráľovskom Chlmci... bolo by tu čo objavovať aj 5 dní, nie len jeden víkend.

Použitá mapa

Osvedčila sa mi stará cyklomapa č. 5 – Košice Dolný Zemplín, ktorú, som, žiaľ, cestou do Boťan stratila. Dobre je mať mapu v GPS, pretože vzdialenosti na nekonečnej hrádzi sa skutočne dosť ťažko odhadujú a nájsť tú správnu odbočku tiež nie je vždy jednoduché. Oblasť je ľudoprázdna, takže opýtať sa nie je koho a o turistických značkách môžeme len snívať. Trasu si môžete pozrieť na TuristickaMapa.sk.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek