Trasa

Košice – Bankov – Jahodná – Chata na Prednom holisku (Lajoška) – Idčianske sedlo – Kojšovská hoľa – Kojšov – Margecany

Von z mesta

Prvé metre stúpania na Bankov, rekreačnú časť Košíc, beriem ako zahrievacie koliesko v ranných lúčoch. Vzduch je ešte príjemne chladivý, nad mestom sa rozplývajú posledné mrákoty a pred kolesami mi cupitá mladý srnček. Opúšťam výhľady na Košickú kotlinu aj dymiace železiarne na horizonte a vchádzam do lesa. Cyklotrasa odbočuje doľava, míňam prierez elektrického vedenia a už tak trochu notoricky známou cestičkou hopsám po hrebeňových pahorkoch až k Chate na Jahodnej. Stretávam cyklistu, s ktorým si meníme informácie o stave chodníka, a aj napriek jeho odporúčaniu sa nakoniec rozhodnem pre tzv. Starú židovskú cestu. Výrazným oblúkom sa kľukatím a zvádzam boj s výškovými metrami, aby som nakoniec z posledných síl vyliezol na hrebeň. Fuj, tá kondička je ale potvora. Cez zimu ma opustila a teraz sa nechce len tak zadarmo vrátiť... Slnko sa derie do očí, predýchavam a v hlave plánujem. Nič mi však nenapadá, a tak monotónne dorazím až k Chate na Prednom holisku (Lajoška). Tu už vážne premýšľam, ako ďalej s načatým dňom, no celkom sa mi hrebeňové putovanie páči. Krátke nahliadnutie do mapy a pokračujem ďalej. Musím to dať na pravú mieru. Hlava by chcela, ale nohám sa akosi moje predstavy nepozdávajú. Musím si dať poriadnu pauzu, po ktorej pomalým tempom motivujem sám seba, že to nevzdám. Hodím si malého pomocníčka z tabuľky horkej čokolády a po nekonečnej chvíli som na odbočke k vyhliadke Loreley. Funím ako meluzína na bále, ani na skalu sa mi nechce. A keďže tam nemusím, tak ju vynechávam. Viac ma teší pekný zjazd do Idčianskeho sedla cez rozsiahle rúbanisko. Menej radosti ale dáva pohľad na výškomer, lebo si to budem musieť pekne odšliapnuť. Teda nemusel by som, keby... Keby som si to zamieril rovno do doliny. Dnešok je ale tak trochu o prekonávaní samého seba, a tak je môj cieľ nadobro rozhodnutý – Kojšovská hoľa.

Do cieľa

Poradím sa so smerovníkom a dám si predsavzatie, že to tam prinajhoršom dotlačím. Je jasné, že sa dvihol opar, no nebudem vyberavý, a tak na mňa vrchol už nedočkavo vykúka spoza stromov. Tých stromov sa ale aj na chodníku nejako nakopilo, a tak musím niekoľkokrát prekladať Hatatitlu cez statné kmene. Občas orientačne zaváham, no nakoniec vychádzam pri hornej stanici lanovky na Golgotu. Po lyžiaroch, samozrejme, ani stopy, len sedačky hojdajúce sa so škripotom vo vetre. Dávam si oddych, malé posilnenie a očakávam najvýživnejšie stúpania tesne pred cieľom. Nohy by si už aj trúfli vytiahnuť ma hore zjazdovkou, no mokrá tráva a mizerné pneumatiky majú pri mojej váhe limity. Tlačiť odmietam, a tak idem po vrstevnici k zásobovacej asfaltke, po ktorej to už bude balada. Metre sa ale oklamať nedajú, a tak poslušne počítam kamienky v ceste a zákruta pri pamätníku je pre mňa doslova vykúpením. Kratučký zjazd k Chate Erika a viem, že sa to dnes podarí. Kojšovská hoľa je predo mnou a čaká ma už len niekoľko posledných serpentín a približne 100 výškových. Na odlesnenom vrchole sa do mňa opiera vietor, no nevzdávam to a v neslušne pokročilom čase parkujem bicykel na kóte 1246 metrov.

Zjazd cestami, necestami aj po vode

Budem to rozpisovať? Každý, kto niekedy zdolal svoj kopček, vie ako to chodí. Vychutnávam vrcholové potešenie pre dušu aj telo a v mobile lúštim mapu a odchody vlakov. Je jasné, že do Košíc sa už bicyklom nebudem trápiť, tak kombinujem okolité doliny a železničné staničky. Hustota spojov hovorí jednoznačne v prospech Margecian. Náhľad do GPS a rozhodujem sa pre severovýchodný svah, kde s problémami nachádzam vjazd do lesa. Cesta je rozbitá, ale vďaka štvorkolkám prejazdená. Klesanie je až nečakane prudké a môj cyklistický matuzalem tu má poriadne problémy. Úspešne sa vyhýbam balvanom aj neporiadku po ťažbe a kľučkujem cez vymleté koľaje. Ruky dostávajú zabrať, ale aspoň to majú na striedačku s nohami, ktoré si to odniesli cestou nahor. Konečne schádzam na serióznu cestu pri poľovníckej chatke. Aj by som posedel, ale čas ma tlačí, tak po krátkom prieskume okolia pokračujem nadol. Cesta je ale vysypaná ostrým štrkom a musím ísť opatrne. Vzdávam sa vidiny skoršieho vlaku, a tak nahadzujem pohodlnejšie tempo a zjazd si vychutnávam. Sporadické výhľady okorenia najmä skalné vežičky Turnísk, ktoré vytrčajú z protiľahlého svahu. Schádzam až na asfaltku nad Kojšovom a prekvapuje ma čulý dopravný ruch. Celá dedina sa pravdepodobne rozhodla prevetrať staré motorky z dedovej kôlne, a tak ma okrem hluku doprevádza aj odér nekvalitne spáleného benzínu. Odbočujem na lúku a svahom ponad cintorín vchádzam až do dediny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tu sa nadobro končí dnešná offroad trasa a mám pred sebou už len asfaltový presun. Zjazd dolinou Kojšovského potoka si naplno užívam. Taký pohodlný bonus tesne pred cieľom. Vo Veľkom Folkmari si to skracujem bočnou uličkou popri potoku a stúpanie okolo ihriska mi na nálade rozhodne nepridáva. Kilometre už cítim v celom tele. Mohol by som ísť aj bočnou cestičkou, no chcem stíhať vlak. Až neskorší pohľad na hodinky mi ale prezradí, že jeden nestíham a do druhého mám ešte nejaký čas. Po prejazde mosta v Jaklovciach vidím dobrý fotoflek. Vodná nádrž Ružín je takmer vypustená a pohľad na suché dno s kľukatým hadom Hnilca, ktorý tadiaľto netiekol už poriadne dlho, je v posledných lúčoch úžasný. Schádzam na rozpraskaný povrch a zisťujem, že to pôjde aj bicyklom. Spravím pár povinných fotiek a dávam si neplánovaný cyklopresun po dne priehrady. Defekt som nechytil, a tak pri moste vyliezam znova na cestu a na železničná stanicu v Margecanoch prichádzam tak akurát.

PS: Viem, viem, viem, že sa na Kojšovskú hoľu dá bicyklom dostať kratšie, rýchlejšie, kvalitnejšie, zážitkovejšie aj pohodlnejšie... Ale veď to ani nebolo mojím cieľom.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek