Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

MTB Košice – Čečejovce – Veľká Ida

Neskoré popoludnie na začiatku mája. Pekné počasie a nutkanie vypadnúť niekam za tabuľu konca mesta. Viacmenej netuším, kam pôjdem, no viem, že pred zotmením sa domov určite nevrátim. Zabudnite na nalinkované cyklotrasy a vopred určené ciele, idem sa zážitkovo túlať dedinami na predmestí. Ale to ešte neviem. Takže poďme pekne poporiadku.

Vzdialenosť
36 km
Prevýšenie
+630 m stúpanie, -700 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 02.05.2012
Pohoria
Slovenské rudohorie: Volovské vrchy a Košická kotlina
Trasa
Voda
vlastné zásoby
Doprava
Košice, Myslava (vlak, bus, MHD), Veľká Ida (vlak, bus), horský alebo trekingový bicykel
SHOCart mapy
» č.1110 Košice juh (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: kosice_velka_ida.gpx

Trasa

Košice, časť Myslava – Baška – Bukovec – Hodkovce – Slaný potok – Čečejovce – Cestice – Tanka – Veľká Ida, žel. stanica

Kľučkovanie sídliskom nie je zábava, takže to celé začnem v Myslave, okrajovej mestskej (či skôr dedinskej) časti Košíc. Z rýchleho a mimoriadne letmého domáceho náhľadu do mapy mi vychádza, že na prvý kopec vyleziem z bočnej uličky. Len mi ušiel detail, že z ktorej. Tipovanie mi nikdy nešlo a potvrdzuje to aj tento prípad. Trafil som som tesne vedľa, a tak po chvíli pedálovania objavujem iba „srnčí“ chodníček cez krovie. Neprekáža, prekážky sú na prekonávanie a tam, kde to nejde v sedle, ide to tlačením. Úspešný úvod mám teda za sebou a vychádzam na nízkom hrebienku nad neslávne známym sídliskom Lunik IX. Z kulís vojnového filmu vidieť len vrchné poschodia, podomnou sa nachádza rekultivovaná skládka, takže sa tu nemám veľa dôvodov zdržiavať a cez amatérsky motokrosový areál sa dostávam do prvej obce – Bašky.

Z lesa vyliezam pri poslednom dome, z ktorého vybieha dvojica nervóznych psov a odmieta ma pustiť hore ulicou. Kričím na ľudí vo dvore, ktorí ma najprv odbijú, že tých psov nepoznajú, ale keď vyslovím čarovnú formulku „zavolám asanačku“, tak si na mená zrazu spomenú a havkáčov odvolajú. To mám za to, že sa predieram mimo asfaltu a bežných trás. Lýtka som si uchránil, takže teraz môžu zaberať v krátkom stúpaní pod nové elektrické vedenie. Zastavujem, a tak po východniarsky rozdumujem, kam sa pohnem ďalej. Nad Bukovcom som bol minulý týždeň a na juh ide ukážková prašná cestička. Je rozhodnuté. Cez miestami opustenú chatovú osadu klesám až k prvej vodnej nádrži. Na hrádzi sa vypeká zopár slečien a ich pozornosť sa úspešne pokúša strhnúť trojica mládencov testujúcich teplotu vody. Ou, ja si radšej ešte tak mesiac počkám. Obchádzam západný breh a pri chatkách si hodím čokoládovú mincu. Nadopovaný energiou si trúfam na strmé stúpanie lesom. Lístie miestami šmýka, ale štvorkolky sú tu v móde, takže sa držím v stope a nakoniec vyliezam o takmer 200 výškových metrov. Fúú, dobre, na dnes by to mohlo aj stačiť. Prišiel som si oddýchnuť a nie štvať sa za výkonmi. Mapa v GPS-ku si berie neplatené voľno, v mobile pre zmenu štrajkuje pripojenie na internet. No čo, doba kamenná. Zorientujem „kormaň“ na najpohodlnejšiu cestu na okolí a svištím kúsok dole kopcom. Po chvíli hodím smerovku a mierim na západ. Len mi mohlo dôjsť, že kde je to vyjazdené od V3S-ky, tam je aj rúbanisko. Chvíľu prenášam lesom a malinčím, aby som sa ocitol na pohodlnej cestičke.

Koniec stúpania

Odteraz už len z kopca. Nemám ani veľmi na výber, toto je jediná možnosť, ako pokračovať po niečom ujazdenom. Pospevujem si, naháňam srnky a sliedim po prvých hubárskych úlovkoch. A popritom občas zakrútim do pedálov. Taká pohodovečka na jarný podvečer. Vychádzam na modrej značke, usúdim, že niekde pod Bielou skalou. Dobre, stačilo vzďaľovania od domu, zalomím smer. Značka určite pôjde do niektorej z dedín v doline. Od pravdy som nebol ani veľmi ďaleko, po krátkom, ale výživnom zjazde brzdím na okraji lúky. Podľa strechy kaštieľa si tipnem Šemšu, no oveľa viac ma zaujme výrazná cestička pahorkami na opačnej strane údolíčka. Hm, čo teraz?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cvične vytiahnem mobil a chytám signál. Dávam si poradu s cestovným poriadkom a je mi jasné, že dnes to bude finále kdesi na rovine. Cez lúku schádzam k jazierku v Hodkovciach. Len znova tie psy... Nemám už náladu na naťahovačky a testovanie očkovaní, takže si hodím otočku a idem bočnou ulicou. Detičky si vytiahli autíčko na diaľkové ovládanie, a tak sa chvíľku fiktívne pretekám s ich teréniakom. V súboji s baterkami som vyhral a vychádzam na hlavný ťah. Len riešim orientačný rébus, lebo v doline sa mi vysnívaná cestička videná z kopca stratila... Asi som si mal podať aspoň Keno, lebo pri družstve ju okamžite nachádzam a smerujem neomylne na juh. Čistá romantika. Na šťavnato zelenej pláni sa pasie veľké stádo oviec, pod samotármi oddychujú kravičky a slnko pomaličky klesá k obrysom planín Slovenského krasu, zahaleným do hmlistého oparu. Prašná magistrála je pohodlne zjazdná, lebo zopár výmoľov ma nemôže vyhodiť z pohodlného tempa.

Sen sa ale po chvíli končí spolu s cestou. Stojím na rozhraní polí a pasienkov. GPS sa stále nechystá spojazdniť, ale svetlo zmenilo dobu kamennú na bronzovú. Na druhej strane údolia tuším pokračovanie, tak klesám k potoku. Cez krovie to nepôjde, no chytám chodníček a držím sa brehu. Vychádzam na lúke ozdobenej akýmsi totemom, dreveným krížom a tabuľou, vzdialene pripomínajúcou terč. Účel ale radšej neriešim a ďalej hľadám prechod cez vodu. Nakoniec prehadzujem Hatatitlu na druhý breh hlbokého meandra a znova vychádzam na kamenistú cestu. Hurá!

Malým pahorkom sa prehupnem až na asfaltku do Paňoviec, fotím posledné lúče a preventívne trochu šliapem do pedálov. Netuším, koľko mi bude trvať cesta na stanicu a ešte nemám v hlave rozhodnuté, ktorá stanica to vlastne bude. Cesta je príjemne lemovaná stromami, krajina sa zmenila na agrárnu. Len škoda, že svetlo pomaly mizne za kopcom a na túlačku už nie je dostatok času. No pohľad na hodinky hovorí inak. Vchádzam do Čečejoviec a zisťujem, že si do príchodu vlaku ešte posedím. Zima kúsok lezie pod tričko, veď sa ledva začal máj. Pohyb je dobrým liečivom na tento neduh, takže si to odhadnem k nasledujúcej stanici. Bočná „stará“ cesta rovná ako pravítko zažila už aj lepšie časy, no je zjazdná a tak si to zamierim do Cestíc. Staručké prícestné kríže, krovie osekané na šírku auta a upravené polia meter od krajnice na opustenej cestičke. Kilometre zbehnú ako voda a tak sa situácia s odchodom vlaku opakuje. V Cesticiach zhodnotím vzdialenosť domov vo Veľkej Ide a pokračujem priamo na východ. Pri naskladanej slame trošičku kufrujem, no obchádzková trasa je vyjazdená a tak sa mi naskytne aj pohľad na ponurý industriál. Sedliacke domčeky v područí vysvieteného oceliarskeho gigantu doslova za humnom.

Bez svetla do tmy nelez

Avšak nie som vhodne osvetlený. Že budem o tomto čase stále 15 km od domu som akosi nepredpokladal. Kopírovaním trate som nejaké zastávky ušetril a dopedáloval by som to aj domov. No cez neslávne známu osadu sa mi potme nechce, navyše je hlavná cesta od železiarní pre nemotorové bicykle zakázaná. A bočnými cestičkami okolo letiska je to s blikačkami pomerne chaotické. Zmysel, nezmysel, potvrdzujem plán s vlakom a mierim na stanicu. Dozvoním sa obsluhy od okienka, na tretie potvrdenie skutočne vyfasujem aj zľavnený lístok na batožinu a vyberiem sa na nástupište. Teda chcel by som. Pod nefunkčnou lampou je samozrejme najväčšia tma, a tak vidím len oplotený perón a svetielko do podchodu. Chtiac nechtiac, beriem tátoša na plece, zatajím dych a spomienkami na scény z lacných hororov cupitám (dúfam opustenou) podzemnou chodbou. Ostáva mi necelých päť minút, vyťahujem horalku a hodnotím, že to dnes vôbec nebolo také to nudné krúženie, ale celkom objavná bicyklovačka doteraz neznámymi končinami.

Fotogaléria k článku

Najnovšie