Na most môžeme prísť z Devína cyklotrasou smerujúcou do Vysokej pri Morave, ktorá prechádza okolo mosta, alebo priamo z Devínskej Novej Vsi. Tu si môžeme prípadne zaparkovať auto pred mýtnym domom na mieste zbúranej starej hasičskej garáže.

Trasa

Bratislava, časť Devínska Nová Ves – Most slobody cez Moravu – Schlosshof – usadlosť Niederweiden – Engelhartstetten – Stopfenreuth – Dounauwirt – Stopfenreuth – Marchfelddamm – most cez Dunaj – Bad-Deutsch-Altenburg – Hainburg an der Dounau – Braunsberg a späť (trasa na mape)

Ísť či neísť?

Letné tropické horúčavy vrcholia a mne nič lepšie nenapadá, ako sa ísť schladiť na bicykel a nechať sa ochladzovať prúdiacim vzduchom. Je tesne pred poludním. Predpoveď počasia niekoľko dní odhaduje na dnešný deň búrky a prechod studeného frontu. Zbežnou kontrolou stránky SHMÚ sa dozvedám, že na štvrtú poobednú hodinu je vydaná výstraha na vietor a búrky. Aktuálne družicové a radarové snímky prezrádzajú, že zmena počasia by mohla prísť o niekoľko hodín neskôr. Tak balím „zopár slivák“ a stojím vonku, kde prvé pohľady patria oblohe. Je spaľujúco slnečno, ale vietor napovedá zmenu.

Vyrážam, prekvapenia, vidiny, akvapodpora, polia

V mieste, kde čiara na vozovke mosta vytyčuje štátnu hranicu medzi Slovenskom a Rakúskom, míňam množstvo zamknutých zámkov na zábradlí. Usmievam sa so spomienkou na syna, ktorý sa sem chystá jeden zavesiť. Po zjazde z mosta sa ocitám v otvorenej rovinatej krajine. Chvíľu pozorujem bociany a kochám sa pohľadom na začiatok Malých Karpát, jedného z našich najdlhších pohorí. Vľavo je Devínska Kobyla, hradné bralo Devína, na druhej strane Dunaja sa týči Braunsberg a Hundsheimerberg. Smerujem k zámku Schlosshof, vchádzam na cestu a obchádzam ho z ľavej strany. Po prejdení približne kilometra prechádzam cez cestu a ďalej pokračujem poľnou cestou. Po ľavej strane je poorané pole po žatve obilia. Vpravo povyše vedie cesta pre autá. Po kilometri ma čaká prvé z prekvapení. Naši susedia za rok, čo som tu nebol, postavili cyklomostík vedľa cestného mosta cez riečku Stempfelbach. Značenie ma vedie príjemným tieňom vetrolamu k usadlosti Niederweiden. Moje očakávanie sa napĺňa a na konci vetrolamu mám možnosť pozorovať pasúce sa kone. Usadlosť obchádzam z pravej strany a za ňou popri slnečnicovom poli prechádzam ďalšiu riečku Russbach. Idem ľavým brehom proti jej prúdu. Pestovaná plodina sa zmenila. Na okraji kukuričného poľa stojí posed.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po dvoch kilometroch ma opäť čaká milé prekvapenie. Nová vyasfaltovaná cesta, ešte neoznačená, vedúca popod hlavnú automobilovú cestu B49, smerujúcu na most cez Dunaj. O chvíľu som v dedinke Engelhartstetten. Na začiatku je pútač, ponúkajúci obed v podobe rezňa. Dávam si toto miesto do pamäte, pretože cena je podstatne nižšia oproti cenám v ďalšej obci v krčmičke pri dunajskej ceste do Viedne. Cykloznačka ma prevedie von z dedinky a opäť sa nachádzam medzi poliami, tentoraz na asfalte. Je niečo pol hodinu po tom, čo „kukulienka zaštekala poludnie“, slnko pečie a pozerám na to, o čom neviem, či sú to vidiny alebo fatamorgána. Vidím sen každého pútnika v horúčavách. Závlahy, ktoré kŕmnej repe dávajú životodárnu vodu, teraz pokropia aj mňa! Samozrejme, spomaľujem a užívam si to ako malé decko. Viem, že roľníci pri svojej ťažkej práci veľké závlahové rúry premiestňujú, a tak nepredpokladám, že aj na spiatočnej ceste tu bude akvapodpora. Postupne míňam tri božie muky. Ako sa Devínska Kobyla vzďaľuje, tak Braunsberg rastie. Pri pohľade na mladú kukuricu si spomínam, ako som minulé leto pri Marcheggu obdivoval veľké klasy kukurice, ktoré mali ostrihané vŕšky. Prechádzam niekoľko križovatiek poľných ciest, zakaždým smer udáva značenie, respektíve poloha dedinky Stopfenreuth. Ešte miniem pole tekvíc a po troch kilometroch a prejdení cez cestu som v ďalšej obci. Idem okolo kostola a pri požiarnej zbrojnici zatočím vľavo a za spomínanou krčmičkou som na protipovodňovom kanáli.

Dunaj, most

Stojím na moste cez kanál a rozmýšľam, kam ďalej. Je možnosť pokračovať do 36,5 km vzdialenej Viedne alebo sa pozrieť k vyhliadke Au-Terrasse pri Dunaji. Do Hainburgu sa mi ešte nechce, tak idem obzrieť Dunaj. Širokou cestou sa ponáram do tieňa lesa Národného parku Dunajské luhy (Donau Auen Nationalpark). Zastavujem a fotím si ramená Dunaja. Niečo po kilometri stojím pri výhľadovej plošine, ktorá je v lese a má pomerne obmedzený výhľad. Je prázdna a opustená a vyzerá, že voľakedy tu bol bufet. Dostávam sa ku kamienkovej zátoke s čistou, takmer priezračnou vodou Dunaja. Ľutujem, že nemám viac času, inak by som sa tam hodil jedna radosť, ako nedávno do Moravy za Devínskou. Hodím si nostalgicky niekoľko žabiek a poberám sa späť. Na moste nad kanálom zatáčam vpravo smer Hainburg an der Donau. Po šotoline na hrádzi sa veziem v ústrety očakávanému mostu cez Dunaj. Zastavujem v tieni pod ním. Na stole rozkladám napochytro zbalené palacinky a jednu chmeľovú plechovku. Rýchlo sa naobedujem a po prejdení cez cestu som na cykločasti mosta. Celý most aj s časťou mimo veľtoku je približne dva kilometre dlhý. Snažím sa kochať pozorovaním ramien Dunaja, ale musím dávať pozor, aby som neskončil v zábradlí. Spomínam na polovičku, ktorá túto časť výletu vždy pretrpí, keďže je to tu dosť úzke a vysoko nad Dunajom.

Druhý breh

Schádzam z mosta a mám dojem, že aj táto časť cyklochodníka je zmenená, pretože iba na jednom mieste križujem cestu. Za areálom psieho cvičiska zatáčam vpravo a smerujem priamo javorovou alejou do Hainburgu an der Donau. Po pravej strane sa rozprestiera kukuričné pole a Hundsheimerberg je čo by kameňom dohodil. V diaľke je vidieť Schlossberg s hradom. Po chvíli sa objavujú prvé domy so záhradami. Je tu zdroj vody, ktorý som niekoľkokrát videl používať miestnymi a diaľkovými cyklistami. Minulé leto sme vodu s polovičkou úspešne bez problémov vyskúšali. Do Hainburgu vchádzam nábrežnou promenádou, ktorá má samostatne oddelený chodník pre peších a cyklistov. „Vítajú“ ma dve nákladné lode a pohľad na Braunsberg. Za Vodnou vežou vchádzam na cestu a po 260 metroch na križovatke zatáčam vľavo na Braunsbergstrasse, ktorá vedie na vrchol.

Hore, hore až na vrchol

Stúpanie je najskôr pozvoľné, pre mňa „rovinného“ cyklistu zvládnuteľné. Postupne prehadzujem na ľahký a ešte ľahší prevod. No po prekonaní štvrtiny prevýšenia cítim, že ďalej to nepôjde. Nič sa nedá robiť, pohyb na horách a na bicykli je odlišný a zosadám. Až teraz zisťujem, aké teplo panuje na rozpálenom asfalte. Tlačím bicykel hore. Na jednom rovnejšom úseku sa snažím pokračovať na kolesách, ale dotiahnem iba do najbližšieho tieňa a končím. Vtom zbadám nenápadný smerovník ku Keltskej veži na vrcholovej pláni. Smeruje do malého lesíka, a tak je rozhodnuté. Pretláčam bicykel pŕhľavami vysokými po ramená, ale v úpeku a pri zmorení ani nevnímam, kde najbližšie nebudem mať reumu. Po necelých 300 metroch vychádzam na lúku. Vidím neďaleko vežu a veziem sa k nej. Na okraji kopca sú skaly, nie je tu náletový porast, a tak sa môžem kochať výhľadmi na Hainburg s Dunajom, Schlossberg s hradom a Hundsheimerberg a tiež na rovinu, ktorou som prišiel. Po lúke sa doveziem k samotnej vrcholovej asfaltovej plošine. Je tu ďalekohľad a smerová výhľadová ružica. V diaľke je vidieť Schlosshof, Devínsku Kobylu, uvedomujem si, ako ďaleko bude domov. Z výhľadu na Devín som sklamaný, je zarastený náletovým porastom. Síl na hľadanie lepšieho miesta nemám. Potešilo ma, že sú tu ohrady, kde je niekde v tieni schovaný domáci dobytok, ktorý má zabrániť ďalšiemu zarastaniu. Po odfotení výhľadových záberov sa rýchlo poberám na schladzujúci zjazd.

Oddych, relax pri vode

Prechádzam cez železničné priecestie a hore ulicou smerujem k malému supermarketu na hlavnej ceste. Vymieňam spoločnú pseudomenu za minerálku, chmeľovú plechovku a v nekonečnom pokladničnom rade objavujem záchranný balíček v podobe hroznového cukru. Vonku sa hneď tisnem do tieňa, lejem do seba minerálku a chrúmem jeden cukor za druhým. Po nazbieraní síl sa presúvam na nábrežie do gaštanového parčíka. Pozorujem sporadickú lodnú dopravu. Pri pohľade na veľkú výletnú švajčiarsku loď rozmýšľam, aké to asi je na plávajúcom hoteli. Nudné alebo zaujímavé? Ale to sa asi nedozviem, keďže mám radšej našu nafukovaciu kánojku. Dalo by sa tu sedieť hodiny a vychutnávať si kľud, ale čas pokročil a treba sa poberať domov.

Návrat

Idem tou istou cestou, ako som prišiel do Hainburgu. Hoci nerobím okruh, otvárajú sa mi pohľady, ktoré som z tohto uhla nevidel. Slnko sa na oblohe posunulo a ponúka iné osvetlenie. Stojím na moste a kochám sa panorámou od Devínskej Kobyly cez Hainburg s Braunsbergom až po Hundsheimerberg. S menšími problémami sa vyhýbam cyklistovi s prívesným vozíkom. Uvedomujem si, že som dnes nestretol takmer nikoho, možno do 10 bicyklistov. Pomaly slnko stráca na intenzite, pohľadom zisťujem, že zmena počasia sa začína ukazovať. Nerád by som zmokol, a tak sa nikde nezastavujem. Za dedinkou Stopfenreuth nárazový vietor naberá na sile a ako sa opiera do predného kolesa, začína mi z času na čas lomcovať riadidlami. Ako sa mení smer jazdy, tak raz idem proti vetru, s vetrom alebo s bočným. Pri Schlosshofe dostáva masa, ktorá sa sem rúti, zreteľné odstrašujúce tvary. O chvíľu som doma a teším sa z pekného popoludnia a prichádzajúceho ochladenia.

Zhrnuté, podčiarknuté

Ide o ľahký výlet, rovinatým prostredím polí a v okolí Dunaja. Je vhodný aj ako rodinný celodenný s deťmi, keďže väčšina prebieha mimo ciest pre motorové vozidlá. Tiež vítam malý výskyt cyklistov. Možností návratu do Bratislavy je viacero, napríklad cez Petržalku.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek