Trasa

Kriváň – Korytárky – Hriňová – Detvianska Huta – Látky – sedlo Prašivá – prameň Ipľa – Lom nad Rimavicou – Sihla – Kamenistá dolina – tajch Hronček (Hrončok) – U Svätého Jána – Čierny Balog – U Svätého Jána – Hronec – Chvatimech – Podbrezová – Horná Lehota (trasa na mape)

Tadiaľto, moja

Sú prázdniny, partia sa rozutekala všetkými smermi, tak vyrážam opäť sama. Mojím cieľom je prameň Ipľa, prechod do doliny Hrona a ďalej sa uvidí. Na noc ma prichýlia kamaráti v Hornej Lehote. Vlak odchádza z Košíc v strašnom čase o 5.25 h, ale aspoň vyrazím zavčasu a cez poludňajšie horúčavy sa hádam ochladím pri zjazde z kopcov ku Hronu.

Pred pol deviatou vystupujem z vlaku na rýchlikovej staničke s názvom Kriváň. Teším sa na výrazy tváre, keď kamarátom poviem, že som išla na bicykli z Kriváňa ku prameňu Ipľa. Nikoho zrejme nenapadne, že Kriváň je dedina a dokonca so železničnou stanicou. Na oblohe poriadne kúria pod kotlom, tak sa bez meškania vydávam na cestu, aby som čím skôr bola v tieni stromov v kopcoch. Idem v plnej premávke, našťastie je víkend a áut je pomenej. Len pár sto metrov po hlavnej ceste smerom späť na Pokriváň (Lučenec) a odbočujem doľava smer Hriňová. Cesta veľmi mierne stúpa, preletím cez obec Korytárky a o chvíľku som v Hriňovej. Tu sa rozhodujem, či doľava okolo vodnej nádrže Hriňová rovno do Lomu nad Rimavicou, alebo doprava na Látky. Chcem vidieť podpoliansky kraj, o ktorom som veľa počula a odbočujem doprava smer Detvianska Huta. Teda musím sa okoloidúcich tetušiek opýtať, či idem správne, lebo na kruhovom objazde pri hypermarkete chýbajú smerovky. Vraj: "Tadiaľto, moja, to ale máte čo robiť.“ No ďakujem, myslím si a intenzívnejšie šliapnem do pedálov.

Jahodové hody

Stúpanie nie je strmé, ale zato tvrdošijne vytrvalé. Občas sa objaví pri ceste domček-dva, sem-tam ma predbehne cyklista na cesťáku, len autá sú dosť otravné. I keď idú na motor, vôbec nie sú ochotné trošku spomaliť, aby ma mohli bezpečne predbehnúť na prehľadnom úseku, strihajú ma natesno aj v zákrutách na úzkej ceste bez krajníc a miestami aj bez akéhokoľvek vodorovného značenia. Na mapách je úsek vyznačený ako cyklotrasa, dokonca ako červená cyklomagistrála. Možno by pomohlo, keby na jej začiatku osadili aj informáciu pre vodičov, že môžu očakávať zvýšený výskyt cyklistov, keď nás sem značka posiela. Cesta je úzka a ani krajnice nie sú bohvieaké. Točím pedálmi, dumám a odrazu cítim vôňu jahodového džemu. Šteklí chuťové poháriky, hneď by som si dala za lyžičku, dve, tri, päť. Čas jahôd je ale dávno za nami. Keď ale cítim džem aj tam, kde niet ani domčeka, začnem sa intenzívnejšie obzerať a džem mi rastie rovno pod nosom. Zráz pri ceste je červený od prezretých jahôd. Môj kobylkovský inštinkt sa budí naplno, parkujem bicykel v priekope a nasledujú 5-minútové hody. Kto by bol čakal, že sa do popuku najem jahôd 27. júla, síce nezdravých, prícestných, ale pre jeden raz sa mi hádam nič nestane.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujem v stúpaní a o chvíľu som v Detvianskej Hute. Všetko je v dedine prudko do kopca alebo prudko z kopca. Posedím si pri obecnej studničke v tieni a o chvíľu pokračujem ďalej smer Látky a sedlo Prašivá. Pomaličky si bez náhlenia šliapem do pedálov, obzerám sa po osadách roztrúsených po okolitých svahoch. Odrazu počujem zdola nejaké povely. Za zvodidlom je strmý svah a pod ním široká lúka, na ktorej chlapík sediac na čudnom zariadení obracajúcom seno bravúrne ovláda svojho koníka. V nemom úžase sledujem, ako obrovské zviera poslúcha na jediné slovo a presne vie, čo má robiť. Pripadá mi, akoby tu zastal čas a ocitla som sa niekde v 30-tych rokoch minulého storočia.

Najladnejšie a najrýchlejšie k prameňu Ipľa

Konečne sa dostávam na sedlo Prašivá, kde chcem odbočiť do terénu na červenú značku. Smerovník je a šípka ma posiela doľava strmo nahor. Rozhodnem sa to risknúť, i keď terén nepoznám, veď dva kilometre, ak bude treba, potlačím. Po pár desiatkach metrov sa mi do cesty stavia partia chlapov, kopy štrku, nákladiak a čerstvo vykopané priečne rizne. Za šteklivých poznámok brigádujúcich chalupárov sa snažím čo najladnejšie a najrýchlejšie zvládnuť prudké stúpanie na čerstvom štrku. Zvládam to, ale po chvíli pri pohľade na navigáciu zisťujem, že som úplne inde, než som mala byť – oveľa západnejšie. Predstava, že sa mám pomedzi 20 chlapov vracať späť a hľadať správnu odbočku, ma núti nájsť náhradné riešenie. Vyberám si, na radu jedného z domorodcov, nenápadnú zarastenú odbočku doprava, ktorou sa dostávam na širšiu cestu. Odbočujem doľava strmo nahor, potom po širšej zarastenej lesnej ceste a na záver v mladom podraste - skutočná lahôdka pre cyklistov. Nebyť GPS, som beznádejne stratená. Nakoniec prichádzam na značku, ale na modrú - neprekáža. Podľa mapy sa o chvíľu spojím s červenou Rudnou magistrálou, vedúcou po širokej lesnej ceste a prichádzam k odbočke doprava k prameňu Ipľa. Ešte pár desiatok metrov po peknom ihličnatom lese, prechod cez podozrivo spráchnivelo vyzerajúci mostík a som pri prameni. Je to tu dosť zanedbané, nie ako na fotkách, čo som videla na internete. Prístrešok odhnil, je už popílený a pripravený na spálenie, mostík z brvien ponad mokrinu pri prameni sa rozpadáva, domček nad prameňom tiež. Škoda, lebo moja cesta sem bola ozaj cyklistická lahôdka. Poznámka redakcie: na jeseň 2013 prebehla úprava priestranstva a pri prameni stojí nový turistický prístrešok i búdka studničky a pribudol informačný panel.

Najvyššie položená obec Slovenska

Čaká ma kúsok stúpania na horný okraj polí a lúk k pomníku pripomínajúcemu letecké nešťastie z roku 1956. Výhľad je odtiaľto skutočne majestátny, podo mnou sa črtajú strechy prvých domov Lomu nad Rimavicou - najvyššie položenej slovenskej obce (1015 m). Tak tu sa narodiť, len plačem, k najbližšej civilizácii so strednou školou a s nejakou pracovnou príležitosťou je 40 km!!! V minulosti ľudia pracovali v odborárskych zotavovniach na okolí, ale dnes, ako som videla, väčšina z nich je zatvorená a chátra. Čaká ma priamy zjazd po slabo znateľnej ceste dolu lúkou. Po ľavej ruke míňam salaš a pripájam sa k poľnej ceste, ktorá ma dovedie k prvým domom Lomu nad Rimavicou. Odbáčam doprava, chcem sa previezť po starých uličkách a popozerať si drevenú architektúru.

Vrchárska či Novohradská magistrála?

Je poludnie a chcelo by to nejaké občerstvenie. Fotím si pár dreveničiek a v krčmičke na konci dediny si dám konečne studenú kofolu. Opúšťam dedinu a začína pohodlnejšia časť dňa. Takmer 30-kilometrové klesanie. Zatáčam na vedľajšiu cestu do Sihly a ďalej Kamenistou dolinou po takzvanej Vrchárskej magistrále – teda podľa mapy sa tak volá, ale na honosných cyklotabuľkách čítam, že sa nachádzam na Novohradskej magistrále. Dolinou vedie spočiatku pekná, neskôr trochu rozbitá asfaltka, striedaná makadamom. Klesanie nie je prudké, čo dokumentujú krásne meandre na Kamenistom potoku. Naokolo sa pasú kravičky všetkých farieb a druhov a priamo na okraji cesty rastie divozel doslova majestátnych rozmerov. Okolie je ľudoprázdne, užívam si pohodlnú jazdu bez akejkoľvek námahy – ani ťahať, ani brzdiť netreba. Takže len pohodlne zjazdujem nekonečnú dolinu a v duchu ľutujem cyklistov, čo idú oproti mne. Neviem síce prečo, veď ja som dopoludnia absolvovala v podstate to isté.

Teším sa na krásnu modrú hladinu tajchu Hrončok (na mapách tiež ako Hronček). Nádrž postavili v roku 1881 a jej vody slúžili na splavovanie dreva. Zrekonštruovali ju v 2003, ale žiaľ, pre poruchu stability hrádze je vypustená, tak ma čaká len pohľad na škaredé hnedé bahno a smiešne vyzerajúce chaty s mólami vo vzduchu vysoko nad úrovňou potoka. Aspoň mi nemusí byť ľúto, že som si doma zabudla plavky. Po Vrchárskej magistrále sa dostávam k Čiernemu Hronu na samotu u Svätého Jána. Je ešte len niečo po druhej, tak zatáčam doprava smer Čierny Balog. Opatrne prechádzam po bývalom moste. Po poslednej povodni ostalo z neho len torzo a cez diery v ceste vidieť tečúcu vodu pod nami. Bicyklujem opopri trati lesnej úzkokoľajky Čiernohronskej železnice. Za osadou Krám počkám, lebo počujem vláčik. Ťahá ho dieselová lokomotíva „úžasnou“ rýchlosťou. Zastavujem, fotím, a potom vláčik bez problémov predbieham. V Čiernom Balogu na železničnej stanici stojí ozajstná krásavica - staručká parná lokomotíva, ktorá chodí do Vydrovskej doliny do lesníckeho skanzenu.

Asfaltová kobra

V informačnom centre a predajni suvenírov v jednom (pozor: otvorené len do 15.00 h!) mi ochotný mládenec dáva mapu so všetkými cyklotrasami na okolí. Po dobrom obede v staničnej reštaurácii a krátkom letnom dáždiku sa vydávam na cestu ku kamarátom do Hornej Lehoty. Musím sa dostať do Podbrezovej a jednoznačne vyhráva návrat po bočnej ceste popri železničke a pokračovanie cez Hronec. V Hronci ma víta stará tabuľka označenia obce, určite z prvej Československej republiky. Z hasičskej zbrojnice sa na mňa pozerá nadrozmerný patrón hasičov, svätý Florián. Prejdem okolo železničnej stanice so zvláštnym názvom Chvatimech a som na hlavnej horehronskej ceste. Pár stovák metrov v Podbrezovej po hlavnej ceste zvládam a vzápätí odbočujem doprava. Do cesty sa mi stavia poriadna asfaltová kobra, stúpanie je nechutné, najmä pri pohľade na tachometer, na ktorom je 85 km. Nemám ani chuť zastavovať a oberať maliny, rastúce popri ceste. Pomaličky dorazím do cieľa a kamaráti ma vítajú pohárom studenej vody, ktorý padne neskutočne dobre. Nemám síl ísť pozdraviť na cintorín Sama Chalupku, tak to odkladám na zajtra, pred odchodom to stihnem.

Záver

Väčšina trasy je vhodná aj pre krosové bicykle, len úsek medzi sedlom Prašivá a Lomom nad Rimavicou je ozaj len pre horské bicykle. I keď sa zdá, že je tu dosť asfaltu, jeho kvalita pri zjazde je dosť variabilná, na cesťáku by som to nešla. Treba jazdiť zvoľna, aby mal cyklista dosť času absorbovať do seba všetku krásu a jedinečnosť naokolo. V gpx zázname trasy je zaznamenaná len časť trasy od sedla Prašivá, vedúca lesom aj s mojim blúdením, ale myslím, že po červenej značke to bude zjazdné pohodovejšie a bude to asi aj kratšie.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek