Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

MTB Cez Hornádske lúky

Celé sa to zrodilo jedného popoludnia, keď som si zmyslel, že sa do nášho víkendového sídla premiestnim po vlastnej osi. Teda po osiach dvoch - bicyklových. Priame trasy mám prelezené, ale toto bude čiastočná novinka, hovorím si nad mapou. A tak namiesto klasickej cesty dolinou volím dvojitú hrebeňovku a spoznávanie nových zákutí. Pohodička na podvečerné pojazdenie.

Vzdialenosť
26 km
Prevýšenie
+820 m stúpanie, -800 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 30.04.2013
Pohoria
Šarišská vrchovina (podcelok Sedlická brázda) a Slovenské rudohorie - Čierna hora (podcelky Bujanovské a Sopotnické vrchy)
Trasa
Voda
studnička v závere doliny Diaľava, studnička pri hájovni v Sopotnickej doline
Doprava
Košice (vlak, bus) - Ružín (vlak, bus)
horský bicykel
Janov (bus) - Prešov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1111 Košice sever (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: hornadske_luky.gpx

Trasa

Ružín, železničná zastávka – Suchý vrch – Bystrianske lúky – Hornádske lúky – Sedlice – Janov

Popoludňajší vlak vypľúva jedno totálne upotené indivíduum na železničnej zastávke Ružín. Na prvý pohľad uprostred ničoho, kdesi na brehu vodnej nádrže. Dostala názov podľa obce, ktorá sa tu kedysi pred zatopením nachádzala. Nahadzujem na seba vhodnejšie oblečenie a po obhliadke zamrežovanej staničnej budovy sa presúvam k viaduktu. Ako inak, ružínskemu. Oceľovo-betónové monštrum je s výškou 40 metrov najvyšším železničným mostom na Slovensku. A ani dĺžkou 280 metrov nijako nezaostáva za rekordmanmi. Prechádzam okolo cestného mosta smerom na dolinu Ružínku, no moja cesta dnes vedie inam. Odbočujem za zvukmi prechádzajúceho vlaku a po chvíli stojím. Napravo tunel, naľavo tunel. Ten napravo nemôže mať iné pomenovanie, ako ružínsky a tomu naľavo sa ušlo len bujanovský. Nie je to ale žiadny chorľavý ľavoboček, veď má vyše tri kilometre. Kým vytiahnem fotoaparát, prehučí okolo mňa stádo nákladných vagónov a po ňom rýchlik do Bratislavy.

Železničnej tematiky sa nezbavím ani na ďalšom úseku. Nad tunelom sa asfaltka zarezáva do malej skalnatej dolinky, v ktorej na mňa čaká menej nápadná, no predsa zaujímavá diera. Kedysi slúžila ako sklad trhavín pri stavbe tunela, a tak nechávam bicykel na brehu potoka a idem na párminútový exkurz do jamy levovej. Z príjemného chládku v skalných útrobách vyliezam do horúčavy a viem, že odteraz bude makačka. Dolina Diaľava je veruže dlhá a v niektorých miestach aj poriadne strmá. Vyhýbam sa zeleným offroadom a v duchu sa teším na prestávku. Zámienku na oddych mi dáva znova Bujanovský tunel. Teda presnejšie jeho vetracia šachta. Nenápadná betónová kocka uprostred lesa, no s mimoriadne hrubou rúrou ohnutou priamo do zeme. Práve keď stojím pod plechovou klenbou, v útrobách kopca pekelne zaduní a nebyť elektrifikácie, tak po chvíli by som očakával na povrchu kúdol dymu. Keď postávam v rozprávkovom kraji, opodiaľ zbadám perníkovú chalúpku. Staručký domček patril zjavne k výbave tunela a keď nájdem pootvorené dvere, neodolám nakuknutiu. Na skrini visí kabát a v prázdnej miestnosti je naskladaná výbava na dlhé nudné nočné smeny - mnohopočetné vydania socialistickej Smeny. Uvidíme, ako dlho to tu vydrží nedotknuté. Na lavičke stojí fľaštička Alpy, ale nechávam ju lesnej zveri a nadopujem sa z domácich zásob, pretože ma čaká ďalšie stúpanie.

Pedálujem asfaltkou a celkom pozitívne naberám výškové metre. Keď sa priblížim k odbočke, naposledy sa obzriem do doliny a prudko zatočím doprava. Asfalt mením za šotolinku a prehadzujem o štyri prevody nahor. A po chvíli o ďalšie dva. Fučím, driem, ale nevzdávam to. Stromy poskytujú blahodarný tieň, a tak slávim úspech príjazdom na lesný sklad. Mal by som pokračovať doľava, no plány mám iné, a tak sa púšťam najmenej výraznou cestou do traverzu Suchého vrchu. Cesta sa mení takmer na chodník a navyše pribúda kameňov. Plášte držia a v krátkom klesaní si dovolím pustiť brzdy. Okolo oplotenej obory tak iba preletím a šmykom brzdím pri diviačom bahnisku. Podľa mapy mám odbočiť doľava, no lístím zapadaná cesta neveští nič dobrého. Dvíha mi predné koleso, Hatatitla sa vzpína ako pravý plnokrvník, no nohy nepovolia a nakoniec sa preštrikujem labyrintom zabudnutých kameňov k výraznej serpentíne. Mapa ukazuje chodník, no dalo by sa možno aj osobákom. Stúpanie sa zmiernilo, a tak sa vydýchavam pri postupe na sever. Zo Suchého vrchu by vraj mali byť výhľady, takže keď zbadám odbočku, vyberám sa nenápadným hrebienkom. Vychádzam len na krásnej lúke s posedom. Neprekáža, dám si otočku a s pomyslením na príjemnejšiu časť cesty sa vraciam. Vychádzam na krásnych hrebeňových lúkach pri rázcestí Bystrá, priehyba. Výhľady sú dosť zaparené a aj čas pokročil. Stúpanie a železničné objavovanie mi dalo zabrať. Žltá značka vyzerá na prvých metroch všelijako, len nie zjazdne. Na stromoch sú povešané farebné stužky a to znamená len jediné, idem do toho! Chodník sa po chvíli naozaj zmení a zjazd je síce trochu technickejší, no o to zábavnejší. Srdce by chcelo, no hlava rozhoduje, a tak poctivo zahrievam kotúče a vychádzam na nenápadnej križovatke pri drevenej búde. Sprevádza ma oplotenie a ťažbou zdemolovaná prašná cesta.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hornádske lúky

Malým brezovým hájikom sa presuniem na ďalšie lúky, Hornádske. Zastavujem na neveľkom pahorku a podo mnou sa rozprestiera dlhý trávnatý pás, siahajúci pomerne hlboko do doliny. Nadýchnem sa atmosféry a po zakvitnutej lúke klesám do dolného cípu. Nebrzdím, a keď na dolnom konci zatiahnem za páčku, ozve sa zvuk plašiaci všetko živé i neživé v okruhu dvoch kilometrov. Kotúče plačú a doštičky sú na redukčnej diéte. Až sa hanbím, koľko hluku som narobil. Prichádzam na ďalšie rázcestie k chatkám, no veľmi sa nezdržiavam. Rozhodnutie padne na pokračovanie hrebeňom. A oplatilo sa, cez malý zalesnený hrebienok to dlho netrvalo a môžem znova vyťahovať fotoaparát. Opar je menší, a tak môžem dovidieť na severný okraj Slanských vrchov. No orientačne tápem a musím si vziať na pomoc navigáciu. Vzdávam sa vízie nasledovania žltej značky a preventívne sa držím cesty na pravom okraji. Keď mizne v prudkom neprehľadnom zráze, rozhodnem sa pokračovať po lúke a prichádzam k akémusi trampskému táborisku. Odtiaľ zbadám v rohu lúky cestu a je to posledná možnosť. Zadok položím na brašňu na nosiči a zliezam do dolinky. Na moje prekvapenie je dosť blata a tiež vymleté koľaje. Skúšam bočné štuple na plášťoch a nakoniec s úľavou v prstoch spočinú kolesá na asfalte v doline Sopotnice.

Hore kopcom na Kopce

Murovaná budova by mala byť starou hájovňou, no nejasné pomenovania objektov v doline ju občas označujú ako mlyn. Idem chvíľu po ceste proti prúdu a odbočujem do dolinky Sedlického potoka. Mierna offroadová vložka s trojnásobným prekonávaním vody sa končí skóre 2 : 1, pretože som na jednom vjazde utopil bicykel po náboje do naplaveného bahna. Predo mnou sa črtajú domy v Sedliciach a po nevýraznej ceste našťastie dlho nešiel žiadny traktor. Naposledy ma z pravidelných otrasov od odtlačkov šípových pneumatík rozboleli nielen zápästia, ale aj krk. Trochu civilizácie v Sedliciach a bočnou ulicou stúpam k horskej usadlosti Kopce. A kopec je veruže poriadny, aspoň takto v závere dňa ho v nohách cítim. Dunčovia ma od samoty tradične odháňajú, takže sa vraciam a po pamäti pri kríži odbočujem smerom na Janov. Cesta je od nedávnej kalamity prečistená, a tak sa odvážne spúšťam známym terénom nad dolinu Žarinca. Cestička cez polia nesklamala, tak prášim opreteky s výhľadmi na Slanské vrchy. Oskar ide pomaly k horizontu, takže z hrebeňa odbáčam do tieňa. Starý úvoz je zničený ťažbou kalamitného dreva, strihnem si to cez lúku a popod les do Janova. Susedov pes oznamuje môj príchod, a tak ma polovička s dcérou čakajú pri bráničke. Zvítanie, večera a predĺžený víkend sa môže začať...

Fotogaléria k článku

Najnovšie