Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Králiky – Čerín – Povrazník – St. Majer

Po dvoch mesiacoch som opäť v rekreačnom stredisku nad Králikmi vysoko v Kremnických vrchoch. Včera som tradične naťažko naložený dofrčal z Popradu v rámci 135-kilometrovej etapy. Nemám z nej žiadny fotomateriál, tak z nej nebude ani reportáž. Bol to veľmi zrýchlený presun a stál som len minimálne. Dnes je nedeľa a o 15-tej popoludní vyrážam do okolia Poľany, no tentoraz do miest, kam som sa dlho chystal a kde som ešte nikdy nebol.

Vzdialenosť
53 km
Prevýšenie
+1579 m stúpanie, -1623 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 11.08.2013
Pohoria
Starohorské vrchy (Kordícka brázda) Slovenské stredohorie: Kremnické vrchy, Zvolenská kotlina (Bystrické podolie, Bystrická vrchovina, Zvolenská pahorkatina, Ponická vrchovina a Povraznícka brázda) a Poľana
Trasa
Voda
Mičinské traveríny, Čerínska minerálka, minerálne pramne za Ponickou Hutou vo Veľkej doline (Dolný a Horný Ponický medokýš), Povrazník (prameň)
Nocľah
pod širákom pod Jaseňovým vrchom
SHOCart mapy
» č.1101 Poľana (1:50.000)

Trasa

Králiky – Tajov – Banská Bystrica, Podlavice – Uhlisko, Podryba – sedlo Marková – Horná Mičiná – Dolná Mičiná – Čerín – Čačín – Dúbravica – Ponická Huta – Veľká dolina – Martinova dolina – Jaseňový vrch – Povrazník – Strelníky – Hutná dolina, Periská – Kováčov Majer – Starý Majer pri Ľubietovej

Notorický defektik to má v živote ťažké

Keďže sme včera diskutovali až do rána, nie som vôbec vyspatý, a preto nie je nič lepšie, ako keď etapa začína poriadnym a dlhým zjazdom. Z Králik do Tajova je to pekný padák. Celý čas až do Dolnej Mičinej pôjdem rovnakou trasou, akou som išiel pred dvoma mesiacmi v rámci etapy Králiky – Zvolenská Slatina.

Následné tiahle stúpanie na Markovú som si opäť vychutnal. Veľmi rád stúpam do dlhých a tiahlych kopcov. Nahodím si svoje tempo a idem. Vytešený z nádherného zjazdu letím cez Hornú Mičinú, až kým za dedinou nepocítim pod zadkom lambadu. No jasné, zase defekt. Včera som ho takisto dostal do zadného kolesa. Včera to bol kus drôtu, dnes je to nejaký kúsok železa. Týmto činom nemám žiadnu náhradnú dušu, ale za to mám súpravu na lepenie defektov (v mojom prípade radšej dve). Ako tak fúkam koleso, roztrhlo mi v krčku hadičku na pumpe. Ale mám náhradnú. Vždy si musím nosiť hromady náhradných dielov na všetko, pretože technické problémy ma neustále sprevádzajú od malička. Niekedy sa dokážu tak nahustiť, že to nemá obdoby a niečo mi hovorí, že dnes je správna konštelácia. Nahadzujem koleso, dávam skúšobnú jazdu a ani sa nestačím usmiať úľavou, keď začujem známe syčanie a znova cítim lambadu... Mňa asi porazí. Veď plášť som kontroloval trikrát!

Demontujem koleso a v plášti nachádzam kúsok skla. Bez akejkoľvek mláky na okolí mi trvá pomerne dlho, než nachádzam malú dierku v duši, aby som ju zalepil a o druhej ani nehovoriac. Nálada mi klesá, pretože mám defektov po krk. Okolo to vyzerá ako v cykloservise - voľne pohodené duše, rôzne náradie... Po ceste prechádza veľa cyklistov, no pristavili sa len dvaja. V oboch prípadoch ďakujem, no pomôcť si viem a musím sám. Len ma to dnes nebaví. Na pumpu nasadzujem náhradnú hadičku, fúkam a hádajte, čo sa stalo? Áno, praskla. Tak. A čo teraz. Je mi jasné, že nabudúce budem musieť nosiť tri hadičky. A v Číne medzitým vyrobili ďalších 100 000 kusov. Ale dobré veci sú, aby sme sa z nich radovali a zlé sú preto, aby sme si z nich urobili nástroj na pochopenie niečoho nového.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ponická Huta – brána do pokoja Podpoľania

Takže možno nie po úplne zbytočne stratenej poldruha hodine a všetkých opravách konečne pokračujem ďalej. Za Dolnou Mičinou odbáčam doľava na Čerín. Po asi päťsto metroch míňam Mičinské travertíny, na ktoré som bol upozornený, no nemám chuť nikde stáť. Ktovie, čo sa môže stať, a tak idem čo najrýchlejšie ďalej. Na lúkach nad Povrazníkom chcem stihnúť zlatú hodinku ešte pred západom slnka, a tak mám čo robiť, aby som to stihol. Na sedle je spod Hrochôtky krásny výhľad opačným smerom a pohľad na krajinu pohladenú večernými farbami a poliatu slnečným zlatom ma razom upokojuje, tak predsa len na chvíľku stojím. Stojím aj za Čerínom, na začiatku Čačína, kde tankujem výbornú minerálku z prameňa. Teraz som otočený na sever a pozvoľna stúpam na Ponickú Hutu. Prechádzam Čačínom a Dúbravicou, krásnymi a pokojnými dedinkami. Tadiaľto som išiel pre zmenu pre rokom (ale opačným smerom) a taktiež som to opísal v inom článku. Slovensko začínam mať prejazdené krížom–krážom. Ale večer je večer. Teraz je to všetko oveľa krajšie.

Na križovatke na sedle nad Ponickou Hutou ľutujem, že som z Banskej Bystrice nešiel cez Šalkovú a Poniky. Bol by som tu skôr a možno by som nedostal defekty. Takto to vyzerá, že svetlo hore nestihnem. Schádzajúc do Ponickej Huty sa teším, že som na novom mieste. Minule ma to tu ťahalo a konečne zistím, prečo. Útulná a pekná dedinka sa nachádza v ústí Veľkej doliny. Oči hneď zaujmú pekné domčeky, zakvitnuté záhrady, dozrievajúce ovocie na stromoch a akási zvláštna, no veľmi príjemná a pokojná atmosféra. Preciťujem to každým metrom a na rozhraní dvoch uzučkých dolín odbáčam do spomínanej Veľkej doliny. Úvodný úsek mi pripomína najužšiu pasáž v Muránskej Zdychave. Hneď pri úzkej cestičke tečie potok Zolná a za dedinou sa dozvedám, že hneď hore nad sebou mám po ľavej strane NPR Ponická dúbrava. Staré ihličnaté stromy dolu prikrývajú asfaltku svojimi konármi a do doliny sa do tienistých miest pomaličky vkráda šero.

Naháňačka za svetlom

Hneď pri ceste sa na pravej strane neďaleko od seba nachádzajú dva minerálne pramene, ktoré nemožno prehliadnuť. Dnes večer mám vskutku minerálne hody. Ešte mám zásobu čerínskej a teraz, aby som tankoval opäť. Patrí sa ochutnať, keď ma matka Zem takto hostí. Všetky minerálky chutia znamenite a telo, ktoré sa v záberoch neustále potí sa dožaduje minerálnych vôd a je tu na okolí prameňov a prameňov. Radosť putovať po našej krajine! Osviežený vo veľmi rýchlom tempe šliapem čoraz strmšie nahor úzkou dolinou, prevoňanou sviežosťou vlhkosti a večerných vôní s neustálym žblnkotom potoka Zolná. Kde sa dá, idem do stojky, jem hroznový cukor a idem na plný výkon. Na úzkom mieste v zákrute sa oproti mne rúti vysmiaty chlapík na lehocipéde. Zaujímavý vynález. Ležíš a ideš. Ale chýbalo by mi šliapanie v stojke, lebo práve takto si precvičujem celé telo.

Po vyše piatich kilometroch sa dostávam na otvorenejšie priestranstvo a skúmam terén. Nachádzam sa v Martinovej doline a cesta, po ktorej sa chcem dostať hore pod Jaseňový vrch ide na koniec doliny, aby nabrala výšku a stáča sa nado mňa doľava. Mňa poriadne tlačí čas a ak chcem hore chytiť aspoň kúsok svetla, musím ísť skratkou kolmo na vrstevnice. Jaseňový vrch mám o nejakých 250 výškových metrov vyššie rovno naľavo nado mnou. Preto zabáčam hneď na prvú zvážnicu doľava, vedúcu popri elektrickom vedení. Vedie po lúkach a spočiatku ide vcelku strmo, no to ešte neviem, čo ma čaká. O chvíľu sa ponúkajú prvé výhľady na úbočia na opačnej strane. Všetko si vychutnám až zhora, ale teraz musím zabrať a siahnuť na dno síl. Zvážnica sa začína dvíhať tak strmo, že mám problém udržať sa tu. Veľmi sa šmýka, opacha je ťažká a žalúdok prázdny. „To muši!“ hovorím si a zatínam zuby. Nemať defekty, tak sa stihnem najesť.

Všetko, čo robí našu krajinu jedinečnou

Hneď, ako som sa napojil na správnu poľnú cestu, otvoril sa mi nádherný výhľad do doliny, odkiaľ som prišiel, smerom na Ponickú Hutu, ako aj na protiľahlé pasienky na úbočiach, popretkávané pásikmi stromov, ktoré osvetľuje len pár červenejúcich sa lúčov len nedávno zapadnutého slnka. Z úbočí sa ozýva cengot zvončekov a som vždy veľmi rád, keď vidím ako sa na našich grúňoch pasú ovečky. Stojím na ceste a neďaleké stádo prichádza ku mne. Hladkám ostrihané ovečky, podávam si ruku s dobráckym a vráskavým bačom, fotím milé stádo a medzitým mi poniektoré olizujú z lýtok soľ. Keď sa poberám preč, štvrtina stáda bečí a beží za mnou, no skúsený psík ich zavracia domov, lebo ako hovoril bača, všetci ideme spať.

Priamo na sedle odbáčam doprava a štverám sa nahor lúkami, kde pod lesom, medzi dvomi košatými stromami stojí starý senník, na ktorý ma upozornil Tomáš Trstenský. Opieram si oň bicykel a zisťujem, že v daždi veľmi nepomôže, pokiaľ nemáte igelit či nejakú celtu. Ale pred vetrom vás ochráni. Budem spať pod širákom na mäkučkej trávičke poniže senníka, a tak si chystám pelech. Večeriam za šera. Ako hypnotizovaný hľadím na nádheru, ktorú vidím vôkol seba. Okamžite som pochopil, že sa nachádzam v krajinársky významnej lokalite, už keď som stúpal nahor z Martinovej doliny. Ale toto, čo mám pred a pod sebou, je jedna z povestných perál našej vlasti. Podo mnou sú zvažujúce sa zvlnené pokosené lúky s roztratenými stromami a stromoradie lemujúce cestu do Povrazníka sa stráca dolu, v tôni dedinky, odkiaľ ku mne dolieha brechot psov, džavot detí a cengot zvončekov ovečiek. Tiene jemne hladia kopce nad Ľubietovou, plaziac sa z hlbokých dolín hore úbočiami. Na vysokých končiaroch Nízkych Tatier, vzdialenej Veľkej Fatry a Kremnických vrchov ešte chvíľu bojujú o nadvládu s poslednými oranžovými lúčmi, ktoré ešte naposledy pohladia jedny z našich najkrajších hôr, než ich zahalí voňavá letná noc plná vôní z liečivých byliniek, ktoré rastú na ich úbočiach. A neodmysliteľný orchester svrčkov začína svoj koncert.

Toto je Slovensko, toto je naša vlasť, toto je náš raj. Toto je všetko to, čo robí krajinu našou a dívajúc sa na všetko, som neskonale šťastný a dojatý. Zmysly mi objímajú vône nášho domova a našej zeme, aké len u nás možno cítiť. Keď vyhasli aj posledné záblesky dnešného dňa a vesmír mi ukázal svoje bohatstvo, zatváram oči. Cítim sa veľmi unavený a zároveň veľmi, veľmi spokojný.

Začiatok konca síl

Vstávam na svitaní. Zisťujem, že som nepretržite spal, no napriek tomu sa cítim veľmi unavený a akýsi slabý. Telo ma neposlúcha a viem, že niečo nie je v poriadku. Nerozmýšľam nad tým, pretože svetlé ranné lúče začínajú pohládzať krajinu. Zlatom presvecujú košaté koruny roztratených dubov, líp, jaseňov a smrekov a všetky dolinky, kopčeky, či vysokánske končiare vidím v rámci odlišného a inak pekného predstavenia, aké som mal česť vidieť večer. Znova sa kúpem v krásach našej vlasti, všetko dokumentujem a snažím sa zapamätať si tieto momenty do konca pozemského života. Nevoľnosť sa stupňuje, a tak sa rozhodujem dožičiť si poriadny oddych.

Pred obedom mi je jasné, že niečo, čo som včera zjedol, muselo byť pokazené. Je mi veľmi zle a na jedlo ani pomyslieť. Horúčka, žalúdočné kŕče a absolútna slabosť. Každý pohyb mi spôsobuje obrovskú námahu. Dnes do Popradu nedôjdem. Na Čertovici by som zdochol. Narýchlo hľadiac do mapy plánujem, čo ďalej. Je to jasné. Idem na Starý Majer nad Ľubietovou, sľubujúci výhľady a zajtra sa uvidí. Akosi nezúčastnene schádzam po uzučkej ceste do Povrazníka. Tak som sa sem tešil a teraz sa musím sústrediť len na pohyb. Ale aj napriek tomu vnímam okolie čo najviac. Uprostred Povrazníka sa čvachtám pri prameni a naberám si vody. Krásna dedinôčka s dobrou vodičkou!

Ledva sa ťahám na Strelníky (kedysi Šajba). V stúpaní hore dedinou sa pýtam na obchod. Chcem si kúpiť na prečistenie melón. Napokon si kupujem aj inú zeleninu a ovocie. A čiernu čokoládu. Viem, že nič iné do seba nedostanem. V centre dediny sedím a tupo hľadím pred seba. Tabletky nejem a tak uvidím, či za dedinou nerastú čučoriedky. Jem melón a o chvíľu sedím pred krčmou. Podujímam sa vypáliť cudzieho modifikovaného červa poctivou slovenskou pálenkou a objednávam si veľmo mocnô tuhô, čo neuniká pozornosti domácich štamgastov, s ktorými sa dávam do reči. Pocucávam liek a dozvedám sa, kde rastú liečivé byliny, ktoré potrebujem. Preháňa ma ako počasie v apríli, no tuhô zaberá. Ako inak. Liek je liek.

Poberám sa hore dedinou ku vlekom. Krásna to dedina. Leží na hrebeni, mierne sa zvažujúcom smerom na Ľubietovú. Je tu čisto a úhľadne. Na konci dediny nechávam pred krčmou bicykel a štverám sa hore zjazdovkou. V polovici kopca mi je opäť nevoľno, že stojím a predychávam. Tuhô zrejme nevypálilo všetky bacily. Ale následný výhľad spod lesa je priam luxusný. Nízke Tatry, Starohorské vrchy, Veľká Fatra, Kremnické vrchy a celý ľubietovský chotár so všetkými malebnými kopčekmi a dolinkami mám odtiaľto ako na podnose. A do toho nádherné biele obláčiky na nebi. Opäť sa začínam cítiť lepšie.

Od krčmy pod vlekmi schádzam strmo dolu po ceste do doliny. Tam sa napájam na lesnú asfaltku Hutnej doliny, ktorou letím smerom na Ľubietovú, no po necelých šesťsto metroch zabáčam doprava, smerom na Kováčov Majer. Aj tu je pekná asfaltová cesta a tým pádom mi je jasné, že som sa ocitol v cyklistickom (k)raji. Hneď, ako sa cesta dostáva na otvorené priestranstvo, štverám sa peši doprava strmo hore na lúky k senníkom. Následné výhľady ma doslova paralyzujú. Krásy, malebnosť a čaro okolitého kraja sú nevyčerpateľné. Ukážkové počasie mi umožňuje robiť krásne zábery prekrásneho kúta našej krajiny.

Nad Kováčovým Majerom opäť stojím a z malého hrebeňa dokumentujem senníky, pri ktorých som pred chvíľkou stál, aj s krásnou kulisou horského masívu Poľany, ktorý sa začína dvíhať hneď nad Strelníkmi. Tam, kde cestu križuje potôčik stojím a idem na prieskum. V tajomnom prítmí lesa objavujem utešenú tôňu, ktorá akoby ani nebola z tohto sveta a naberám si vodu. Tým pádom mám po starostiach. Cesta znova vychádza na lúky a ocitám sa priamo pod charizmatickým Ľubietovským Veprom. Tvoria ho dva vrcholy. 1255 m vysoký Hrb a 1277-metrový Vepor.

Nocľah so zdochlinou

Začínam si hľadať miesto na nocľah. Barančeky na západe sľubujú zajtrajší dážď, a tak by to chcelo strechu nad hlavou. Skúšam kôlňu pri jednej chate v lese, ale je zatvorená. Posed pri ceste nehrozí, tam sa s dlhými nohami neskrútim. Hoci stojí na okraji smrekového lesa, ktorý na mňa pôsobí priam čarovne. Ďalej vľavo je na okraji lúky včelín. Paráda. Vzápätí to pod ním skúmam. Ak si nenájdem nič lepšie, bude železnou rezervou. Tu nezmoknem. Pod včelínom je asi metrová svetlosť, takže pohodlie bude. A medové vône a bzučanie včielok – to sa mi veľmi pozdáva!

Cesta vedie neustále hneď za lúkou okrajom lesa. Na Starom Majeri chvíľu stojím pri gazdovstve. Cesta sa zvažuje strmo dolu na Ľubietovú. Vraciam sa späť a odbáčam doľava na hrebeň. Vpravo vedie cesta priamo do Pekla (miestna lokalita) a vľavo hádam k môjmu nocľahu. Ocitám sa na lúke priamo na hrebeni nad Starým Majerom. Je tu maličká stajnička. Nerozmýšľam a trepem dnu naloženú opachu. Ak ma odtiaľto nikto nevyhodí, ostanem tu spať. Vyberám sa na prechádzku západným smerom na Lósy a Vysokú, ktorá je nad Ľubietovou. Je mi zle a najradšej by som ležal, ale idem. Uvedomujem si, že som v jedinečnom kraji tu a teraz.

Do úchvatného ľubietovského chotára sa pomaly vkráda večer. Všetky kopčeky, pasienky a roztratené lesíky sa znova noria do šera a som rád, že si to tak, ako včera môžem vychutnávať. Krásny výhľad na západ slnka za Kremnické vrchy a za mnou do červena sfarbený Ľubietovský Vepor mi zlepšujú náladu. Výhľady sú z Lósov nádherné. Vidím miesto, kde som spal včera. Je tu posed, kde chvíľu zvažujem nocľah, no mať pod sebou slamu alebo tvrdé dosky, to je veľký rozdiel. Za šera sa vraciam po ceste vinúcej sa po hrebeni naspäť. Keď na protiľahlom svahu zháňajú kravy do maštale, ustielam si v malej rozheganej stajni, kde jemne cítiť akoby zdochlinu. Pátram, ale nič nevidím. Váham. Popŕcha a v noci bude pršať. Mám spať vonku a zmoknúť alebo zvoliť „smrádek, ale teplíčko“? Rozmýšľam aj nad včelínom. Ale som lenivý urobiť aj kilometer. Tak ďalej radšej ani nepátram. Nič nevidím a čo oči nevidia, to dušu netrápi. Zajtra sa na to pozriem. Lebo niečo mi hovorí, že ak by som to objavil teraz, nevyspal by som sa. A rozhodne sa musím vyspať.

V noci sa zmietam v horúčkach. Trasie ma od zimy, no vzápätí sa usmievam pod vplyvom sna. Smrad mi akosi neprekáža. Noc mi pripadá veľmi dlhá. Dochádza mi trpezlivosť, a tak sa po vnuknutí sústredím na vyhnanie horúčok a zlých stavov. Pomáha. Duša pomáha telu a naberám na sile. Do rána meditovať nechcem, lebo chcem aj spať. Bol by v tom čert, aby som zajtra nedošiel do Popradu. Nezvyknem sa v takýchto situáciách vzdávať, skôr naopak. Som tvrdohlavý. Žiaden autobus nehrozí. Do Popradu sa aj doplazím, ale po svojich. Ale o tom nabudúce.

Sumárizmus

Odhliadnuc od telesných nepríjemností s prehľadom konštatujem, že som zhruba pol roka pri mape sníval o tejto lokalite a teraz som naozaj tu. Veď ak sa človeku splní aj najmenší sen, vždy je to paráda. Preto nikdy neprestanem snívať.

Fotogaléria k článku

Najnovšie