Trasa

Považská Bystrica – Považská Teplá – Záskalie – Kresanovci – Plevník, Dolina – Jablonové – Predmier – Mikšová – Beňov – Mikšová – Podvažie – Jasenica – Udiča – Orlové – Považská Bystrica

Po pár minútach som na výpadovke z Považskej Bystrice na Žilinu, po sprevádzkovaní diaľnice sa cesta č. 61 stala cyklisticky použiteľnou. Aj tak z nej po chvíli odbočujem doprava a cez Považskú Teplú mierne stúpam k Manínskej tiesňave. Na jej začiatku okoloidúcich stále víta dávno zrušený kemp - vynárajú sa spomienky na prvé "cvičné" stanovačky s deťmi.. Potom sa vnáram do príjemnej mikroklímy tiesňavy. Prechádzam najužším miestom, kde je vozovka vytvorená preklenutím Manínskeho potoka drevenými trámami. Samozrejme, nevynechávam krátke zastavenie na Rozprávkovej lúčke, kde pod skalami je symbolický cintorín lezcov, ktorí začínali na manínskych bralách a svoju poslednú cestu absolvovali zvyčajne niekde vo svete. Bohužiaľ, opäť nejaké tabuľky pribudli...

Druhým úzkym hrdlom opúšťam tiesňavu a prechádzam Záskalím. Obľúbený cyklohostinec Skalka je ešte zavretý. Po pár sto metroch vchádzam do ďalšieho geologického klenotu, ktorý v skalách vyhlodal Manínsky potok. Kostolecká tiesňava nie je síce taká úzka ako Manínska, ale skalný previs na ľavej strane je najväčší na Slovensku. Za bývalou drevenou školou v Kostolci (teraz penzión Manín) opúšťam dolinu a treťotriednou asfaltkou stúpam k lazu Kresanovci. Spočiatku to ide, ale samotný záver do lúčneho sedielka (540 m) nad domami kráčam povedľa bicykla. Aspoň sa môžem kochať spätnými pohľadmi na juh až po Strážov na obzore.

Spúšťam sa cestou na druhú stranu hrebienka. Asfalt je celkom dobrý, takže čo nevidieť brzdím pri posledných domoch v doline Drienovky, ktoré sú súčasťou obce Plevník-Drienové. Chvíľu študujem mapu - odbočku doprava, ktorou som plánoval prechod popod hrebeň Havranej skaly som minul. Vyberám sa kratšou, ale o to strmšou lúčnou cestou terénom do sedielka. Isto by sa našiel niekto na poriadnom bicykli s poriadnou kondičkou, ktorý by to vytiahol... ja tlačím a opäť sa obzerám späť na panorámu oboch Manínov. Krátky úsek lesom a už sa otvára výhľad otvoreným terénom na Jablonové a Súľovské skaly naľavo. Zjazdím okrajom lúky, napájam sa na lesnú a po chvíli na úzku asfaltku prichádzajúcu zľava - možno od bývalých muničákov nad Rašovom. Asfaltka mierne klesá do obce Jablonové, kde robím okruh "centrom" a rozmýšľam, či sa vyberiem nahor cez Súľov a Hradnú. Pripekajúce slnko ma presviedča zamieriť k Váhu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Opäť sa zo 300 metrov veziem po hlavnej ceste č. 61, ale tesne za tabuľou Bytča - Hrabové to stáčam prudko doľava na nenápadnú rozbitú asfaltku, ktorá nízkym a úzkym podjazdom križuje železnicu. Zosadám, lebo s protiidúcimi autami by sme sa ťažko vyhli. Niekde pri Váhu sa vraj nachádza bagrovisko, kde sa chodí miestna mládež kúpať. Idem podľa mapy, nachádzam vodnú plochu so zopár rybármi, ale brehové porasty ma do vody nelákajú. Neprekáža - mám v zálohe istotu. Tak sa kúsok vraciam na bočnú komunikáciu a smerujem do starobylej obce Predmier. Na námestíčku postojím pred pieskovcovou sochou poznačenou časom, s jednoduchým nápisom na podstavci - Štefánik. Podľa mojich vedomostí jediná socha štátnika, ktorá prečkala všetky turbulencie minulých desaťročí a obyvatelia si ju dokázali uchrániť pred neprajnosťou režimov.

Pokračujem a tesne pred železničným priecestím momentálne jednokoľajnej hlavnej trate Bratislava - Žilina pokračujem doprava kľukatiacou sa miestnou treťotriedkou. Váh prekonávam zaujímavým železným mostom s drevenou vozovkou. Niektoré trámy by potrebovali výmenu, ísť tadiaľto autom je tiež zážitok. Zanedlho podchádzam diaľnicu D1, križujem cestu č. 507 a po priehradnom múre vodnej nádrže Mikšová vchádzam do rovnomennej obce. Miestne bývalé panské sídlo si pomaly berie späť príroda. Prefrčím pomedzi domy a popri Hričovskom kanáli smerujem na juhozápad. Ešte zákruta, krátke stúpanie hore dolinkou a som pri malom vodnom diele vybudovanom na bočnom prítoku Váhu - v. n. Beňov. Popri jednom brehu je zopár chát, povyše na druhej niekoľko starších domov a voda ako v plese.

Ťažko sa mi štartuje na popoludňajšie pokračovanie. Vraciam sa cez Mikšovú, za múrom hydrocentrály doprava na Považskú Bystricu, ale hneď po 100 metroch cestu opúšťam a okolo priemyselného objektu smerujem na hrádzu ohraničujúcu kľukatiaci sa vážsky kanál po opačnej strane. Božský kľud rybárom narúša len spoza pásu zelene prenikajúci bzukot diaľnice. Po 3 kilometroch pri moste zas "líznem" hlavnú cestu a odbočujem do Podvažia. Domov je to popri Váhu kúsok, ale bol by som späť príliš skoro. Točím popri Papradnianke do Jasenice, kde na námestíčku obdivujem starú hasičskú striekačku. Pokračujem krížnou ulicou a treťotriedkou s pomerne zlým asfaltom stúpam do sedielka za Klapmi - z tejto strany nezaujímavý zalesnený kopec. Hore si dávam oddych a spúšťam sa na druhú stranu do Marikovskej doliny, len škoda rozbitého povrchu.

Prefrčím Udičou a definitívne smerujem do Považskej Bystrice popri Nosickej priehrade. Na opačnej strane sa v areáli bývalých Považských strojární týčia pamätníky zašlej slávy - nedostavané budovy skúšobných boxov leteckých motorov. Pri vjazde do mesta mi ešte napadá, že som dávno nebol pozrieť, v akom stave je kaštieľ v Orlovom. Blýska sa mu na lepšie časy - je v rekonštrukcii. A keď som odbočil - veď nejakého pol kilometra povyše v doline je salaš. Výjazd zakončujem rovnako rozmarne, ako bol celý - krčiažkom chladnej žinčice. Veď domov je to už fakt len kúsok.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek