Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

MTB Ubľa – Čornoholova – Smerekovo – Lumšory

Keď ju miluješ, nie je čo riešiť. Ubehli len tri týždne a náš výjazd na poloninu Runu spustil takú vlnu záujmu, že organizujem druhé kolo. Aby to nebola iba opakovaná rutina, volím inú trasu a s účastníkmi demokratickou voľbou dohodujem víkendovku s relaxačnou sobotou.

Vzdialenosť
54 km
Prevýšenie
+1050 m stúpanie, -900 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 14.06.2014
Pohoria
Ukrajina - Zakarpatská oblasť: Východné Karpaty (Schidni Karpaty) – Rovná polonina (Polonina Runa/Rivna)
Trasa
  • Najvyšší bod: 690 m n. m.
  • Najnižší bod: 175 m n. m.
Nocľah
Lumšory
Doprava
Snina/Stakčín (vlak, bus) - Ubľa (bus), horský bicykel
SHOCart mapy
česko-poľsko-ukrajinská mapa Užanský národní park (Východní Beskydy, Polonina Runa, Pásmo Pikuje), 1 : 50 000, karpaty.net/archiv/uzok-mapa.htm
Doplňujúce súbory
GPX súbor: ubla_lumsory.gpx

Trasa

Hraničný priechod SK/UA (Ubľa/Malyj Bereznyj) – Malyj Bereznyj (Malé Berezné) – Myrča – Dubrynyči – Čornoholova – Smerekovo – Viľšynky – Turyčky – Lumšory

Pôvodne bola dilema pri riešení nocľahu. Jaro najprv navrhoval bivak v zrúcanine vojenskej základne priamo na Rune, môj náhradný plán pre zlé počasie hovoril o salaši na Prelukách. Nocovanie na betóne, komunikačné šumy smerom ku správcovi salašu, vidina nočného dažďa a lákavosť welness pobytu na exotický spôsob rozhodli, že ostaneme na noc v dedine Lumšory. Toľko k večeru, ale predsa iba začíname...

6.00 h ráno, individuálny odjazd autami z Košíc. Celá partia sa stretáva na parkovisku pri colnici v Ubli. Nakoniec narátam sedem kúskov známych aj menej známych tvárí. Odstojíme si hranicu a prvú zastávku si robíme na križovatke v Malom Bereznom. Čaká nás dvojica ukrajinských cyklistov, s ktorými som dohodol spoločný výjazd. Alex, ako znalec miestnych pomerov, chýba a jeho dvaja kamaráti vraj zvažovali, či si z nich iba nevystrelil. Volajú teda Alexovi domov, že pomaly vyrážame, nech nás dobehne. Po zoznamovačke mierime asfaltom smerom na juh. Mierne klesanie, trasa príjemne ubieha. Popri krútení vedieme neviazanú spoločenskú konverzáciu. Medzitým znova telefonuje Alex. Vraj nevie nájsť doma bicykel, tak máme ísť bez neho... Vitalij len šibalsky mrkne a hodí hlášku hovoriacu za všetko: „včera bul pijany“.

Torzo železnice

Na železničnom priecestí v Dubrynči odbočujeme doľava. Vedľa betónového mosta cez Uh (ukrajinsky Už) je ešte jeden, oceľový. Historické torzo končí uprostred rieky a spolupútnikom vysvetľujem, že tu začínala lesná železnica do Ľuty (Ljuta). Dolinou riečky Ljutjanka budeme teraz pokračovať. Po krátkej obhliadke ďalšieho mosta kľučkujeme meandrami po relatívne dobrej asfaltke. Miro sa dožaduje rozbitej šotoliny a divo sa potulujúcich kráv. Nútim ho ešte chvíľu vydržať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V Čornoholove mierime k drevenej cerkvi sv. Mikuláša z roku 1794, no začína popŕchať. Velím na ústup do Zátišku, romanticky nazvanej miestnej krčmy. Ochutnávka miestneho alka aj nealka, drobné pohostenie a do toho seriózny dážď. Ostávame pod slnečníkom na ulici a kocháme sa reáliami zakarpatskej dediny. Miestnymi Hell Angels na skútroch indickej výroby, Ladami a spoločnosť nám robí partia mládencov s kosami na pleciach. Zisťujeme možnosti nákupu v Smerekove, no "mahazin" tam vraj nemajú. Iba „chyžu“, v miestnych podmienkach lepšie zásobenú domácnosť, kde je nejaký proviant možné nakúpiť od pani domácej.

Medzi fázami dažďa sa odhodlávame na jazdu, naťahujeme vetrovky a ideme v ústrety mokrej ceste. Na dolnom konci Čornoholovy Mirovi konečne skrížia cestu vytúžené kravy. Odbočíme cez most a stúpame úzkou asfaltkou do Smerekova cez údolie potoka Bačivskyj. Veterná kalamita nebola z cesty odprataná ani pred mesiacom, nie je ani dnes. Smer putovania je jasný, takže sa pelotón trhá, aby sa znovu stretol pri jednom defekte. Dávame servisné hlavy a ventilové redukcie dohromady, keď okolo nás s hlukom a dymovou clonou prefrčí žltý školský autobus. Až keď zmizne z dohľadu, uvedomím si, že je sobota.

Smerekovo

Smerekovo je ďalší z pomyselných koncov sveta. No nezíva prázdnotou, vládne tu čulý vidiecky ruch, no miestni sa s nami popri robote radi dávajú do reči. Snažia sa ukázať správnu cestu, no ostaneme radšej verní ceste ako „stežke cez goru“, o ktorej básni deduško. Stúpanie po rozsypaných zvyškoch asfaltu mi dáva zabrať, ale dávame si prestávku pri kostole na hornom konci dediny. Výhľady na okolité políčka sú fenomenálne, veselo by som tu posedel aj do večera. Čas je dobrý, takže niečo obetujeme troche zábavy a fotografovaniu. Za posledným domom by sme mohli pokračovať na mimoriadne fotogenický lúčny hrebeň, no mierime stále na juh a vnárame sa do mladého lesa. Niektorí začínajú tlačiť, niektorí skúšajú ísť s nohami na pedáloch. Na trávnatom sedielku si robíme obedovú pauzu. Zvuky blízkej dediny, vôňa a nefalšovaná exotika pár kilometrov od hranice. Jedlo prekladáme anekdotami od ukrajinských parťákov a popri tom všetkom stíhame pozorovať blížiacu sa búrku. Nič sa nedá robiť, osedlávame tátoše a mierime na hlavný hrebeň. Nohy ale nikoho neposlúchajú a aj cesta je dosť podmytá, tak radšej spoločne pol kilometra tlačíme. Na vrchole nás čaká stádo kravičiek a pasienky. Odtiaľ to bude len prémiový zjazd. Brezové hájiky, pasienky a dych berúce výhľady na poloniny. Pri kaplnke nad Viľšynkami musíme stáť a tasiť zbrane od Canonu, inak sa nedá. V dedine sa začína asfalt a tiež prudké klesanie. Počas fotenia ma predbieha vŕzgajúce dymiace čudo, no v následnom klesaní jeho motor nemá šancu proti môjmu voľnému pádu. Tachometer prekračuje 60-ku, v serpentínach roztápam kotúče, až sa nakoniec všetci schádzame na rázcestí v Turyčkách.

Večerný program

Ukrajinskí priatelia nemajú vybavený nocľah v Lumšoroch a chcú ísť na Runu ešte dnes. Po bratsky sa rozlúčime, vymeníme si kontakty a s prísľubom skorého stretnutia sa rozlúčime. Slovenská časť výpravy zamieri hore prúdom do obce Lumšory, kde nás očakávajú na priváte. Domáci pán má pomerne plno a namiesto klasického menu nám dáva na výber len dve polievky a dve hlavné jedlá – pečenú rybu a pečené mäso (šašlik). Zborne si objednávame "svininu" a ideme sa ubytovať. Prenajatý domček má mierne vyšší komfort ako chatka na dvore, v ktorej sme spali minule. Zodpovedá tomu aj cena, približne 10,- € na noc. Usádzame sa v altánku pri jazierku, na vonkajšom grile sa prehadzujú zemiaky aj kúsky mäsa. Hladošov po chvíli umravní mladá servírka, keď začne donášať dobroty na stôl.

Kvalitne nadžganí plánujeme, čo so zvyškom načatého podvečera. Bicyklovaniachtivých posielam s GPS súradnicami k jednotlivým Lumšorským vodopádom. S Martinom sme tam už boli, tak ideme na malý prieskum dediny. Tabuľka s názvom kostola nás nenechá chladnými a snažíme sa zvládnuť strmosť a rozbitosť vozovej cesty, ktorá je ulicou v bočnej dolinke. Prichádzame ku chrámu. Na naše počudovanie je to drevená novostavba imitujúca staré drevené kostolíky. Brána je pootvorená, tak vidíme aj interiér. No sú tu zatiaľ len holé steny a namontované podlahové kúrenie. Niečo nafotíme a premýšľame, kam ďalej. Uličkou postupujeme ku starému cintorínu. Na druhej strane cesty objavujem v kroví jeho ešte staršieho brata, tiché a tajomné miesto s výhľadom na Runu. Vystúpame až pod les, odkiaľ sa spustíme ku elektrickej rozvodni pri turistickej časti dediny. Návštevníkov je tu pomerne dosť, mladé slečny lezúce do ľadovej vody v potoku ale veľmi nepozorujeme. Radšej ideme k reštaurácii, kde v altánku relaxujem pri posledných lúčoch slnka. Prichádza zvyšok partie, vodopády sa vraj páčili. U Ivana sme si objednali kaďu s horúcou vodou a dym z komína je jasným znakom, že o chvíľu sa budeme pariť. Nad ohniskom to v kovovej vani takmer buble, okolím sa šíri vôňa byliniek a potok tečúci pár metrov vedľa sľubuje nečakané zážitky. Pánska jazda so „sadlo-maslo“ bičovaním brezovými vetvičkami sa môže začať. Bobríka odvahy vyfasuje ten, čo po pobyte v kúpeli ponorí do horskej bystriny nielen nohy ale aj hlavu. A šup ho nazad do horúcej kade medzi rozžhavených chlapov. Relaxačný pobyt ukončíme okolo 22.00 h večer, spravíme si tímovú poradu v kuchyni na priváte a ideme do postelí. Ráno nás čaká namáhavejší program, nad ktorým počas nočnej búrky neustále visí otáznik…

Pokračovanie nabudúce

Fotogaléria k článku

Najnovšie