Trasa

Trenčín – Dlhé Hony – Biskupice – Kostolná-Záriečie – Chocholná – Salašky – Kykula – Vyškovec – Rapantův vrch – Mikulčin Vrch – Vysoký vrch – Nový Dvůr (lom Rasová) – Žítková – Hutiská – Hutě – Stehlíkovci – Vlčí Vrch – Dolná Závrská – Dúbrava – Mestský vrch – Záblatie – Biskupice – Dlhé Hony – Trenčín

Od Váhu na Kykulu

Na naše tátoše nasadáme pri trenčianskom sídlisku Juh a cyklistickými chodníkmi sa prepletieme popri Váhu cez Kostolnú-Záričie až do Chocholnej. Tu opúšťame dopravný hluk, ktorý vládne na cestách, a ponárame sa do ticha údolia potoka Chocholnica. Asfaltová cesta len veľmi mierne naberá výškové metre, takže môžeme počas jazdy nerušene viesť rozhovor.

Po 16 kilometroch na rázcestí odbočujeme vpravo a na zemi čítame, že nás na vrchol ešte čaká 5 kilometrov. Na ceste stretáme aj akúsi „upratovaciu čatu“ a so spomenutým nápisom si dávame dokopy súvislosti – cez víkend sa tadiaľto pôjde horská časovka na Kykulu. My si ju dáme tiež, ale v pohodovom tempe.

Za prvou serpentínou, kde sa cesta otáča na juh, má stúpanie parádne parametre. Odhadujem tak okolo 10 %. Našťastie po kilometri sa sklon zmierni, cesta vyjde z lesa na lúky pri samote Machnáč a znova sa otočí smerom na severozápad. Tu nás sprevádzajú výhľady: na západe je to masív Dúžnika a na severe vrchol Machnáča. Čochvíľa míňame penzión Stará škola v časti Kykula, ktorý je však mimo prevádzky. V týchto miestach končí spomínaná časovka. Za ňou končí aj asfalt a pokračujeme poľnou cestou, ktorá je zároveň štátnou hranicou, až na Kykulu. Presnejšie na sedlo vo výške 704 m n. m., samotný vrchol Kykule (746 m) je o pár metrov ďalej, ale bez výhľadu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez Moravu

Odtiaľto klesáme moravskou stranou po červenom chodníku ku Hřibovne, kde je pomník americkým letcom. Tu sme znova na asfalte a stúpame až na Mikulčin Vrch. Chata Vyškovec je ešte zatvorená, tak na vrcholovú prémiu si musíme ešte pár kilometrov počkať. Klesáme cez rázcestie Troják až ku križovatke „Nový Dvůr“, kde je našťastie otvorená osviežovňa a môžeme spláchnuť prach jedným oroseným. Musím pripomenúť, že od Hřibovny ideme viac-menej po hrebeni a okolie nám poskytuje neustále výhľady na všetky svetové strany.

Po malej prestávke pokračujeme v jazde. Teraz smerom na východ okolo lomu Rásová cez les (bez asfaltu) až do sedla Bzová. Pretíname štátnu cestu (E50) medzi Bzovou a Starým Hrozenkovom a pokračujeme zvlnenou asfaltkou až do obce Žítková. Pri obecnom úrade, kde je centrom obce, sa kocháme výhľadom do širokého okolia. Južný horizont je vlastne nami absolvovaná trasa. V diaľke nám kýva najvyšší vrch Bielych Karpát – Veľká Javorina.

Nasleduje naša prvá čerešnička na torte – 2 km zjazd. Tabuľa upozorňuje na 12-percentné klesanie, takže naše tachometre atakujú hranicu skoro 70 km/h. To je ono – nohy v kraťasoch, vietor vo vlasoch. Keď prichádzame k chate Žítková, blízko rovnomennej priehrady, máme prepotené dresy vysušené. Za sebou máme vyše 40 km a najvyšší čas na doplnenie kalórií. Milá obsluha, prijateľné ceny, príjemné prostredie, nečudo, že tu čas tak rýchlo letí.

Lazmi Hornej Súče

Oddýchnutí osedlávame naše bicykle a pokračujeme asfaltkou proti prúdu Žítkovského potoka až pod osadu Stehlíkovci, patriacu pod Hornú Súču. Tu opúšťame Českú republiku a vo veľmi prudkom stúpaní tlačíme bicykle na juhovýchod neznačkovaným chodníkom. Našťastie iba krátko. Pri prvej chalupe sme znova na asfaltke, takže vrchol Vlčieho vrchu (Dražky, 631 m n. m.) dosahujeme v sedlách. Opäť sa kocháme výhľadom. Na východe dominuje vykrývač nad Trenčianskou Závadou a za ním siluety Strážovských vrchov.

Vychutnávame si druhú čerešničku, a to zjazd do Dolnej Závrskej. Na jej konci odbočujeme vpravo a začíname bojovať s posledným stúpaním do miestnej časti Dúbravy. Za nimi schádzame z asfaltky a začína pravá horská cyklistika. Miloš, znalec miestnych ciest, vyberá neznačkované cesty a trialy okolo Mestského vrchu (583 m n. m.) smerom na juh.

Cesta sa krúti, chvíľu klesá, chvíľu stúpa. Občas lesom, občas lúkami – no jednoducho pohodička. V závere sa nám ukazuje cieľové mesto – Trenčín v celej svojej kráse. Napájame sa na zelený chodník a popod diaľnicu D1 (E75) smerujeme k cestičkám, ktorými sme ráno opúšťali centrum dolného Považia. Na záver je ešte malá zastávka na kofolu, pri ktorej si rozoberáme nahromadené zážitky z dnešnej jazdy a potom lúčenie a odchod domov.

Kompjúter mi nameral 74 km a 1310 výškových metrov.

https://www.bikemap.net/en/route/3740671-biele-karpaty-iii/

Autor fotografií: Miloš Kopecký

Fotogaléria k článku