Trasa

Topoľčany – Solčany - Pod Medvedím vrchom – Horáreň Kľačany – Lefantovce – Výčapy-Opatovce – Šurianky – Veľké Ripňany – Radošina – Havran – Piešťany – Koplotovce – Hlohovec – Leopoldov

Príprava na výjazd

Pohorie Tribeč som si na návštevu vybral, pretože som v ňom tento rok ešte nebol. A prečo nespojiť príjemné s užitočným a nepozrieť sa na banskú lokalitu, na ktorú ma upozornil autor knihy Monografia Podzemie Malých Karpát, pán Ondrus. Podrobné informácie o plánovanej navštívenej lokalite sú uvedené v príspevku v časopise Mineralia Slovaca (č. 41, z roku 2009), Hydrotermálna polymetalická mineralizácia na lokalite Velčice-Horné štôlne v Tribeči, od autorov Bakoš, Ferenc, Žitňan. Dostupné na www.geology.sk/new/sk/node/765. Stručne napísané, ide o kutacie práce na olovené rudy z rokov 1835-1854. V príspevku sú uvedené súradnice danej lokality, čo je, dá sa povedať, svetlá výnimka. Presná poloha je dôležitá, keďže lokalita nie je uvedená v mape starých banských diel. Súradnice mám, budem veriť, že sú presné a už len počkať na vhodný čas. Nastal počas júlovej dovolenky.

Z Topoľčian do Tribeča

Podobne ako pár dní predtým, využívam prvé ranné vlakové spojenie REx 721 Bojnice a z Bratislavy sa presúvam spolu s bicyklom do Topoľčian. 8.30 h, výjazd začína. Hlavnými cestami do Solčian, kde sa napájam na značenú cyklotrasu v ústrety najvyššej polohe pohoria Tribeč, konkrétne smer Veľký Tribeč (830 m). Keďže dni predtým pršalo, dobre padne asfaltový povrch lesnej cesty. Asfaltka mierne stúpa, výhľady žiadne. Cesta je mokrá, slnko svieti, ide sa dobre. Prichádzam k rázcestiu Pod Medvedím vrchom. Zaujme imitáciou zastávky SAD. Asfaltka pokračuje vpravo, cyklotrasa sa delí. Idem vľavo a pohodlnou lesnou cestou sa dostávam do sedla za Medvedím vrchom. Už doma počas plánovania trasy som si určil kadiaľ sa k neznámym štôlňam dostanem. Teraz stačí môj plán len skonfrontovať s realitou. Na konci stúpania sa opäť objavuje asfaltka, ktorou klesám na zlatomoraveckú stranu. Podľa navigácie sa v určenom mieste odpájam a pokračujem druhou dobrou lesnou cestou.

Banské pozostatky Velčice - Horné štôlne

Onedlho zastavujem a pri pohľade do navigácie v telefóne sa rozhodujem ísť krížom cez les priamo k vytipovanej lokalite. V lese je všetko mokré, konáre šmykľavé a zradné. Prichádzam pešo, vedľa bicykla na určené súradnice a rozhliadam sa. Nič podozrivé nevidím. Iba malú dolinku s potôčikom. Idem kúsok nižšie a prvé si všimnem jamy a násyp. Bližší pohľad ukáže, že som správne. Pravdepodobne zavalené ústie jednej štôlne, malá pinga a kúsok vedľa väčšia halda. Čo som hľadal mám pred sebou. Príspevok v časopise Mineralia opisuje lokalitu takto:

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

„Lokalita sa nachádza asi 7 km na SSZ v katastri obce Velčice a 3,5 km na ZSZ od Zlatna v pramennej oblasti Čerešňoveho potoka. Staré banské práce sa nachádzajú priamo v údolí na oboch stranách potoka a rozprestierajú sa na ploche 200 x 50 m. Banské pole sa v južnej časti začína haldou prieskumnej štôlne veľkou 30 x 15 m a končí sa pingou na severe. V strednej časti banského poľa dominujú povrchové dobývky a prieskumné odkopy, ktorými sa sledovali mineralizované štruktúry v ľavej časti údolia. Táto časť lokality je najbohatšia na rudné vzorky. V severnej časti lokality, kde sa zrudnenie sledovalo len systémom plytkých píng, rýh a odkopov, sme zistili len chudobnú mineralizáciu.“

Aj keď sa tu nenachádzajú pozostatky, do ktorých by sa dalo vojsť, páči sa mi tu. Prezriem si celý priestor, ktorému dominuje halda, všetko fotím. Predstavujem si, ako lokalita asi vyzerala v polovici 19. storočia, na vrchole svojej ťažby, prípadne prieskumu. Panoval tu čulý ruch alebo skôr komornejšia atmosféra?

Podhorím Tribeča

S dobrým pocitom sa s miestom lúčim a pokračujem smerom dole. Objavuje sa lesná cesta, ktorá bola pravdepodobne prístupovou cestou k baniam. Jazda bicyklom je možná. Je na nej plno mokrej žihľavy a blata, ale to sa zmení. Pri horárni Kľačany sa napájam na kvalitnú cykloznačenú asfaltku. Vedie ma až nad Kostoľany pod Tribečom. Zablúdiť niet kde. Na rázcestí Červený kríž sa rozhodujem kadiaľ ísť. Mohol by som ísť smer Zobor podobne ako v minulosti. Skôr by som chcel skúsiť nové úseky a pri pohľade na vlhký a mokrý les sa mi nechce jazdiť niekde v blate. Zvíťazí myšlienka ísť smer Piešťany, cez Považský Inovec.

Z Tribeča k Inovcu

Značenou cyklotrasou po kvalitných nenáročných spevnených lesných cestách prichádzam popri areáli liečebného ústavu do obce Horné Lefantovce. Už po hlavnej ceste do Dolných Lefantoviec a z nich na skok do obce Koniarovce. Počas jazdy premýšľam ako som ešte v zime prezeral e-mapy a hľadal vhodné spojenie k Považskému Inovcu. Hlavné cesty sú ďaleko, zachádzky nemám rád, takže som pozeral po poľných cestách medzi susednými obcami. Jedna by mala začínať kúsok odo mňa, v obci Výčapy-Opatovce. Tak sa aj stane, najprv asfaltkou k miestnym vinohradom a následne poľnou cestou zvlnenou krajinou za pekných výhľadov, popod mohutný stožiar prichádzam do Šurianok. Obavy o to, či nebude na poliach veľa blata zostali neopodstatnené, veľa k tomu ale nechýbalo. Cesta bola našťastie len vlhká. A ideálna na vyznačenie ako cyklotrasa. Neďaleko sa nachádza novopostavená rozhľadňa Radošinka.

V týchto chvíľach sa po oblohe presúvajú tmavšie oblaky, uvažujem, čo budem robiť, ak začne pršať. Našťastie nezačne, a tak len za silnejšieho protivetra pokračujem cez pre mňa doteraz nepoznané dedinky Hruboňovo, Malé a Veľké Ripňany. Z posledných síl proti neutíchajúcemu vetru sa ocitám v Radošine, čiže tesne pod kopcami. Asfaltové presuny po hlavných cestách v protivetre neobľubujem, ale niekedy sú nutné. V mape vidím, že v centre Radošiny je znázornený prameň Hlavina. Na sľubovanom mieste je len oplotený vodný zdroj. Nepoznám okolie, nechám si zájsť chuť. Zásoby vody sa míňajú, ale nie sú kritické. Hrdo odmietam návštevu krčmy či obchodu. Vydržím.

K Čertovej peci a na Havran

Možností ako ísť ďalej z Radošiny je niekoľko. Mapa v telefóne mi ich prehľadne zobrazuje. Plahočiť sa po zablatených lesných cestách nemám chuť. Pohľad mi hneď padne na neďalekú lokalitu Čertova pec, kde som ešte nebol a ktorá je dostupná po hlavnej ceste. Je rozhodnuté. Pár šliapnutí do pedálov a vidím tabuľky motorest Čertova pec. Majú tu voľne pustené zvieratká (kozy). Samotná jaskyňa Čertova pec (prírodná pamiatka) je na skok. Predstavuje najstaršie jaskynné osídlenie na Slovensku, prebýval tu človek neandertálskeho typu. Jaskyňa je priechodná a podľa stôp navštevovaná miestnymi kozami. Páči sa mi, fotím a zároveň sa bez rozmýšľania rozhodujem ísť do sedla Havran po hlavnej ceste. Úsekom som doteraz nešiel.

Premávka je nízka, cesta pomerne široká a stúpanie som čakal intenzívnejšie. Som v sedle Havran, kde musím zastaviť a doplniť tekutiny v malom bufete. Beriem aj do zásoby. Zároveň som prekročil hranicu Trnavského kraja, takže som v domácom prostredí. Z Havrana je možné sa napojiť na červenú hrebeňovú turistickú značku buď smer Bezovec alebo Hlohovec. Vyberám si tretiu možnosť, dole do Piešťan. Chcem si prejsť modrú značku. Považského Inovca som si veľa neužil

Piešťanské výhľady

Vydávam sa po spomínanej modrej značke, ktorá je zároveň cyklotrasou. Les je mokrý, nič sa nedeje. Nasleduje zjazd plný driev, kameňa a vymletých jarkov. V jednom mieste značku preťal plot, náhradná trasa je už vyjazdená. Pri Vile Bakchus sú prvé výhľady. Skúšam neznačenú cestu, ale nikam nevedie. Naopak, modrá značka pokračuje pekným lúčno-poľno-lesným úsekom. Výhľady sú do okolia a Malé Karpaty ako na dlani. Volám domov a dozvedám sa, že v Bratislave práve leje. Tu len slniečko a modrá obloha. Zjazd končí tesne pri hlavnej ceste, kde vidím väčšie opustené budovy. Piešťany sú na dosah, ale odolávam. Je pekne, nebudem sa ponáhľať domov. Prestávka na Havranovi pomohla, ide sa dobre. Rozhodujem sa ísť až do Leopoldova, kde nastúpim na vlak. Za rozhodnutím je tiež severný vietor, ktorý mi bude fúkať do chrbta. Konečne.

Smer Leopoldov

Z kopčeka vyššie bola krásne vidieť hladina vodnej nádrže Sĺňava, neodmietnem jej pozvanie. Napájam sa na cyklochodník, vedúci tesne popri vodnej hladine. Plán prejsť cez hať a napojiť sa na pohodlnú asfaltku po pravej strane Drahovského kanála je znemožnený zatvorenou bránou. Vtipné, sú tu uvedené otváracie hodiny a keďže je pracovný deň, cyklisti môžu prejsť až po 15.00 h!!! Čo keď sú letné prázdniny, podpora cestovného ruchu v neďalekom kúpeľnom meste predsa nie je smerovaná na cyklistov. Pomyslím si, mesto bicyklov ako sa Piešťanom hovorí... Nič sa nedeje, nemám problém ísť po ceste.

Hlavná cesta je na dosah, s vetrom do chrbta a pre horský bicykel s málo sa vyskytujúcou stabilnou rýchlosťou nad 30 km/h prechádzam podhorskými dedinkami Jalšové a Koplotovce. Pohľad na hodinky je dobrý, vlak stíham. Po príchode do Hlohovca môžem spokojne odbočiť na chodník cez železničný most nad riekou Váh a okolo známeho účelového pobytového zariadenia (bývalá protiturecká pevnosť) prichádzam uličkami na železničnú stanicu Leopoldov. Vlak ide onedlho.

Záver

Po nastúpení do vagóna nastáva klasické zhodnotenie trasy. Príjemný deň je za mnou, počasie, ako vždy, vyšlo. Trasa bola väčšinou asfaltová, aj v pomerne mokrom lese sa išlo pohodlne. Hlavný cieľ výjazdu, nájsť banskú lokalitu v Tribeči, bol splnený. Či sa ju oplatí navštíviť je otázne. Ak bicyklom, tak radšej zo spodnej časti, turisticky kadiaľkoľvek. Nenachádzajú sa na nej žiadne ohromné banské pozostatky, ale má svoje čaro. Hlavne to, že sa o nej veľa nevie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek