Trasa

Hrhov, rybárstvo – Hrhovský vodopád – úpätie planiny Horný vrch (záhradkárska osada Vyšné vinice) – Jablonov nad Turňou – úpätie planiny Dolný vrch – Lúčna vyvieračka (Brúska) – vyvieračka Teplica (jazierko) – Bártovo (studňa) – vyvieračka Žmeňská studňa – Hrhovské rybníky – Hrhov, rybárstvo (trasa na mape)

Najvyšší vodopád Slovenského krasu

Parkujeme na najbližšom voľnom mieste, na odbočke do Hrhova, pri rybníkoch. Vyložiť, poskladať a ide sa. Do lesa ešte nie, najprv do dediny. Víta nás tabuľa o zákaze podomového predaja. Nie, bicykel nepredám! Hrhov by sme aj preleteli, ale moji parťáci ešte nevideli miestny vodopád. Nie je hocijaký, je najvyšší v Slovenskom krase. Nájsť ho medzi domami v spleti uličiek mi dáva vždy trochu námahy, no dnes nájdeme aspoň drevenú navigačnú šípku a po chvíli sa kocháme 14-metrovým vodným divadlom. Zdochnutá sliepka v potoku a všadeprítomná vrstva zeleného skla je vizitkou a chápem, prečo o vodopáde takmer nikto nevie. Defekt sme nechytili, takže po chvíli ustupujeme na horný koniec dediny. Od cintorína k železničnému podjazdu je prvé serióznejšie stúpanie. Hneď za traťou dostávame morálnu facku. Cesta je čerstvo prebehnutá buldozérom a strmá tak, že musíme bezpodmienečne tlačiť. Poslušnosť družstva udržiavam len prísľubom, že toto je posledný kopec a naozaj nejdeme priamo nahor skalami.

Vred na líci

Na vrchole zisťujeme, že ideme pre zmenu nadol. Dobre, zjazdík padne vhod, no cesta je samý kameň a vlhká hlina. Našťastie nelepí sa a občasné mláčky sa dajú obchádzať. Púšťam brzdy a pred druhým prudkým kopcom mám našťastie náskok. No kyslé pohľady vidím aj zhora. Hups... Otvárajú sa ale pekné výhľady na Hrhov, Turniansku kotlinu aj protiľahlú planinu Dolný vrch. Nebudem prvý, kto povie, že miestna cementáreň je v scenérii ako vred na líci, no pokrok nezastavíš a aj betón sa musí z niečoho vyrábať. Vchádzame do borovicového hája. Priznám sa, množstvo stromov rovnakého druhu ma zaskočilo. Na strmom kamenistom svahu planín som očakával iné krovité dreviny. Vôbec to ale neprekáža, scenéria je úchvatná a vzduch taktiež. Len vyplanírovaná cesta mi kosti vytriasa. Obzerám sa za seba a vidím ešte útrpnejšie výjavy z jazdy na pevnom skoro-trekingovom bicykli. Spomaľujeme tempo. Na nevýraznej križovatke pri železnici trvám na tom, že musíme ísť nadol. Zvyšok partie preferuje pokračovanie do kopca. Mapa v telefóne ako argument nestačí, keď zrazu zbadám tabuľu náučného chodníka. Je na nej síce číslo 4 (alebo 5?), no ukazuje aj smer. Ide sa na nevýraznú cestičku cez lúky popri trati. Príjemná hopsačka v klesajúcom slniečku. Len mrakov je požehnane.

Vínne cestičky

Prichádzame k železničnému podjazdu, ktorý je zároveň možnosťou návratu. Čas je síce pokročilý, no nie tragický, takže vchádzame do záhradkárskej kolónie s vínnymi domčekmi. Cestička je zjazdná aj pre osobné autá, a tak sa ide pohodlne. Nestíham sa dívať po stranách. Defilé rôznych štýlov a veku viníc, domčekov, chatiek aj staručkých pivničiek je očarujúce. Z jednej strany kúsok obrábanej pôdy a skalné svahy planiny, z druhej panoramatické výhľady na kotlinu pod nami. Železnica sa v snahe prekonať Sorošku dostáva až sem, takže míňame opustenú stanicu v Jablonove. Znova sme pri odbočke na podjazd, no volíme si kompletný prejazd na koniec viníc. V spleti cestičiek trochu kufrujeme, no nakoniec objavíme pokračovanie lesíkom. Do kopca odbočuje traktorová cestička kdesi na planinu, my si dávame fotozastávku na vyhliadke.

Po chvíli premieňam poctivo nastúpané metre na vriacu brzdovú kvapalinu a spúšťam sa do zelenej džungle. Na ceste sa objavujú veľké ploché kamene a voda. Obloha nad hlavou sa zatvára oponou z konárov a predo mnou sa černie temnota tunela. Je síce krátky, no neuveriteľne strmý a valí sa ním potok. Adrenalínový zážitok sa môže začať.

Skokanský mostík

Bez ujmy na zdraví a majetku vychádzame na denné svetlo, priamo pod cestným mostom. Nad hlavami nám trieskajú mostné uzávery plačúce pod váhou kamiónov. Tu dole je iný svet. Pod ochrannou clonou cesty si gazda suší kopu dreva, seno aj takmer veteránskeho Fiata zakonzervovaného vrstvou zberateľského prachu. Vchádzame do Jablonova nad Turňou. Príjemný asfaltový zjazd dedinou má v sebe úskalie v podobe kanálového poklopu, ktorý je na strmej ulici zaliaty vodorovne. Taký skokanský mostík nemajú ani na Štrbskom Plese. Nechcel by som ho potme nabrať autom...

Pred družstvom nás ponaháňa miestny Dunčo, a tak šotolinku na úpätie planiny Dolný vrch iba preletíme. Pri stĺpoch vysokého napätia odbočujeme na trávnatú cestičku takmer po vrstevnici. Začína sa povážlivo zmrákať, no svetla je v oblakoch ešte dosť a fungujú tak akosi magicky ako plošný reflektor. Pri vyvieračke absolvujeme aj mierne offroadovú vložku, lebo cesta cez vodu je rozbitá stádom kráv. Podarilo sa, stúpame dosť blatistou lúkou na malý pahorok, kde nás čaká môj parťák. Jeho pohľad a bicykel pohodený na lúke neveštia nič dobrého. Roztrhnutá reťaz.

Pomedzi rybníky

Našťastie mám so sebou nitovačku, no zdeformované články potrebujú viac pokusov na úspešné spojazdnenie. Strácame denné svetlo a k jazierku prichádzame so zreničkami na maxime. Na nasledujúcej lúke navyše kufrujeme. Sme síce na cyklotrase, no značenie je mimoriadne riedke. Popravde, žiadne. Obchádzame kužeľovitý geomorfologický relikt a prakticky potme prichádzame k starým napájadlám. Štartujem čínsky reflektor a spoločne hľadáme pokračovanie cesty. No okolie ukazuje len siluetu jeleňa a niekoľko párov drobných očiek. Po vrstevnici vedie len traktorom rozjazdená brečka, ktorá bola kedysi cestou. Žiadna výhra, ale do cieľa nemáme ďaleko, takže nesmelo napredujeme, hľadajúc optimálnu stopu v trávnatých koľajach naplnených miestami blatom. Po necelom kilometri sa napájame na relatívne dobrú cestu, vedúcu pomedzi rybníky. Hlboké mláky slúžia ako cykloumyvárka, no blata máme po sebe aj tak požehnane. Vodná plocha je po oboch stranách hrádze, a tak nás prehlušuje žabací koncert, ktorý nám robí kulisu aj vtedy, keď dorazíme k autu odparkovanému pri hlavnej ceste. Hrubá očista, zbalenie a môžeme vyraziť domov, v ústrety ďalšiemu pracovnému dňu.