Hraničný priechod

Zaujímavé je, že táto cesta je vyznačená červenou značkou ako turistický chodník, ale napriek tomu som ju nenašla v žiadnej turistickej mape (hoci rázcestník na hranici je z roku 2006) – všade je červenou značená len cesta cez oficiálny hraničný priechod na Berg. Cestička vedie popod most cez Dunajský les, ktorý ako správny lužný les v tomto období rozvoniava medvedím cesnakom. Po ľavej strane je jeden veľký bunker – ošklivé memento nepriepustných hraníc. Je to zvláštny pocit, vyberať sa na nedeľnú vychádzku do miest, kde donedávna ľudia prichádzali o svoje životy za to, aby tadiaľto mohli prejsť za svojim snom za slobodou.

Po brehu Dunaja

Na hraniciach sa naša typická bielo-červeno-biela turistická značka mení na rakúsku červeno-bielo-červenú a pokračuje ďalej proti prúdu Dunaja lesnými cestičkami, pri ktorých sú kde-tu rybárske domčeky. Tieto domčeky, ako aj pohľad na Dunaj, ako sa kľukatí, ticho lesa a vôňa medvedieho cesnaku spôsobujú, že máme pocit, akoby sme boli niekde na vidieku a nie pár kilometrov od centra mesta. O chvíľu sa dostávame na úroveň Devínskeho hradu – z tejto strany som ho ešte nevidela, je to pre mňa nový pohľad, hoci na hrade som už bola x-krát. Odtiaľto sa dá buď ísť doľava po ceste a napojiť sa na tradičnú cyklocestu, ktorá vedie do Hainburgu alebo, ako sme išli my, doprava pokračovať tesne popri Dunaji lesnou cestičkou. Táto cesta vchádza do národného parku Donau-Auen (Dunajské luhy), ktorý sa rozprestiera od Hainburgu až po Viedeň. Pokiaľ sa sem vyberiete na bicykli, treba mať na pamäti, že vstup do národného parku je možný len pešo. My sme tu boli dvakrát, raz sme bicykle tlačili, druhýkrát sme šli z opačnej strany, z Hainburgu, a tam sme ich nechali zamknuté pri strome. Je to trošku nevýhoda, ale výlet na bicykli je jednoznačne lepší ako pešo, nakoľko cesta z BA do Hainburgu nie je pre pešiu turistiku až taká pozoruhodná.

Lužný národný park

Držíme sa stále tesne vedľa rieky, na ktorej vyplašíme jednu volavku a naľavo od nás sa čnejú bralá s mnohými malými jaskynkami a obrastené stromami, ktoré miestami vyzerajú, akoby zrástli so skalou. Cítim sa ako v druhohornom pralese. Jeden mohutný ohlodaný strom prezrádza, že tu žijú aj bobry. Pod jednou jaskyňou zbadáme v diere pod koreňom stromu malú plastovú nádobu. Po prvom rozhorčení sa nad ľuďmi, ktorým ani príroda nie je svätá a zahadzujú odpadky všade, si ju lepšie prezeráme a zisťujeme, že ide o geocache. Mám z môjho prvého geocachového nálezu v živote radosť, nakoľko nemám GPS a teda ani možnosť sa tejto hre venovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na hrade

Pokračujeme strmým chodníkom hore na bralo a tu nás ešte viac prekvapuje zistenie, že sa nachádzame pod nejakou zrúcaninou. Nikdy by ma nenapadlo, že keď sa vyberiem na prechádzku z mesta, o okolí ktorého som myslela, že ho podrobne poznám a už tu nemám čo objaviť, nájdem zrúcaninu, o ktorej existencii som nemala ani poňatia. Je to hanba, cestujem za turistikou do ďalekých kopcov a ani neviem, čo mám doma pod nosom. Tabuľa tu nebola žiadna, až neskôr som zistila, že ide o ruinu hradu Röthelstein z 12.stor, ktorý mal obrannú funkciu, čosi ako Dračí hrádok u nás. Treba uznať, že to nie je nijaká pekná zrúcanina, určite sa nedá porovnať s oveľa známejším hainburgským hradom na Schlossbergu, ostalo tu len pár múrov, okolo jedného je momentálne lešenie, tak sa to podobá skôr na stavenisko, než na stredovekú ruinu. Ale posedenie na lavičke na vrchole brala s výhľadom na Dunaj má svoje čaro.

V Hainburgu

Červená značka pokračuje ďalej až priamo do Hainburgu, pričom kým sa človek ocitne v meste, musí ešte prejsť dvoma tunelmi v brale. Na hainburgskej dunajskej promenáde odporúčam na záver výletu sadnúť na lavičku a kochať sa západom slnka nad Dunajom...

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek