Trasa

Žarnovica – Žarnovická Huta - Horné Hámre - Dolný Žubkov - Hrabičov – osada Gregorovci (Ostrý Grúň), stredisko Ski Blanc - horáreň Pokuty - Hlboká (Pokutská) dolina - horáreň Pavlová - vodopád na Pokutskom potoku – horáreň Pavlová - Markova strana - horáreň Gronštolne - Prochotská dolina - Prochoť – Horná Ždaňa - Dolná Ždaňa - Hliník nad Hronom

Cykloznačenie

Východiskom cyklovýletu je Žarnovica. Teda, pre mňa to nebolo východisko, pretože ja som sa tam musel spustiť z Banskej Štiavnice, takže už vo východisku som mal najazdených nejakých 20 kilometrov, väčšinou príjemného zjazdu cez Hodrušu-Hámre. Zo Žarnovice som vyrazil smerom na Veľké Pole, cestou č. 512 smer Partizánske. Prvých zhruba šesť kilometrov vedie po tejto ceste a nepatria k najpútavejším, ale veľmi dobre slúžia na rozohriatie sa. Cesta je dokonca vyznačená ako cyklotrasa, aj keď menej tradičným spôsobom – nie tradičným „C“, ktoré používa Slovenský cykloklub, ale žltou pásovou značkou (podobne ako bežná pásová značka pre pešiu turistiku, len biele pásiky sú nahradené žltými), ktoré používa Klub slovenských turistov. Dúfam, že sú pravdivé správy, že tieto dve organizácie sa dohodli a budú spoločne používať „C“, pretože by nebolo dobré mať na Slovensku dva (či dokonca viac) spôsoby značenia cyklotrás.

Náučný chodník železničkou

Hlavná cesta ma previedla cez Žarnovickú Hutu a Horné Hámre. Na ich konci som odbočil doprava, smerom na Ostrý Grúň a Kľak. Bol som pripravený na ešte zopár kilometrov asfaltovej cesty, avšak hádam po kilometri ma upútal informačný panel. S potešením som zistil, že ide o prvú zastávku náučného chodníka po stopách lesnej železničky. Neváhal som a vydal som sa po ňom, respektíve tade, kade som ho tušil, pretože chodník samotný nie je vyznačený (aspoň som si to nevšimol). Avšak trasa železničky v terénne je ľahko identifikovateľná a tak to nebol problém. Chodník vedie po ľavom brehu riečky Kľak, poza dedinu Župkov (miestami dokonca priamo cez zadné dvory domov) a nakoniec vyústi v ďalšej dedinke Hrabičov. Trasa je zjazdná aj pre trekingové bicykle, aj keď miestami nie je veľmi pohodlná. Jej dĺžka medzi Župkovom a Hrabičovom je 3,5 km a poskytuje príjemnú alternatívu k hlavnej asfaltke, ktorú je možné využiť v prípade, že sa vám do terénu veľmi nechce.

Hasiči v akcii

Pri Hrabičove som sa stal svedkom tréningu miestnych hasičov, ktorí nacvičovali disciplínu „požiarny útok“. Partia sa snažila, ale mali problémy s čerpadlom a tak im to príliš nešlo. Požiarnicky šport je málo známy, ale v niektorých regiónoch Slovenska dosahuje popularitu prinajmenšom futbalu. Aj tento tréning bol sledovaný divákmi, ktorých počet by mohli závidieť niektoré prvoligové futbalové kluby. Koľko ich asi potom bude na skutočných pretekoch?
Po hasičskom intermezze som pokračoval ďalej na hlavný rínok Hrabičova, kde som sa vrátil na hlavnú cestu. Veľmi skoro, hneď na konci dediny, ma však upútala ďalšia zastávka náučného chodníka po trase lesnej železničky, v tomto prípade ide o rozsiahlu expozíciu na bývalej stanici. Musím priznať, že informačné panely sú pútavo spracované, popri texte poskytujú aj veľa obrázkov a tak som tu strávil viac času, ako som pôvodne plánoval. Okrem panelov sú tu navyše dva vozne s drevom, budova depa a dve kryté odpočívadlá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hlboká či Pokutská?

Nakoniec som však vyrazil a čoskoro som odbočil doprava, do Hlbokej doliny (ktorú však poznám aj ako Pokutskú dolinu). Kvalitná asfaltka ňou vedie pozdĺž bývalej trasy železničky, čo je zaujímavé, pretože napríklad v lesoch okolo Čierneho Balogu bola železnička v mnohých dolinách jedinou dopravnou tepnou, ktorú až neskôr premenili na lesné asfaltky. V Hlbokej doline však idú paralelne cesta a bývalá železnica, ktoré sa hlbšie v doline dokonca zaujímavo prepletajú. Ale o tom neskôr.

Blanc

Príjemná asfaltka zatiaľ iba nebadane stúpa hore dolinou až k lyžiarskemu stredisku s rázovitým slovenským názvom Ski Blanc. Voľakedy dávno, pred skoro 20 rokmi som v tejto doline robil ešte ako geofyzik a tak som si matne pamätal akýsi vlek, ale súčasnosť ma prekvapila – stredisko síce nie je veľké, ale má zasnežovací systém, štyri vleky a dokonca osvetlenie. V lesoch okolo strediska vo väčšej či menšej vzdialenosti od cesty je schovaných viacero chát a privátov, avšak teraz tu bolo mŕtvo, pravda, ak nerátam smutne vyzerajúcu partiu, triezvejúcu na terase jednej z chát po víkendovom žúre.

Kamenný most

Pokračoval som ďalej hore dolinou a na moje potešenie sa cesta stala tak trochu dramatickou. Dolina sa zužuje, les hustne a po pár kilometroch som už jazdil celkom divokou divočinou. Pre istotu som si začal trochu popiskovať, neviem síce, či vo Vtáčniku práve teraz žijú medvede, ale nechcel som nechať nič na náhodu... Asfaltová cesta sa stále prepletá s násypom bývalej železnice, ktorý sa však v jednom bode pomaly, ale iste od cesty vzďaľuje. Spočiatku som tomu nepripisoval pozornosť, keď tu zrazu som došliapal ku krásnemu veľkému kamennému mostu ponad cestu. Hneď mi bolo jasné, že železnica aj v tesnej doline dokázala opísať oblúk, aby mohla kolmo preťať cestu. Železnička, dlhá 34 km, bola postavená v prvej tretine minulého storočia a podobne ako na iných miestach Slovenska, aj tu sa mi veľmi páči, ako veľmi vhodne ju vedeli vtedajší inžinieri zapasovať do členitej lesnej karpatskej krajiny. Okrem malebného križovania je most unikátom sám o sebe: ide o oblúkový kamenný most, čo je v prípade lesných železničiek veľmi zriedkavé. Obyčajne bolo totiž oveľa jednoduchšie postaviť z kameňa alebo betónu len ukotvenie mosta na oboch stranách a samotnú mostovku zhotoviť ako oceľovú alebo drevenú konštrukciu. Tu sa však nebabrali a v roku 1926 (o čom svedčí štít na moste) postavili solídne kamenné oblúky, žiadna amatérčina.

Lesný cykloduch

Kúsok za mostom je možné vyjsť hore, vrátiť sa naň a pozrieť si starú chátrajúcu železničnú budovu. Bola to iba náhoda, že keď som sa potom vracal naspäť na cestu dolinou, vďaka krátkemu zjazdu z priestoru železnice som nabral slušnú rýchlosť a plynule som sa pripojil k dvom cyklistom, šliapajúcim po úzkej asfaltke hore dolinou slušným tempom na cestných bicykloch. Museli ma pokladať za lesného cykloducha, skoro spadli zo svojich superšportových špeciálov, vôbec netušili, odkiaľ sa tesne pri nich nabral ten pupkatý bradatý človek na horskom bicykli, jazdiaci ich rýchlosťou a to bez jediného záberu pedálov, ale zemská príťažlivosť stále ešte funguje, v priebehu pár metrov som svoju rýchlosť stratil a v priebehu pár sekúnd som stratil aj tých dvoch (teda oni stratili mňa). Neskôr sa ešte okolo mňa mihli o pár desiatok minút, keď ja som ešte stále funiac šliapal hore a oni sa rýchlym zjazdom vracali naspäť do civilizácie.

Gejzír

Pomaly som minul horáreň Pokúty a zrazu sa ku mne opäť vrátila moja geologická minulosť. Ako zjavenie z čistého neba sa totiž pri ceste objavil gejzír, starý to vrt, z ktorého slušným tlakom strieka voda. Až vtedy som si spomenul, že aj tu už som bol. Vtedy, pred takmer dvadsiatimi rokmi, sme pri tomto vrte robili akési geofyzikálne merania a už vtedy sme plánovali, ako si kúpime ten kúsok lesa pri ňom a zbohatneme. Nejako nám to nevyšlo, ani neviem prečo. Ale vrt mi priniesol úžitok aspoň dnes: voda je totiž príjemná, nie veľmi studená, nie veľmi teplá. Aj som sa napil, aj „osprchoval“, dobre mi to padlo. Ak sa dobre pamätám, ide o prieskumný vrt na uhlie a svojho času sa povrávalo, že vďaka tomuto vrtu, ktorý prerazil nejaké vodonosné vrstvy, klesla výdatnosť prameňov v kúpeľoch v Bojniciach. Ale možno sa mýlim, je to už dávno.

Pavlová

Osviežený som pokračoval stále dobrou úzkou asfaltkou, ktorá stúpa stále prijateľným sklonom až na jej koniec pri horárni Pavlová. Išlo by zrejme o mimoriadne malebné miesto, keby tu nebola intenzívna ťažba dreva. Tak som sa len tak pomotal a pokračoval som ďalej k svojmu dnešnému cieľu. Za horárňou treba prejsť po peknom, opäť kamennom moste doprava a hneď za ním doľava. Cesta je už oveľa horšia, avšak stále je vidieť stopy dláždenia veľkými valúnmi. Silnejší alebo ľahší jedinci nebudú mať problém vyšliapať ju, ale ja som v rámci zapojenia iných svalových skupín bicykel potlačil. Zhruba po 15 minútach som prišiel na križovatku, na nej doľava a po príjemnej štrkovej ceste, už opäť na bicykli som prišiel k vodopádu na Pokutskom potoku. Ide o peknú scenériu, keď Pokutský potok padá z andezitového brala a vytvára síce neveľký, ale malebný a vďačný cieľ výletu.

Gronštolne a globalizácia

Cesta k vodopádu nie je vhodná pre trekingové bicykle, ale je možné si ich nechať niekde pri Pavlovej v lese, alebo ich vytlačiť a potom sa pomaly spustiť naspäť. Ide o odbočku dlhú iba 1,4 km, navyše posledných 200 metrov po príjemnej štrkovej ceste. S horskými bicyklami nie je problém.
Po návrate k Pavlovej a malom obede, pri ktorom som sa stále obzeral, spoza ktorého kríka sa na moje sušené ovocie a slivkový perník vyrúti nejaká medvedica (moja fóbia z medveďov a sršňov je široko známa), som sa vydal ďalej. Poza horáreň vedie nie veľmi kvalitná lesná cesta, opäť so zbytkami dlažby. Pre horské bicykle strmé stúpanie nie je problémom, trekingové bicykle bude treba asi potlačiť, ale oplatí sa to. Rozbitý úsek totiž netrvá dlho a za chvíľu sa cesta zlepší a zavedie nás na pekné lúky na Markovej strane pod Magurkou. Malebný je pohľad z cesty na lúky a malebný by bol aj hlboký pohľad na dolinu Hrona, keby tam netrčali komíny strojární v Hliníku nad Hronom. Za lúkou sa už cesta mení na superkvalitnú lesnú asfaltku, ktorá nás zjazdom dovedie k horárni Gronštolne. Tu sa na cestu napojí aj žltá značka, vedúca z hrebeňa Vtáčnika a nás čaká už len dlhý predlhý zjazd po asfaltovej ceste, spočiatku aj riadne strmý, neskôr už pohodový. Cesta nás kľukato dovedie do Prochotskej doliny (povyše na Prochotskom potoku je malý vodopád) a do dediny Prochoť. Vidno, že tu žijú aktívni ľudia, pretože je to dedina na konci sveta, ale nechýbajú tenisové kurty, pekné autobusové zastávky a ďalšie znaky postupujúcej globalizácie a Európskej únie.

Zjazd do Hliníka

Čas ma tlačil a tak som nemal čas sa v dedine dlhšie zdržať a skúmať, či ešte stále patrí medzi svetové centrá výroby rožovky, ako tomu bolo tými dvadsiatimi rokmi, keď sme tu robili geologické prieskumy.
Stále miernejší a miernejší zjazd ma previedol cez Hornú a Dolnú Ždaňu, cez Hron a cez stavenisko novej diaľnice až do Hliníka nad Hronom. Ponúka sa niekoľko ďalších pokračovaní výletu, už v Dolnej Ždani je možné odbočiť doľava do Žiaru nad Hronom, ba dokonca ešte skôr, za Hornou Ždaňou sa dá odbočiť doprava a lesnou cestou dôjsť do Revištského Podzámčia a odtiaľ nejako naspäť do Žarnovice, ale aktuálny stav tejto cesty som neskúmal. Navyše v Hliníku nad Hronom je železničná stanica a tak je možné pokračovať vlakom.

Zhrnutie a rady

No a ja nešťastník som si vybral inú možnosť – dvadsaťkilometrový výšľap z Hliníka nad Hronom hore Sklenoteplickou dolinou domov do Banskej Štiavnice. Domov som prišiel síce unavený, ale príjemne prekvapený množstvom nečakaných zážitkov a nálezov na cyklotúre, od ktorej som pôvodne až tak veľa nečakal.

Celková dĺžka túry je približne 42 kilometrov, je zjazdná nielen na horských, ale pri troche nepohodlia a tlačenia aj na trekingových bicykloch (mimo asfalt vedie zhruba 7 kilometrov z opísanej trasy, pri vynechaní náučného chodníka za Župkovom iba asi 3,5 km). Podľa neoverených údajov je možné od horárne Pavlová pokračovať Partizánskou dolinou do Kľaku a Ostrého Grúňa, ale túto cestu som neskúmal. Prameňov pri ceste je zrejme viac, pretože dolina je veľmi zavodnená, ale upravenú studničku som si všimol iba jednu, hneď pri ceste na okraji lesa pred horárňou Gronštolne. Trasu odporúčam absolvovať v opísanom smere hodinových ručičiek, pretože výstup z Prochoťskej doliny v opačnom smere sa mi zdá oveľa strmší. Pred túrou odporúčam pohľadať na internete viac o Hlbokej doline a lokalitách v nej (Pokúty, Pilka, Pavlová a ďalšie), pretože spolu s lesnou železnicou tu voľakedy prekvitalo čulé lesné hospodárstvo a keď sa človek vopred lepšie pripraví, môže údajne v doline nájsť viac technických pamiatok (pražce železnice, bývalú malú vodnú elektráreň na Pavlovej a iné).

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek