Opustená už nie je - Matej s Jarom sa zložili opodiaľ a chvíľu po nás sa sem vyšplhala aj partia miestnych mladých votrelcov. Aj tých ale nemilosrdne pohltilo zhmotnené ticho. Počujem len svoj palec, ťukajúci smsky domov, že to vyšlo a že je tu prekrásne. Delím sa s pocitom dosiahnutého cieľa – stále sme na Slovensku a predsa s takým nádychom exotiky.

Do plánu päťdňovej dovolenky v severovýchodnom cípe vlasti sme hneď na začiatku zahrnuli bicykle. Cyklotúra je aj v tejto oblasti ideálnou formou spoznávania krajiny. Podľa nálady, času a kondície možno spojiť ľubovoľné turistické ciele – preslávené drevené kostolíky, opustené usadlosti, neprechodené horské doliny a chrbty, pretrvávajúce pamiatky po vojnových udalostiach spred desiatok rokov. Pre pešiu turistiku sú to ciele príliš roztrúsené, sieť a frekvencia verejnej dopravy je tu riedka a presúvanie vlastným autom by príbeh objavovania rozbilo na reťaz záujmových bodov.

Trasa

Ulič – Ruská Volová – Ubľa – Šmigovec – Strihovské sedlo – Morské oko – Sninský kameň – Morské oko – Strihovské sedlo – observatórium Kolonica – Ruská Volová - Ulič

Dotyky s Ukrajinou

Po vydarenej pešej túre Stužicou na Kremenec sa na druhý deň rozhodujeme viac prevetrať bajky a nahliadnuť do susedných Vihorlatských vrchov. Ešte počkáme na otvorenie maličkých potravín, doplníme zásoby a šliapneme do pedálov. Chladivé ráno rýchlo prehrievajú prvé lúče, ukazuje sa ďalší z krásnych augustových dní.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stará cesta, ktorá má prekonať kopcovitý terén medzi údoliami Uličky a Ublianky, smeruje k ukrajinskej hranici. To je pokyn pre hliadku v džípe, spomaľuje pri nás s otázkou, kam máme namierené a po odpovedi zmizne v prachu. Asfaltka stúpa oblúkom až na dotyk k štátnej hranici. Výhľady v rannom opare patria nekonečným lesom, civilizáciu pripomína len zopár strážnych posedov a vykosený pás lesa, tiahnuci sa hraničnou líniou. Ďalej už stúpame do nášho vnútrozemia až pod lúky Holice, kde sa boli chalani pozrieť v prvý večer po príchode. Na vrchole je veža s dobrým rozhľadom do okolia. Pri zjazde do Ruskej Volovej sa vyhýbame pár nákladiakom a míňame tabule upozorňujúce na ťažbu dreva. Sú v azbuke.

Kostolíky

Úsek po štátnej ceste cez Ubľu do Dúbravy a Šmigovca je príjemný, premávka na ceste je len sporadická. V Ubli zároveň začína značená cyklotrasa, ktorú už neopúšťame. Po necelých dvoch hodinách si dávame prvú pauzu v Šmigovci pri drevenom kostolíku. Jednoduchá stavba stojí na začiatku cintorína a je prikrytá prehrdzavenou plechovou strechou. Jeho historická hodnota zrejme nedosahuje vzácnosť celodrevených kostolíkov, pocitu pietnej úcty sa nemožno ubrániť.
Ostatné kostolíky Ublianskej pahorkatiny musíme vynechať. Zachádzka do niektorej z bočných doliniek by si vyžiadala minimálne polhodinku, či už by to bola Kalná Roztoka, Hrabová Roztoka, Ruská Bystrá, či Inovce. Máme toho dnes pred sebou ešte dosť, no okruh okolo spomínaných kostolíkov určite stojí za samostatnú cyklotúru, spojenú napríklad s fotením.

Úbočiami Vihorlatu k Morskému oku

Dopĺňame zásoby minerálky v miestnej krčme a čaká nás druhá „horská prémia“ do Strihovského sedla, ktorá riadne preverí moju kondičku. Tu križujeme červenú turistickú značku, smerujúcu na Nežabec a pokračujeme žlto značenou cyklotrasou. Staršia asfaltka sa obtáča okolo úbočí, pestrý úsek horou aj čistinami stúpa aj klesá až po záverečný zjazd od Jelenej lúky k onému drahokamu tunajších hôr.

Na priehradnom múre, ktorý v 80-tych rokoch zvýšil hladinu jazera o 5 metrov, chvíľu čakám na chalanov. Krátim si ju fotením húfu desiatok rýb, ktorými je štedro zarybnené. Začína tu náučný chodník, ktorého tabule ozrejmujú vznik stratovulkanického pohoria, pôvod jazera, a približujú prírodné krásy, čo sa tu dajú vidieť. Jeden z častých a plošne rozsiahlych zosuvov zahradil údolie potoka Okna a podmienil tak vznik tohto 14 hektárového, až 25 metrov hlbokého jazera.
Veľa ľudí okolo nie je, ale keďže sú prázdniny, bufet chaty na severnom brehu je otvorený. Kým logujem tunajšiu geocache, chalani už zobú hranolky, zapíjajúc kofolou. Márne kombinujeme nad mapou, ale vyzerá to tak, že na Vihorlat to už v rozumnom čase nezvládneme. Nevadí, vytlačíme ešte bicykle na zvážnicu k cyklošípke Pod Troma tablami, kde ich schováme a za cieľ dnešného výletu definitívne určíme Sninský kameň.

Tisícmetrová vulkanická vyhliadka

Na rázcestí nás ešte osvieži výdatný prameň a za trištvrte hodinky po modrej a po červenej pohodlne vystúpame až pod andezitové veže. Plošinové lávové vrcholy sú chránené od roku 1982, dnes ako prírodná pamiatka. Ide o dve andezitové bralá v nadmorskej výške 1005 m n. m., ktoré sa zachovali v procese zvetrávania lávových prúdov. Na južnej strane a vrchole brál rastú významné teplomilné spoločenstvá, napríklad endemická kostrava ovčia vihorlatská.

Na vrchol vyššieho a plošne menšieho východného brala vedú zo severnej strany kovové rebríky. Kruhovému výhľadu dominuje tajomný vrchol Vihorlatu, vzdialený asi 5 kilometrov a hladina Morského oka priamo pod nami. Rád by som sa sem ešte vydal niekedy v zime, či za jesenných inverzií, ďaleké výhľady na poľské a ukrajinské poloniny musia byť nevšedným zážitkom. V letnom opare je najlepším nápadom opaľovanie na rozpálených platniach, ktorému sa po pár minútach venuje 100% z prítomných turistov a turistiek. O atmosfére som sa už zmienil v úvode, ani sa nám nechce odtiaľto odísť.

Druhý, nižší a rozľahlejší vrchol je sčasti porastený čučoriedím a kríkmi. Západný koniec tvoria skalné plošiny na kolmých stenách, s osadeným jednoduchým krížom orientovaným smerom na Sninu. Tento vrchol dopĺňa kruhovú vyhliadku o severnú a západnú orientáciu. Aj tu sa zdržíme dlhé desiatky minút fotením a slnením.

Cykloturistické chuťovky

Čas pokročil, tak zbiehame späť pod Tri table, odomykáme bicykle, dopĺňame vodu a otáčame to späť severným oblúkom ponad údolie. Cyklistické značenie je skvelé, miestami si vychutnávame nový asfaltový koberec a práce na ceste naznačujú, že aj ďalšie rozbité časti zvážnice budú postupne nanovo potiahnuté. Naspäť cez Strihovské sedlo po križovatku Koľajka je to viac klesania ako stúpania, takže šviháme celkom rýchlo. Na križovatke sa počkáme a nasleduje úžasný kilometrový zjazd, rovný ako pravítko až k observatóriu Kolonica. Rýchlostné rekordy prekonávame bez ujmy.

Hvezdáreň

Laickú verejnosť možno prekvapí, že práve tento ucelený pozorovací komplex je od roku 2002 vybavený najväčším astronomickým ďalekohľadom na Slovensku s priemerom hlavného zrkadla 1 meter. Zapožičalo ho Odesské observatórium a finančné prostriedky na jeho prevoz a následnú montáž boli získané prostredníctvom neinvestičného fondu formou sponzorských darov a zbierok prevažne z vihorlatského regiónu. Preto dostal prístroj názov Vihorlatský národný teleskop. Jeho využitie v medzinárodných programoch je zamerané najmä na oblasť stelárnej astronómie. Pre návštevníkov môže byť zaujímavá najmä možnosť aktívnej asistencie na nočných odborných pozorovaniach, ktorú observatórium ponúka.

Bez defektu a záverečného pivka to nie je ono

Záverečnú etapu cez Ladomírov a Ruskú Volovú zvládame v svižnom tempe, no posledné tristometrové stúpanie na Holicu na mňa doľahne. Po deväťdesiatich kilometroch mám toho celkom aj dosť. Pri studničke s výrazne železitou vodou, ktorá je plná pijavíc, si dávam pauzu. Na striedačku sa nadájam, odháňam nálety komárov a vymieňam spľasnutý plášť predného kolesa. Matej s Jarom zmizli vpredu, hovorím si, že už sedia v Uliči na pivku. O to som viac prekvapený, keď ich po pár sto metroch nájdem v rozhovore čakať.

Spolu sa v hustnúcej tme spúšťame do Uliča. Skraja obce je pekný, vynovený penzión s príjemnou teraskou, kde bilancujeme dnešný výjazd a plánujeme ten zajtrajší. Medzi porciami halušiek a krígľami pivka nás čašníčka presviedča, aby sme sa o rok ubytovali u nich. Možno aj tak bude, tento odľahlý kút Slovenska na nás mimoriadne zapôsobil pokojnou „prázdninovou“ atmosférou, nádhernou prírodou a milými ľuďmi.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek