Cyklotúra

Cyklovýlet cez Vojenský obvod Záhorie

23. 07. 2009
Predĺžený víkend, kedy oslavujeme skončenie 2. svetovej vojny, sme trávili s manželom na našej chalúpke v Plaveckom Mikuláši. Je to výborná základňa na objavovanie krás Záhoria v ktoromkoľvek ročnom období, či už pešo alebo na bicykli. Tento raz sme sa rozhodli preskúmať časť kedysi neprístupnej „strelnice“, súčasti vojenského výcvikového priestoru medzi obcami Lakšárska Nová Ves a Plavecký Mikuláš.

Trasa

Plavecký Mikuláš – smer Lakšárska Nová Ves – odbočka do vojenského výcvikového priestoru – osada Záhorie – Hlboké – Borský Mikuláš – Lakšárska Nová Ves – Plavecký Mikuláš

Zaburinené koľaje

Štartujeme z námestia v Plaveckom Mikuláši, ktoré je zrevitalizované vďaka peniazom Európskej únie. Ďalej okolo kostola sv. Mikuláša na vŕšku na začiatku dediny, pochádzajúceho z roku 1718. Potom za dedinou okolo dvora poľnohospodárskeho podniku Agropartner Plavecké Podhradie a už odbočujeme doprava smerom na Lakšársku Novú Ves. Prechádzame cez priecestie lokálky zo Zohoru s konečnou tu pod Plaveckým Mikulášom. Žiaľ, dnes je ťažko rozpoznať končiace koľaje vo vysokej burine, lokálka nepremáva už niekoľko rokov, čo je zlá správa najmä pre cyklistov odkázaných na vlakové spojenie. Ďalej cez mostík nad potokom Myjavská Rudava, ktorý sa vlieva do rieky Myjava pri Senici.

Púšť hubárov

Kúsok ďalej vidíme zdvihnutú rampu a semafor, ktoré upozorňujú na vstup do vojenského výcvikového priestoru, ktorý tu vznikol v roku 1923. Cesta ním kolmo prechádzajúca do Lakšárskej Nove Vsi bola v minulosti v čase jeho využívania na výcvikové účely, veľmi často uzavretá a motoristi museli využívať obchádzku cez Malacky alebo Jablonicu. Preto ju z oboch strán chráni rampa a semafor. Táto oblasť Záhorskej nížiny je zaujímavá najmä piesčitou pôdou, je to jediná stredoeurópska piesočná púšť. Jej piesčité duny sú pokryté trávou a lišajníkmi a samozrejme borovicami. Vďaka ním sa v miestnom jazyku táto časť volá Bory alebo Búry. Zalesnenie má svoj počiatok v období Márie Terézie. Je to doslova hubársky raj. Obyvatelia okolitých dedín majú povolenie na ich zber, bez povolenia je tu zbierať huby zakázané.

Buzerplac

Po cca 3 km od rampy odbočujeme asfaltkou vpravo do kedysi neprístupných častí „strelnice“. Cesta je veľmi príjemná, ľudoprázdna, podľa mapy je to priamka dlhá cca 14 km. Okrem borovíc tu rastú aj listnaté stromy a táto zmes rôznych odtieňov zelenej farby je doslova pastvou pre oči. Menej krásne až skoro bizarne pôsobia pozostatky bývalej slávy cvičení spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy – najmä bunker maskovaný umelým kopčekom. Z novín a televíznych šotov sme sa dozvedali, ako generality uznanlivo chválili výkony svojich zverencov, ktorí sa tu hrali na vojnu proti prípadným imperialistickým votrelcom. Z bunkra pod metrovou vrstvou betónu spevnenej množstvom železa pozorovali úsilie tankistov, ktorí ukazovali svoju pripravenosť chrániť náš šťastný socialistický život. Ešte bizarnejšie pôsobí malý „buzerplac“ pred bunkrom a vedľa neho hrdzavý stožiar, ktorého hrdzavé lano na upevnenie vlajky sa vo vetre trepoce a naráža na stožiar, čo spôsobuje skoro až záhrobnú muziku. Z oboch strán bunkra sú veľké plochy tankodrómu, hrdzavé nábojnice a torzo tanku hovoria jasnou rečou.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

"Vojenský skanzen"

Po ďalších kilometroch nás prekvapí, keď máme pred sebou bránu do veľkého vojenského areálu, ktorý je nekompromisne obohnaný vážnym plotom a bránami s veľkými zámkami. Potešíme oko pohľadom na zdatnú srnu, ktorá sa za plotom pokojne pasie. Ako sa tam dostala, radšej nepátrame, aby nás nelákalo ju nasledovať. Z diaľky sa vynímajú najmä vysoké konštrukcie pre výcvik parašutistov. Hľadáme možnosť, ako tento areál obísť. Odbočíme doľava na panelovú cestu okolo strelnice s hrdzavými pozostatkami pancierových terčov s množstvom dier po úspešných zásahoch. Dostaneme sa k ďalšej bráne. Potom už len pocitovo doľava po nespevnenej ceste, následne dvakrát odbočujeme doprava a dostávame sa znova na asfaltku. Pohľad vpravo hovorí, že sme kúsok od osady Záhorie. Zopár domov na jedinej ulici dlhej možno 500 metrov končiacej budovou Výskumného ústavu vojenskej techniky pri ďalšej bráne už viackrát spomínaného vojenského areálu. Žijú tu zamestnanci tohto areálu. Škola tu nie je, autobus chodí iba v pracovné dni, krčma je zatvorená. Napodiv je tu športový areál aj s kúpaliskom. Lavičky sú však čerstvo natreté. Na viacerých balkónoch sú zvedavci, zjavne sem často nezavíta niekto cudzí. V tejto osade má človek dojem, ako by prekročil časovú slučku a vrátil sa späť do 60-tych, resp. 70-tych rokov minulého storočia. Zopár domov je prázdnych. Návrat do dneška zabezpečí domček, z ktorého sa ozýva hra na trúbku a na stene má upevnenú klimatizačnú jednotku. Naozaj sa to oplatí vidieť! Dopravné značky tu nie sú žiadne. Načo, veď sem vedie jediná cesta. Po nej sa vraciame späť. Stretávame dve dievčence, ktoré nám poradia, aby sme sa držali asfaltky a táto nás dovedie až k hlavnej ceste na Senicu po cca 5 km.

Fara v Hlbokom

Križujeme ju a po 2,5 km sa dostaneme do Hlbokého. Zo školy si ešte pamätáme, že na fare v Hlbokom bola v roku 1843 uzákonená spisovná slovenčina. Faru nájdeme, aj sochu Hurbana v parku pri kostole. V Krčme u strýca sa varí až o pol šiestej a tak obedujeme kofolu, horalku, čokoládu a slané tyčinky. Bočnou cestou sa po 3 km dostaneme do Senice. Tešíme sa, že ďalej už pôjdeme po značenej cyklotrase (po modrej značke) do Borského Mikuláša.

Cyklotrasy po slovensky

Sme tak ochotní urobiť len vďaka tomu, že nejde o hlavnú cestu. Nechápeme, ako je možné, že sa u nás značia ako cyklotrasy aj hlavné ťahy s veľmi úzkymi cestami a bez dostatočne širokých krajníc (napr. z Brezovej cez Rohožník až do Kuchyne). Ale to je už iná téme, ktorej sa teraz nebudem venovať.

Šajdíkovská kaviareň

V Senici cca po 1 km odbočujeme vľavo, značiek je málo, preto sa pýtame domácich. Ideme správne, treba sa len držať hlavnej cesty. Prechádzame okolo železničnej stanice, pokračujeme medzi poľami, na mnohých miestach sa orientujeme skôr pocitovo. Značky sú veľmi riedko. Ideme popri Rudave a dostávame sa na stavenisko cesty. Značky sa nám stratili úplne. Stretávame pani so psíkom, ktorá nás nasmeruje do Šajdíkových Humeniec. Tu v malej kaviarni vypijeme kofolu. Na dverách vidím, že kaviareň patrí Dane Šajdíkovej a mám chuť sa opýtať, či jej patria aj celé Šajdíkove Humence.

Obrázek

Snažíme sa nájsť žltú značku, ktorá by nás podľa mapy mala doviesť späť na trasu modrej a teda na správny smer do Borského Mikuláša. Značku sme našli, ale žiaľ iba jednu. Išli sme správnym smerom. Aspoň sme si to mysleli až do chvíle, keď sme vyťahovali bicykle z 15 cm vrstvy piesku. Nevadí, otočili sme sa a použili sme súbežnú cestu, kde sme naďabili na koničkárov. Potešili nás, že ideme správne, hoci značka nikde, zato piesku až-až. Poradili nám, aby sme išli rovno až po „obrázek“ a potom odbočili doprava. Keď sme sa ocitli opäť na asfaltke, sme pochopili, že pod pojmom „obrázek“ mysleli božiu muku. Po piesku sa bicyklovať ozaj nedá! Po cca 3 km sme v dedine a hneď krčma. Vyzeráme asi trošku out, keď sa pýtame, kde sme. Borský Mikuláš poteší a hneď sa objavia aj modré značky. Za dedinou volíme zelenú značku a po 6,5 km zvlneným terénom sme v Lakšárskej Novej Vsi. Na lavičke pauzujeme.

Opravená cesta

Posledných 12 km potrebujeme na prejazd späť do Plaveckého Mikuláša krížom cez vojenský výcvikový priestor. Obrovskú radosť máme z nového povrchu tejto dlhé roky mimoriadne zanedbanej cesty. Ešte pred týždňom samá jama. Nový novučičký asfalt, po ktorom bicykel tichučko šuští skoro sám. Len do kopčeka treba trošku šliapnuť do pedálov.

Rekapitulácia

V Plaveckom Mikuláši v krčme u Maryšky vypijeme pivko a už hop šup pod sprchu. Pri krbe rekapitulujeme a tešíme sa, že sme objavili novú časť nám tak milého Záhoria.

Záverečné poznámky

V dedinách, cez ktoré sme prechádzali, je dostatok krčiem, smädom neumriete, ale dobrú reštauráciu by ste hľadali márne. Dobre je mať niečo malé v zásobe v cyklistickej taštičke a hlavne plnú fľašu vody. Trasa je príjemne členitá, nazbierali sme 511 m prevýšenia na tachometri bicykla, hoci sme sa pohybovali v rozmedzí nadmorskej výšky 200 – 300 m n. m.


 
 
Najnovšie články autora
 
Recenzia Dolu Váhom a dolu Nitrou Pred 20 rokmi sme sa vydali na prvú putovnú cyklovačku dolu Dunajom z Passau do Bratislavy. Bez konkrétneho itineráru, iba popri rieke. … » celý článok 30/09/20 Daniela Mäkká Mapy a knihy
Recenzia Príbehy vrchov Dnes by som vám rada predstavila pomerne čerstvú publikáciu z vydavateľstva DAJAMA Príbehy vrchov, ktorej autorom je Marián Grebáč. Kto si v tejto chvíli spomenie na zaujímavé rozhlasové reportáže rovnakého autora z cyklu Genius loci - túry podľa literatúry, ten je na správnej stope. Príbehy vrchov, spomínaných v literárnych dielach slovenských prozaikov i básnikov, a života ľudí žijúcich v dolinách pod nimi, spojených s turistikou dneška. 12/12/18 Daniela Mäkká Mapy a knihy
Recenzia Od hradu k hradu – 2. diel Keď vytiahnem z knižnice akúkoľvek knižku o hradoch a zámkoch, malý Kubko je hneď pripravený na spoločné čítanie. A tak kúpa 2. dielu knižky Od hradu k hradu z edície po Slovensku od vydavateľstva Dajama nebola žiadna náhoda. V pravom hornom rohu má ikonku turistu aj cyklistu. Nápad spojiť pre hradomilov do jedného celku dva rôzne hrady, zrúcaniny či ruiny, je zaujímavý nielen návštevou stavieb voňajúcich históriou, no zároveň aj možnosťou absolvovať pešiu túru či zabrať do pedálov bicykla. 19/09/18 Daniela Mäkká Mapy a knihy
Najnovšie články na titulke
 
Cyklotúra Okolo Malej Fatry a Súľovských vrchov Tento rok som úspešne pridal do série okruhov “Okolo”, aj v poradí druhú trasu. Tentokrát to bola trasa, ktorá by sa dala nazvať … » celý článok 05/11/20 Michal Mikuláš Malá Fatra, Súľovské vrchy
Túra Podhorie Levočských vrchov v jeseni Na rodnom Východe sú len dve pohoria, kde som len minimálne pochodil. Jedným z nich sú Levočské vrchy a prvá, a zatiaľ posledná, návšteva bola pred štyrmi rokmi. Aj keď ďalšiu som si naplánoval po zvyčajných dvoch, až slnečné októbrové dní roku 2018 mi dopomohli k návšteve, síce len podhoria, ale zato veľmi pekného jesenného. 01/11/20 Henrich Tomáš Levočské vrchy
Správa Združenie horských útulní Škótsko (MBA) Horské chaty a útulne sa nachádzajú vo väčšine pohorí v Európe i mimo nej. Väčšinou musíte za ich použitie platiť, rezervovať si miesto vopred (napríklad Korzika) a v mnohých si môžete kúpiť aj jedlo a pitie. Vo Veľkej Británii je to veľmi odlišné. Tu existuje dlhá tradícia otvorených prístreškov (útulni) zvaných Bothies, ktoré sú k dispozícii všetkým bezplatne. Žiadna rezervácia, jednoducho príďte. Veľmi málo zariadenia, musíte mať so sebou všetko, čo si myslíte, že budete potrebovať. 30/10/20 Pavol Horváth Zaujímavosti

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Cyklovýlet cez Vojenský obvod Záhorie 15/03/11 09:51 37 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Záhorie - Borská nížina
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 260 m n. m.
    • min: 208 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 511 m
    • klesanie: 511 m
  • Vzdialenosť
    • 71 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 08.05.2009
  • Štart trasy
    • šírka: 48.50879 ° SŠ
      dĺžka: 17.30504 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.50879 ° SŠ
      dĺžka: 17.30504 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • bez
  • Voda
    • dostatok dedinských pohostinstiev po trase
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

1.23