Trasa

Plavecký Mikuláš – smer Lakšárska Nová Ves – odbočka do vojenského výcvikového priestoru – osada Záhorie – Hlboké – Borský Mikuláš – Lakšárska Nová Ves – Plavecký Mikuláš

Zaburinené koľaje

Štartujeme z námestia v Plaveckom Mikuláši, ktoré je zrevitalizované vďaka peniazom Európskej únie. Ďalej okolo kostola sv. Mikuláša na vŕšku na začiatku dediny, pochádzajúceho z roku 1718. Potom za dedinou okolo dvora poľnohospodárskeho podniku Agropartner Plavecké Podhradie a už odbočujeme doprava smerom na Lakšársku Novú Ves. Prechádzame cez priecestie lokálky zo Zohoru s konečnou tu pod Plaveckým Mikulášom. Žiaľ, dnes je ťažko rozpoznať končiace koľaje vo vysokej burine, lokálka nepremáva už niekoľko rokov, čo je zlá správa najmä pre cyklistov odkázaných na vlakové spojenie. Ďalej cez mostík nad potokom Myjavská Rudava, ktorý sa vlieva do rieky Myjava pri Senici.

Púšť hubárov

Kúsok ďalej vidíme zdvihnutú rampu a semafor, ktoré upozorňujú na vstup do vojenského výcvikového priestoru, ktorý tu vznikol v roku 1923. Cesta ním kolmo prechádzajúca do Lakšárskej Nove Vsi bola v minulosti v čase jeho využívania na výcvikové účely, veľmi často uzavretá a motoristi museli využívať obchádzku cez Malacky alebo Jablonicu. Preto ju z oboch strán chráni rampa a semafor. Táto oblasť Záhorskej nížiny je zaujímavá najmä piesčitou pôdou, je to jediná stredoeurópska piesočná púšť. Jej piesčité duny sú pokryté trávou a lišajníkmi a samozrejme borovicami. Vďaka ním sa v miestnom jazyku táto časť volá Bory alebo Búry. Zalesnenie má svoj počiatok v období Márie Terézie. Je to doslova hubársky raj. Obyvatelia okolitých dedín majú povolenie na ich zber, bez povolenia je tu zbierať huby zakázané.

Buzerplac

Po cca 3 km od rampy odbočujeme asfaltkou vpravo do kedysi neprístupných častí „strelnice“. Cesta je veľmi príjemná, ľudoprázdna, podľa mapy je to priamka dlhá cca 14 km. Okrem borovíc tu rastú aj listnaté stromy a táto zmes rôznych odtieňov zelenej farby je doslova pastvou pre oči. Menej krásne až skoro bizarne pôsobia pozostatky bývalej slávy cvičení spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy – najmä bunker maskovaný umelým kopčekom. Z novín a televíznych šotov sme sa dozvedali, ako generality uznanlivo chválili výkony svojich zverencov, ktorí sa tu hrali na vojnu proti prípadným imperialistickým votrelcom. Z bunkra pod metrovou vrstvou betónu spevnenej množstvom železa pozorovali úsilie tankistov, ktorí ukazovali svoju pripravenosť chrániť náš šťastný socialistický život. Ešte bizarnejšie pôsobí malý „buzerplac“ pred bunkrom a vedľa neho hrdzavý stožiar, ktorého hrdzavé lano na upevnenie vlajky sa vo vetre trepoce a naráža na stožiar, čo spôsobuje skoro až záhrobnú muziku. Z oboch strán bunkra sú veľké plochy tankodrómu, hrdzavé nábojnice a torzo tanku hovoria jasnou rečou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

"Vojenský skanzen"

Po ďalších kilometroch nás prekvapí, keď máme pred sebou bránu do veľkého vojenského areálu, ktorý je nekompromisne obohnaný vážnym plotom a bránami s veľkými zámkami. Potešíme oko pohľadom na zdatnú srnu, ktorá sa za plotom pokojne pasie. Ako sa tam dostala, radšej nepátrame, aby nás nelákalo ju nasledovať. Z diaľky sa vynímajú najmä vysoké konštrukcie pre výcvik parašutistov. Hľadáme možnosť, ako tento areál obísť. Odbočíme doľava na panelovú cestu okolo strelnice s hrdzavými pozostatkami pancierových terčov s množstvom dier po úspešných zásahoch. Dostaneme sa k ďalšej bráne. Potom už len pocitovo doľava po nespevnenej ceste, následne dvakrát odbočujeme doprava a dostávame sa znova na asfaltku. Pohľad vpravo hovorí, že sme kúsok od osady Záhorie. Zopár domov na jedinej ulici dlhej možno 500 metrov končiacej budovou Výskumného ústavu vojenskej techniky pri ďalšej bráne už viackrát spomínaného vojenského areálu. Žijú tu zamestnanci tohto areálu. Škola tu nie je, autobus chodí iba v pracovné dni, krčma je zatvorená. Napodiv je tu športový areál aj s kúpaliskom. Lavičky sú však čerstvo natreté. Na viacerých balkónoch sú zvedavci, zjavne sem často nezavíta niekto cudzí. V tejto osade má človek dojem, ako by prekročil časovú slučku a vrátil sa späť do 60-tych, resp. 70-tych rokov minulého storočia. Zopár domov je prázdnych. Návrat do dneška zabezpečí domček, z ktorého sa ozýva hra na trúbku a na stene má upevnenú klimatizačnú jednotku. Naozaj sa to oplatí vidieť! Dopravné značky tu nie sú žiadne. Načo, veď sem vedie jediná cesta. Po nej sa vraciame späť. Stretávame dve dievčence, ktoré nám poradia, aby sme sa držali asfaltky a táto nás dovedie až k hlavnej ceste na Senicu po cca 5 km.

Fara v Hlbokom

Križujeme ju a po 2,5 km sa dostaneme do Hlbokého. Zo školy si ešte pamätáme, že na fare v Hlbokom bola v roku 1843 uzákonená spisovná slovenčina. Faru nájdeme, aj sochu Hurbana v parku pri kostole. V Krčme u strýca sa varí až o pol šiestej a tak obedujeme kofolu, horalku, čokoládu a slané tyčinky. Bočnou cestou sa po 3 km dostaneme do Senice. Tešíme sa, že ďalej už pôjdeme po značenej cyklotrase (po modrej značke) do Borského Mikuláša.

Cyklotrasy po slovensky

Sme tak ochotní urobiť len vďaka tomu, že nejde o hlavnú cestu. Nechápeme, ako je možné, že sa u nás značia ako cyklotrasy aj hlavné ťahy s veľmi úzkymi cestami a bez dostatočne širokých krajníc (napr. z Brezovej cez Rohožník až do Kuchyne). Ale to je už iná téme, ktorej sa teraz nebudem venovať.

Šajdíkovská kaviareň

V Senici cca po 1 km odbočujeme vľavo, značiek je málo, preto sa pýtame domácich. Ideme správne, treba sa len držať hlavnej cesty. Prechádzame okolo železničnej stanice, pokračujeme medzi poľami, na mnohých miestach sa orientujeme skôr pocitovo. Značky sú veľmi riedko. Ideme popri Rudave a dostávame sa na stavenisko cesty. Značky sa nám stratili úplne. Stretávame pani so psíkom, ktorá nás nasmeruje do Šajdíkových Humeniec. Tu v malej kaviarni vypijeme kofolu. Na dverách vidím, že kaviareň patrí Dane Šajdíkovej a mám chuť sa opýtať, či jej patria aj celé Šajdíkove Humence.

Obrázek

Snažíme sa nájsť žltú značku, ktorá by nás podľa mapy mala doviesť späť na trasu modrej a teda na správny smer do Borského Mikuláša. Značku sme našli, ale žiaľ iba jednu. Išli sme správnym smerom. Aspoň sme si to mysleli až do chvíle, keď sme vyťahovali bicykle z 15 cm vrstvy piesku. Nevadí, otočili sme sa a použili sme súbežnú cestu, kde sme naďabili na koničkárov. Potešili nás, že ideme správne, hoci značka nikde, zato piesku až-až. Poradili nám, aby sme išli rovno až po „obrázek“ a potom odbočili doprava. Keď sme sa ocitli opäť na asfaltke, sme pochopili, že pod pojmom „obrázek“ mysleli božiu muku. Po piesku sa bicyklovať ozaj nedá! Po cca 3 km sme v dedine a hneď krčma. Vyzeráme asi trošku out, keď sa pýtame, kde sme. Borský Mikuláš poteší a hneď sa objavia aj modré značky. Za dedinou volíme zelenú značku a po 6,5 km zvlneným terénom sme v Lakšárskej Novej Vsi. Na lavičke pauzujeme.

Opravená cesta

Posledných 12 km potrebujeme na prejazd späť do Plaveckého Mikuláša krížom cez vojenský výcvikový priestor. Obrovskú radosť máme z nového povrchu tejto dlhé roky mimoriadne zanedbanej cesty. Ešte pred týždňom samá jama. Nový novučičký asfalt, po ktorom bicykel tichučko šuští skoro sám. Len do kopčeka treba trošku šliapnuť do pedálov.

Rekapitulácia

V Plaveckom Mikuláši v krčme u Maryšky vypijeme pivko a už hop šup pod sprchu. Pri krbe rekapitulujeme a tešíme sa, že sme objavili novú časť nám tak milého Záhoria.

Záverečné poznámky

V dedinách, cez ktoré sme prechádzali, je dostatok krčiem, smädom neumriete, ale dobrú reštauráciu by ste hľadali márne. Dobre je mať niečo malé v zásobe v cyklistickej taštičke a hlavne plnú fľašu vody. Trasa je príjemne členitá, nazbierali sme 511 m prevýšenia na tachometri bicykla, hoci sme sa pohybovali v rozmedzí nadmorskej výšky 200 – 300 m n. m.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek