Trasa

Ulič – Ruský Potok – sedlo Príslopec – Runina – sedlo Zálomy – Ruské – Veľká Poľana – okolo vodárenskej nádrže Starina – sedlo Karcaba – Príslop – Kolbasov – Ulič

Protiklady Ruského Potoka

Po zaberačke z predošlého dňa si doprajeme ranný spánok a vyrážame neskôr. Prvých pár kilometrov po odbočku do Ruského Potoka je akurát na rozohriatie stuhnutého svalstva. Svižne pokračujeme pustou asfaltkou hore dolinou, ktorá mierne, no vytrvalo stúpa. V dedine tiež nikoho nevidno, no náš prvý cieľ – drevený kostolík – nachádzame rýchlo.

Jedna zo štyroch cerkví východného obradu na území národného parku bola postavená v polovici 18. storočia. Celodrevený kostolík je výmerou neveľký, krytý mohutnou dvojúrovňovou šindľovou strechou a aj zvonku pôsobí sympaticky a útulne. Dovnútra sa ale nedostaneme, prípadného sprievodcu tu niet. Trochu nepatrične vyznievajú hromozvody a hasiaci prístroj na priedomku, ale chápeme – zabezpečenie pamiatky je nad akúkoľvek estetiku. Bizarnejšie pôsobí pohľad na opačnú stranu rovnakého pozemku, toto si snáď domáci mohli odpustiť (foto č.4). Zmôžem sa len na smutné konštatovanie úpadku sakrálnej architektúry za ostatné štvrťtisícročie.

Bukovecká blamáž

Logickým pokračovaním našej trasy by bolo nadviazanie na modrú turistickú značku. Tá má zároveň prívlastok cyklo- (pozor, terénne exponovaná) a spája drevené cerkvi na osi Uličské Krivé – Ruský Potok – Topoľa. Dnešný scenár má ale pod palcom objaviteľ Jaro a ja s Maťom nie sme proti. Hore dolinou a lúčnatou stráňou smerujeme do sedla Príslopec. Ten by mal byť východiskom pre odbočku na vrchol Bukovca (929 m n.m), kde Jaro zahliadol stáť telekomunikačnú vežu. Aj výhľadová ružica zakreslená v mape sľubuje Poloniny na dlani.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Poludňajšie slnko pripeká, tlačím bicykel hore lúkou, neskôr blatom zvážnice a sypem nadávky. Počuteľne na mňa doľahla kríza štvrtého dňa expedície – para došla, nevládzem. Po porade schovávame stroje do krovia nad sedlom a na kótu Stolová sa vydávame po vlastných. Lesná cesta sa plynule mení na chodník, ten prechádza do srnčej prte, aby sa napokon aj tá utopila v ostružinách pod vrcholom. Sledujeme hrebienok a tu ma prekvapí postavená hrdzavá nábojnica, na nej prilba. Rozliadnem sa okolo, celým hrebienkom sa ťahá zreteľný zákop ako pamiatka po jednom z mnohých frontov druhej svetovej vojny. Takéto zachovalé stopy minulosti sa nájdu u nás málokde.

O vrchole Bukovca škoda reči – celý porastený lesom, presnoríme hodný kus, aj poniže a už asi ani sám Jaro neverí, že tu nejakú vežu zdola videl. Záplatou na doškriabané nohy sú nám velikánske černice, sladké ako med a čiastočne aj výhľad na Runinu zo zarastenej zvážnice, ktorú znovu nachádzame cestou naspäť k bicyklom.

Líškam dobrú noc

Práve Runina je cieľom následného zjazdu z Príslopca. Pred obcou prefrčíme okolo pekného prístrešku s ohniskom, kde by sa dalo fajn prenocovať, ak by bolo treba. Kto by prišiel dať dobrú noc, nemám pochýb. Asi ani neviem o odľahlejšej osade, ako je táto, na samom konci Slovenska.

V obci ohrdneme výdatným upraveným prameňom, zláka nás totiž rázcestie s názvom Tri studničky, len polhodinu po zelenej smerom hore do sedla pod Ďurkovcom. Rozhodujeme sa dobre, čaká nás tam hneď trojica krásne upravených prameňov aj s pôvabnou príhodou v latinke aj azbuke, ako boli tieto studničky objavené. Nech všetko nevytáram, nechám ju pre vás ako ďalšiu z motivácií zablúdiť do týchto končín. Vodička nám prišla veľmi vhod aj na spamätanie sa – z lúk nad Runinou naše pohľady jasne rozoznali onú márne hľadanú vežu na hrebeni Bukovca. Museli sme sa otočiť tesne pred ňou, no škoda.

Do krajiny bez ľudí

Pri Troch studničkách voľne nadväzujeme na asfaltku, čo sa sprvu mierne kľukatí vrstevnicou. Neskôr klesne, aby ďalej spolu s modrou značkou prudko vystúpala do sedla Zálomy. Zaliaty slaným potom tu krátko kývnem na pozdrav skupinke peších trampov, čo sa znenazdajky vynorili v zákrute. Odpoveď v češtine neprekvapí – obdivuhodne túlavý to národ.

Je už päť hodín a pohľad do mapy ma trošku desí, neprehupli sme sa ešte ani cez polovičku okruhu. Následný zjazd do Ruského a po krátkej prestávke pri táborisku cez niekdajšiu Veľkú Poľanu až k umelej vodnej nádrži Starina je expresný, až namydlený. Celá vysídlená dolina hornej Cirochy na mňa spolu s informáciami o reštitúciách zubrov do voľnej prírody pôsobí mysticky. Po tom, ako tu v 80-tych rokoch vybudovali vodnú zásobáreň pre Prešov a Košice, zostali všetky napájajúce doliny bez ľudí. Ruské, Veľká Poľana, Smolník, Ostorožnica, Zvala, Dara a Starina – 7 dedín, po ktorých zostali len cintoríny a žijúcich vidiečanov pohltili sninské paneláky. Tvár krajiny sa odvtedy navracia do 15. storočia, veku pred valašskou kolonizáciou.

Pri Veľkej Poľane ešte uvažujeme o možnosti výšľapu na kopec Hodošík (825 m n.m.) so zjazdom späť k riečke Uličke do Topole. Láka nás tam ďalšia historická rarita – najvyššie položený masový cintorín vojakov padlých v 1.svetovej vojne. Rýchlo však zhodnotíme, že na ďalšiu „horskú prémiu“ už nemáme ani času, ani síl, a šviháme k nádrži.

Oko mora medzi kopcami

Po krátkom fotení Cirošskej zátoky sa húpeme hore-dolu asfaltkou povedľa západného brehu priehrady. Na konci počkám na chalanov a suverénne bočím smerom k priehradnému múru. Neviem, prečo som ho považoval za prejazdný, asi zo zvyku. Z omylu ma vehentne vyvádza svorka brešúcich šeliem a o sekundu neskôr aj tunajší pán priehrady. Neochotne sa spúšťame pod múr – zachádzka to nie je veľká, ale znamená stratu ďalšej takmer stovky výškových metrov, ktorých pot cítim už pri zjazde.

Náplasťou je nám návšteva maličkého, no milého symbolického pietneho miesta pri zastávke na rázcestí. Za finančnej pomoci Európskej únie tu bola nedávno vybudovaná vkusná spomienka na dejateľov z rôznych oblastí spoločenského života, ktorí v minulosti niečím prispeli k rozvoju regiónu. Ďalšiu prestávku si doprajeme v peknom altánku nad cestou na úrovni priehradného múra. Slnko sa kloní k západu a pohľad na pokojnú lesklú hladinu Stariny je kúzelný.

Pre tých, ktorým zostal čas a chuť, odporúčam odbočku z cesty povyše na vyhliadkový grúň Gazdoráň, ktorého svahy prudko padajú do priehrady. Zátokami Darskou a Brezoveckou je krásne vykrojený do polostrova. Pre nás však zostáva ďalšou métou, odloženou na neurčito. Zaliati oranžovým slnkom sa šplháme serpentínami cez sedlo Karcaba a v padajúcom šere šmýkame dlhým zjazdom cez Príslop a Kolbasov nazad do Uliča.

Kostolík s cintorínom v zaniknuvšej osade Dara dnes našťastie odkladáme len na dobu určitú – na zajtra. Bohužiaľ, tieto prázdniny nás čaká už len cyklonávrat rovnakou hradskou popri Starine cez Stakčín do Sniny na vlak. Sedlom Karcaba si tak v plných batohoch neodvážame len spotené tričká, ale aj množstvo zážitkov z doteraz nespoznaného kraja a odhodlanie vracať sa. Je veru za čím.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek