Trasa

Bratislava, Kamenné námestie - Starý most - Viedenská cesta - hraničný priechod Berg - hraničné pásmo - Kittsee - Rusovce - Petržalka - Prístavný most - Bratislava, centrum

Štartujeme z Kamenného námestia v Bratislave, pokračujeme cez Starý most do Petržalky, za mostom ihneď odbočíme vpravo, Viedenskou cestou okolo divadla Aréna a popod Nový most smerom k hraničnému priechodu do Rakúska - Berg. Ešte pred v súčasnosti už opustenými budovami hraničného prechodu na ľavej strane odbočíme vľavo jedinou možnou odbočkou - nespevneným chodníkom doľava. Netreba mať obavy, po pár metroch sa mení na asfaltovú cestu. Je to vlastne cesta, ktorá v minulosti slúžila výhradne hraničiarom. Pohybujeme sa v hraničnom pásme. Naozaj sa tešíme, že nestretávame žiadnych uniformovaných príslušníkov vrátane brechajúcich pomocníkov.
Po možno 5 km vidíme po ľavej strane nenápadnú upútavku, malú tabuľku na drevenom kolíku, ktorou sa radi necháme upútať a odbočujeme nespevnenou poľnou cestičkou k vojenskému cintorínu.

Je to “internacionálny“ cintorín, kde sú pochovaní vojaci, ktorí zomreli v posádkovej nemocnici v Bratislave počas I. svetovej vojny. Z 331 pochovaných je väčšina Čechoslovákov - presne 122, ďalej príslušníci maďarskej, juhoslovanskej, rumunskej, rakúskej, ruskej, talianskej, poľskej a nemeckej národnosti. Celý cintorín je krásne upravený, biele kríže s menami na úhľadne pokosenom zelenom trávniku v tieni vysokých starých stromov. V jednom rohu je masový hrob. V centre stojí veľký kríž a pod ním niekoľko sviec. Vznikol v roku 1916 a pochovávanie sa tu ukončilo v roku 1922. V čase „ostnatých drôtov“ to bolo zabudnuté miesto, a tak aj vyzeralo. Stromy a kríky vyrastali priamo z hrobových miest. Po niekoľkoročnej revitalizácii bol cintorín slávnostne sprístupnený 1. 11. 2008, kedy tu položil veniec primátor Bratislavy. V areáli je aj niekoľko lavičiek, najmä okolo opravenej studne. Je možné si tu chvíľku v tieni oddýchnuť.

Na stĺpe pri vchode je nenápadné oznámenie o expozícii „Sloboda za cenu života“ v neďalekom bunkri. Tento nájdete ani nie po 100 metroch od cintorína ukrytý medzi stromami a kríkmi. Je to jeden z bunkrov, ktoré boli postavené pred II. svetovou vojnou – presne bunker H8 Hřbitov v línii Petržalského opevnenia. Prehliadka je bezplatná. Šikovný mládenec nám pri vstupe dal do ruky zapálenú fakľu, nakoľko vstupujeme do podzemia. Je možné si prezrieť dvojposchodový bunker a tiež množstvo fotografií viažucich sa k týmto miestam a k historickým udalostiam z I. a II. svetovej vojny, deportácii Židov a z rekonštrukcie spomínaného cintorína. S horiacou fakľou v ruke je to nevšedný zážitok.
Bunker je otvorený zatiaľ do 31. augusta denne od 16. – 20. hodiny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po „kultúrnej vložke“ sa vraciame na asfaltku a pokračujeme ďalej. Po ľavej ruke míňame niekoľko tabúľ s označením Hraničné pásmo. Za tabuľami na viacerých miestach vedie súbežná cesta už na rakúskom území. Až teraz si uvedomujeme, že vlastne ani nevieme, kde presne je slovenské a kde rakúske územie. Stretneme niekoľko cyklistov a keby sme sa nepozdravili, tak ani nevieme, či sú to Slováci alebo Rakúšania. Je to príjemný pocit – ľudia bez hraníc.
Prichádzame na cestu, kde máme možnosť odbočiť doľava a dostať sa na Kopčiansku ulicu v Petržalke. My volíme pravú stranu a ideme do Kittsee.

Pred vstupom do obce po pravej ruke nájdeme tabuľu aj v slovenčine, ktorá nás víta v tejto „marhuľovej obci“. Presvedčíme sa o tom v centre, kde je drevený stánok a v ňom malé marhuľové kráľovstvo – čerstvo obraté marhule, domáci marhuľový džem, marhuľovica, či likér, marhuľový olej. Všetko domáce výrobky. Zaujímavé zhodnotenie vlastnej úrody. Je sobotné popoludnie, dedina je ospalo ľudoprázdna. Upravené predzáhradky, čisté ulice, malý upravený parčík pri božej muke hovoria o tom, že si tu ľudia vážia svoje okolie. Niekoľko metrov pred železničnou stanicou si oddýchneme v záhradnej kaviarni, kde nás bez problémov obslúžia po slovensky.

Prechádzame cez bývalý hraničný prechod Kittsee, ďalej hraničným pásmom a nadjazdom, ktorý by nás priviedol do Jaroviec. My ale máme chuť pokračovať v objavovaní neznačených cyklochodníkov. Preto tesne na konci ústia nadjazdu odbočíme prudko vľavo a dostávame sa peknou asfaltkou znova do polí. Po ľavej aj pravej ruke máme polia s kukuricou a obilím. Nechýbajú ani usmiate slnečnice. Obchádzame obec Jarovce veľkým oblúkom a následne vchádzame do Rusoviec.
Je tu množstvo reštauračných zariadení a tiež dobrá zmrzlina ako odmena pre malých cyklistov. Obec leží na ceste k hraničnému prechodu s Maďarskom a tiež blízko dunajskej hrádze. Znova sa chceme vyhnúť frekventovanej ceste a preto na konci obce odbočíme doprava medzi domy a prichádzame k Rusoveckému jazeru, ktoré máme po ľavej ruke. Zvečerieva sa, preto je tu už iba niekoľko rybárov, ktorí odolávajú komárom a striehnu na svoje návnady na udiciach. Následne vychádzame na známu petržalskú hrádzu. Tu ideme už po cyklochodníku, ktorý je vo viacerých úsekoch oddelený od trasy pre korčuliarov. Míňame niekoľko známych bufetov, vládne tu už večerný pokoj.

Prechádzame Petržalkou až po Prístavný most. Vyberáme si ľavú nájazdovú rampu a ľavú stranu mosta, je tu lepší povrch. Po zjazde pokračujeme vľavo a po chvíli sa dostávame na úplne nový krátky úsek cyklochodníka. My cyklisti ho vnímame ako ukážku toho, ako by sme si predstavovali cyklochodníky v rámci celého mesta. Samozrejme sen sa rýchlo končí a my sme už po bežnej ceste okolo Presscentra a novej budovy Národného divadla opäť v centre.

Záver

Trasa nie je vôbec náročná, nemá žiadne prevýšenie, ľahko ju absolvujú aj rodiny s deťmi. Podeliť som sa o ňu chcela najmä kvôli možnosti prejsť miesta, ktoré boli v minulosti neprístupné. A tiež kvôli zaujímavému cieľu: vojenskému cintorínu a bunkru.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek