Trasa

Sedlo Červená studňa – Hadová – Rumplovská – Strnisko - rázcestie Kešnerovská - pod Kerlingom – chata Kostolná - Hodruša-Hámre – pod Kojatínom – Kopanice – tajch Móderštôlňa - sedlo Pleso – sedlo Červená studňa

Aj keď je možné na Veľký hodrušský okruh nastúpiť na viacerých miestach, ako Banskoštiavničan som si vybral sedlo Červená studňa. Tu som sa napojil na červenú cykloznačku, ktorá ma dnes bude verne sprevádzať celý deň. Áno, veľký okruh okolo Hodruše je vďaka značkárom z klubu MTBiker Hodruša-Hámre vyznačený ako MTB trasa a tak odpadáva problém s orientáciou.

Prvých osemsto metrov vedie síce po asfalte (jeden z troch asfaltových úsekov na trase), ale v sedle Studený potok trasa odbočuje doprava, na turisticky populárny hrebeň ku Kerlingu. Popri červenej cykloznačke ma v tomto úseku bude sprevádzať aj modrá turistická značka. Kvalitná hlinito-štrková cesta ma vedie cez lesy aj rozľahlé lúky, miestami sa odkrývajú prvé pekné výhľady, ktoré poskytujú dôvod na zastavenie. Cesta stúpa, klesá, občas sa zadýcham, potom si to pustím dole kopcom, paráda. Po dvoch pekných kilometroch prídem k osade Hadová a napriek obavám na mňa neútočia psi. V osade sú ľudia, predpokladám, že chalupári. Pri pohľade na druhú stranu, na juh, je vidieť nielen Sitno, ale aj novú zjazdovku nad Hodrušou, ktorú budem ku konci cyklotúry križovať. Ale to je ešte ďaleko...

Cesta je aj naďalej pekná a pre bikera kvalitná, výšľapy aj zjazdy, štrk vtlačený do hliny, výhľady, malebné zákutia. Dlhším pekným zjazdom prídem do osady Rumplovská. Tá je prázdna, pustne, len pamätník pri nej pripomína pár miestnych ľudí, ktorí tu boli zavraždení nacistami. Je tu kľud a ticho.
Cesta pokračuje ďalej na západ, na Strnisko, kde sa jej charakter sa už trochu mení – k hline a štrku sa pridajú kamenisté úseky a už je tu aj zopár ostrejších stúpaní, kde musím radiť na najľahší prevod a zopár klesaní, ktoré schádzam opatrne a pomaly. Ale stále je to bikerská lahôdka, vedúca malebným krajom. Oplatí sa spraviť si pár zastávok a vychutnať si okolie a výhľady.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pri križovatke značených turistických trás na Kešnerovskej, kde odbočuje na sever zelená značka do Vyhní, sa začína prvé vážnejšie stúpanie, stále však v pohode. V jednom úseku je však cesta veľmi strmá a veľmi rozbitá a tak musím bicykel potlačiť pár desiatok metrov. Odmenou je miernejšie stúpanie, kde už opäť sedím na bicykli a o pár stovák metrov jedno z najmalebnejších miest na dnešnej trase, lúka pod Kerlingom. Velikánska lúka s kaplnkou priam vyzýva na odpočinok, ľahnutie si do trávy, relax. Za kaplnkou sú dve miesta na piknik a opekanie, jedno dokonca kryté prístreškom. Nad tým všetkým sa týči nenápadný, ale významný Kerling alebo Banský vrch. Z Červenej studne som prešiel dačo vyše siedmich nenáročných kilometrov a zatiaľ túra spĺňa moje očakávania pekného zážitku. Celý doterajší úsek, len v opačnom smere, podrobnejšie opisuje článok V otcových stopách....

Hneď pri kaplnke je trochu nejasné značenie, cesta sa delí na štyri a na lúke niet kde umiestniť značku. Trasa pokračuje „takmer rovno“, ako jediná nestráca výšku, ide po vrstevnici do prieseku v kríkoch. Po pár desiatkach metrov je tu už aj červená cykloznačka, takže viem, že idem dobre. Začína sa bikerské eldorádo (aj keď v opačnom smere sú to bikerské galeje), päťkilometrový zjazd do Hodruše. Najprv idem stále spolu s modrou lesom a lúkami po klesajúcom hrebienku, cesta sa občas mení na cestičku, niekedy je zjazd strmší, inokedy miernejší, technické kamenisté pasáže, kde treba ísť krokom, strieda kvalitný povrch, kde sa to dá trochu pustiť. Trasa ma zrazu dovedie pod Trejbolc na väčšiu lúku, kde sa červená cykloznačka odpája od modrej turistickej značky, ktorá pokračuje do Vyhní vpravo horným cípom lúky. Cyklotrasa ide naopak vľavo dole lúkou do dolného cípu, potom krátko cez les k chate Kostolná a odtiaľ dlhým zjazdom po širokej lesnej ceste do doliny, k Hodruši.

Ale pozor! Cesta je kvalitná, prehľadná a vyzýva k rýchlemu zjazdu. Lenže v druhej polovici sú krížom cez ňu tri skutočne široké, hlboké a pritom nenápadné rygole, prvý z nich som zbadal skutočne na poslednú chvíľu a iba milimetre rozhodovali o tom, že som si „nehodil tigríka“ cez riadidlá. Vďaka vysokej rýchosti ide naozaj o nebezpečný úsek a preto je treba krotiť vášne! Pomalšie sa oplatí ísť aj preto, že v týchto miestach, v dolných serpentínkach cesty, sa trasa takmer dotýka prírodnej rezervácie Kašivárová. Ide o hlboký dubový les, až prales a aj keď nás trasa nezavedie priamo do rezervácie (tá nie je voľne prístupná), oplatí sa vychutnať si hlboký les, ktorým trasa vedie.

Cestou ma sprevádzala žltá značka, ktorá sa na konci lesa odpojí a pokračuje do Lukavice. Ja šliapem po príjemnej lúčnej ceste okolo niekoľkých domov, s výhľadom na majestátny masív Kojatína na druhej strane Hodrušskej doliny. Viem, že už o pár minút budem stúpať hore jeho úbočím, tak zastavím a snažím sa pohľadom nájsť trasu, aby som vedel, čo ma čaká. Nedarí sa a tak pokračujem dole do doliny, k osade Repisko. Tu sa začína ďalší technický úsek – zjazd síce širokou, ale veľmi strmou kamenistou cestou (áno, to je ten úsek, o ktorom píšem v úvode). Opäť telo za sedadlo a s prstami na brzdách si vychutnávam technické pasáže. Treba tu byť opatrný, strmá cesta bude iste majiteľov celoodpružených bikov provokovať k rýchlej jazde, ale iba preto, aby prileteli do takých rozbitých pasáži, kde im nepomôže žiadny tlmič, iba anjel strážny. Ja zostupujem síce pomaly, ale iste.

Po chvíli a pár ostrých zatáčkach sa cesta mení na asfaltovú, objavia sa prvé domy Hodruše-Hámrov a po celkových viac ako 12 kilometroch som na hlavnej ceste Banská Štiavnica – Žarnovica. Nejdem po nej dlho, pred krčmou a obchodom značka odbočuje doľava, popri panelákoch a zelovoci k centru obce (ak má vôbec taká dlhá dedina, ako je Hodruša-Hámre, nejaké centrum). Potom zatočím doprava a pokračujem popri krčme U čerta, obecnom úrade a pošte, miniem štadión a pred cintorínom odbočím doprava na ulicu, ktorá ma dovedie naspäť na hlavnú cestu. Nasleduje oddychový úsek po asfaltke, po kilometri je koniec obce a o zhruba ďalších 750 metrov je odbočka doľava, cez závoru na mostík cez potok. Červená cykloznačka tu pokračuje na peknú podhorskú lúku.

Tak, potiaľto to bola brnkačka. Za všetko hovorí rozdiel prevýšenia: sedlo Červená studňa je v 700 m n. m. a teraz sa nachádzam v 245 m n. m. Doteraz to boli milé zjazdíky, občas nejaké kratulinké stúpanie, pohoda, klídek, tabáček. Lenže geografia nepustí a ak sa chcem dostať naspäť do dnešného východiska, musím vystúpať naspäť do tých 700 metrov. K tomu sa ozývajú hromy a obloha je najtmavšia práve tam, kam smerujem – nad Banskou Štiavnicou. Chvíľu premýšľam, ako to v tom Star Treku robili, že sa odhmotnili a potom zhmotnili niekde inde, ale keďže neprichádzam na riešenie, musím sa vydať na ďalšiu cestu. A je to naozaj cesta, lesná cesta, ktorá ma vedie najbližších vyše desať kilometrov.

Cesta stúpa a stúpa lesom, cez rúbane, občas je pekný výhľad na Hodrušu-Hámre, ale mne sa podarí vkĺznuť do klasického cyklistického tranzu – nájsť si ten správny rytmus a prehodiť mozog na iné témy. Do riešenia pracovných problémov som dokonca zahĺbený až tak, že ma tie dva či tri klesajúce úseky, poskytujúce príjemný odpočinok, vyrušia a rozhádžu mi môj rytmus. Cesta je vcelku dobrá, občas mláky, občas ťažba dreva, niekde pŕhľava, inde čistý štrk, a ja šliapem, šliapem a šliapem. Iba náhodou som si všimol križovatku s modrou cykloznačkou, vedúcou z hrebeňa Kojatína do Hodruše. Kde–tu cestu križuje pekný singletrack, inde ide cez malebné zákutia hlbokého lesa, ani si nevšimnem, že sa zotmelo. A zrazu to príde – jedna kvapka, druha, päťdesiata a ihneď je tu prietrž mračien. Som pripravený zmoknúť, veď aj to je údel cykloturistov, ale osud mi túto radosť nedopraje. Na celom úseku z Hodruše na Kopanice je iba jedno miesto, kde sa dá ukryť, jednoduchý prístrešok na seno na lúke pri Návorišti. A ja k nemu prichádzam v prvých sekundách prietrže mračien!

Povestné šťastie je iste unavené, keď na mňa sadlo a tak využívam nútenu prestávku na obed a na pozorovanie prírody v daždi. Prehánka však trvá iba pár minút a chcem či nechcem, musím pokračovať. Cesta sa miestami mení na malý potôčik a keďže je miestami zarastená a blatistá, tak som za chvíľu mokrý a špinavý, ako keby som zmokol. Nevadí, aspoň mi nie je teplo. A stále šilapem, šliapem a šliapem... Zrazu, ani neviem ako, som na hrebeni! Od začiatku tohto stúpania som prešiel dokopca takmer desať kilometrov a naivne si myslím, že do Kopaníc to už bude ľahké. Nie je to však pravda. Lesná cesta sa síce mení na lúčnu, objavia sa opäť krásne výhľady na obe strany, ale cesta po hrebeni stále prevažne stúpa, iba posledných pár stovák metrov do Kopaníc je naozaj dole kopcom. Hlavnú cestu som pri Hodruši opustil asi pred hodinou a pol a ak do toho započítam aj čakanie na koniec dažďa, tak to nie je také zlé.

V dedine Kopanice sa trasa poslednýkrát na chvíľu napája na asfaltovú cestu a tá ma privedie ku krásnemu malému tajchu Móderštôlňa. Je to bikerská oáza – dá sa tu kúpať a za tajchom je príjemný bufet. Po nevyhnutnej zastávke pokračujem na koniec Kopaníc (časť Bane), kde za dedinou stúpanie pokračuje. Strmá kamenistá cesta ma na pár desiatok metrov zhadzuje zo sedadla, dnes druhý a poslednýkrát musím bicykel tlačiť. Nie je to však strašné a za chvíľu už opäť šliapem do pedálov, stúpajúc peknými lúkami smerom na "Richňavu". Tamojšie jazerá a bufety síce lákajú, ale nenechám sa zlákať a neodbočujem vpravo na zelenú cykloznačku, ktorá po skvelom banskom jarku vedie na Richňavské jazerá. Odolávam a ďalej stúpam po červenej značke. No a tu niekde, zhruba po 14 kilometroch terénneho stúpania, sa dostávam opäť na výškovú úroveň Červenej studne (dokonca trochu vyššie). Viem, že až do konca výletu ma už žiadne významné stúpanie nečaká.

S radosťou sa húpem hore dole po lúkach nad Richňavou a s uznaním kvitujem singláč, doslova vyrúbaný hodrušskými značkármi v hustom poraste starej vozovej cesty. Na lúkach je jedno horšie vyznačené miesto, kde nie je v prvom okamihu jasné, či pokračovať rovno lúkou do kopca alebo zatočiť doprava po vrstevnici popri kríkoch. Prirodzená lenivosť vyhráva, odbočujem vodorovne doprava, aby som zachoval výšku a robím dobre, značka sa za chvíľu opäť objaví. Húpajúca cesta ma dovedie do sedla Pleso, známej križovatky turistických, bežkárskych a cyklistických trás. Dotýkame sa tu modro značenej trate známeho Banskoštiavnického MTB maratónu, ale nepokračujeme po nej, pretože červená cykloznačka nás vedie doľava, cez lúku do lesa.

A teraz to príde! Stojím na začiatku toho, čo je tu unikátne a čím je Štiavnicko známe: jeden z banských jarkov, Horný hodrušský jarok. Uprostred hôr ma až do cieľa čaká 10 kilometrov takmer vodorovného singletracku, ani hore, ani dole, iba po vrstevnici. Banské jarky sú súčasťou banskoštiavnického vodohospodárskeho systému, ktorý bol vybudovaný v 18. storočí pre záchranu a potom rozkvet štiavnického baníctva. Viac ako 100 umelých jazier - tajchov, bolo prepojených stovkami kilometrov jarkov a vodných tunelov, vďaka čomu vytvárali gigantickú zásobáreň vodnej energie na pohon banských a úpravníckych zariadení. Dnes je tajchov len niečo vyše dvadsať a z banských jarkov sú „iba“ chodníky a cesty, ale práve tie ponúkajú bikerom a bežkárom skvelé zážitky. Horný hodrušský jarok, po ktorom ide červená cyklotrasa, dáva iba tušiť, ako taký jarok vyzeral, ale jeho dvojča Dolný hodrušský jarok, vedúci pár desiatok metrov nižšie, má úseky, na ktorých je samotný jarok obnovený a je na ňom aj vodná štôlňa. Keďže ním vedie zelená cyklotrasa, tak sa iste naň niekedy vypravíme.

Plynule jazdím po singláči na hornom jarku. Les, rúbane, lúky, križovatky lesných ciest a chodníkov, mierne aj prudké zákruty, strmé svahy nad hlbokými dolinami, všetko jedno – stále idem vodorovne po telese jarku. Pravda, do skutočného singletracku mu niečo chýba – nielen tri či štyri mostíky cez zablatené miesta, ale najmä prečistenie od vegetácie. Miestami je totiž kríkmi zarastený tak, že plecami prerážam porast, ale nijako zásadne to neznižuje zážitok z plynulej tempovej jazdy. Je to skrátka (spolu so spomenutým dolným jarkom) skvelý bikerský zážitok, treba si to prísť vyskúšať.

Zhruba v dvoch tretinách jarku križujeme lyžiarske stredisko nad Hodrušou. Je to zvláštne miesto, pretože zjazdovka je hotová, je tu lanovka, snežné trysky, všetka potrebná výstroj, avšak stredisko nefunguje. Že vraj chýbajú peniaze na poslednú splátku dodávateľovi lanovky a ten preto zatiaľ neosadil potrebnú elektroniku. Podľa posledných informácií by už mala fungovať tento rok, ale to sa hovorí už asi posledné tri roky...

Po križovaní zjazdovky sa singletrack miestami mení na úzku lesnú cestu, ale stále má charakter singláča a stále je to banský jarok – kľukatý, dramatický, ale vodorovný. Možno je trochu viac zarastený, ako doteraz, ale stále sa dá ísť pohodovo a bez problémov. Mimochodom, hodrušskí a banskoštiavnickí značkári a bežkári o bujnom poraste vedia a iste to prečistia.

Blížim sa ku koncu dnešnej túry. Prejdem ponad Studený potok a singláč ma vedie pár metrov nad asfaltovou cestou, ktorou som ráno začínal. Ešte pár zhúpnutí (a skoro pád!) a som opäť na Červenej studni, okruh sa uzavrel. Krátky oddych a potom už len zjazd domov, do Banskej Štiavnice. Paráda! Mám za sebou 41 kilometrov (z toho iba asi päť po asfaltke), zostup a potom výstup nejakých 500 výškových metrov, dva dažde, dva pády, jedno bodnutie osou nad oko. Som úplne mokrý, zablatený a unavený. A nadšený!

Zhodnotenie

MTB trasa Veľký hodrušský okruh je dlhý 41 kilometrov. Ako priemerne zdatnému bikerovi mi trasa trvala necelé tri hodiny čistej jazdy, celkovo však vďaka častým zastávkam a opakujúcemu sa dažďu päť a pol hodiny. Okruh nie je vhodný pre trekingové bicykle a považujem za stredne náročný až náročný, nevhodný pre úplnych začiatočníkov a pre netrénovaných bikerov. Je zjazdný v oboch smeroch, ktoré sa líšia charakterom zjazdu a výstupu z Hodrušskej doliny: proti smeru hodinových ručičiek (opisaný v článku) ide o strmý, ale kratší zostup a miernejší, ale dlhší výstup, v smere hodinových ručičiek ide o mierny, ale dlhý zostup a krátky, ale strmý výstup.
Na trasu je možné priamo nastúpiť v sedle Červená studňa (prístup od Banskej Štiavnice) a priamo v dedine Hodruša-Hámre (prístup od Žarnovice), vhodným nástupným bodom, ležiacim neďaleko od trasy, sú aj Richňavské jazerá (po zelenej cykloznačke). Od Vyhní je možný nástup napríklad po modrej turistickej značke na Kerling (Banský vrch), ide však o strmý výstup. Kombinácia opísanej cyklotrasy s ďalšími cyklistickými a turistickými značenými trasami v regióne poskytuje nepreberné množstvo MTB výletov rôznej dĺžky a náročnosti.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek