Trasa

Liptovská Kokava – Dovalovo – koliba Červený kút – Kráľova Lehota – Svarín – dolná nádrž Čierny Váh – horáreň Muránska – sedlo Muránsko – Biely Váh – Východná – Hybe – Breziny – Liptovská Kokava

Úplne prapôvodný plán počítal s nedeľným turistickým výstupom na Bystrú. Lenže výskyt dovolenkujúcich kamarátov v Liptovskej Kokave nám kazí plány, zabávame sa do neskorých nočných hodín, a tak nám je jasné, že ráno nevstaneme. Sme v pokročilom stupni únavy po Tichej a Kôprovej a k tomu to druženie... ach jaj. Už večer sa teda dohodneme na ďalšej bicyklovačke. Cieľ je jasný – horná nádrž Čierny Váh. Síce tam je solídny stupáčik, ale však prípadne čo to potlačíme. Drobné vrásky na tvári nám robí fakt, že nemáme mapu danej oblasti, tá naša tatranská sa totiž končí pri Dovalove, ale však čo, nejako trafíme. Jediným pomocníkom bude GPSka, ale topgrafická mapa tiež nie je vždy presná. Keby sme boli tušili.

Z Kokavy cez Dovalovo

Ranné vstávanie je ťažké, ale slnko nás ťahá von, takže okolo desiatej doobeda sme pripravení vyraziť. Ešte rozlúčka s kamarátovou manželkou (chalani vraj išli loviť pekné zábery) a už ukrajujeme prvé kilometre málo frekventovanou asfaltkou smerom na Dovalovo. Slnko pečie ako najaté, ale trasa je jemne z kopca, tak sa ide výborne. V Dovalove sa pýtame na skratku cez polia smerom na Kráľovu Lehotu. Vraj máme prejsť popri strelnici. Lenže nastáva chybička a uberáme sa trochu inou cestou. Namiesto na juhovýchod mierime rovno na východ. Ale tak neprekáža. Asfalt sa mení na poľnú cestu. Výhľady na Kriváň a Západné Tatry sú úžasné, robíme si fotopauzu. Fotogenické balíky slamy po žatve nám tvoria typicky gýčovú atmosféru. Prichádzame k Hlbokému potoku, ďalej cesta nevedie. Stáčame to teda na juh, popri potoku vlnitým terénom po trávnatých pasienkoch, vyhýbajúc sa ostatkom trávenia kráv. O chvíľu opäť nevieme, ako ďalej. Stretáme ďalších cyklistov, ktorí hľadajú rovnakú cestu ako my, nakoniec sa spúšťame lúkou smerom dole a v lesíku už je chodník, po ktorom prichádzame na cestu prvej triedy. Osvieženie prichádza vo forme kofoly a polievky v neďalekom motoreste.

Smerom k Čiernemu Váhu a moje dvojnásobné zdesenie priamo na mieste

Teraz musíme ísť kúsok po frekventovanej ceste smerom na Kráľovu Lehotu. Šliapeme do pedálov ako diví, nemáme moc radi cyklistiku medzi autami. V Lehote to už je opäť fajn, frekvencia okoloidúcich áut je na prijateľnej úrovni. Pokračujeme asfaltkou smerom na Svarín a následne na dolnú nádrž Čierny Váh. Cesta je prekvapivo členitá, stupáčik strieda klesanie a to párkrát dookola. Až pri dolnej nádrži pozrieme na GPS-ku a čo nevidíme – na hornú nádrž sa nejde od dolnej, ale už zo Svarína! No sme to za nemehlá. Neviem, prečo sme boli v tom, že cesta vedie odtiaľto. Inak keď už sme pri tej dolnej nádrži, tak ma dosť ma prekvapuje proturistický prístup Slovenských elektrární. Samozrejme v negatívnom zmysle. Tak atraktívny cieľ, akým je sústava vodných nádrží Čierny Váh, nie je nijako spropagovaná. Cestou namiesto oddychových miest udrie do očí množstvo spracovaného dreva Štátnymi lesmi, samozrejme v ochrannom pásme národného parku. A priamo pri nádrži namiesto lavičiek a náučných tabúľ nachádzame len cedule so zákazom vstupu. Takto sa robí cestovný ruch na Slovensku. Nemôžem si odpustiť myšlienku, že inde v zahraničí by bol potenciál nádrží využitý inak, hneď si to viem živo predstaviť – stačilo by upraviť príjemné miesto kúsok od vody, ktorú chce každý vidieť inak než cez ostnatý drôt, k tomu aspoň jedna tabuľa s vysvetlivkou princípu výroby elektrickej energie formou prečerpávania vody medzi nádržami... asi som veľký idealista, keď si predstavujem niečo podobné. Prepáčte mi túto vsuvku, ale nedalo mi. Vráťme sa naspäť k našej situácii. Nastáva otázka, čo ďalej. Času ubúda, vracať sa nám nechce, hornú nádrž si teda necháme na inokedy. Niekto dostáva úžasný nápad, vraj či by sme neskúsili prejsť po modrej značke do Východnej, nech nejdeme naspäť tou istou cestou, hoci nás na nej čaká značné prevýšenie. Trasa sa sa zo začiatku javí ako príjemná lesná cesta, ktorá bude stúpať, ale však to zvládneme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Do sedla Muránsko

Zjavne jediná Soňa má zdravý rozum, pretože protestuje, zvyšok osádky odsúhlasuje modrú a keďže to je pomer 3 : 1, tak je rozhodnuté. Keby som bola tušila, čo ma čaká, tak idem cestu naspať aj 10-krát. Radšej, než to, čo malo nastať. Prvá časť modrej sa dá ísť aj v sedle, onedlho však musíme zosadnúť, pretože cesta je samá skala a štrk, k tomu dobre popremývaná od prudkých dažďov. Terén sa zostruje, potrebujeme pauzu oveľa častejšie, teplo je neznesiteľné. V istých miestach tlačíme štýlom „riaditká nad hlavou“, taký je sklon terénu, ktorý nie a nie skončiť. Prvá nadáva Soňa, o chvíľu sa pomaly pridávam aj ja. V duchu premýšľam, aká bude cesta dole a ako to zvládnem na mojom trekingovom bicykli. Značka sa zrazu odpája do lesa, my sa snažíme pokračovať touto super lesnou cestou, lebo po oblúčiku by sa mala opäť napojiť. Keď prichádzame do sedla Muránsko (1080 m), tak sme radosťou celí bez seba. V sedle si dávame neskorý obedík, aby sme nabrali novú energiu, pretože všetku sme si minuli pri tom viac než hodinovom tlačení. Je to tu pekná divočina, všetko zelené, poriadne zarastené, tráva skoro po pás, moc ľudí túto trasu asi nevyužíva.

Spúšťame sa do Východnej – ale to vlastne ešte nie je Východná!

Po pauze sa spúšťame turistickým chodníkom rovno dole, ale aj tu pokračuje divočina. Deckám na horských bicykloch sa asi ide fajn, ale ja si to moc neužívam, hoci som zvyknutá prejsť hocijaký terén. Terén sa mení z trávnatého na lesnú cestu plnú skál, takže moja rýchlosť je minimálna. Značka odbočila do lesa, my pokračujeme cestou, ktorá by nás mala vyviesť z lesa. Čo budem hovoriť, zostup bol o čosi rýchlejší než výstup, ale keď prichádzame na železničnú stanicu Východná, tak sa aj teším, že sme opäť na normálnom teréne. Do budúcna si asi podobné experimenty rozmyslím. Čo nás ale nemilo prekvapuje, je fakt, že medzi železničnou stanicou Východná a samotnou obcou je ďalší kopec, ktorý musíme vyšľapať – tak toto je iná zrada! Nie je síce nejaký brutálny, ale už sme všetci dosť zničení po tlačení. Nuž, neostáva nám nič iné, len zatnúť zuby a makať.

Cez Hybe naspäť do Kokavy

Cez samotnú dedinu sa už ide pohodlne a hoci sa pripojíme na hlavnú cestu, tak premávka je celkom dobrá, väčšina áut jazdí po diaľnici. Ponad diaľnicu vedie aj naša cesta, a tak rovno nad ňou zastavujeme, fotíme Kriváň, či mávame šoférom a čakáme, koľkí odmávajú naspäť. Následne prichádzame do Hybe, kde nachádzame krčmičku záchranárku. Jedlo síce nehrozí, ale aj nápoj a chrumky nás potešia. Ostáva nám už len posledný úsek naspäť do Liptovskej Kokavy. Volíme cestu úzkou asfaltkou k diaľnici a čerpacej stanici, ďalej už len príjemným poľom. Ani tu nie je núdza o pekné výhľady, ale mne sa už nechce ani fotiť. Nad Liptovskou Kokavou sa nám odkryje nádherný pohľad na dedinu, Západné Tatry aj Kriváň v podvečernom svetle. Poslednýkrát zosadáme z bicyklov a kocháme sa tou nádherou. Keby nás nečakala cesta domov, tak možno aj počkáme na západ slnka. Čas je ale neúprosný, a tak sa spúšťame poľnou cestou, ktorá sa napojí na asfaltku, ktorou sme ráno začínali. Už len kúsok a sme v Liptovskej Kokave, kde sa náš kruh uzatvára. Sme solídne zničení, ale aj spokojní, pretože hoci nám pôvodný plán nevyšiel, tak alternatíva, ktorú sme si vymysleli, bola zaujímavá a krajinársky hodnotná. Hoci neviem, či sa priamo na tú modrú značku ešte niekedy vyberiem. Iróniou je, že sme si mohli zvoliť od Čierneho Váhu aj lepšiu cestu, keby sme mali mapu. V nej je totiž zakreslená lesná cesta medzi Brezovou a Važcom (kus cesty po zelenej značke), po ktorej by to s bicyklami asi nebolo až také trápenie, aké sme zažili na spomínanej modrej. Máme ale poučenie do budúcna – bez mapy už ani na krok!

Cyklotúra bola absolvovaná 16. 8. 2009

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek