Trasa

Žilina – Teplička nad Váhom – Nededza – Gbeľany – Varín – Krasňany – Stráža – Belá – Nižné Kamence – Vyšné Kamence – Terchová – sedlo Podkopec (Rovná hora) – Demkovská – Petrová – Lučivná – Párnica – Veličná – Dolný Kubín, časť Malý Bysterec – Beňova Lehota – Kamenný závoz – Chata na Kubínskej holi – Kamenný závoz – Dolný Kubín, časť Beňova Lehota – Malý Bysterec – Veľký Bysterec – Medzihradné – Vyšný Kubín – Leštiny – Osádka – Tatranský ranč – sedlo Vrchvarta – Ráztočná dolina – Lúčky-kúpele – Lúčky – Madočany – Liptovská Teplá – Turíček – Lisková – Ružomberok

Netolerantnosť vodičov

V máji som si našiel medzi upršanými dňami aj jeden pekný, keď som sa vybral ICéčkom do Žiliny. Ráno ma žilinská stanica vítala nižšou teplotou, než aká bola u nás na juhu, veď bolo po daždi, ale aspoň ma to nútilo pridať do pedálov, aby som sa zohrial. Po Gbeľany pohodička, áut len minimálne. Horšie nastalo, keď sa na „moju“ cestu sprava napojil hlavný ťah zo Žiliny. Zasa sa mi potvrdilo, že u nás na Slovensku sa vodiči stále majú čo učiť. Aspoň čo sa týka tolerantnosti. Jazdiť na bajku popri riadnej premávke je naozaj len pre skúsených.

Našťastie po Terchovú je to rovinka, takže som mohol do toho dupať, aby som mal tento úsek čo najskôr za sebou. No a tu začala pravá bajkovačka. Cesta začala pozvoľna naberať prudší sklon, ale námahu som nevnímal, lebo som sa nadchýnal okolitou scenériou. Vrátna s Mníchom, Veľký a Malý Rozsutec, Boboty, Sokolie – jedným slovom nádhera. Krásne som si zaspomínal na vandre a dovolenky, ktoré som strávil v tomto malebnom kúte Slovenska.

69 km/h

Z myšlienok ma vytrhla dopravná značka 12 % stúpanie. Cestári sa nemýlili, aj môj kompjúter vykazoval túto hodnotu. Nahodil som ľahšie prevody a poď ho popasovať sa s kopcom. Síl bolo ešte dosť, takže nebol problém. Konečne vrchol. V sedle Podkopec (niekde označovaný aj Rovná hora) si dávam prestávku na vydýchanie, občerstvenie, ale hlavne, aby som sa pokochal výhľadom. Okrem už spomínaných kopcov sa odtiaľto vynímala Kubínska hoľa. Môj dnešný „top“. Robím si dokumentačné zábery a po strávení obloženého rožka som znova v sedle. Na širokej ceste si to môžem dovoliť spustiť v zjazde naplno. Tachometer kulminuje na 69 km/h. Paráda. V Zázrivej točím vpravo údolím Zázrivky, stále dolu kopcom, kompjúter neklesá pod 30 km/h.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Míňam lyžiarske stredisko Malá Lúčivná a už som v Párnici. Spomenul som si na slová pesničky topoľčianskej skupiny Pohoda: ...cesta fajn ubieha do neznáma...
Tu sa napájam opäť na hlavný ťah na Dolný Kubín. Áut je dosť, ale je to v norme. V Malom Bysterci to stáčam vľavo a čakám čo príde. Reklamné tabule lyžiarskeho strediska ma uisťujú, že idem správne a tiež mi oznamujú, koľko kilometrov trápenia ma čaká. Sklon sa zvyšuje a postupne preraďujem na ľahšie prevody.

Cestovný ruch na slovenský spôsob

Slnko už riadne praží, veď sa blíži poludnie, tak som rád, keď sa cesta ponorí medzi stromy. Z vyššou nadmorskou výškou sa našťastie otvárajú aj výhľady, tak si malé prestávky na vydýchanie spestrujem fotením Veľkého Choča a Západných Tatier. V závere končí asfalt a na šotolinovej ceste s vyše 20 % stúpaním sa už na mojom krosovom bajku nedá ísť, tak ho občas aj tlačím. Posledných 200 metrov je tu opäť asfalt a sklon „iba“ 8 %, takže som opäť v sedle a po chvíľke vidím cieľ: Chata na Kubínskej holi – 1096 m n. m.

Radosť z dosiahnutého vrcholu je vystriedaná sklamaním. Plánované občerstvenie musím odložiť, lebo chata je zamknutá. Nie je síce víkend, kedy sem isto zavíta dosť bajkerov a turistov, ale tabuľa jasne oznamuje, že reštaurácia by mala byť otvorená od 8.00 do 21.00 h. Za oknom vidím porozťahované obrusy a iné náznaky života, ale dvere sú zamknuté. Nuž čo, cestovný ruch na slovenský spôsob. Tak sa napijem vody z blízkej studničky a vraciam sa dolu do civilizácie. V prvom penzióne si dám obed - Anna v Malom Bysterci. Vrelo odporúčam, prijateľné ceny a veľmi milá obsluha. A pokračujem v mojej jazde.

Tretie peklo

Cez Dolný Kubín prefrčím, malé stúpanie a už klesám do Vyšného Kubína. Tu odbočujem z hlavného ťahu, aby som mal pokoj od áut a miernym stúpaním sa vydávam cez Leštiny do Osádky. Tempo mám mierne, lebo cítim, že mi telo ešte nestrávilo výborný obed, ale hlavne, aby som si vychutnal okolie. Je na čo pozerať. Zreparované dreveničky, ale i nové vily a zruby. Na políčkach ľudia využívajú slnečné počasie, aby okopali plodiny, alebo pokosili trávu. Všade vládne kľud a pohoda. Naľavo míňam prírodné skvosty Tupú a Ostrú skalu, ktoré dominujú tomuto kútu. Po pravej strane nemožno prehliadnuť severné svahy Veľkého Choča. Toto všetko sa dá vnímať zo sedla bicykla, zvlášť, keď je tu nulová premávka. Za Osádkou začalo tretie „peklo“ – našťastie posledné dnešné stúpanie. Sklon okolo 12 %. Síl už bolo pomenej, ale zvládol som to. Pod lesom ešte míňam „Tatranský ranč“.

Spomienkové intermezzo

Nechtiac sa mi vynoria spomienky spred vyše 20 rokov, keď táto chata patrila n. p. SES Dolný Kubín, ktorá ju prenajala nášmu podniku a my sme tu mohli zrealizovať detský tábor pre našich zamestnancov. Petržalské deti sa tu vtedy riadne vyšantili. Toľko malín a iných lesných plodov isto v živote nepojedli, ako počas tohto tábora. Vo vlhkom vzduchu sme ani nevnímali tropické horúčavy, kým doma sa ľudia škvarili v panelákoch. Keď k tomu prirátate výborne stmelený kolektív oddielových vedúcich, nečudo, že to v nás zanechalo hlboké spomienky na množstvo zážitkov a nádhernú atmosféru. Preto som sem vložil aj túto vsuvku. Potešilo ma, že chata si zachovala pôvodný vzhľad a je udržiavaná.

Pokračovanie

Cesta od ranča ešte chvíľu stúpala a pribúdalo aj cyklistov. Zo sedla Vrchvarta nebol až taký výhľad, ako z predchádzajúcich vrcholov, ale potešil pocitom, že odtiaľto to pôjde už iba nadol. V blízkej studničke dopĺňam vodu do bidonu a už sa vrhám do zákrut zjazdom ku kúpeľom Lúčky. Cesta klesá ešte po Litovskú Teplú, odkiaľ ma už len čaká posledných 8 kilometrov po rovine do Ružomberka. Mám to za sebou. Tachometer sa zastavil na čísle 109 a vykazuje 1400 nastúpaných výškových metrov. Pekný výlet.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek