Trasa

Nová Baňa – Brehy – Rudno nad Hronom – Voznica – osada Dolina – údolie Richnava – horáreň Slavkov – rázcestie Šementlov (Rudná magistrála) – Richnavské jazero – sedlo Peciny – Vindšachtské jazero – jazero Evička – Štiavnické Bane – Banská Štiavnica – Svätý Anton – Rovne – Vlčia jama – Sitno – údolie Štiavnice – Prenčov – Beluj – Klastava – Baďan – Jabloňovce – štátna cesta č. 524 – Bátovce – Kmeťovce – Levice, časť Zajačia dolina – Levice

V piatkové ráno vykladám v Novej Bani z rýchlika „Horehronec“ bicykel, skontrolujem výstroj a vyrážam na jazdu. Viaduktom sa prehupnem cez diaľnicu i Hron a v obci Brehy odbočujem na okresku, ktorá ma vedie cez Rudno nad Hronom do Voznice. Tu v údolí trochu cítiť chlad spôsobený severným prúdením, ale aspoň ma to núti trocha pritlačiť do pedálov na zahriatie. Premávka je minimálna, takže stíham sledovať aj okolie. Vo Voznici dávam pozor, aby som neminul odbočku do doliny Richnavského potoka (Richnava). Po pár metroch míňam posledné domy a cesta vchádza do údolia. Pred lesnou škôlkou zakazuje značka vjazd všetkým vozidlám, takže bude kľud. Údolie sa zužuje, cesta v stúpaní naberá výškové metre a kvalita asfaltu sa rapídne zhoršuje. Táto pasáž nie je vhodná pre cestné bicykle. Môj krossový to ešte zvláda. Po chvíli prichádzam na rázcestie. Zľava sa pripája cesta z Kopaníc a stále nepríjemne stúpa. Podľa "ešpézetiek" vidím, že túto trasu používajú len domáci. Konečne vrchol.

Cyklistická hrebeňovka

Nachádzam sa na rázcestí pod vrchom Šementlov, kde sa pripájam na cestu č. 524 vedúcu z Kmeťoviec do Banskej Štiavnice. Kúsok pred tým sa však pripojí cesta z dedinky Vysoká. Tadiaľto vedie aj červená značka Rudná magistrála, ktorá ma bude sprevádzať po Richnavské jazero. Po malom občerstvení pokračujem na severovýchod. Cesta sa vlní ako na horskej dráhe, je to vlastne traverz po západnej strane hrebeňa, a vďaka výhľadom do širokého okolia nemyslím na vynaloženú námahu. Toto je odmena za prepotené kilometre. Míňam rekreačné stredisko pri Richnavských jazerách. Za rázcestím v sedle Peciny cesta prudko klesá k Vindšachtskému a Evičkinmu jazeru do Štiavnických Baní. Pár malých hupiek (vlniek) a ďalšie klesanie až do Banskej Štiavnice. Obchvatom míňam centrum a za chvíľu som už von z mesta. Nohy si trochu oddýchli, ale v najbližších potravinách musím dokúpiť tekutiny. Činím tak vo Svätom Antone, ktorý som poznal kedysi ako Antol. Je tu nádherné lesnícke a drevárske múzeum, ktoré som dvakrát navštívil. Vrelo odporúčam.

Peklo

Ak sa chcete dostať asfaltkou na Sitno, za Sv. Antonom musíte dávať pozor. Asi 500 m za tabuľou, označujúcou koniec obce, je nenápadná odbočka vpravo, na ktorej nie je žiadny smerovník. Že ste na správnej ceste, rozoznáte hneď, lebo vás prekvapí pekná „strecha“. Teda asfalt sa pred vami zdvihne a kompjúter vám ukáže okolo 10 % stúpanie. A to je len začiatok. Našťastie sa to po chvíli zvoľní a po necelom kilometri prechádzate cez osadu Rovne, kde je dokonca rovinka. Ale len krátka. Odtiaľto sa sklon pohyboval medzi 5 - 8 %. Slnko už bolo riadne vysoko, ale našťastie cesta viedla v lese. Po chvíli sa zmiernil sklon, cesta vyšla z lesa a z mierneho hrebienka sa mi otvorila scenéria s výhľadom na celú Banskú Štiavnicu. V tej chvíli som na čas zabudol na únavu a vychutnával nádhernú panorámu. To som netušil, že je to posledná „ľahká“ pasáž dnešného výstupu. Pod Sitiencami sa to riadne zdvihlo a za rázcestím Vlčia jama už bol sklon permanentne okolo 10 %. To som už točil najľahšie prevody. Tento úsek je totožný s modrou turistickou značkou a na podiv je tu kvalitný asfalt. Ten sa zíde hlavne pri zjazde. V záverečných pasážach peklo vrcholí. Kompjúter mi preblikával medzi 15 - 20 % a po ceste som doslova „štrikoval“ zo strany na stranu. Sily už dochádzali a fučal som ako nabrúsený jež. V jednom momente sa mi skoro zamotal jazyk do reťaze. Jediné, čo ma držalo pri živote, bol fakt, že som vedel o skorom ukončení trápenia. Vykrývač bol na dohľad, po chvíli som uzrel aj vyhliadkovú vežu na vrchole Sitna. Tieto miesta dôverne poznám, bol som tu už nespočetnekrát, dá sa povedať, že vo všetkých ročných obdobiach. Ale ešte nikdy som si nesiahol na dno síl tak, ako teraz. A mám to za sebou. Od rázcestia je sem 7 km a šliapal som to skoro hodinu. Ľahko si vypočítate moju priemernú rýchlosť. Aj to svedčí, aký náročný je to kopec. Vysilený padám do lona mäkkej trávy a nechám sa zohrievať slnečnými lúčmi. Po vydýchaní si dávam obednú prestávku, kochám sa výhľadom do širokého okolia a cvakám dokumentačné fotky. Podľa pôvodného plánu mám asi polhodinový sklz, ale našťastie mám ešte časovú rezervu k vytipovanému vlakovému spojeniu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Húsenková dráha č. 1

Spiatočný zjazd do údolia Štiavnice na štátnu cestu č. 525 prebehol ľahko a do Prenčova som stihol aj „vyklepať“ nohy, teda zbaviť sa aspoň čiastočne svalovice či zatuhnutých svalov. Hneď za začiatkom obce odbočujem vpravo a začínajú tzv. hupky. Zvlnená pohodová cesta, kde sa stúpania striedajú so zjazdmi v hustom slede, takže sa cítite ako na húsenkovej dráhe. Za normálnych okolností pohodlná jazda, ale nie, keď už máte v nohách nastúpaných vyše 1000 výškových metrov. Trasa vedie cez Beluj, Klastavu, Baďan do Jabloňoviec. Rád by som sa už aj osviežil nejakým točeným, ale šenk je zatvorený. Otvoria ho až o 16-tej. Tak dopijem posledné kvapky z fľaše a pokračujem na západ. Po križovatku je to rovinka a nohy sú už rozťahané, takže cesta fajn ubieha.

Húsenková dráha č. 2

Za rázcestím pokračujem vľavo po ceste č. 524, ktorá ma povedie až do cieľa. V Bátovciach sú našťastie otvorené potraviny na námestí, takže dopĺňam tekutiny a pokračujem v jazde. Tento úsek je mi známy z jazdy autom na Počúvadlianske jazero, kde som trávil zopár dovoleniek a víkendov. Premávka zatiaľ minimálna, takže sa ide v pohode. Pre toho, kto ide tadiaľto prvýkrát, môže byť deprimujúce, že sú tu časté vlnky a vždy sa mu zdá, že táto už je posledná. Za ňou klesne dolu a znovu sa musí štverať do ďalšieho stúpania. Od Kmeťoviec sa napájam na cestu 1. triedy č. 51 a tým pádom sa zvyšuje frekvencia áut. Našťastie je to do cieľa už iba 10 km, ktoré treba ešte pretrpieť popri dosť rýchlo jazdiacich vozidlách. Tu si to vyžaduje istú otrlosť, nič pre začiatočníkov.

V cieli

Do Levíc vchádzam s hodinovým predstihom a tak si môžem dopriať v pizzérii talianske národné jedlo, ktoré zalejem slovenským čapovaným mokom. Tachometer sa zastavil na rovnej stovke. V duši mám blažený pocit z podaného výkonu a nazbieraných zážitkov. Po chvíli už nakladám bicykel do vlaku a nechám sa doviesť do rodného mesta.

Záver

Trasa sa dá absolvovať na krossovom, trekkingovom alebo horskom bicykli. S výnimkou záverečného úseku Kmeťovce – Levice je premávka áut mierna až slabá a vedie zväčša po značených cyklocestách. Náročnosť opisovaného úseku sa dá zmierniť vypustením úseku Svätý Anton – Sitno a späť (čiže spomínané 7 km stúpanie). Trasa sa dá „zokruhovať“, ak za Jabloňovcami odbočíte vpravo na Bohunice cez Pukanec do Novej Bane. Avšak treba prekonať 250 výškových metrov cez sedlo na hrebeni Štiavnických vrchov – južne od Veľkého Veterníka. Po absolvovaní celého okruhu môžete smelo povedať, že ste videli Sitno zo všetkých strán.

Fotogaléria k článku