Trasa

Svätý Anton – údolie Štiavnice – kaplnka Samaritánka (prameň) – Prenčov – Beluj – Klastava – Baďan – Počúvadlo – Počúvadlianske jazero – sedlo Krížna (salaš) – Pinkov vrch, sedlo – sedlo Peciny – Vindšachtské jazero – Štiavnické Bane – Banská Štiavnica, námestie – Banská Štiavnica, križovatka – Svätý Anton

Svätý Anton a Prenčov

Na cyklotúru sme vyrazili od penziónu Starý hostinec (certifikovaný Vitajte, cyklisti!) vo Svätom Antone. Táto dedina bola predtým známa ako Antol a aj keď sa obyvatelia rozhodli, že obci navrátia pôvodný názov, názov Antol sa stále v bežnej reči používa. Dedina je známa najmä kaštieľom, ktorého posledným súkromným vlastníkom bol bulharský cár Ferdinand Coburg, ktorý tu až do roku 1944 často býval. Dnes je v kaštieli pekná umelecko-historická a poľovnícka expozícia a je miestom bohatého kultúrneho života. Pekný je aj veľký park, ktorý patrí ku kaštieľu.

Prvá časť túry je príjemná a ľahká, pretože miernym klesaním popri riečke Štiavnici uháňame sedem kilometrov do Prenčova. Je to také príjemné rozohriatie sa na začiatku výletu. Niečo vyše dvoch kilometrov pod Sv. Antonom minieme odbočku doprava na Sitno, asfaltka vedie až na vrchol, ale tento výdatný výstup si necháme na inokedy. O ďalšie dva kilometre sa oplatí dočapovať vodu zo Samaritánky, výdatného prameňa dobrej vody, vytekajúceho z kaplnky. No a za chvíľu sme v Prenčove, aktívnej dedine, plnej života a aktivít. Hádam najzaujímavejšou vecou v Prenčove je pamätná izba Andreja Kmeťa, známeho slovenského botanika, archeológa, zakladateľa múzeí a kňaza, ktorý v Prenčove pôsobil. Ale pekné sú aj bežné domy na ulici a ich záhrady, niekoľko sôch svätých či dve kováčske vyhne (ale na tie sa hádam treba spýtať domácich).

Sitnianska kasáreň

Pohodové úseky skončili, v Prenčove treba z hlavnej cesty odbočiť doprava, na Beluj a Baďan. Začína sa stúpanie, spočiatku strmšie, potom miernejšie, ale neustále. Stúpanie, klesanie, stúpanie, klesanie a tak to bude dokola ďalších 30 kilometrov. Nad Prenčovom si po pravej strane prvýkrát všimneme nášho spoločníka, ktorý nás bude sprevádzať celý zvyšok cyklotúry – vrch Sitno, pozostatok lávového prúdu z čias treťohorného vulkanizmu, ktorý vytvoril celé Štiavnické vrchy. Je asi zbytočné pripomenúť, že Sitno nie je len taká obyčajná hora, pretože v jeho útrobách postojačky spí pluk rytierov, jednu nohu v strmeni a keď bude Slovensku najhoršie, zobudia sa, nasadnú na kone a vyskočia von z hory zachraňovať Slovensko. Zatiaľ sa však máme dobre a tak Sitno upúta skôr svojou typickou siluetou s televíznou vežou na vrchole než kasárňami vo svojich útrobách.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Oplotený les

Cesta sa kľukatí hore-dole, minieme aj odbočku doprava, ktorou by sme sa dostali do siete príjemných asfaltových ciest pod Sitnom a po nich až na Počúvadlianske jazero. My však tejto skratke odoláme a pokračujeme najprv stúpaním a potom klesaním do Beluja. Malá dedinka pánubohu za chrbtom s iba 130 obyvateľmi prekvapuje pekným námestíčkom s odpočívadlom a informačnými tabuľami. Treba si trošku posedieť, pretože hneď za dedinou začína dvojkilometrový stupák, najprv cez polia a lúky a potom príjemným lesom. Po stúpaní prichádza veľmi príjemný zjazdík do Klastavy, ale nedá mi a zastavujeme pri veľkom plote súkromnej obory, ktorý z oboch strán lemuje cestu. Považujem sa síce za liberála a ctím si súkromný majetok, ale ohradiť si les masívnym drahým plotom, aby bol „enem pro nás a pro naše dítky“ sa mi teda zdá dosť prízemné. Ale čo už, proti gustu žiadny dišputát.

Klastava, Baďan a Počúvadlo

Klastava je ešte menšia ako Beluj, ale je pre nás dôležitá – musíme hneď na jej začiatku odbočiť doprava, smerom na Baďan. Keby sme totiž išli rovno, prešli by sme po cykloturistami hojne používanej ceste veľmi pekným lesným údolím do Ladzian, potom do Dudiniec, Šiah, Budapešti... ale to je už trochu iná kapitola. Za Klastavou nás za ostrou ľavou zákrutou čaká, ako obyčajne strmé, ale krátke stúpanie. Ak by sme v tej zákrute išli rovno po lesnej ceste, tak sa opäť dostaneme do spleti lesných ciest pod Sitnom a ďalej až na Počúvadlianske jazero. Ale my ideme ďalej po štátnej ceste, po strmom stúpaní príde – aké prekvapenie! – opäť zjazdík do Baďana. Hneď na jeho začiatku nám treba na križovatke odbočiť ostro doprava smerom na Banskú Štiavnicu. Ak by sme išli rovno, prídeme do Jabloňoviec a aj keď je to obľúbený cykloturistický prechod na Hont a Tekov, my dnes tým smerom nejdeme.

Baďan je ďalšia malá, ale prívetivá dedinka Štiavnických vrchov. Ľudia sú tu aktívni, čo je vidieť na upravených záhradách a fasádach, na peknom prístrešku s informačným panelom uprostred dediny (aj keď stoly a lavice chýbajú), na dvoch miestnych múzeách či na upravených prístreškoch nad obecnými studňami. Len tej zámkovej dlažby je nejako priveľa, pripadám si ako v showroome cementárne. Uprostred dediny je aj síce škaredo zelená, ale výborná krčma s kofolou, radosť v nej posedieť.

Ale po chvíli musíme vyraziť, čaká nás ďalšie dvojkilometrové stúpanie. Na konci dediny minieme po pravej strane zbytky sušiarne ovocia, pôvodne peknej zrubovej stavby, ktorá však pred pár rokmi vyhorela a dnes ju pripomína iba tehlové teleso pece. Obnovia ju ešte aktívni Baďančania? Za dedinou potom udrie do očí pekné „predvolebné“ športové ihrisko, taký luxus nemajú ani v okresnej Banskej Štiavnici. Stúpame, stúpame, pomaly, ale iste až na vrchol, až kým sa opäť neobjaví Sitno, opäť je bližšie a vedľa televíznej veže sa už dá pekne rozoznať aj strecha rozhľadne. Chvíľu rovinka a potom klesanie popri dedinke Počúvadlo. Tá je posadená v paralelnej doline ďaleko od hlavnej cesty a rýchlejší cyklisti si ju hádam ani nevšimnú, tak je ukrytá v bohatej zeleni. Je to však dôležitá dedina pre horských cyklistov, pretože cez ňu vedie terénny prechod do Segíňova v Dekýšskej doline, ktorý umožňuje dobré varianty MTB trás v južných Štiavnických vrchoch.

Počúvadlianske jazero

Postupne stretávame veľa cyklistov, je vidieť, že tieto zabudnuté cesty sú populárne. Vidieť aj hubárov, lúky južne od Sitna patria medzi vychýrené hubárske lokality.

Nasleduje úsek, ktorý by som označil ako hravý. Húpačky hore-dole, zákruty doprava doľava, pohoda. Avšak, ako obyčajne, aj teraz príde na psa mráz: stúpanie na Počúvadlianske jazero. Všetky doterajšie stúpania boli iba krtincami oproti tomuto, v ktorom sa ukáže sila vôle a svalov. Silnejší ho zdolávajú, slabší tlačia a tí najslabší volajú taxík. Ale zbytočne – stúpanie je síce strmé, ale krátke a na jeho konci sa zrazu objaví hladina jazera, obkolesená bufetmi. Čo viac si želať?

Po prestávke v najbližšom bufete Na terase (certifikovaný Vitajte, cyklisti!), kde sa práve dopekalo pečené prasiatko, sa vydávame popri jazere na záverečné úseky cyklotúry. Mimochodom, jazero je možné obísť aj po vzdialenejšej strane, kde je pri hoteli súkromná zoologická záhrada. Tú dnes vynechávame a priamo po ceste mierne stúpame cez Krížnu (salaš s ochutnávkou syrov a žinčice) do sedla Peciny. Odtiaľto to bude až do konca túry ľahké, okrem pár desiatok metrov už iba rovina a dlhé zjazdy. Keby sme na Pecinách odbočili doľava, za chvíľku prídeme k Richňavskému jazeru, ale my pokračujeme po červenej cykloznačke doprava a prudkým kľukatým zjazdom prichádzame k inému, tiež peknému jazeru Vindšachta.

Tajchy

Štiavnické jazerá, tajchy, vlastne nie sú jazerami, ale umelými vodnými nádržami, ktoré postavili banskoštiavnickí inžinieri v 17. a 18. storočí. Žiadne bagre a buldozéry, žiadne počítače a lasery, žiadne kalkulačky a teodolity, ale jednoduché meračské prístroje, um a fortieľ im stačili na postavenie sústavy viac ako 60 nádrží, mnohých z nich medzi sebou prepojených jarkami (dnes perfektné singltreky) a vodnými tunelmi. Celá sústava tajchov slúžila ako zdroj vodnej energie pre pohon banských a upravárenských zariadení, ale najmä – čuduj sa svete! – k pohonu čerpadiel podzemnej vody z baní. Voda čerpala vodu. Dnes je tajchov niečo vyše dvadsať a najlepšie je ich spoznať v sedadle horského bicykla na cyklotrasách "Bajkom k tajchom".

Nad Vindšachtou je síce Bakomi a pod Vindšachtou je vidieť nižšiu Evičku, všetko pekné tajchy na kúpanie, ale my prechádzame medzi ne a cez Štiavnické Bane, s krásnymi výhľadmi na Sitno, sa pomaly blížime do Banskej Štiavnice. Vchádzame do nej popri Banskom múzeu v prírode, kde je možné spraviť si zastávku a sfárať do podzemia. No a potom zjazdom po mačacích hlavách prídeme až do centra Banskej Štiavnice. Nejdem o nej písať, netreba nosiť drevo do lesa.

Záver

V Banskej Štiavnici sa dá stráviť deň aj dva, ale my musíme dnes dokončiť našu cyklotúru a tak sa nakoniec spúšťame dole mestom až na križovatku s prekvapivým názvom Križovatka a z nej ďalej po hlavnej ceste až do Svätého Antona. Priemyselná zóna, cez ktorú pritom prefrčíme, sa zdá byť obyčajným predmestím, ale ide väčšinou o historické industriálne budovy, banské, spracovateľské a výrobné prevádzky, dômyselne navrhnuté a postavené pred stáročiami.

Naša túra okolo Sitna sa skončila úspešne. Ide o pekný, členitý stredne náročný okruh, celý po štátnych asfaltových cestách, vhodný pre všetky typy bicyklov, trasa je v celej dĺžke vyznačená červenou cykloznačkou. Okruh je zjazdný a zaujímavý aj v opačnom smere. Priemerne skúsenému cyklistovi zaberie zhruba 4 hodiny, ak do toho však zarátame zastávky v krčmách a v bufetoch, v múzeách a na jazerách, tak by to bolo aj niekoľko dní. Preto si treba vyčleniť na cyklonávstevu Štiavnických vrchov dlhší úsek, jeden deň je tragicky málo.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek