Kde pramení Dunaj?

K tejto téme už na Hikingu vyšiel samostatný článok. Akýmsi oficiálnym prameňom Dunaja je studňa v zámockom parku v nemeckom mestečku Donaueschingen. Informačná tabuľa nám hovorí, že tajomstvá prameňov Dunaja lákali už rímskeho cisára Tiberia, ktorý sa tu zastavil v roku 15 pred n. l. Slávnostný tábor si tu rozložil v roku 1499 cisár Maximilián I. a rád sem chodieval aj posledný nemecký cisár Wilhelm II. Prameň v zámockom parku dal do dnešnej podoby upraviť gróf Karol Egon III. v roku 1875. Prameň čírej vody zachytili do rondelu, nad ktorým sa nachádza skulptúra, znázorňujúca matku Baar (tak sa nazýva kraj okolo Donaueschingenu), ako vyprevádza na dlhú púť svoju dcéru Donau. Áno, dcéru. V nemčine je totiž Dunaj (Donau) ženského rodu a na muža sa premení až po prekročení rakúsko-slovenských hraníc. Podľa tabule je od tohto prameňa do Čierneho mora 2 840 km.

Voda zo zámockého prameňa odteká dosť nedôstojným spôsobom - kanálom - do blízkej riečky Brigach, ktorá tvorí os rozsiahleho parku s jazierkami, mohutnými stromami, tenisovým a jazdeckým areálom a inými športovými zariadeniami. Na dolnom okraji mesta sa Brigach spája s ďalšou horskou riečkou Breg a až spoj týchto riek považujú niektorí geografi za skutočný začiatok Dunaja. Označuje ho kilometrovník 2 779, čo nám akosi nepasuje, keďže od zámockej studne sem sú to vari len dva kilometre. Kde sa stráca ten asi 60-kilometrový rozdiel? Pre mňa asi jediným vysvetlením je, že tých 2 779 km sa meria od rumunského mesta Tulcea, pri ktorom sa Dunaj vetví na tri hlavné ramená Dunajskej delty.

Aby toho nebolo dosť, pramene Dunaja nájdeme aj vyššie v horách Schwarzwaldu. Sú to v skutočnosti pramene spomínaných riek Brigach a Breg.

Najvzdialenejší Donauquelle

Skôr, ako sme sa dostali k prameňom Dunaja, zjazdili sme za týždeň dolinu Mohanu, po vlastnej osi a vlakom sme sa presunuli z Mainzu k môjmu priateľovi Hansovi do dediny Hügelsheim, kde sme si trošku oddýchli a urobili sme si výlet do neďalekého Štrasburgu. Drahoš sa obáva, že nestihne prísť načas do práce, preto vynechávame prejazd cez Čierny les a z mestečka Bühl sa necháme vyviezť do hôr, do Sankt Georgen, vlakom. Pohodlná, čistá, klimatizovaná súprava, v ktorej je dosť priestoru pre bicykle (a tie netreba namáhavo nakladať, ale priam sa na nich z perónu do vagóna voviezť, pritom je preprava zadarmo), a v ktorej netreba bicykle zúfalo držať, lebo aj v tých najväčších zákrutách bezpečne parkujú na svojom mieste. Toto píšem hlavne na porovnanie s tým, čo sme zažili neskôr v rýchliku z Bratislavy do Zvolena. Problém vpratať dva bicykle do uličky (pritom za ne treba zaplatiť), sauna v špinavom kupé, divoká jazda, až sme mali pocit, že rušeň náš (posledný) vagón niekde stratí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za drobného dažďa stúpame zo Sankt Georgen do Brigachu. Kratší z dunajských pramenných tokov pramení pri lazníckej usadlosti. Prostá tabuľka nás informuje, že stojíme pri jednom z dvoch prameňov Dunaja v nadmorskej výške 925 m, že dĺžka Brigachu je 43 km a odtiaľto je to do Čierneho mora 2 850 km. Rýchlo rátam: 2 850 - 43 = 2 807 km, stále je to 28-kilometrové manko. Názov Brigach vraj pochádza od starých Keltov a označuje horský potok (keltsky brigina - hora, výšina, a prípona ach = staronemecky rieka, potok). O tom, že v týchto horách Kelti naozaj žili, svedčia aj archeologické nálezy uložené v múzeu v Sankt Georgen.

Ešte krátke stúpanie, hroziaca búrka sa našťastie zastavila za kopcom a po príjemnom zjazde a ďalšom krátkom stúpaní prichádzame do horského mestečka Schönwald. Dnes žije najmä z cestovného ruchu, ktorý je tu zrejme živší v zimnom období, keď má Schwarzwald dostatok snehu a sú tu ideálne podmienky nielen pre zjazdové, ale aj pre turistické lyžovanie. Hoci je toto pohorie v turistickom tieni blízkych Álp, o návštevníkov tu zrejme nemajú núdzu a predpokladám, že miestni hoteliéri a prevádzkovatelia lyžiarskych vlekov neplačú, ak je zima chudobnejšia na sneh. Toho je tu dostatok aj preto, že Schwarzwald je ako hradba, na ktorej sa zastavia ťažké mračná na ceste od Atlantiku.

V informačnom centre nám vysvetlili, ako sa dostaneme na bicykloch k prameňu Bregu. Bol som tu síce už pred 14 rokmi, ale detaily predsa len zapadli prachom. Zvolili sme kratší, ale strmý výjazd z mesta. Radšej potlačím. Popri mne fučia mladíci z partie, ktorá sa nás pred Schönwaldom pýtala na cestu. Samozrejme, po nemecky. Keď počujem rýdze nadávky (na to prudké stúpanie), spoznávam, akí sú to „Nemci“. Partia cykloturistov z Levíc má rovnaký cieľ ako my. Len s tým rozdielom, že oni šliapu naľahko a dolu v kempingu majú sprievodné autá a my si celú „kuchyňu, špajzu, obývačku i spálňu“ vezieme poctivo na nosičoch.

Postupne sa mi podarí zmiesť prach z pamäti a už po známej lesnej ceste (bez asfaltu) stúpame na hlavný hrebeň Čierneho lesa. Znova dám prednosť chôdzi, no zdatnejší sa zapierajú do pedálov. Je 29. jún 2010. Zastavujeme pri tom najvzdialenejšom prameni Dunaja, pri prameni riečky Breg (názov má zrejme rovnaký pôvod ako Brigach). Hoci som tu už po štvrtýkrát, opantala ma cestovateľská eufória, takže som sa zabudol podívať na čas i kilometre. Uvedomil som si to až vtedy, keď sme krátko po 17. hodine uháňali dolu z kopca, ale ešte včas, aby som si mohol vyrátať kilometráž nášho dunajského putovania.

Pri prameni nechýba samozrejme „gasthof“ Donauquelle alebo Kulmenhof, k samotnému prameňu treba urobiť pár krokov po chodníku. Fotíme sa spoločne s Levičanmi. Tabuľa hovorí, že odtiaľto je to k Čiernemu moru 2 888 km, že sme v nadmorskej výške 1 078 m a že kúsok nad nami, vari sto metrov cez lúku, je hlavný hrebeň Schwarzwaldu, ktorý je zároveň rozvodím medzi Dunajom a Rýnom. Súboj týchto dvoch riek je veľmi zaujímavý, ale o ňom neskôr.

Na balvane pred Kulmenhofom je aj tabuľa, ktorá hovorí, cez ktoré krajiny Dunaj preteká. Zmeny v politickej geografii Európy sem však zatiaľ nedorazili a tak sa na nej hovorí aj o Československu, Juhoslávii a Sovietskom zväze.

Nad prameňom je kaplnka sv. Martina. Keď som tu bol na jar, lúčinu pred ňou zdobili fialové a biele šafrany, teraz je paleta farieb a kvetov podstatne pestrejšia. Pamätná tabuľa znova hovorí o cisárovi Tiberiovi, ktorý pred dvoma tisícročiami pátral po prameňoch Dunaja a na mieste, kde azda bola rímska svätyňa, vyrástla neskôr dnešná kaplnka.

Údolím Bregu

Breg je po svojom zrode len skromným jarkom, ktorý navyše miestni horali zachytávajú do malých nádrží. Je to kraj nie nepodobný tomu, aký poznáme z nášho Slovenského rudohoria. Pravda, v Čiernom lese je zeleň lúk sýtejšia, keďže sa ich využívaniu venuje primeraná starostlivosť.

Po 6 km prichádzame do mestečka Furtwangen. Už od stredoveku bolo jedným z centier majstrov - hodinárov. Toto remeslo má vo Schwarzwalde stáročné tradície a najmä kukučkové hodiny v najrôznejších veľkostiach. Od takých, ktoré sa vmestia do dlane, až po opachy, ktoré by som mal problém vtesnať do obývačky, sú cenným suvenírom, ktorý si turisti odnášajú z tohto kraja. Vo Furtwangene je aj Nemecké múzeum hodín (prišli sme krátko predtým, ako ho zatvárali), v ktorom sú mnohé unikáty, ako sú napríklad stolové hodiny, hodiny benediktínskeho mnícha Thaddäusa Rinderleho z roku 1787, ktoré ukazujú astronomický čas vo všetkých kútoch sveta, ale aj najnovšie výrobky schwarzwaldského hodinárskeho priemyslu. Vo Furtwangene je vysoká škola, ktorá vychováva odborníkov na jemnú techniku, elektrotechniku, elektroniku a informatiku.

Cyklistický chodník údolím Bregu vedie buď po asfaltovej ceste s bežnou automobilovou premávkou, alebo po paralelných lesných cestách. Odporúčam držať sa hlavnej cesty, čím sa vyhneme pieskovým úsekom i krátkemu, ale ostrejšiemu stúpaniu za Wolterdingenom. Pri Zindelsteine práve stavajú hrádzu vodnej nádrže. Na radu miestneho cyklistu ignorujeme obchádzku, krátky úsek cez stavenisko sa dal pohodlne prejsť, pravda, ak by bolo po väčšom daždi alebo za intenzívnejšie stavebného ruchu, mohol by vzniknúť problém. Pri našom prejazde tu bolo ticho a sucho.

Donaueschingen

Z hľadiska fotografovania sme mali nevýhodu v tom, že sme si Donaueschingen mohli prehliadnuť až podvečer. Najprv sa zastavujeme pred radnicou, kde je zaujímavé kovové súsošie hudobníkov s upraveným jarčekom. Je to možno na jednej strane symbol Dunaja, na strane druhej aj pripomienka, že v Donaueschingene sa konajú každý október hudobné dni (Donaueschinger Musiktage). Smerovky nás bezpečne dovedú k spomínanému oficiálnemu prameňu Dunaja. Zatiaľ čo v minulosti bol prístupný celý zámocký dvor, teraz je prístup k prameňu len zo strany mesta. Neviem, či je to kvôli rekonštrukčným prácam na zámku, alebo majiteľ nechce, aby sa mu turisti motali pred dverami. Zámok postavili v roku 1772, upravili ho v rokoch 1892 - 1896, sú v ňom údajne zbierky švábskeho a franského maliarstva 15. - 16. storočia.

Pri parku sú osadené tabule krajín, cez ktoré Dunaj preteká. Nechýba ani tabuľa so slovenským dvojkrížom a s textom: Dunaj - ty hranica vekov, národov a štátov staň sa v ich budúcich rokoch spojnicou v tisícročiach. Nič v zlom, ale nepochopil som zámer (alebo nevedomosť?) autora, ktorý predložku "v" nechal na koncoch riadkov, hoci nemal priestorový problém dať ich na začiatok riadku nasledujúceho. Čo už? Ešteže slovenčine málokto z návštevníkov rozumie a na tabuli je aj nemecký preklad textu.

Cez park sa presunieme k sútoku Brigachu a Bregu. Je tu pamätník na nejaké výročie svadby nejakých miestnych mocipánov. Pred 14 rokmi, keď som na bicykli absolvoval rovnakú trasu do Bratislavy, práve tu som pohodil na trávu spacák a s príchodom noci som doň zaliezol. Nestihol som zaspať, keď sa nado mnou ozvalo dievčenské zjačanie. To si zamilovaný párik vyšiel práve sem na večernú prechádzku a dievčina, vykročiac spoza plotu, takmer na mňa stúpila. Všetko sa skončilo so vzájomným úsmevom a pochopením.

Prechádzame aj na druhú stranu sútoku, kde je spomínaný kilometrovník 2 779. Súmrak však hustne a rozhodli sme sa, že dnešnú noc prespíme v táborisku pre cyklistov pod mestečkom Immendingen. Poznal som ho spred 14 rokov a prichádzame tam aj teraz, hoci už za tmy. Do spŕch sme sa síce nedostali, ale tečúca pitná voda, stoly s lavičkami a čistá tráva na postavenie stanov tiež príde vhod. O 11. hodine otvárajú bufet. Vtedy však už budeme ukrajovať ďalšie kilometre našej dunajskej cesty.

Od prameňa Bregu po táborisko v Immendingene sme prešli 67 km.

Titulná fotografia: Oficiálny prameň Dunaja v zámockom parku v meste Donaueschingen, autor - Jozef Sliacky

Pozvánka na cykloputovanie popri Dunaji v roku 2011.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek