Tajomné prepadanie

Pri Immendingene sa mladý Dunaj - ako ho nazvali Nemci - zarezáva do vápencových vrstiev, v ktorých vytvoril malebný, kľukatiaci sa kaňon. Je to jedna z najkrajších častí dunajského údolia, vyhľadávaná moto- i cykloturistami.

Informačné panely v Immendingene nám predstavujú Dunaj spred 10 miliónov rokov. Vtedy jeho najhornejší tok siahal vysoko do Álp, kde mal svoje hlavné pramene. Geologické sily však rozhodli, že o túto svoju pramennú oblasť prišiel a pred 10 tisíc rokmi už bola súčasťou bazénu jeho večného rivala Rýna. Tento boj oboch európskych veľtokov trvá dodnes. Vody Dunaja sa totiž pod Immendingenom strácajú v tajomnom podzemí, v hĺbke 150 - 175 sa znova stretávajú, nevracajú sa však späť do materskej rieky, ale dostávajú sa na povrch v 14 - 18 km vzdialenej vyvieračke Aachtopf, z ktorej tečú do Bodamského jazera, ktoré je už súčasťou rýnskeho koryta. V týchto miestach nie je problém prejsť na druhý breh rieky, ba vraj sa stáva i to, že koryto úplne vyschne a my cezeň môžeme prejsť suchou nohou!

Mesto Tuttlingen má moderný vzhľad a našu zastávku v ňom využívame najmä na doplnenie zásob potravín a Drahoš aj na zháňanie lyžice a noža, keďže svoju príborovú súpravu si zabudol včera pri prameni Dunaja. V jednej cukrárni mu síce venovali lyžičku z umelej hmoty, ale on dáva prednosť kvalite.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kaňon horného Dunaja

Sympatické mestečko Mühlheim je posadené nad vodami Dunaja na návrší. Pod ním sa dolina zužuje, na vrchole brál sa občas objaví hrad či zámok, podľa mapy sú vo vápencoch početné jaskyne. Prechádzame prírodným parkom Obere Donau - Horný Dunaj.

Dlhšiu zastávku venujeme kláštoru Beuron, ktorý založili benediktíni už v 11. stor. V jeho blízkosti je ponad Dunaj zaujímavý drevený most. Napriek náročnému terénu kaňonom vybudoval aj železničnú trať. Staničnú budovu v Beurone ponúkli na prenájom (s ponukou predaja či prenájmu staničných objektov sme sa počas nášho putovania po Nemecku stretli viackrát), v tejto budove sú zaujímavé expozície, ktoré nám približujú geologický vývoj územia, nálezy zaujímavých nerastov a skamenelín, ale aj pozoruhodnosti súčasnej živej prírody.

Kaňonu na hornom Dunaji odporúčam venovať celý deň. My sme z Immendingenu po ďalšiu noc v stane pri Scheere najazdili 79 km. Cyklistická cesta nemá vždy asfaltový povrch a občas nás prekvapili krátke, ale strmšie stúpania, ktoré nám pripomínajú, že jazda dolu Dunajom nie je len ľahké vozenie a posedávanie v sedle bicykla.

Sigmaringen

S názvom mestečka Sigmaringen som sa stretol po prvýkrát tuším v románe Julesa Vernea Lodivod dunajský. Múry pevnosti, zrkadliace sa vo vodách Dunaja, dostali zlatý nádych od podvečerných lúčov slnka. Je to jeden z najmalebnejších obrazov, aké nám dolina Dunaja ponúka. Súčasný romantický vzhľad dala zámku prestavba v roku 1893. Údajne sú v ňom zbierky stredovekého umenia, malieb na skle a zbraní.

Zámok Sigmaringen bol rezidenciou jednej z vetiev vplyvného rodu Hohenzollern, ktorý - presnejšie jeho švábska vetva - sa v roku 1575 rozdelila na líniu Hechingen a Sigmaringen. Prvým z línie Hohenzollern - Sigmaringen bol Karol II., jeho nástupca Johann získal kniežací titul. Po takmer troch storočiach, za revolučného vrenia 1848 - 49, knieža Karol Anton rezignoval v prospech Pruska, ale sláva rodu tým nezapadla, jeho syn Karol sa stal v roku 1866 rumunským kráľom.

Na noc sme sa utáborili neďaleko mestečka Scheer na druhej, ľavej strane rieky, kde som spal pred 14 rokmi. Komáre nás síce našli, ale dalo sa to vydržať. Sledujeme nálety čajok a podľa toho, že len máloktorá vzlietne s rybkou v zobáku, myslím, že ich boj o každodenný „chlieb“ je náročný. Alebo sa len vyžívajú v leteckých hrách? Na rozdiel od čajok volavky zaujmú priam stoickým pokojom. Naprázdno tentoraz vyšiel aj rybár, ktorý nemá námietky proti nášmu táboreniu, podobne ako gazda, ktorý kosí veľký lán lúky na brehu rieky a na ktorej okraji sme si vlastne postavili stany. Bol som naozaj milo prekvapený, že na brehoch Dunaja, ale aj predtým Mohanu, sme sa stretli pri našom voľnom nocovaní s absolútnym pochopením.

Mestečká, kúpaliská a táborisko pri Erbachu

Ďalší deň prechádzame zväčša cez polia alebo cez lužné lesy. Ani tu nechýbajú informačné tabule, ktoré nás upozorňujú na miestne pozoruhodnosti. Na jednej sme si mohli napríklad prečítať, že na Dunaj pri Blochingene sa vrátili bobry.

V Riedlingene je na Dunajskej cyklotrase bohato vybavená informačná kancelária. Symbolom tohto mestečka sú pestrofarebné bociany. Neskúmal som, ako s Riedlingenom súvisia, ale sú podobnou ozdobou ako vrabčiaky v Ulme.

Nad oblúkom rieky sa vypínajú múry kláštora Zell. Keď sme sa zastavili, aby sme urobili aspoň pár fotiek, na Drahošov bicykel sa posadila mačka a tvárila sa, že chce s nami cestovať dolu Dunajom. Keď však dolu ulicou nabral Drahoš rýchlosť, rozmyslela si to a radšej sa skokom vrátila do svojho dvora.

Ďalšou zastávkou bol Ehingen. Mestečko nie nepodobné iným na brehoch Dunaja. V centre nechýba fontána, v ktorej si osamelý turista máča nohy. Vhod by to padlo aj nám, ale akosi nám chýba guráž. Podľa plánu, ktorý sme našli v informačke, je v parku nad domami mesta vyhliadková veža, z ktorej je vraj dovidieť až na Alpy. Zastavili sme sa pri nej, ale čakali nás pevne uzamknuté dvere.

Pri Erbachu sú rozsiahle pieskoviská, na ktoré horúci prvý júlový deň vytiahol tisícky slnka a vody chtivých návštevníkov. Je tu aj možnosť postaviť si stany a za sedem eur prenocovať. Vidí sa nám to priveľa a navyše lúka, kde možno stanovať, je blízko rušného bufetu. Preto pokračujeme ďalej na okraj Ulmu, kde sa nám podarilo objaviť čistú lúčinu priamo na brehu rieky. Vyrušili sme tu síce jeden zamilovaný párik, ona hore bez, ako je tu zvykom, naša prítomnosť im však zjavne nevadila a odišli, až keď sme si postavili stany, vyprali ponožky a pripravili niečo na skromnú večeru. Tento deň sme prešli 95 km.

Staronový Ulm

Väčšinu ďalšieho dňa venujeme Ulmu, asi stotisícovému mestu pri ústí alpskej rieky Iller do Dunaja, ktorý tu nadobúda takú silu, že unesie menšie lode.

Ulm je jedno z najstarších nemeckých miest. Na mieste, kde bol v 7. stor. významným oporným bodom kláštor Reichenau, vyrástla pevnosť a osada, ktorá sa spomína už v roku 854 ako Ulma. Okolo roku 1165 získal Ulm mestské privilégiá a dlhú dobu bol slobodným ríšskym mestom, ktorého majetky sa v 14. stor. rozkladali na ploche 830 km štvorcových. Za napoleonských vojen v roku 1803 pripadol Bavorsku, no o sedem rokov neskôr sa stal súčasťou Württemberska a tak je tomu doteraz.

Ulm, ktorý je rodiskom Alberta Einsteina (1879), dostal ťažkú ranu na konci druhej svetovej vojny, keď anglo-americké nálety zničili asi tri štvrtiny mesta. Síce ešte aj dnes natrafíme na miesta, kde zaceľujú viac ako polstoročné rany, centrum mesta však dostalo krátko po vojne staronový vzhľad. Slovko staronový myslím doslova, lebo v pôvodnej podobe môžeme obdivovať len historicky najvýznamnejšie stavby, na miestach tých menej hodnotných vyrástli nové budovy, ktoré sú príkladom modernej architektúry. Neviem, či je to len môj osobný dojem, ale mne sa zdá, že to staré s novým sa v Ulme podarilo dokonale skĺbiť.

Dominantou Ulmu bol a zostal dóm, ktorý je po slávnom kolínskom dóme najväčším gotickým chrámom v Nemecku. Začali ho stavať v roku 1377 a jeden a pol storočia patril k prioritám stavbárskeho rodu Parlerovcov. Stavbu dokončili až v druhej polovici 19. stor. podľa pôvodných plánov. V päťloďovom interiéri s dĺžkou 123 m, šírkou 48 m a výškou 42 m vyniká 26 m vysoký oltár z 15. stor., nástenná maľba Posledného súdu a vitráže z rovnakého obdobia. Hlavná veža siaha do výšky 161,6 m. Za ďalekým výhľadom, ktorý sa z veže naskytá, treba vyšliapať po 768 schodoch. Nemám chuť na takýto „horolezecký“ výkon. Dávam prednosť prehliadke ďalších zaujímavostí Ulmu.

V pôvodnej podobe sa nám predstavuje aj ulmská radnica. Vznikla prebudovaním kupeckého domu začiatkom 16. storočia a turistickí návštevníci môžu zvonka obdivovať jej vymaľované fasády i orloj. V starom meste nájdeme viacero múzeí, z nich asi najpozoruhodnejším je Brotmuseum - Múzeum chleba. Na takéto detailné prehliadky miest sme však pri našom podunajskom putovaní nemali dostatok času. To, čo som si však nemohol odoprieť, bola prechádzka starou rybárskou a kožiarskou štvrťou na bočných dunajských ramenách. Bolo by zaujímavé stráviť večer či noc v zrubovom domčeku „na spadnutie“ so záplavou muškátov v oknách, ale o našom nie rozhoduje nielen čas, ale aj peňaženka.

Je piatok, až na druhý deň slávnostne sprístupnia novú asfaltovú cyklocestu dolu Dunajom po jeho ľavom brehu, my zatiaľ musíme ísť okľukou na pravý, už bavorský breh Dunaja, kde je Neu-Ulm, ktorý bol založený v roku 1811, teda v čase, keď vlastný Ulm sa stal súčasťou Württemberska, ale jeho pravá časť (teda Neu-Ulm) zostala bavorskou. Naša obchádzka cez dva mosty mala aj svoje výhody: naskytol sa nám panoramatický pohľad ponad rieku na pôvodný Ulm a v popredí na brehu na ženy a dievčatá opaľujúce sa - ako inak - hore bez.

Prechádzame na územie Bavorska. A to je ďalšia kapitola nášho tohtoročného cykloturistického podunajského putovania.

Súvisiace články

Prvý diel putovania dolu Dunajom - Dolu Dunajom I. - Schwarzwald

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek