Južná Morava je rajom pre dovolenkárov a cykloturistov zvlášť. Všade sa to píše, ale najdôležitejšie je, že je to pravda. Dá sa tam jazdiť na bicykli krížom- krážom po cestách, turistických značených chodníkoch a po bohatej sieti "cyklosteziek" . Zámerne píšem cyklostezky, lebo na rozdiel od cyklochodníkov sú krásne, široké, dobre označené, bezpečné a dlhé. Škoda by bolo prebehnúť tadiaľ s očami upretými na predné koleso. Každých 10 km je nejaká pamätihodnosť, väčšinou starostlivo udržiavaná, úzko spätá s bohatou a dlhou históriou tohto úrodného kraja.

Trasa

Svatobořice - Kyjov - Žádovice - Ježov - Osvětimany - Paseky - Ranč Vlčák - Vranovy žleby - Na píle - hrad Buchlov -statek Zikmundov - Staré hutě - Stupava - hrad Cimburk - Koryčany - Jestřabice - Bohuslavice - Kyjov - Svatobořice

Svatobořice

Ubytovaní sme boli neďaleko Kyjova, v obci Svatobořice - Mistřín, v malom penzióne, u Jedličků. Je to uprostred obce, neďaleko zvonice so slnečnými hodinami. Kuchyňa v penzióne bola výborná, vyhrali hlavne tí, čo sú zameraní na bravčové kolená, alebo iné grilované špeciality. Bez problémov sa prestravujú aj dietári, alebo vegetariáni. Všetci boli sýti a spokojní, presne ako je to na Morave zvykom. Dobré víno a pivo je tu samozrejmosť. Autá sme parkovali vo dvore, bicykle sme nechávali vonku pod strieškou terasy, lebo celý objekt sa na noc zamykal. Svatobořice je stará vinárska obec, na panskom sídle uznávali boha Janusa s dvoma tvárami. Je to rímsky boh, čo pozerá dopredu aj dozadu, podľa neho je pomenovaný mesiac január. Domáci túto sochu ale skôr poznajú pod názvom Svatoborská opice.

Kyjov

Do Kyjova je zo Svatoboříc asi 5 km po pomerne frekventovanej ceste. Keď sme už cez Kyjov prechádzali, obzreli sme si čerstvo vynovené námestie. Žulové kocky sú poriadne hrboľaté. Dobre udržiavaná renesančná radnica je zo 16. storočia, stavali ju Taliani. Zastavili sme sa vo vedľajšej uličke v informačnom centre, kúpili sme si mapu pohoria Chřiby a k tomu nám chlapci dali prehľadnú cyklomapku okolia Kyjova, brožúru s odporúčanými trasami, nejaké info letáky o atrakciách v regióne a ešte hrubú brožúru o Slovácku, v slovenskom jazyku. Všetko samozrejme zadarmo a s úsmevom, že sa nám to určite zíde. Viac sme z mesta nevideli, lebo sme frčali podľa smerových tabúľ po ceste č. 422 na Žádovice, Ježov a do Osvětiman. Áut bolo po ceste primerane, nie je to žiaden hlavný ťah. Cesta ide prevažne dokopca, niekedy menej, niekedy strmšie, stále bližšie k pohoriu Chřiby.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chřiby

Po asi 20 km jazdy, za obcou Osvětimany, sme odbočili podľa ukazovateľa na ranč Vlčák. Vlčákov je v tomto pohorí viac. Najprv sme prešli okolo lyžiarskeho vleku Sruby. Areál vyzeral nový, v zime tam môže byť veselo, ale v lete sa na zjazdovke pásli kozy. Vošli sme do “Přírodního parku Chřiby”. Vyznačuje sa bukovými lesmi a množstvom hubárov. Mierne podnebie, rozsiahle lesy, hojnosť úrodnej pôdy aj zvere a dostatok vody sa zaslúžili o to, že ľudia osídlili Chřiby už v mladšom paleolite. Našlo sa po nich množstvo nástrojov z pazúrika, ale aj kosti zvierat, ktoré pojedli, napr. z mamuta. Vraj pred 30 000 rokmi (čo je v mladšom paleolite) bola oblasť stredného Pomoravia jednou z najhustejšie osídlených oblastí v strednej Európe. Stúpali sme po asfaltovej ceste až do sedla vo výške 430 m n. m.

Stále sme držali smer na hrad Buchlov, takže sme odbočili po červenej značke “Na pílu” a potom sme šli po pohodlnej ceste okolo Holého kopca. V druhej polovici 1. tisícročia p. n. l. tu vzniklo hradisko, ktoré ovládalo južné svahy vrátane prastarej jantárovej cesty vedúcej pozdĺž rieky Moravy od Jadranského mora k Baltu. Chřiby tvorili klin medzi jantárovou a soľnou cestou, ktoré sa spájali pri Koměříži. Spojenie ciest vyžadovalo prechody cez pohorie a zároveň opevnení na obranu.
Archeológovia tvrdia, že centrum Veľkomoravskej ríše bolo práve tu, na sútoku Moravy a Olšavy, čo je asi 12 km východne od Osvětiman. Pokračovali sme po lesnej ceste, až kým sme nenarazili na frekventovanú cestu - hlavný ťah medzi Brnom a Uherským Hradišťom.

Hrad Buchlov

Po asi 2-kilometrovom stúpaní od odbočky z cesty sme dorazili na parkovisko pod hradom. Na hrade Buchlov sme boli už predtým, prehliadli sme ho celý, keď nám zlé počasie nedovolilo jazdiť na bicykli. Stredoveké feudálne sídlo stojí na skalnatom kopci vysokom 520 m, takže tvorí dominantu kraja. Vidno ho z každej strany, najlepšie zďaleka, kde nezavadzajú stromy. Hrad vznikol v polovici 13. storočia na obranu pred Uhrami, bol administratívnym strediskom so súdnou právomocou. Pôvodne súd chránil majetok panstva pred pytliakmi, časom sa ale výkon rozšíril aj na rozhodovanie o popravách. Na pamiatku je tam doteraz kamenný stôl a stolička pre súdených a legenda o lipe, ktorá bola zasadená hore koreňmi a stále rastie, ako dôkaz neviny. Majitelia hradu sa presťahovali v roku 1751 do nového a honosného zámku v Buchloviciach, ale na hrade už koncom 19.st. zriadili rodinné múzeum. Prehliadka zvnútra je cenná pre všetkých milovníkov histórie, jednotlivé miestnosti sú venované vždy nejakému obdobiu.

Tentokrát sme využili množstvo stolov a lavíc na odpočinok a jedlo. Kúpili sme si v bufete pod hradom guláš na obed.
Mali sme pôvodne namierené ďalej do Buchlovíc, kde je barokový zámok s obrovským a nádherným parkom, ale ujo na parkovisku nás zastavil so slovami, "šli by ste tam zbytečne". Práve tam režisér Zdeněk Troška natáčal novú rozprávku Čertova nevěsta a celý objekt bol preto uzavretý. Bude to vraj príbeh inšpirovaný rozprávkou Boženy Němcovej, Spravedlivý Bohumil. Tak si ju na Vianoce pozrieme, určite tam budú aj exteriéry.

Buchlov - Staré Hutě

Vyrazili sme teda opačným smerom, po červenej značke, ktorá ide smerom k vrcholu Vlčák (561 m n. m.), kde je aj bývalý hostinec na križovatke turistických ciest. Spočiatku sme šli dolu kopcom a po asfaltke, potom po rovine po lesnej ceste a nakoniec po rozjazdenom čiernom lepkavom bahne. Keď sme sa znova dostali na spevnenú cestu, všimli sme si tabuľu "Za mokra nesjízdné". Ani za sucha to nebolo ktovie čo.

Po 4 km sme prišli k statku Zikmundov. Meno má podľa svojho zakladateľa, Zikmunda II. Berchtolda, majiteľa buchlovského panstva a okrem iného aj znalca v oblasti lesníctva, hospodárstva a chovu koní. Domáci volajú statok jednoduchšie - Dvorek. Lúky tu vznikli, keď bohaté lesy padli za obeť sklárskemu priemyslu, ale páni z Buchlovíc zase potrebovali nejaké lúky na chov koní. V roku 1886 tu bolo 86 chovných koní. Aj teraz boli nejaké za ohradou, stáli všetky okolo mláky plnej bahna a po jednom sa v nej miagali kopytami, jeden si tam dokonca ľahol. Chvíľu sme ich obdivovali a potom sme zabudli odbočiť do obce Staré Hutě.

Pokračovali sme po červenej turistickej značke, ktorá bola čoraz strmšia a kamenistejšia. Dorazili sme k Buchlovským kameňom, pieskovcovým skalným útvarom, vysokým 12 metrov, ktoré tam údajne zhodil čert, keď prehral stávku, že kameň donesie do kohútieho kikiríkania na hrad Buchlov. Keď sme narazili na ďalší smerovník, rozhodli sme sa, že po kopcoch už pokračovať nebudeme, a po žltej turistickej značke zídeme do obce Staré Hutě.

Chodník bol pohodlný, až na konci bola obrovská mláka plná bahna. Keď sme dorazili k prvým domom, dobrý ujo nám prestrčil cez plot hadicu a my sme sa poumývali aj osviežili zároveň. Doplnili sme si vodu aj do fliaš a pokračovali sme z obce Straré hutě ďalej po asfaltovej ceste do Stupavy (nie tej slovenskej) a potom ku Koryčanskej vodnej nádrži, ktorá bola vybudovaná na riečke Stupava. Riečka pramení pod Vlčákom a je zaujímavá tým, že preteká aj cez Kyjov, ale tam sa jej meno zmení na Kyjovka. Nádrž je celá oplotená, obmurovaná, slúži len ako zdroj pitnej vody.

Hrad Cimburk, 421 m n. m.

Na ceste popri vodnej nádži sme si všimli viaceré nápisy - tu neparkujte, tadiaľto nechoďte. Bola to skratka na hrad Cimburk. Dozvedeli sme sa od okoloidúcich, že na takých bicykloch, ako máme, sme tam za 20 minút, tak sme šli. Cesta bola štrková, spevnená, rovnomerne stúpala. Posledný úsek po zelenej turistickej značke bol len mierne do kopca a potom sa už objavili zrúcaniny hradu. Poslúchli sme červeným písmom napísané upozornenie, aby ľudia, deti a psy zosadli z bicyklov. Dobre sme urobili, lebo ďalší úsek pred bránou hradu bol strmý, posypaný kamienkami. Zastali sme pri pokladni, kde sedel vlasatý starší pán s bosými nohami a čítal knihu. Vyzeral ako kastelán, tak som sa ho spýtala, ako dlho asi trvá prehliadka hradu. Odpovedal kľudne: "Nevím, mně to trvalo třicet let." My sme toľko času nemali, tak sme si uňho kúpili pivo, a prečítali všetky zaujímavosti o hrade a okolí. Sadli sme si pod múry obnovenej veže a rozjímali, aké to bolo, keď tam v júli koncertovala Iva Bitová.

Hrad Cimburk je rozsiahla tajomná zrúcanina gotického hradu, ukrytá uprostred lesa. Začali ho stavať okolo roku 1330, ale v roku 1709 bol definitívne opustený, lebo panstvo si postavilo pohodlnejší palác v neďalekej obci Koryčany. Občianske združenie Polypeje sa ho snaží zachrániť pred postupujúcou skazou.

Z hradu sme šli chvíľu po žltej značke, lebo aj rodinka s kočiarom tadiaľ tiež išla. Ale veru neviem, ako prešli, lebo cez skaly a korene to bol aj s bicyklom problém. Mali sme ísť radšej pohodlnou okľukou po lesnej ceste. Na križovatke U Křížku je na výber z viacerých ciest. Chvíľu sme postáli pri veľkej mape, kde bola zakreslená aj zimná bežecká trasa cez celé Chřiby, s logom Lesy ČR. Zvláštne, že sa tu lesníci starajú o turistov.

Po ľahkej ceste, stále dolu kopcom, sme sa vrátili do Koryčan. Bez povšimnutia sme prešli okolo pekného kúpaliska, lebo sme mierili na lepšie. Pokračovali sme po hlavnej ceste do Jestřabic a Bohuslavic. Na jednom mieste bola cesta poriadne poničená od dažďov, obchádzala sa asi 200 metrovým úsekom cez pole. Autá mali obchádzku, iba zopár miestnych so trúflo, takže cestu sme mali viacmenej pre seba.

Koupací biotop - Bohuslavice

V Bohuslaviciach na hlavnej ceste je zaujímavý smerovník s označením "koupací biotop". Po absolvovaní strmého vŕšku sme sa dostali pred bránu kúpaliska, ktoré na pohľad vyzerá normálne, je tam 25 m bazén, šatňa, bufet, sprchy, detské ihrisko. Zvláštny je len názov "koupací biotop" a časť kúpaliska nazvaná "lagúna". Lagúna je vlastne 80 m dlhý umelý potôčik, porastený vodnými rastlinami, ktorý ústi do bazénu. Voda z bazénu sa čerpadlom vytiahne na začiatok tohto potôčika, pomaly ním preteká, čistí sa tam biologickým spôsobom, asi aj ohrieva a okysličuje a vracia naspäť do bazénu. Základom biotopu je vyvážený prírodný systém, ktorý využíva biologické funkcie rastlín na prirodzené čistenie vody. Nepoužívajú sa tu absolútne žiadne chemické alebo dezinfekčné prostriedky, voda v bazéne je napriek tomu priezračná. Kúpe sa tu množstvo detí, zjavne miestna mládež a prichádzali aj celé rodiny, asi z neďalekého Kyjova. Bazén je prispôsobený prevažne deťom a zvažuje sa postupne, ale v najhlbšej časti ani dospelý nedosiahne na dno. Je tam hĺbka 2,85 m, tak sa tam dobre pláva, alebo aj skáče do vody. Prírodný systém filtrácie vody šetrí životné prostredie, ale údajne blahodarne pôsobí aj na ľudský organizmus, znižuje pravdepodobnosť alergií.

Biotop na kúpanie bol otvorený v júni tohto roku. Dočítali sme sa, že prestavbu starého areálu organizovalo mesto Kyjov, samozrejme za pomoci miliónov z EÚ. V Kyjove už jednu plaváreň mali, ale chceli pre svojich občanov ešte jedno prírodné kúpalisko. Vstupné na toto kúpalisko je 25 Kč pre dospelého. Toto nás fascinovalo na južnej Morave počas celého pobytu. Cyklocesty, kúpaliská, bufety, reštaurácie, trhy, slávnosti boli určené hlavne domácim obyvateľom. Nikto tu nenaháňa chiméru zahraničného cestovného ruchu s devízovými cudzincami. Ceny sú dostupné, prijatie je vždy vľúdne. Cyklistov tu uznávajú a skromných Slovákov majú vyslovene radi. Bufetár pri bazéne našim chlapom nalial slivovicu zadarmo, z čoho mali zážitok na celý rok. Odtiaľ to už bolo len 5 km do Kyjova a posledných 6 km do Svatoboříc.

Záver

Južná Morava je úrodný kraj s bohatou históriou, každých 5 -10 km je nejaká dedina, kde je zaručene možné sa najesť a napiť, ale aj niečo zažiť. Ďalšia vec, ktorá je o Morave pravdivá, je to, že dodržujú folklórne zvyky. Napríklad v obci Veľké Bílovice, v nedeľu poobede, priamo na námestí, pri zvukoch dychovky tancovala miestna mládež vo farebných, vyšívaných, naškrobených a nažehlených krojoch. Dievčatá boli v bielych obrovských sukniach ako bábiky z poličky. Tancovali statočne, bolo tam asi 10 párov a vôbec sa neulievali. Nebol to žiaden tanečný súbor, to bolo na tom tanci vidieť. Mám takých teenagerov doma, tak viem ten výkon oceniť.

V obci Milotice zase mali zraz starší muži - spevácke zbory. Skupinky po 5-10 spevákov v rôznych krojoch, zrejme podľa obecnej príslušnosti, postávali po okolí a keď prišiel na nich rad, postavili sa do stredu a začali spievať ťahavé juhomoravské pesničky. Každý z tých chlapov mal v ruke valcovitú taštičku upletenú zo slamy. "Nosej v tom chlast", odpovedala miestna slečna na našu zvedavú otázku. A naozaj, podchvíľou si vytiahli fľašku a pohárik, uliali si vína, vypili a spievali ďalej.

Viac informácií

www.jizni-morava.cz

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek