Cyklotúra

Dolu Dunajom IV. - Rakúsko

10.02.11
Posledný úsek nášho letného cyklistického putovania dolu druhou najväčšou európskou riekou, teda prejazd Rakúskom, je všeobecne známy a prešli ho už stovky slovenských cyklistov. Napriek tomu je tu stále čo objavovať a oplatí sa vybrať aj bokom od rieky a navštíviť malé prírodné či kultúrne zaujímavosti, na ktoré nás upozorňujú početné propagačné materiály v informačných kanceláriách.

Na rozdiel od nemeckej Dunajskej cyklocesty jej rakúska časť je naozaj kvalitná a absolútne bezpečná. Väčšinu pokrýva asfalt, až na štrkový úsek po hrádzi medzi Viedňou a Hainburgom. Ale vtedy nás už pobáda vidina domova, takže tie posledné kilometre sú už len takou akoby „povinnou jazdou“.

Medzi Passauom a Linzom

Z bavorského mesta Passau môžeme ísť po ľavom alebo pravom brehu Dunaja. Predtým som dvakrát išiel po pravej strane. Výjazd z mesta je mostom ponad Inn, za ním sledujeme smerovky a uličkami sa rýchlo dostaneme na okraj mesta.

Tento raz ideme po ľavej strane rieky. Skôr, ako opustíme mesto, nedá sa nezastať a nevenovať mu rozlúčkové pohľady a nezachovať si tento obraz na snímke do počítačového albumu. Pri Jochensteine je rieka prehradená hrádzou, po ktorej sa dá prejsť na pravý breh a zároveň je tu aj možnosť oboznámiť sa, ako je v Nemecku a Rakúsku využívaná sila dunajskej vody. Chcel som prejsť na pravú stranu rieky, ale Drahoš sa opäť ponáhľa a tak šliapem za ním. Ani sme nezbadali, ako sme prešli na rakúske územie. To, že sme v druhej krajine, sme si uvedomili vlastne až v prvej dedine Kramesau. Niekoľko kilometrov za ňou sa však ľavobrežná cyklotrasa končí a nám nezostáva nič iné, len vyloviť z vrecka 1,50 € a preplaviť sa kompou na druhý breh. Pre tento deň sme boli poslednými zákazníkmi.

Pod Passauom sa Dunaj znova zahrýza do hôr a vytvára malebné zahĺbené meandre. Rieka sa tu točí v malebných ostrých oblúkoch a samozrejme, že s nimi sa točí aj cesta, zovretá medzi vody Dunaja a strmé svahy. Na ostrosť meandrov nás upozorňuje zapadajúce slnko: chvíľu je nám za chrbtom, potom sa objaví pred nami a zase naopak.

Je však čas myslieť na noc. Vieme, že kdesi pred nami je kemping, ale my by sme aj túto noc radšej prijali samotu i ušetrili nejaké euro. Ale kde sa uložiť, keď z jednej strany je strmá zalesnená stráň a z druhej úzky zaburinený breh rieky? Za hustnúceho súmraku sme natrafili na „restplatz“ s veľkými kameňmi ako stolmi a s kúskom sviežej trávy v bezprostrednej blízkosti vody a jej vtáčích obyvateľov. Je tu síce zákaz stanovania, ale o bivakovaní sa tu nič nepíše, takže si do trávy natiahneme spacáky a nechávame sa ukolísať šplechotom vody. Ten zosilnie, ak okolo nás prepláva loď. V noci sa niekoľkokrát zobudím s pocitom, že vlny, ktoré loď vytvára, doletia až k môjmu spacáku, ale nič také sa nedeje a napokon to bol celkom príjemný nocľah.

Ráno sa zastavujeme pri kempingu Kirchberg, aby sme sa trochu ohriali na slnku a využili tamojšiu vodu na umytie rozospatých očí. Určite by bolo zaujímavé pešo alebo na bicykli vyjsť si hore na vŕšky a pozrieť sa na tie malebné oblúky rieky pekne zhora, ale hoci je len streda, Drahoš sa bojí, že do nedele nebudeme v Bratislave a ja už nemám síl mu to vyhovoriť a musím sa prispôsobiť.

Linz

Centrum Linza - Hauptplatz - sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Dunaja. Tu - v budove starej radnice (nová, moderná budova radnice je na druhom brehu rieky) - sa nachádza aj informačná kancelária, ktorá býva obyčajne prvou zastávkou v každom meste, v ktorom sa zastavíme. Postupne sa v taškách kopia mapky, prospekty a iné propagačné materiály, až sú najväčšou záťažou. Snažím sa to riešiť tak, že si z materiálov odpisujem len základné údaje, názvy webových stránok a e-mailové adresy a buď ich nechávam na mieste, aby poslúžili niekomu inému, alebo skončia v smetnom koši. Napriek tomu haldy propagačných materiálov - samozrejme nielen z tejto cesty - sa mi nahromadili v škatuliach pod gaučom, prehľad v nich je čoraz biednejší a tak dostávam chuť vymeniť ich so zberačom starého papiera za toaleťák.

Ale späť do Linza. Hneď po príchode nás zaujala podlaha radničného vestibulu. Dlažba je totiž jednou veľkou maľovanou mapou mesta, či leteckým pohľadom naň, takže skôr, ako sa vyberieme na jeho skutočnú pešiu prehliadku, môžeme si to vyskúšať na dlažbe vestibulu a vybrať si tú najzaujímavejšiu trasu.

Linz, dnes vyše 200-tisícová metropola Horného Rakúska, vyrástol na mieste rímskeho tábora Lentia. Centrum mesta má barokový nádych. Hlavné námestie - Hauptplatz - patrí medzi najrozsiahlejšie v Európe, má plochu okolo 13 200 m švorcových a dominuje mu 20 m vysoké mramorové barokové súsošie Najsvätejšej Trojice.

Vyšiel som aj na hrad, ktorý tu stál už v roku 799. Najväčšiu slávu zažil za arcivojvodu Fridricha V. (rímsky cisár Fridrich III., 1457 - 93), ktorý urobil z Linza centrum habsburskej moci. Začiatkom 17. stor. za Rudolfa II. hrad prestavali na zámok, ktorý v roku 1800 zasiahol veľký požiar. V roku 2009, keď sa stal Linz európskou Kultúrnou metropolou, so sklom a oceľou do zámku vstúpili súčasní architekti, z čoho mám zmiešaný pocit: nie je to škaredé, ale akosi mi to tam nepasuje. V týchto priestoroch sú umiestnené najrozsiahlejšie hornorakúske múzejné zbierky. Z hradu sa otvárajú výhľady na Dunaj a na mesto, na ktorého protiľahlom okraji sa vyníma priemyselná zóna reprezentovaná najmä komplexom hút a oceliarní VÖEST.

Koľko času treba, aby sa krvavá história premenila na turistickú atrakciu?

Linz opúšťame okolo pol štvrtej popoludní. Prejdeme mostom na ľavý breh a prímestským parkom a po hrádzi smerujeme do Mauthausenu. Ako názov napovedá, dedina vyrástla ako mýtna stanica, založená už Babenbergovcami koncom 10. stor. Mauthausen však vošiel do povedomia najmä v čase druhej svetovej vojny, keď tu bol jeden z najväčších nacistických koncentračných táborov. V ňom sa skončila životná púť tisícok antifašistov, vrátane slovenských bojovníkov proti fašizmu, povstaleckých vojakov a partizánov. Tábor sa nachádza vysoko nad dedinou, treba k nemu strmo vyšliapať. Urobil som tak dvakrát pri mojich predošlých návštevách, teraz sa prispôsobujem Drahošovi a tento bod programu vynechávam. Dolu, v dedine na brehu rieky, na nábreží Heindlkai, je dobre vybavená informačka, ktorá ponúka aj materiály týkajúce sa spomínaných čiernych stránok histórie Mauthausenu. V tej chvíli si kladiem otázku: Koľko času treba, aby sa z miesta poznačeného tragédiou a krvou stala turistická atrakcia?

Oproti Mauthausenu ústi do Dunaja rieka Enns. Na jej brehu je mestečko rovnakého mena. Zastavili sme sa v ňom v roku 1996 na cyklistickom výlete so zvolenským turistom Janom Gubášom, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami. (Zahynul ako cyklista pri dopravnej nehode na križovatke medzi Vlkanovou a Badínom). Spomínam si na Enns ako na príjemné, sympatické mestečko s vysokou vežou uprostred centrálneho námestia, z ktorej je výhľad na okolitú dunajskú krajinu i na Alpy.

Odpočívadlo v Mitterkirchene a kemping v Greine

Pekné odpočívadlo pre cyklistov je pri dedine Mitterkirchen. Je tu sýty prameň vody, po ktorú - ako sa presviedčame - si chodia aj obyvatelia z dediny. Neviem, či je to vec tradície, alebo je vo vode čosi zázračného. Vraj je z nej najlepšia káva, tvrdí nám starší pán s bandaskami. Navrhujem, že tu zostaneme na noc, veď je už pol ôsmej, ale Drahošovi sa to miesto nepáči, vraví, že chce mať súkromie a tu sa už usadila skupinka českých cyklistov. Nuž čo, pokračujeme ďalej do dediny Grein, kde sa ubytujeme v kempingu, kde o súkromí sotva možno hovoriť. Súhlasím s týmto riešením hlavne preto, že teplá sprcha prišla vhod a bolo načase aj vyprať ponožky, slipy či tričká. Od rána (teda od nocľahu na „restplatzi“ niekde pod Schlögenom) sme prešli 98,7 km.

Grein je staré mestečko, ktoré sa ako Grine spomína už v roku 1147 a v roku 1491 dostalo mestské privilégiá. Dominuje mu neskorogotický hrad z rokov 1488 - 93. V radnici je údajne najstaršie rakúske mestské divadlo, v ktorého rokokovom prostredí sa hrá od roku 1791 až do dnešných čias.

Časť večera trávim v preplnenej kaviarničke. V televízii beží súboj Španielska s Nemeckom a zhodou náhody medzi návštevníkmi kempu sú aj Španieli. Čakal som, že sa budú správať búrlivejšie, ale v tomto smere ma sklamali, nepotvrdili povesť. Padol len jediný gól, ktorým vyhrali práve Španieli. To je všeobecne známe. Mňa zaujal jeden z chlapov, ktorý vari desať sekúnd pred rozhodujúcou chvíľou zápasu povedal, že padne gól a mám pocit, že ho oslavoval už vo chvíli, keď lopta len letela do nemeckej šestnástky k strelcovi gólu. Bola to náhoda, alebo má ten chlap veštecké schopnosti?

Melk

Pokračujeme po ľavom brehu rieky a presunieme sa z Horného do Dolného Rakúska. Naším ďalším cieľom je mestečko Melk, ktoré je však na druhom brehu rieky. Prevoz kompou odmietame, musíme teda urobiť pár kilometrov navyše na most a za ním oblúkom cez kopec zhora či „odzadu“ prichádzame do Melku, presnejšie k jeho obrovskému kláštoru. Neskôr z mapy, ktorú som dostal v informačke v Melku, sa dozvedám, že je výhodnejšie odbočiť v Sankt Georgene vpravo a do Melku sa dostať po hrádzi vodnej nádrže Melk.

Spomínam si, že Melk sa zapísal aj do našej novodobej histórie. Práve v Melku anglo-americký nálet zničil vlak, ktorý viezol zajatcov do Mauthausenu. Medzi obeťami boli aj mnohí slovenskí povstalci, napríklad Ladislav Sára alebo Ladislav Exnár.

Prvoradým cieľom návštevníkov Melku je komplex benediktínskeho kláštora. Drahoš investuje 7,70 € do vstupenky, mne stačí aj pohľad zvonka a prechádzka nádvoriami. Je tu rušno, pestrá zmes ľudí rôznych rás a národov. Zaujali ma najmä skupinky turistov z arabských končín sveta: ženy zahalené od hlavy až po päty, len s očami, v ktorých nemožno nepostrehnúť zvedavosť, a ich mužov či iných chlapských rodinných príslušníkov v tradičnom odeve alebo v najmodernejšom obleku, u ktorých bolo cítiť hrdosť či skôr panovačnosť. Ktovie, ako tieto ženy i chlapi vyznávajúci islam vnímajú rýdzo kresťanské priestory a symboly?

Zastávka v Melku určite nesklame žiadneho turistu, a to nielen vďaka kláštoru. Stačí sa prejsť Radničným námestím a Hlavnou ulicou, možno si chvíľu posedieť pri káve alebo len tak na kameni, a samozrejme treba zísť aj dolu na breh dunajského ramena, kde je nielen parkovisko, ale aj vyhliadková veža, v ktorej vyhráva príjemná hudba a z ktorej je pohľad na mohutné múry kláštora.

Melk je nielen jedným z najmalebnejších, ale aj najstarších sídiel v Dolnom Rakúsku. Nálezy svedčia, že tu žil človek už v dobe kamennej. V dobe rímskej tu stál kastel Namare, v roku 831 sa spomína osada s názvom Medelicka, z ktorého cítiť slovanský nádych. (Tak je tomu aj v prípade niektorých ďalších dolnorakúskych či štajerských miest a dedín, za čo sa Rakúšania nehanbia, nesnažia sa retušovať historické fakty, ale potvrdzujú, že slovanské osídlenie siahalo v 8. - 9. stor. vyššie proti toku Dunaja i hlbšie do Álp). Do roku 1106 tu bola rezidencia rakúskych markgrófov. Benediktíni sa tu usadili v roku 1089. Kláštor v terajšej veľkolepej barokovej podobe vybudovali v rokoch 1702 - 36 a je to najslávnejšie dielo rakúskeho barokového staviteľa Jacoba Prandtauera. Bohatá je kláštorná knižnica, ktorá uschováva okolo 80 000 kníh, 1 850 cenných rukopisov a takmer 900 rovnako cenných grafických listov.

Wachau

Dunaj sa pod Melkom znova zarezáva do kopcov. Je to oblasť Wachau, ďalšia malebná časť dunajského údolia, ktorá si získala slávu aj vďaka kvalitnému vínu. Ideme po pravom brehu, z ktorého sa otvárajú pekné pohľady na druhú stranu rieky so starobylými dedinami. Jednou z nich je napríklad Weissenkirchen. Do mojej osobnej turistickej histórie sa zapísal tým, že som tam pri svojom cyklistickom putovaní v roku 1996 dostal defekt a musel som prespať na brehu rieky v spoločnosti nemilosrdných, krvilačných komárov. Bola to jedna z najhorších nocí v mojom živote. Ešte skôr, pred mestečkom Spitz, sa nachádza dedina Willendorf, ktorá vošla do histórie ako nálezisko Willendorfskej Venuše, artefaktu, ktorý je jednou z najslávnejších pamiatok na paleolitického človeka.

V informačke v Aggsbachu sa dozvedáme, že by sa oplatilo za zaujímavým výhľadom vyšplhať sa na hrad Aggstein. Podľa informačných tabúľ sa do tejto časti dunajského toku vrátili bobry. Wachau je jedným z príkladov, ako už celé stáročia človek môže žiť v úzkej symbióze s relatívne neporušenou prírodou.

Vari najmalebnejším mestečkom či dedinou v údolí Wachau je Dürnstein. Nachádza sa na ľavom, teda v tejto chvíli pre nás na protiľahlom brehu Dunaja. Vyníma sa v ňom pastelovo modrý kostol, ktorý postavili už v časoch gotiky a dnešný vzhľad dostal pri barokovej prestavbe v rokoch 1721 - 25. Pred 14 rokmi sme zastávku v Dürnsteine využili aj na pešiu vychádzku k zrúcaninám hradu v skalách nad dedinou. Do histórie sa zapísal najmä ako väzenie anglického kráľa Richarda I. Levie srdce v roku 1192 pri jeho návrate z výpravy do Svätej zeme.

V Mauterne tesne pred záverečnou dopĺňame zásoby potravín a navrhujem, že nasledujúcu noc prežijeme na Ferdinandovej varte, vyhliadke nad vodami rieky oproti Dürnsteinu. Poznal som toto miesto z predošlej návštevy, dá sa prebivakovať v samotnej varte, ale my sme dali prednosť stanom na lúčine v jej blízkosti. Je tu síce informácia, že je to chránené územie, v ktorom sa najmä les môže pochváliť vzácnejšími druhmi vtákov alebo hmyzu, ale boli sme tu takmer sami a párik, ktorý si sem vyšiel na vychádzku, nášmu počínaniu nevenoval ani najmenšiu pozornosť.

Pohľad na komputer hovorí, že dnes sme prešli 92,7 km.

Na vartu treba od brehu Dunaja poctivo vyšliapať, pričom v závere sa asfalt stratí a nahradí ho bežná lesná cesta, ale naozaj môžem túto odbočku z podunajskej cesty odporučiť. Samozrejme, že sme si tentoraz mohli dokonale vychutnať večerné pohľady na Dürnstein, i ranné pohľady na rieku so slnkom zdvíhajúcom sa na východnom horizonte.

Pri jazde k Ferdinandwarte sa otvára aj pohľad na neďaleký benediktínsky kláštor Göttweig, ktorý založili v roku 1074. Zo sprievodcu sa dozvedám, že má skvelú sochársku i maliarsku výzdobu a takisto bohatú knižnicu s viac ako 1 100 rukopismi, s tisíckami grafických listov, viac ako 70 000 knihami, unikátna je aj zbierka asi 4 000 medirytín a milovník umenia ocení aj tamojšiu galériu s dielami nielen rakúskych, ale aj holandských maliarov.

Krems, Tulln, Klosterneuburg

Na ceste dolu Dunajom určite nemožno obísť mestečko Krems, dnes (resp. od roku 1938) spojené so susedným Steinom, ktorý vyrástol na ľavom brehu rieky ako významná pevnosť. Krems an der Donau je jedno z najstarších rakúskych miest (známe už v roku 995) s mnohými staviteľskými pamiatkami z gotiky, renesancie i baroka.

Či tu má pôvod kremžská horčica, to som neskúmal. Počas našej návštevy v piatok 9. júla sa mi jeho centrum zdalo príliš preľudnené, ale keď som zabočil mimo hlavnej ulice, dal sa tu nájsť aj tichý kút a romantické zákutia.

Vrátime sa na pravý breh rieky a trochu monotónnou jazdou po hrádzi smerujeme do mestečka Tulln, ktoré sa spomína v Piesni o Nibelungoch a tento fakt podčiarkuje súsošie a fontána na okraji mestského centra. Ide o starobylé sídlo, v 1. stor. tu stála rímska osada Comagena, ktorá bola jednou zo základní rímskej dunajskej flotily. Môžeme si prehliadnuť jej základy a bohaté múzeum rímskych čias. V 11. stor. sa Tulln stal prechodným domovom Babenbergovcov, zakladateľov rakúskeho štátneho útvaru. K najstarším a najpozoruhodnejším pamiatkam patrí románsky karner z roku 1260 s vyrezávaným portálom a vzácnymi freskami. Nájdeme ho vedľa kostola sv. Štefana, ktorý má takisto románske základy, no neskôr ho prestavali v gotickom štýle a jeho veže sú z čias baroka. Pri výjazde z mesta míňame sochu Marca Aurelia na koni, neďaleko od nej je zaujímavé divadlo s pódiom posadeným na dunajskej vode.

Na druhom brehu rieky sa vyníma silueta zámku Kreuzenstein. Našou ďalšou zastávkou je mesto Klosterneuburg. Dominuje mu barokový augustiniánsky kláštor z roku 1106. Cisár Karol IV. ho chcel prebudovať na spôsob španielskeho Escorialu, čo sa mu podarilo len sčasti. Keďže sem prišli až podvečer, môžeme si celý areál prehliadnuť len zvonka.

Viedeň

Večer prichádzame do Viedne. Drahoš pozná kemping, v ktorom chceme prežiť poslednú noc nášho mohansko-dunajského cyklistického putovania. Dlhá jazda Prátrom i lužným lesom, po niekoľkonásobnom opýtaní sa na správny smer prichádzame do kempingu až po desiatej hodine. Dnes sme najazdili 106,7 km.

Takýto neskorý príchod do kempingu má však aj svoju výhodu: recepcia je už zatvorená a keď sa nám podarí odísť ráno pred ôsmou, prespíme a hlavne využijeme blahodarný účinok teplej sprchy zadarmo. Toto nám vyšlo, kúpeľ našťastie nie je na žetóny či na kód, ako je tomu napríklad v Greine. Ale noc to nebola príjemná. Nejde iba o komáre, ktoré sa na nás vrhli hneď po príchode, ale najmä premávka na blízkej diaľkovej komunikácii nebola práve uspávankou, rovnako ako vytrvalé pípanie cúvajúcich áut či hrmot stavebných strojov, ktoré nám urobili skorý budíček.

Sobotňajšie dopoludnie venujeme Viedni, teda aspoň jej centru. Samozrejme, že v metropole našich západných susedov sme už boli viackrát, ale vždy je tu čo nájsť, čo objaviť. Jazda na bicykli po Viedni je - na rozdiel napríklad od našich podstatne menších miest - skutočnou lahôdkou, orientačne nenáročná a pritom maximálne bezpečná.

Záverečné kilometre

Krásna slnečná sobota. Vyrážame po cykloceste smerom na Bratislavu. Dlhé kilometre pod Viedňou prechádzame prímestskou rekreačnou oblasťou, kde sa vo veľkom praktizuje nudizmus. Adamovia i Evy sa prechádzajú aj priamo po cykloceste, zastavia sa na občerstvenie v bufete, bez akéhokoľvek ošatenia, vari len s tmavými okuliarmi na očiach a v šľapkách, prichádzajú na deky z obďaleč zaparkovaných áut. Pohľad na krásy vskutku prírodné sa nám naskytá aj zo sedla bicykla.

Náhlime sa do Bratislavy. Dlhý most vedie ponad Dunaj do Hainburgu. Chceme si urobiť zábery rieky, mesta a hainburského hradu, preto ideme po ľavej strane mosta. Chodník je úzky, stretávame na ňom protijazdcov, ktorí nás rýdzou slovenčinou nazývajú... (Keby som mal citovať a vynechať neslušné slová, tak vlastne nepovedali nič). Vadilo im, že sme nešli po pravej strane mosta a jasne nám to dali najavo. Radšej sme mlčali.

Konečne sa pred nami objavia známe siluety Devína a Bratislavy. Stretávame mladíka podobne naloženého ako my. Je z Mochoviec a urobil si dovolenkový výlet k Jadranu. Vraví, že toho má už naozaj dosť, jazdil pomerne dlhé etapy, až sa dopracoval ku kŕčom. Spolu šliapeme cez mesto na hlavnú bratislavskú stanicu. Dnes máme za sebou - vrátane obhliadky Viedne - 89,3 km.

O hodinu máme rýchlik do Zvolena. Na rozdiel od nemeckých vlakov, kde bola preprava bicyklov zadarmo, tu si musíme kúpiť lístok. Rýchlik nemá batožinový vozeň a tak bicykle musia ísť do úzkej chodbičky nášho vagóna. Nastúpili sme do toho posledného. Asi to nebolo rozumné riešenie, lebo len čo sme vyrazili z Bratislavy, vlak nabral rýchlosť, buchot - rachot, vagón akoby lietal, až sme mali pocit, že sa už-už ocitneme niekde v poli mimo koľajníc, alebo že nás jednoducho stratí. Vari pol hodiny trvalo, kým sa saunový vzduch v kupé stal dýchateľným. Čo už, sme doma, na Slovensku.

Súvisiace články

Prvý diel putovania dolu Dunajom - Dolu Dunajom I. - Schwarzwald

Druhý diel putovania dolu Dunajom - Dolu Dunajom II. - Württembersko

Tretí diel putovania dolu Dunajom - Dolu Dunajom III. - Bavorsko


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Mohanská cyklocesta - 5 dní putovania Rieka Main, v slovenčine nazývaná aj Mohan, je najvýznamnejším pravostranným prítokom Rýna. Je dlhá 524 km a jej pramenné toky nájdeme v … » celý článok 24/02/11 Jozef Sliacky Svet
Cyklotúra Dolu Dunajom IV. - Rakúsko Posledný úsek nášho letného cyklistického putovania dolu druhou najväčšou európskou riekou, teda prejazd Rakúskom, je všeobecne známy a prešli ho už stovky slovenských cyklistov. Napriek tomu je tu stále čo objavovať a oplatí sa vybrať aj bokom od rieky a navštíviť malé prírodné či kultúrne zaujímavosti, na ktoré nás upozorňujú početné propagačné materiály v informačných kanceláriách. 10/02/11 Jozef Sliacky Svet
Cyklotúra Dolu Dunajom III. - Bavorsko Pod Ulmom, ktorý opúšťame okolo tretej popoludní v druhý júlový deň, sa vody Dunaja prelievajú na územie Bavorska. Tento slobodný spolkový štát má v Nemecku významné postavenie, a to nielen vďaka svojej rozlohe a počtu obyvateľov. V týchto ukazovateľoch je v Nemecku na prvom mieste: 70 547 km štvorcových a 12 150 000 obyvateľov. Prechádzame ním, sledujúc tok Dunaja, na bicykloch. 13/01/11 Jozef Sliacky Svet
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž Namiesto ostnatého drôtu voľný pohyb ľudí aj zvierat Pred tridsiatimi rokmi padla Železná opona, ktorá nás oddeľovala od slobodného západu. Na celom úseku železnej opony v rámci ČSSR zomrelo … » celý článok včera Soňa Mäkká Publicistika
MTB Okolo Vršatca z Ilavy Severnú časť Bielych Karpát som navštívil viackrát, zväčša ako peší turista. Tentokrát som sa sem vrátil na bicykli, nakoľko ma inšpiroval článok v Krásach Slovenska (č. 9 - 10 / 2019), kde mal názov "K bradlovej kráse". No a po prejdení trasy ju taktiež odporúčam. 14/11/19 Milan Kiac Biele Karpaty
Rada S rádiostanicami PMR na horách ešte bezpečnejšie S prenosnými rádiostanicami je zábava a sú tiež praktické. Hodia sa ako doplnok voľnočasových aktivít, v pracovnom nasadení, pri komunikácii medzi autami pri cestovaní. Skrátka komukoľvek, kto potrebuje rýchlo a bezplatne komunikovať s ostatnými na relatívne krátku vzdialenosť bez toho, aby musel vytáčať telefónne číslo, čo je mnohokrát veľmi otravné. 08/11/19 Rudo Madár Bezpečnosť

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Dolu Dunajom IV. - Rakúsko 27/02/11 13:21 5 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.39