Cyklotúra

Mohanská cyklocesta - 5 dní putovania

24.02.11
Rieka Main, v slovenčine nazývaná aj Mohan, je najvýznamnejším pravostranným prítokom Rýna. Je dlhá 524 km a jej pramenné toky nájdeme v pohorí Fichtelgebirge (Biely Mohan) a vo Franskej Jure (Červený Mohan). Spájajú sa pri meste Kulmbach a keďže rieka preteká smerom na západ cez celé Nemecko, výprava po jej toku dáva možnosť spoznať podstatnú časť tejto krajiny. Napríklad aj na bicykli po Mohanskej cykloceste (Mainradweg).

Východiskom nášho júnového putovania dolu Mohanom boli Mariánské Lázně. Pôvodne ním mal byť Cheb, ale výluka na železničnej trati nás prinútila zmeniť miesto štartu. Samozrejme, že sme sa zastavili aj v Chebe a potom proti toku Ohře (nemecky Eger) sme šliapali na hrebeň Fichtelgebirge. Zastavili sme sa v mestečku Marktredwitz, prehliadli sme si skalný Felsenlabyrinth pri Wunsiedle a chrbát pohoria sme prekonali v sedle s nadmorskou výškou 777 m.

Biely a Červený Mohan

Príjemný zjazd otupil moju pozornosť a nevšimol som si žiadnu informáciu alebo smerovú tabuľku, ktorá by nás doviedla k prameňu Bieleho Mohanu. Až keď som prechádzal po moste s tabuľkou Weisser Main, vedel som, že sme už pri „našej“ rieke, ale v tej chvíli sa mi už naozaj nechcelo vracať sa proti toku niekam do lesov nad Bischofsgrünom.

Od Bischofsgrünu sa snažíme sledovať cyklotrasu, v Himmelkrone sa nám jej smer nezdá, lebo ide mimo údolia, a tak dáme prednosť bežnej asfaltke údolím cez Ködnitz do mestečka Kulmbach.

Snažili sme sa zastaviť v každom významnejšom mestečku na brehu Mohanu, no čoskoro sme pochopili, že sa dosť na seba podobajú: centrálne námestie, radnica, meštianske domy, hrad alebo zámok... Keď som po návrate domov dával dohromady fotografie, veru, občas som mal problém, kam ktorú snímku zaradiť. Ešteže sa mi pri nej objavil dátum.

Kulmbach je známy pivom. Aká je jeho kvalita, neviem posúdiť, neochutnal som ho. Ale vraj sa tu v lete konajú pivné festivaly. Na okraji mesta je hrad Plassenburg, kde sídlili braniborskí markgrófi, presnejšie predstavitelia vetvy, ktorá sa v roku 1655 oddelila od Bayreuthu, aby sa po 71 rokoch dedením opäť zaradila do pôvodnej odnože. V zámku je unikátne Nemecké múzeum cínových figúrok, ktoré založili v roku 1929, a ktoré vlastní až okolo 300 000 figúrok a predstavuje ich v asi dvesto diorámach.

Podvečer prichádzame na sútok Bieleho a Červeného Mohanu. Druhý pramenný tok sem priteká cez mesto Bayreuth z Franskej Jury, ktorú pre jej prírodné krásy nazývajú aj Franským Švajčiarskom. V roku 2008 vybudovali pri sútoku odpočívadlo a rieku preklenuli novým mostom. Toto odpočívadlo sme využili na prenocovanie. Môj spolupútnik Drahoš si na lúčke postavil stan, ja som dal prednosť pohodlnému bivaku na stole.

Pri odpočívadle je niekoľko informačných tabúľ, ktoré sa týkajú rieky, ale aj budovania cyklotrás. Jedna z nich nám ponúka mohanskú cyklistickú kilometráž. Tu je:

Bischofsgrün - Kulmbach (Biely Mohan) 49 km
Creußen - Bayreuth (Červený Mohan) 24 km
Bayreuth - Kulmbach (Červený Mohan) 25 km
Ďalej Mohan:
Kulmbach - Lichtenfels 34 km
Lichtenfels - Bamberg 44 km
Bamberg - Haßfurt 36 km
Haßfurt - Schweinfurt 23 km
Schweinfurt - Kitzingen 60 km
Kitzingen - Würzburg 34 km
Würzburg - Karlstadt 29 km
Karlstadt - Wertheim 70 km
Wertheim - Miltenberg 36 km
Miltenberg - Aschaffenburg 43 km
Aschaffenburg - Offenbach 46 km
Offenbach - Frankfurt nad Mohanom 8 km
Frankfurt nad Mohanom - Mainz 38 km

Radšej zastať a zorientovať sa

Od sútoku vedie cyklotrasa zväčša cez polia a lúky. Prekvapuje nás zámková dlažba, akú u nás majú niektoré ulice či námestia. Žeby si niekto objednal viac dlažby a nevediac, čo s ňou, vyložil ňou poľné cesty?

Okrem hlavnej cyklocesty popri Mohane sú tu aj ďalšie, miestne cyklotrasy. Podľa vlastnej skúsenosti sa oplatí sledovať smerovky a nápisy na nich a keď je tých smeroviek viac, tak je lepšie zastať, prečítať si ich a údaje porovnať s mapou. Vyhneme sa tak prípadnému „kufrovaniu“ alebo výletu po inej trase, ako sme mali pôvodne v pláne. Stane sa tak napríklad vtedy, ak idú cyklistické cesty po oboch brehoch rieky, alebo sa dostaneme na niektorý z miestnych cykloturistických okruhov. Konkrétne po nákupe v Burgkunstadte sme sa dali zlákať skupine cyklistov a po niekoľkých kilometroch za Altenkunstadtom sme zistili, že majú iný cieľ ako my. Cez kopec sme prešliapali asi päť kilometrov naspäť k Mohanu do Hochstadtu. Potom sme si už dávali na značenie väčší pozor.

Lichtenfels

Napoludnie sa zastavujeme v mestečku Lichtenfels. Príjemné slnečné počasie vylákalo na výlet početné skupinky cyklistov. Zväčša majú na nosičoch úhľadné tašky, či skôr kufríky, a my rozmýšľame, čo v nich vezú, keď sa stravujú v reštauráciách alebo aspoň v novodobých „rýchlovýkrmniach“ a noci trávia v pohodlí hotelov alebo penziónov, zatiaľ čo my sa musíme uspokojiť s nákupom v marketoch a cez noc s trávou na brehu rieky. Tipujeme, že v tej batožine majú vari aj večerné róby. Sú to zväčša muži a ženy v dôchodcovskom veku.

Asi 20 km severozápadne od Lichtenfelsu, už mimo údolia Mohanu, je mestečko Coburg, z ktorého vyšla dynastia Koburgovcov, známa aj na Slovensku (kaštieľ vo Sv. Antone, rozvoj gemerského železiarstva a pod.).

Z prospektu sa dozvedám, že pod Lichtenfelsom je asi jeden a pol kilometra dlhý „Pekelný labyrint“, ktorý je dnes samozrejme turistickou atrakciou. Vznikol už v stredoveku ako útočisko obyvateľov pri útokoch nepriateľa. Vraj práve v týchto pivniciach vznikol pivný ležiak. Podľa tradície obuvnícky učeň pred odchodom na vojnu skryl v pivnici fľašu piva. Keď sa po piatich rokoch vrátil a našiel ju, zistil, že odležané pivo má vynikajúcu chuť a tak začal s jeho skladovaním v pivniciach. Samozrejme, že takýto zlatistý mok dobre padne po asi hodinovej prechádzke podzemným labyrintom, ktorý počas 2. svetovej vojny využívali ako sklad zbraní, ale bola tu aj vývarovňa pre prechádzajúce vojenské transporty a napokon aj skrýša pri anglo-amerických náletoch.

Nás pod Lichtenfelsom zaujal veľký lán s modrokvetou rastlinou. S Drahošom tipujeme, že ide o levanduľu, ale nie som si tým istý. Levanduľa sa mi totiž spája s južnejšími krajmi. V každom prípade to bolo nevšedné oživenie beztak príjemnej, oku lahodiacej krajiny. Na výšine vpravo od rieky sa črtajú múry benediktínskeho kláštora Banz, oproti sa z lesov vynárajú veže pútnického kostola Vierzehnheiligen a výrazná „stolová“ či „štaflová“ hora Staffelberg. S ňou súvisí aj názov mestečka Staffelstein, pred ktorý sa dnes, po vybudovaní kúpeľného areálu s termálnymi vodami, pripája slovíčko Bad. Pri radnici „zaparkoval“ v našej blízkosti ďalší podivín. Na rozdiel od nás má na bicykli naložený i paplón a vankúš! Vari jediný raz máme obavy vzdialiť sa od našich tátošov, otázne je, nakoľko boli naše obavy opodstatnené.

Bamberg

Ak sa niekedy vyberiete dolu Mohanom, odporúčam vám venovať viac času mestu Bamberg. Nachádza sa pri ústí rieky Regnitz do Mohanu a práve tu sa začína kanál, ktorý spája Mohan (a tým aj Rýn) s Dunajom. Hoci doprava po ňom nie je taká frekventovaná, ako očakávali stavitelia, predsa je to zaujímavá vodná cesta, a to aj pre výletné lode a pre vodákov, ktorí takto vlastne môžu preveslovať krížom cez celú Európu.

Hornofranské mesto Bamberg má vyše 70-tisíc obyvateľov. Už v 9. stor. tu stál babenberský hrad, v roku 1007 sa do jeho komnát presťahovalo biskupstvo a dolu pri rieke, resp. na ostrove tvorenom jej ramenami, vyrástlo kupecko-remeselnícke mesto. Na pahorku Domberg je nielen cisársky dóm zo začiatku 13. storočia, ale aj stará a nová biskupská rezidencia s historickým múzeom, galériou a ružovou záhradou. K symbolom Bambergu patrí stará radnica, ktorú postavili pôvodne v gotickom slohu ako súčasť mosta, spájajúceho biskupskú s kupeckou časťou mesta. Súčasný vzhľad dostala radnica v rokoch 1749 - 1754. Od nej je pekný pohľad na rieku s rybárskymi domčekmi, ktoré dostali názov Malé Benátky. Aby sme sa tu cítili naozaj ako v Benátkach, môžeme sa vybrať na prehliadku mesta v nefalšovaných gondolách. Bamberg sa dostal do zoznamu najvýznamnejších pamiatok sveta organizácie UNESCO.

Nocľah s volavkami

Na noc sa zastavujeme pred dedinou Dippach. Od sútoku Bieleho a Červeného Mohanu sme sem prešli 90,5 km. Na brehu Mohanu, ktorý sa tu vylieva do slepého ramena, postavili vyhliadkovú vežu, ktorá sa nám stala núdzovým prístreškom. Z veže možno pozorovať vodné vtáctvo na rieke, najmä kolóniu volaviek popolavých, ktorá je údajne najväčšou v južnom Nemecku. Hniezda sú na stromoch na neďalekej stráni, no volavky zalietajú za potravou jednak do zátočiny rieky, jednak na pokosené lúky, odkiaľ sa s nákladom v hrvoli či zobáku namáhavo v ladných oblúkoch vracajú do hniezd s večne hladnými mláďatami.

Nie je to prvýkrát, čo nadobúdam dojem, že pri rozumnom spôsobe života a hospodárenia môže človek žiť so svojimi spoluobyvateľmi zo živočíšnej ríše v prijateľnej symbióze. I tu napríklad volavkám - ale nielen im - neprekáža traktor kosiaci sviežu trávu, alebo lode, ktoré premávajú po rieke.

Ráno sa neponáhľame a z vtáčej pozorovateľne odchádzame až po desiatej. Hneď v dedine Dippach, priamo pred očami veľkej oddychujúcej skupiny cyklistov, sme takmer mali nepríjemnú haváriu. Drahošovi odpadla taška z predného nosiča rovno predo mňa. Ani neviem, ako som ju obišiel, bol to reflex, zlomok sekundy, ale všetko sa napokon obišlo bez pádu, úrazu či poruchy.

Nemci majú radi superlatívy i atrakcie

Vo Schweinfurte majú bohato vybavenú informačku. Tok Mohanu sa tu stáča zo západného na južný smer. Začína sa vinárska oblasť, miestami sa pestuje aj kráľovská zelenina - špargľa.

Schweinfurt sa v propagačných materiáloch uvádza ako 1200-ročné mesto s dynamickou, modernou súčasnosťou. Myslím si, že nie neprávom. Už v roku 791 sa spomína osada Suinwurde, koncom 10. stor. tu stál hrad, v ktorom sídlil markgróf Heinrich Babenberský. Smrťou jeho nasledovníka Otta III. Bieleho schweinfurtské markgrófstvo zaniká a Schweinfurt sa stáva cirkevným majetkom. Od 13. stor. bol slobodným ríšskym mestom, ktoré sa v roku 1803 pripojilo k Bavorsku.

Ideme po pravom brehu, neskôr sa kompou preplavíme (50 centov) na ľavý breh, na ktorom - v Stammheime pred mestečkom Volkach - je údajne najväčšie súkromné vojenské múzeum v Nemecku. Nuž, Nemci - ale zrejme nielen oni - obľubujú superlatívy.

Pod Volkachom, v Astheime, ponúkajú plavbu dolu Mohanom na pltiach (Floßfahrt). Sú dlhé 21 m a široké 7,5 m, zastrešené, so stolmi a lavicami pre 75 pasažierov. Táto plavba malebnou prírodou, pri muzike, dobrom víne a miestnych gastronomických špecialitách trvá asi tri a pol hodiny a končí sa pred dedinou Gerlachshausen. Ktovie, ako tie plte potom dostávajú na miesto štartu. Zrejme ich vytiahnu za člnom, lebo ich rozobratie a opätovné zloženie by bolo určite nerentabilné časovo i finančne.

Na noc sme sa usadili na lúčine pred dedinou Marktstefft, kde je údajne najstarší bavorský prístav. Dlho do noci nás uspáva diskotéka z protiľahlého brehu rieky. Dnes sme najazdili 113,1 km.

Würzburg

V Ochsenfurte, kde sa tok oblúkom stáča severovýchodným smerom, máme znova problém s orientáciou, ale vychádza to z faktu, že tu opravujú, resp. rozširujú komunikácie a tak cyklotrasa končí (alebo v tej chvíli končila) pred novým násypom. Kompou za pol eura sa prevezieme na pravý breh rieky. Pod Eibelstadtom sa začínajú rozsiahle parky - prímestská rekreačná zóna priemyselného mesta Würzburg. Musíme dávať pozor nielen na cyklistov, ale aj na bežcov, mamičky s kočíkmi či dedkov a babky s paličkami.

Asi 130-tisícový Würzburg má bohatú históriu. Už v roku 706 sa spomína tunajší kostol Marienkirche a o 35 rokov neskôr tu založili biskupstvo. Píše sa rok 1030 a Würzburg sa stáva mestom. V roku 1168 nemecký cisár udelil würzburským biskupom vojvodský titul a toto postavenie si udržali až do napoleonských vojen. V roku 1814 bolo vojvodstvo pripojené k Bavorsku.

Pri príchode do Würzburgu nám ako prvý padne do oka opevnený zámok Marienberg z 15. - 17. stor., ktorý sa pnie na viničom porastenom kopci. Práve na ňom stál už v 8. stor. kostol. V centre mesta zaparkujeme ako zvyčajne v blízkosti informačky, ale - ako sme sa neskôr presvedčili - v meste sú aj špeciálne parkoviská pre cyklistov, kde sú dvojkolesové tátoše pod dohľadom správcu či strážnika a kde si možno v skrinke uzamknúť batožinu a vybrať sa na prechádzku mestom úplne naľahko.

Pohľady na bohato vyzdobené paláce a kostoly časom zapadnú prachom, alebo splynú v jeden súvislý film. Ale postava mocného černocha, ktorý sa na rušnej ulici rozhodol šíriť kresťanské učenie, zostane v pamäti. Chvíľu som ho sledoval, sediac na lavičke v rušnom centre Würzburgu, máločo som mu rozumel, ale nemohol som neobdivovať, s akým entuziazmom viedol svoj monológ, hoci si ho nikto nevšímal a keď urobil dva kroky vpred, takmer ho prešla električka.

Väčšina turistických návštevníkov Würzburgu určite neobíde trojkrídlu biskupskú rezidenciu, ktorú postavil v prvej polovici 18. stor. významný nemecký barokový architekt Balthasar Neumann. Je to kultúrna pamiatka, ktorú v roku 1981 zapísali do zoznamu UNESCO. Samozrejme, že ak sa chceme pozrieť do interiéru, musíme prejsť popri pokladni a tá bola pre mňa neprekonateľnou prekážkou. Najväčším lákadlom pre návštevníkov je údajne najrozsiahlejšia (opäť príklad obľúbeného superlatívu) stropná maľba na svete s plochou okolo 600 m?, ktorá je dielom benátskeho maliara Giovanniho Battistu Tiepola z rokov 1752-53.

Napriek pravej letne horúčave a únave sme prešli po starom kamennom moste z rokov 1473 - 1543 na ľavý breh Mohanu a vyšliapali sme na Marienberg. Na tomto kopci mali svoje sídlo už ľudia v dobe bronzovej, v 8. stor. tu postavili kostol a hrad ako sídlo fransko-durýnskych grófov. V 12. stor. prestavali hrad na mohutnú pevnosť, ktorá zohrala významnú úlohu v čase Tridsaťročnej vojny. Nás viac ako historická pamätihodnosť vylákal na Marienberg panoramatický pohľad na Würzburg a na údolie Mohanu.

Ani voda nie je zadarmo

Po 25 km prichádzame do mesta Karlstadt malebne položenom na pravom brehu rieky. Potrebujeme doplniť vodu. Obyčajne ju naberáme v reštauráciách, keďže voľne prístupné zdroje, napríklad fontány, sú zväčša s tabuľkou Kein Trinkwasser. Zastavili sme sa pred cukrárňou. Pri stolíku pred veľkým televízorom sedel majiteľ, fúzatý tučný Turek so ženou podobného vzhľadu, samozrejme až na tie fúzy. Naplnil mi jeden a pol litrovú fľašu a bez mihnutia oka si zapýtal jedno euro. Argumentoval, že je bieda, že nemá zákazníkov a ako by to vyzeralo, keby každý, kto ide okolo, využil jeho záchod a nabral si vodu.

Centrum mestečka Gemünden je tento večer rušné. Dôvodom je futbal, prenos z majstrovstiev sveta. Aj nemecké pivárne využili ten futbalový ošiaľ na prilákanie zákazníkov. Rieka sa opäť vo veľkom oblúku stočí na juh. Po 83,3 km nachádzame na brehu miesto, kde na prehnitom kmeni zvyknú sedávať rybári, a využijeme ho na prenocovanie.

Cez Spessart

Pohorie Spessart sa nám spája so strašidlami. Nič strašidelné nás tu však našťastie nečaká. Mohan sa prediera horami, cyklocesta je kvalitná, jazda parádna. Mestečku Wertheim, kde do Mohanu ústí rieka Tauber, dominujú zrúcaniny hradu. Je to údajne druhá najrozsiahlejšia hradná ruina na juhu Nemecka. Skôr ako sa vyšplháme na hradný kopec, vypočujeme si prísne poučenie z úst miestneho policajta, ktorý nás dôrazne, ale kamarátsky, upozorňuje, že centrom mesta je zakázané jazdiť na bicykli. Značku sme si všimli, ale - úprimne - nebrali sme ju príliš vážne. Obišlo sa to bez pokuty, navyše nám policajt dal dobré rady, čo si v meste prehliadnuť a kde nakúpiť potraviny.

Krátku zastávku na okraji Bürgstadtu využívame na „špeciálnu očistu“. Z peňazí z eurofondov tu totiž postavili predovšetkým pre cykloturistov sociálne zariadenie, v ktorom sme dali dolu z tváre týždňové strnisko.

Cez ďalšie historické mestečko Miltenberg s hradom Mildenburg a s typickými domami, ktoré majú vyrezávané drevené trámy, prechádzame už za zapadajúceho slnka. Je opäť čas na každodenný „rituál“ - nájsť si vhodné miesto na nocľah. Rieku i cyklotrasu však lemujú záhrady s chatkami a karavanmi a tak šliapeme až za mesto Wörth, až máme v nohách 106 km. Drahoš sa sťažuje na bolesť v kolene, ale našťastie sa mu to na druhý deň podarí rozchodiť.

Je piatok, 25. júna. Dnešnou našou prvou zastávkou je Aschaffenburg. Podobne ako mnohé iné nemecké mestá, aj pri jeho zrode bol kláštor, ktorý tu založili koncom 10. storočia. Celé stáročia bol Aschaffenburg samostatný, v roku 1810 sa stal súčasťou Frankfurtského veľkovojvodstva, v roku 1814 pripadlo mesto Rakúsku a o dva roky neskôr sa stalo súčasťou Bavorska. Najvýraznejšou pamiatkou je štvorkrídlový zámok Johannisburg, ktorý postavili v rokoch 1605-14 na starších základoch, ale z hľadiska historického významu ho prečnieva rímska vila Pompejanum i bazilika sv. Petra a sv. Alexandra z 10. stor.

V rozsiahlom parku Schöntal východne od centra mesta si doprajeme skromný obed. Pri ňom nás prekvapí nevšedná pásavá veverička, v skutočnosti burunduk páskovaný, ktorého pôvodný domov je ďaleko na Sibíri. Ktovie, ako sa sem dostal. Skôr ako sa mi podarilo vyloviť foťák a zvečniť si ho, burunduk zmizol v záraste krovia.

Frankfurt nad Mohanom

Čakal som, že na ďalšom úseku budeme prechádzať husto zaľudnenou krajinou, no na moje milé prekvapenie cesta vedie cez polia, lúky a lesy. Príjemným a nečakaným prekvapením je aj Seligenstadt. Dvor tamojšieho kláštora, ktorý vznikol začiatkom 9. stor., je jednou veľkou záhradou, v ktorej pestujú rôzne aromatické a liečivé rastliny, ako aj odrody ovocných stromov, najmä hrušiek. Bolo to príjemné osvieženie nášho cyklistického týždňa na rieke Mohan.

Blíži sa Franfurt nad Mohanom, najväčšie a najvýznamnejšie mesto na rieke. Údajne má viac ako 600-tisíc obyvateľov, ale spolu s okolitými mestami, ako je Offenbach na druhom brehu rieky, je tých obyvateľov určite okolo milióna. Cítiť to aj na cyklotrase, kde pribúda cyklistov, ale i bežcov. Ale celkovo je príjazd do mesta i prejazd cezeň úplne bezpečný. Nad hlavami nám v pravidelnom slede vzlietajú a pristávajú lietadlá. Nečudo, veď Frankfurt nad Mohanom je jednou z najväčších európskych i svetových leteckých križovatiek.

Na mieste dnešného Frankfurtu bola už rímska osada, v roku 794 sa spomína pevnosť a osada Franconofurd, v stredoveku to bolo slobodné ríšske mesto, v ktorom často zasadali ríšske snemy. Po napoleonských vojnách tu bolo sídlo Nemeckého spolku a rušno tu bolo najmä v revolučných rokoch 1848-49. V roku 1749 sa tu narodil Johann Wolfgang Goethe. Počas 2. svetovej vojny boli asi tri štvrtiny mesta zničené leteckými náletmi, takže dnes je to už na prvý pohľad moderné mesto. My sme venovali vari dve hodiny prehliadke obnoveného historického centra, kde je na náš vkus príliš rušno. Najmä Drahoš šomre, že nemá šancu nafotiť si historické budovy, lebo všade je plno stánkov s občerstvením, suvenírmi, či najrôznejším tovarom. Keď k tomu pridáme žeriavy a rôzne stavebné stroje, naozaj je problém urobiť si záber, z ktorého by bolo cítiť historickú atmosféru.

Trochu máme problém vymotať sa z mesta, pomôžu nám bicyklujúci sa tínedžeri a po 102 km pod Sindlingenom sa ukladáme na noc na brehu rieky v rozsiahlom parku s mohutnými dubmi, bukmi a gaštanmi. Anglicky vykosený trávnik, lavičky, priam ideálne prostredie. Podľa pohodených kondómov usudzujeme, že nielen na prenocovanie chudobných tulákov. Okolo nás pobehujú desiatky králikov. Za súmraku prešlo okolo nás policajné auto, ale jeho posádka nám a našim stanom nevenovala najmenšiu pozornosť.

A zase nultý kilometer

Je sobota, 26. jún. Prichádzame do cieľa. Na miesto, kde sa vody Mohanu vlievajú do Rýna. Kilometer 0,0. Zdá sa, že vody oboch riek sú zdravé. Hovoria o tom nielen početné lastúry, vynesené na piesok zátočín, ale aj rybári, ktorí vytrvalo nahadzujú návnady do kalných vôd. Ale asi by dlho trvalo, kým by sme sa dočkali, akú rybu vylovia. Toľko času nemáme.

Ako som už spomenul, z Rýna môžu plávať lode hore Mohanom a z Bambergu kanálom do Dunaja v Kelheime. O tom, o akú náročnú stavbu ide, môže hovoriť údaj, že po Passau, kde vody Dunaja opúšťajú Nemecko, čo je to odtiaľto 740 km, bolo treba postaviť až 56 stupňov - vzdúvadiel, pričom lode stúpajú z 81,5 m nad morom do výšky 406 m v Scheitelheitungu, odkiaľ klesajú do 279,7 m n. m. na nemecko-rakúskej hranici. Ak by sme sa vybrali po tejto vodnej ceste, do Viedne by sme museli preplávať 1 038 km a do Budapešti 1 320 km.

Na protiľahlom brehu Rýna sa zdvíhajú veže mesta Mainz, ktoré je metropolou spolkovej krajiny Porýnie-Falcko. Jemu sme venovali väčšinu dnešného dňa. V centre je rušno, konajú sa tu slávnosti, v ktorých dominuje pivo a víno, pečené kurence a klobásy i najrôznejšie cukrovinky. Popoludní sa na bicykloch presunieme proti Rýnu do mesta Worms, ktoré je chýrne najmä dómom siahajúcim svojimi základmi do románskych dôb. Priamka hlavnej cesty do Wormsu je bezpečná: na oboch okrajoch je vyhradený asi jeden a pol metra široký pruh, ktorý môžu využiť cyklisti.

Vo Wormse nastupujeme do vlaku a za 15,5 € sa presunieme do Karlsruhe, odkiaľ to nie je ďaleko k môjmu kamarátovi Hansovi. Uňho, v dedine Hügelsheim, si doprajeme tri dni odpočinku, ale i výlety do blízkeho Baden-Badenu a do Štrasburgu a potom sa vyberieme za novými zážitkami k Dunaju.


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Mohanská cyklocesta - 5 dní putovania Rieka Main, v slovenčine nazývaná aj Mohan, je najvýznamnejším pravostranným prítokom Rýna. Je dlhá 524 km a jej pramenné toky nájdeme v … » celý článok 24/02/11 Jozef Sliacky Svet
Cyklotúra Dolu Dunajom IV. - Rakúsko Posledný úsek nášho letného cyklistického putovania dolu druhou najväčšou európskou riekou, teda prejazd Rakúskom, je všeobecne známy a prešli ho už stovky slovenských cyklistov. Napriek tomu je tu stále čo objavovať a oplatí sa vybrať aj bokom od rieky a navštíviť malé prírodné či kultúrne zaujímavosti, na ktoré nás upozorňujú početné propagačné materiály v informačných kanceláriách. 10/02/11 Jozef Sliacky Svet
Cyklotúra Dolu Dunajom III. - Bavorsko Pod Ulmom, ktorý opúšťame okolo tretej popoludní v druhý júlový deň, sa vody Dunaja prelievajú na územie Bavorska. Tento slobodný spolkový štát má v Nemecku významné postavenie, a to nielen vďaka svojej rozlohe a počtu obyvateľov. V týchto ukazovateľoch je v Nemecku na prvom mieste: 70 547 km štvorcových a 12 150 000 obyvateľov. Prechádzame ním, sledujúc tok Dunaja, na bicykloch. 13/01/11 Jozef Sliacky Svet
Najnovšie články na titulke
 
Správa Nový cykloturistický most cez Moravu pri Kopčanoch Dovoľujem si oznámiť turistickej a cyklistickej verejnosti, že nový most, spájajúci archeopark Mikulčice (Morava) a slovenskú časť … » celý článok 12/10/19 Boro Tomis Správy
Cyklotúra Okruh cez Stelvio, Mortirolo, Gaviu a Umbrailpass Bol koniec leta a počasie sa mierne kazilo, ako aj tento rok. Stále koncom augusta boli nejaké búrky a my sme nemohli nájsť správny termín, kedy vyraziť na v poradí už druhý cyklovýjazd do Dolomitov. V pláne bolo prejsť dvojdňovú trasu cez tri sedlá, so začiatkom v kempe v Trafoi a prespaním v penzióne Belvedere, tesne pod Passo Mortirolo. Návrat bol plánovaný cez Passo Gavia. 03/10/19 Michal Mikuláš Svet
Rozhovor M. Dobšovič: rekreácia je hlavnou funkciou mestských lesov Mestské lesy v Bratislave sme dlhodobo vnímali ako organizáciu, ktorá nevie alebo nechce skĺbiť ťažbu dreva s požiadavkami obyvateľov a návštevníkov hlavného mesta na rekreáciu v prírode. Tí v sezóne prichádzajú na územie lesoparku rádovo v tisícoch, existuje údaj zo spočítavania návštevníkov spred pár rokov, ktorý hovorí o 7 tisícoch návštevníkov denne. Dôležitou zmenou v roku 2014 bolo zníženie ťažby v lesoparku z 18 000 m³ ročne na 5 000 m³ ročne. Tento rok mestskí poslanci prijali na slovenské pomery revolučnú zonáciu, ktorá ponecháva 54 % územia bez zásahov a aj vo zvyšku sa bude hospodáriť veľmi citlivo. O nej, ale aj o iných témach sme sa rozprávali s riaditeľom MLB Matejom Dobšovičom. 29/09/19 Soňa Mäkká Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Mohanská cyklocesta - 5 dní putovania 25/02/11 10:48 2 príspevky
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.35