Trasa

Ľubochňa - Ľubochnianska dolina - horáreň Blatná - odbočka k jazeru Blatná - horáreň Blatná - Močidlo - Ľubochňa

Keďže Aladár hlásil jednu z posledných, stále ešte "babioletných" nedelí v tomto roku, neváhal som a v posledný októbrový deň som sa vybral na dlhšie odkladaný cyklistický výlet. Ľubochnianska dolina rozsekáva severnú Veľkú Fatru na dve vetvy, Liptovskú a Turčiansku, ktoré sa spájajú v sedle medzi Ploskou a Čiernym kameňom. A je to veru dlhočizná, takmer tridsaťkilometrová dolina, pre cykloturistu veľmi zaujímavá, pretože takmer celou jej dĺžkou vedie asfaltová cesta. Pohľad na mapu ukázal, že nepôjde o žiadne galeje, skôr pohodový výlet s predpokladom pekných scenérií a hlbokých lesov.

Ľubochňa

Na cestu som vyrazil, ako inak, z Ľubochne. Toto malé mestečko bolo kedysi vychyteným kúpeľným strediskom. Klimatické kúpele tu boli založené na konci 19. storočia a ešte dnes je na kúpeľných domoch viditeľná inšpirácia architektúrou tatranských osád. Mondénne kúpeľné mestečko sa síce časom premenilo na stagnujúcu obec, kúpeľné domy v horšom či lepšom stave sú tu však stále a stále sa v nich liečia ľudia, pacienti Národného endokrinologického a diabetologického ústavu. Cesta do doliny ma previedla popod kúpeľnú štvrť popri kúpeľnom parku do časti, ktorá má už klasický dedinský charakter. Zhruba po dvoch kilometroch som opustil dedinu (či skôr mestečko) a za chvíľu som sa dostal na velikánskú lúku, akýsi začiatok doliny. Ďalej už autá bez povolenia nemôžu, zelená cyklotrasa však oprávňuje cyklistov v ďalšej jazde.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Železnička

Ľubochnianska dolina žila a stále žije lesníctvom, čo pripomína pamätník obetiam ťažby dreva na jej začiatku. Napravo je viditeľný malý vlek, cesta však pokračuje ďalej cez lúku. Za chvíľu je naľavo vidieť jasne rozoznateľný násyp lesnej železnice. Nebola to len nejaká obyčajná železnica, bola to prvá elektrifikovaná lesná železnica v strednej Európe. Postavili ju na začiatku 20. storočia, jej celková dĺžka bola vyše 30 km a okrem dreva vozila aj výletníkov, kúpeľných hostí či hubárov až do roku 1966, kedy bola zrušená. Dnes je na niekoľkých miestach vidieť jej násyp, inde je jej trasu možné skôr vytušiť podľa indícií (pätky mostov, zbytky vedení), väčšinou je však jej trasa bežným okom nerozoznateľná. Mimochodom, železnička mala vlastnú vodnú elektráreň, ktorá nielenže v Ľubochni ešte stojí, ale dokonca bola nedávno zrekonštruovaná a opäť vyrába elektrickú energiu. Ide pritom o prvú a teda vlastne najstaršiu vodnú eletráreň na Slovensku.

Život v doline

Cesta ma vedie hore dolinou, popod les, stúpanie je nebadateľné, pohoda. Križujem riečku Ľubochnianku a prichádzam k opusteným lesným škôlkam, je ich v doline niekoľko a hádam čakajú na svoje ďalšie využitie. Míňam ich a pokračujem ďalej. Premávka je tu minimálna, jedno auto za päť-desať minút, ide zrejme o obyvateľov početných horární v doline, o hostí či rodičov detí v sanatóriu, ktoré je vyššie a v dvoch či troch drahých off-roadoch sedia páni v zelených kamizolkách. Prichádzam k prvej horárni, ktorá sa volá Salatín. Je prvou a ani zďaleka nie jedinou. Dolina je obývaná, síce riedko, nie každej horárni sa dymí z komína, ale rôznych objektov je v doline veľa, okrem horární rôzne technologické budovy, stajne, garáže, pivnice, senníky, skrátka je to taká rozľahlá lesnícka fabrika. Výnimkou je liečebno-výchovné sanatórium, popri ktorom po desiatich kilometroch prechádzam. Nemá nič spoločné s lesníctvom, je to akási škola pre deti, ktorým to v bežnej škole z rôznych príčin ide horšie.

Jazero v horách

Prichádzam k horárni Blatná, kde začína žltá značka Blatnou dolinou k horskému hotelu Smrekovica. Podľa mapy je v doline malé jazero, tak som sa rozhodol pozrieť sa tam. Ale to som nemal robiť. Kým som bol na asfaltke, tak som si ani nespomenul na medveďov. Akonáhle som však asfalt opustil, akýsi nepodmienený reflex vo mne okamžite spustil prudkú fóbiu z medveďov, ktorých som okamžite videl za každým stromom celé kŕdle. Akademik Pavlov by mal radosť: asfalt rovná sa žiadne medvede (asi je kdesi hlboko vo mne viera, že medvede po asfalte nechodia), neasfalt rovná sa veľa medveďov a všade. Mal by som navštíviť svojho psychoanalytika... Našťastie moja fóbia ustupuje so zväčšujúcim sa stúpaním, keď musím začať poriadne šliapať a nemám čas myslieť na blbosti, ako sú medvede. Jazero je na konci stúpania a tak keď tam prídem, som už tak ukľudnený, že keby sa medveď postavil oproti mne, tak ho iba pozdravím a pokračujem ďalej.

Jazero vzniklo zahradením potoka veľkým skalným zrútením a je prírodnou pamiatkou. Dnes je to skôr zarastajúca "bačorina", ale je rozľahlé a trochu nečakané tak vysoko v horách. Zaujala ma cesta, po ktorej som prišiel. Je to celkom kvalitná uvalcovaná štrkovo-kamenná cesta, ktorá iste nekončí za ďalšou zákrutou. Čo keď sa dá po nej prejsť až k hotelom pod Smrekovicou? Musím sem prísť ešte raz, nie však s trekingovým, ale s horským bicyklom.

Vraciam sa dole na asfaltku (žiadne medvede) a pokračujem ďalej Ľubochnianskou dolinou. V týchto miestach je dolina úzka, cesta vedie tesne pri riečke a jesenné lesy ponúkajú nespočet krásnych farebných pohľadov a predo mnou sa prvýkrát objaví Čierny kameň. Nevyzerá byť až tak ďaleko, som už naozaj hlboko vo Veľkej Fatre. Nechodia tu už žiadne autá, ale elektrické vedenie popri ceste naznačuje, že ďalej v doline je život a skutočne, po chvíli opäť prídem k ďalšej, dosť veľkej horárni, či skôr k skupine domov. Z komína sa dymí, privíta ma šteňa nejakého poľovnícke psa, za garátom sa pasie krava a po ceste behajú sliepky. Idylka.

Pozdrav z Bruselu

Pokračujem ďalej, vľavo sa na chviľu otvára krásny pohľad na Rakytov. Cesta sa zrazu zmení zo síce kvalitného, ale predsa len starého asfaltu na nový asfaltový povrch diaľničnej kvality, tu by si aj žiletkári prišli na svoje. Vozovka je síce úzka, ale ideálne hladká. Nechápem to, prečo taký kvalitný asfalt tak vysoko v horách? Za chvíľu však príde nečakané rozuzlenie v podobe novej veľkej protipožiarnej nádrže. Zjaví sa pri ceste nečakane a akosi sem ten priehradný múr, schodovitý priepust, rovné regulované brehy, zábradlia a betónove konštrukcie nepatria. Nádrž bola dokončená len minulý rok a ide vlastne o pozdrav z Bruselu, aby sme si nemysleli, že sa európske peniaze nedostanú vysoko do našich hôr.

Kvalitná cesta pokračuje ďalej a Čierny kameň sa blíži a blíži, zdá sa na dosah a stále sa približuje. Hádam prvýkrát cesta strmšie stúpa, ale stále je to v pohode a prichádzam k plánovanému koncu mojej cesty, k odbočke žltej značky na Chatu pod Borišovom. Tu končí aj kvalitný asfalt, ale ten starý pokračuje a tak aj ja pokračujem. Avšak po pár stovkách metrov asfalt defintívne končí a tak aj ja končím. Štrková cesta pokračuje ďalej, je zjazdná aj na bicykli, ale moje tenké trekingové pneumatiky sa zabárajú predsa len viac, ako je mi milé. Chcelo by to horský bicykel a zistiť, kam sa až dá dostať, veď do sedla Ploskej na hlavnom hrebeni to odtiaľto nie je až tak ďaleko...

Návrat

Nasadzujem prilbu, poriadne sa zababuším a vydávam sa na cestu späť. Našťastie nie je veľmi zima a cesta dole je naozaj príjemná. Klesanie nie je veľké, rýchlosť je práve taká, aby som sa stihol kochať krásnym jesenným lesom, aj keď akosi často míňam rúbaniská. Snažím sa spočítať odbočky do bočných dolín s relatívne kvalitnými cestami, ale pri desiatej sa na to vykašlem, horský cyklista tu skrátka má čo robiť iste aj niekoľko týždňov. Na moje potešenie stretávam troch cyklistov, takže nie som sám a aj by som sa čudoval, pretože je to tu veľmi "bicykloidné". Ďalšiu cyklopartiu stretávam aj nižšie v doline, pekné jesenné počasie skrátka vylákalo bicyklistov do doliny. Nechávam sa unášať, stačí kde-tu prišliapnuť, občas sa zastavím kvôli fotke. Nižšie v doline si otec s dcérou púšťajú šarkana, o kúsok nižšie je mladá partia na vychádzke a stretávam aj rodičov s kočíkom. Skrátka teplé jesenné popoludnie robí z Ľubochnianskej doliny miesto vychádzok a pohody.

A môj pioniersky tábor? Nenašiel som ho. Hmlisto sa pamätám sa, že bol pri ceste, že tam boli chatky a lavičky a hlavná budova a že to nebolo zase až tak ďaleko od Ľubochne. Ale žiadne také miesto som nenašiel. Žeby som už bol fakt starý? Ale nie, vek ma ešte nekvári, to iba ten pioniersky tábor zmizol niekde v prepadlisku dejín ...

Sumár

Celý výlet tak, ako som ho opísal (teda tam aj späť), meral zhruba 46 km, z toho odbočka k jazeru v Blatnej doline zhruba 4 km km (tam aj späť). Celá trasa (okrem odbočky k jazeru) je po asfalte, bez významnejších stúpaní a nebezpečených miest. Trasa je vhodná aj pre začiatočníkov a pre rodiny s deťmi, stačia aj trekingové bicykle. V doline nie je žiadna možnosť stravovania, ale pozdĺž cesty je niekoľko nepoužívaných chát s terasami, niekoľko odpočívadiel a aj niekoľko ohnísk, takže sa dá spraviť pekný piknik. Všimol som si iba jeden prameň vody hneď pri ceste asi v polovici, ale iste je ich viac a vodu by som bez obáv pil aj priamo z nespočetných potôčikov, ktoré pritekajú do Ľubochnianky.

Verím, že s horským bicyklom je možné z doliny dostať sa či už na Liptovský alebo na Turčiansky hrebeň Veľkej Fatry, v mnohých bočných dolinách sú totiž kvalitné lesné cesty (išlo by však zrejme o formálne porušenie návštevného poriadku národného parku).

Východiskom výletu je Ľubochňa, kde stoja vlaky na trati Žilina – Poprad. Podľa mapy by malo byť možné dostať sa sem z Ružomberka na bicykli mimo hlavnej cesty cez Hrboltovú a Švošov, ale túto možnosť som neoveril.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek