Až po Aš

Tak aby nebolo, že len pozerám na asfalt, na biele čiary, či už celé, prerušované alebo šrafované, že nerátam a neprecvičujem neustále zoológiu pri pohľade na pozrážané zvieratá, zažívam teda i nasledujúce chvíle.

S dažďom to nebolo tak fajn, ako som spomenul vyššie. Prvý večer, ešte na Slovensku, prináša pri vybaľovaní stanu a spacieho vaku veľkú búrku s bleskami. Mokrý spacák už nemá význam tlačiť do stanu. Premoknutý do nitky utekám poprosiť o nocľah v najbližšom dome. Podarí sa mi prenocovať v Staňákovej, kde ma bez problémov volajú do vnútra. Podobnú situáciu zažívam i druhú noc. V diaľke počuť búrku, srdce bije a čoskoro začnú biť blesky do susednej lúky. Neváham ani minútu a utekám sa skryť pod nejakú strechu. Búrka končí až o druhej ráno. Za slabého dáždika sa vraciam naspäť do stanu.

Pomaly si zvykám na českú krajinu. Snáď každá obec je v jame. Človek sa do nej natešene rúti a z nej už ledva vylieza. Týmto štýlom sa na tretí deň dostávam do Brna. Stretávam sa s kamarátkou Romankou. V Brne som prvýkrát a preto mi Romanka robí sprievodcu. Nasledujúce dva dni ma trápia a značne spomaľujú defekty. A k tomu 30-stupňové horúčavy. Ale všetko hravo zvládam a pomaličky pokračujem smerom na Plzeň, tešiac sa na starého kamaráta a hlavne na to pivo. Z diaľky vidím vytŕčajúce sekvojovce obrovské. Som v Ratměricich. Potom mi do cesty prichádza ľubozvučná vesnice Pičín. V ČR sú dve a z oboch mám veľkú radosť. V tom druhom Pičíne dostávam ďalší defekt a slová veľmi podobné názvu obce, ktoré pri tejto príležitosti používam, nepatria do tohto média.

Cesta pokračuje i naďalej veselo. Užívam si strmé zjazdy a ešte strmšie výstupy z obcí. Natriasam sa v každom väčšom meste, kde sú námestia z mačacích hláv. Na odľahlejších miestach si veselo pískam a sem-tam i pospievam piesenku s vlastným textom. Ešte šťastie, že nikde nikoho.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Smutný ostávam jedine z pohľadov na okolitú prírodu - všade navôkol monokultúrne lesy, teda lesy tvorené len z jedného druhu stromu. Okrem papradia a niekoľkých druhov machu tu nič iné nerastie. Nuž ale necháme lesy lesmi a hurá do Plzne na pivo! Plzeň mi príde väčšia ako Brno, strácam sa tu oveľa viac. Ochutnávam vytúžené pivo a na prekvapenie mi nechutí. Plzeň v Plzni, a mne nechutí. Možno, že som sa naň veľmi tešil. Dávam si tu ešte veľkú zmrzlinu a snažím sa nájsť cestu do neďalekej Dýšiny. V nej sa stretávam s výborným kamarátom Jankom. Podebatíme a spomíname na staré časy. Noc trávim v pšeničnom poli. O spánku sa však hovoriť nedá. V susednej obci niekto zrejme zabudol vypnúť psíka, a ten si veselo šteká do rána. Keď sa ráno balím, psík prestáva štekať. Ďakujem mu, že ma celú noc strážil a poberám sa do hlavného cieľa - do Ašu.

Cestou ma ochladzuje krátky, ale zato slušný lejak. Potrebného relaxu sa mi dostáva v krásnej záhrade v Teplej a Kynžvarte. V Chebe je už viditeľne iná architektúra, ktorá dáva tušiť, že som pri nemeckých hraniciach. Až po Aš sa mi plní na siedmy deň večer. Nejdem ďalej a spím na lúke nad mestom. Spoločnosť mi robia krkavce, srnky a zajace. Ráno je chladné, mám pocit, že sa prebúdzam na Sibíri, tipujem to pod 5 stupňov, naobliekam všetko, čo mám, rozmýšľam že prehodím cez seba i spacák, taká je kosa.

Prechádzam cez poslednú českú obec Hranice a vchádzam do Nemecka, konkrétne do mesta Bad Elster. K videniu je tu veľa pekných domčekov a veľa dôchodcov. Ani tu nie je teplejšie. Keďže na mojej mape nie je veľa o tom, kadiaľ idem, upúšťam z tajnej myšlienky o Drážďanoch a spokojne sa vraciam do Česka.

O teple ma nepresviedčajú ani palmy v Karlových Varoch. Obhliadnem si celé mesto. Aj tu sa tradične strácam a trvá mi hodnú chvíľu, kým nájdem výpadovku. Celý deň je chladno a zohrieva ma jedine myšlienka na to, ako dôjdem až do Kladna, ktoré je ešte hodný kus cesty. Zrejme som sa poriadne rozohnil, pretože večer naozaj do Kladna prichádzam. Cestou doň na mňa ešte trúbi a zdraví ma kamionista, s ktorým som predtým na jednej pumpe prehodil pár veselých viet. Cením si toto gesto, i keď jeho veselé fanfáry takmer spôsobili nešťastie. Človek si zamyslene šliape, rozmýšľa o pive a jedle a zrazu strašný rachot, v plnej rýchlosti prefrčí kamión, trúbiac zrejme sirénou z rušňa. Musel som zastaviť, počkať, pokým dobije srdce a predýchať. No i napriek tomu mám hneď na tvári úsmev. Aj takáto malá udalosť človeka poteší. Za mnou 220 km, predo mnou rezne, pivo, koláče a usmiate tváre – som v Kladne, pri sestre Bibke.

Cestou na sever

Po dvoch dňoch výborného relaxu a prejedania sa sa vraciam na cestu a k striedmejšiemu stravovaniu. Prísť do Prahy na bicykli bola moja odveká túžba. Preto si príchod do mesta vyslúži menší výskot a veľké nadšenie. V šialenej doprave netuším, či ísť po ceste alebo po chodníku.

Z Prahy smerujem na sever. Mení sa ráz krajiny a i terén je členitejší. Jediné, čo sa nemení, je vietor. Od začiatku cesty fučí jedným smerom. O siedmej ráno začne a o siedmej večer prestane. Zastavujem sa v Terezíne. Za vstup pýtajú nekresťanské prachy a tak si vravím, že nebudem platiť a ani nechcem vidieť smutné veci na veselom výlete. Takže Terezín len zvonka.

Večer sa ukladám na peknej lúke za Ústím nad Labem. I tu je veľa srniek, vlastne každé ráno a večer vidím srnky. Sú to milí spoločníci a cítim sa bezpečne. Cestou do Českého Švajčiarska prechádzam cez Labské Pískovce a zastavujem sa na Tiských Stěnách. Nie veľmi známe, ale zato krásne skalné mesto. Ale najkrajším zážitkom tohto dňa sa stáva Pravčická Brána. Po dvojhodinovom tlačení bicykla nekonečnými serpentínami parkujem na poslednej zákrute. Z pohľadov prítomných turistov badať, že som asi prvý, čo takéto niečo vykonal. Aspoň sa nemusím báť, že mi ho niekto ukradne, lúpežník by sa dosť potrápil.

Poochkám a pohvízdam si nad týmto krásnym prírodným výtvorom a trápim sa cestou naspäť. Som nadšený z týchto skalných miest a útvarov a chuť ísť ďalej a vidieť a zažiť opäť čosi nové ma poháňa vpred.

Krkonoše

Z Českého Švajčiarska smerujem do Krkonôš. Po 140 km úseku prichádzam do Strážneho, odkiaľ ma čaká 10-kilometrový výstup k Luční boude pod Sněžkou. Je podvečer a pomaličky ťahám hore. Cestou ma zastavuje starší pán, dávame sa do reči. Oboznamujem dedka s mojím plánom. Srdečne, ale neveriacky krúti hlavou. Uisťujem ho, že to ešte dnes zvládnem, no po 20-tich minútach nášho rozhovoru už trochu začínam pochybovať, že tam dnes dôjdem. Lúčim sa s dedkom, želám mu veľa zdravia a pokračujem. Bicyklovanie tu nadobúda nový rozmer, kosodrevina, horské lúky a skvelá asfaltka. Po namáhavom výstupe opieram bicykel o Luční boudu. To, o čo som oprel bicykel, ale nebola zďaleka hocijaká búda, ale megabúda pre 300 ľudí. Nuž tak som si pomyslel, že „všade je voľačo“ a hurá na Sněžku. Kráčam popri Úpských rašeliniskách po pekne upravenom drevenom chodníku. Pod Sněžkou začína vydláždená cesta so zábradlím. Pohodlie nadovšetko. Na vrchole stojím o pol ôsmej večer, fúka tu studený vietor a radosť z vrcholu rýchlo chladne. Ešte si užívam skvelý zjazd späť do Strážneho a o deviatej večer spokojne unavený zaspávam na lúke. Spoločnosť mi tentokrát robia diviaky.

Cesta domov

S pocitom úspešne absolvovaných miest, ktoré som absolvovať plánoval, si veselo ťahám ďalej. Stále pretrvávajú vysoké teploty. V noci sa mi preto ťažšie zaspáva. Telo sa zohreje z celodenného úpeku, zo šliapania, a nakoniec z jedla. Zaspávať sa mi darí až po jednej v noci. Jednoducho čakám, pokým vychladnem. A tak neraz o polnoci posedávam na lúke iba v trenírkach a vychutnávam si nočné ticho a krajinu. Párkrát si dávam paralen, znížim tak teplotu a rýchlejšie zaspím. Po dvoch týždňoch šliapania mi už nerobí žiadny problém vstávať, bicyklovať a zaspávať. Cítim sa ako naprogramovaný stroj. V Trutnove a v Rychnove sa skrývam pred silným slnkom v parkoch. Neodvážim sa dať si pivo a ostávam radšej pri zmrzline.

Cesta ubieha pokojne. Pred Opavou sa zastavujem na pár hodín v arboréte Nový Dvůr. Užívam si ticho, ale hlavne tienisté miesta stromov tohto krásneho miesta. Cestou do Ostravy je teplo už neznesiteľné a šliapem s vyplazeným jazykom. Dobieha ma cyklista, úsmev od ucha k uchu, debatujeme počas jazdy a veľmi rýchlo sa zhodneme na tom, že si dáme prestávku v najbližšej krčme. Netrvá dlho a dopíjame druhé pivo. Teplota je vysoká, dve pivá zo mňa robia bábku na kolesách a popravde ani neviem, ako som došiel do Ostravy. Pred Ostravou sa lúčim s Lukášom, ďakujem mu za pivo a spoločnosť, vymeníme e-mailové adresy a ideme si každý po svojom.

V samotnej Ostrave je tuším sto stupňov. Oťapený z teploty (z piva už nie, to už dávno vyprchalo) už nemám veľmi záujem kochať sa architektúrou a myslím na jediné - ísť domov. V predposledný deň sa ešte zastavujem na hrade Štramberk a ochutnávam tunajšiu pochúťku štramberské uši. Lúčim sa s Českou republikou a čoskoro sa už reprezentatívne fotím na slovenskej hranici. Večer prichádzam do Martina a ostávam spať pri kamarátke Sandre.

U Sandry sa mi dostáva veľa srandy a hotového prepychu, srdečného pohostenia a v neposlednom rade dobrej spoločnosti Sandriných rodičov. Dobre mi to veru padne a spokojne zaspávam na ich záhrade. Ako veľký šťastlivec na defekty som jeden nemohol nedostať i v posledný deň. Tento defekt už ale nekazí atmosféru a radostne prichádzam do Banskej Bystrice. Je to posledná väčšia zástavka pred definitívnym návratom. Dám si tu s kamoškou Tatianou pivko a utekám domov. Pred Breznom sa spúšťa symbolický lejak, ktorý zo mňa zmýva cestný prach. Po osemnástich dňoch a 2312 kilometroch zosadám pred domom. Ďakujem bicyklu, že ma šťastne dopravil domov a za odmenu mu sľubujem zdravotný pobyt v servise.

Cesta okolo Česka v skratke

12. – 29. jún 2010, 2312 km, 2 nočné búrky, 1 celodenný dážď, 17 slnečných dní, kopa zmrzliny, piva a housek. Mnoho príjemných stretnutí so starými, ale i s novými kamarátmi. Priemerne som denne ufujazdil 145 km. Čo sa týka životného prostredia, tak okrem vypúšťania plynov v podobe grgania po pive, klobáskach, či prdenia po houskách, rohlíkoch a zelí som prírode neublížil.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek