Cyklotúra

Čierna nad Tisou – Užhorod a späť

03.11.11
Pri predošlých túlačkách juhovýchodným cípom Slovenska som neraz prekročil hranicu smerom na juh. No ukončiť sériu a neskúsiť to aj smerom na východ? Slovo dalo slovo a v jedno sobotňajšie ráno sme sa vybrali na návštevu do ukrajinského mesta Užhorod. Ako inak, bicyklom...

Trasa

Čierna nad Tisou – hrádza Latorice – závesná lávka – Ptrukša – Veľké Slemence – štátna hranica SK/UA – Mali Selmenci (Malé Slemence) – Palaď-Komarivci – Haloč – Šyšlivci – Tarnivci – Storožnycja – Užhorod – Mynaj – Rozivka – Kinčeš – Korytnjany – Časlivci – Rativci – Sjurte – Mali Selmenci (Malé Slemence) – štátna hranica UA/SK – Veľké Slemence – Ptrukša – závesná lávka – Bretovisko – Boťany – Kolónia – Bačka – Rozošový dvor – Dobrá

Úvodné kilometre

Krátko po deviatej ráno vystupujeme z osobného vlaku na jeho konečnej v Čiernej nad Tisou. Na slovensko-maďarsko-ukrajinské trojhraničie by sme to mali necelých 5 kilometrov. No dnes máme cieľ iný, takže hor sa na nákup drobného proviantu potrebného na dnešnú cestu.

Prechádzame okolo staručkej lokomotívy na podstavci a cez parčík mierime do centra. Obchodné centrum síce ponúka moderný tovar, no výzor miesta iba nostalgicky spomína na obdobie budovania krajších zajtrajškov. Pristavuje sa pri mne postarší pán a snaží sa ma figliarsky upozorniť na miestnu atrakciu z druhej svetovej vojny. Nenechám sa však okabátiť a bytovky stavom naozaj pripomínajúce pozostatky leteckého bombardovania obchádzame iba zdiaľky a konečne mierime von z mesta.

Smer hranica

Absolvujeme ešte krátku zastávku na železnej lávke ponad koľajisko, z ktorej si fotíme prekladisko tovarov. Najväčšiu spleť koľajníc sme však minuli už dávnejšie a pri hranici už vládne iba víkendová pohoda. Dlhou rovinkou prichádzame až k poslednému železničnému priecestiu už so širokým rozchodom. Práve prechádza vlak v doprovode policajnej hliadky. Rampy sa však nedvíhajú, takže po unavujúcom čakaní ideme na drzovku...

Na blízkej križovatke volíme zlatú strednú cestu a vchádzame na lúky, ktorými prechádza nevýrazná cestička. Postupujeme na severovýchod a po chvíli vychádzame na hrádzu Latorice, po ktorej už vedie pohodlná trasa. Výhľady kazia stromy, no liečivé ticho meandrov nám všetko vynahrádza. Ani sa však nenazdáme a musíme odbočiť do vlhkého lesa po pravej ruke. Miestni rybári sa už usalašili na svojich zaručených miestach, no my potrebujeme iba prejsť na druhý breh. Pomôže nám k tomu závesná lávka pre peších, ktorej zdolanie si vyžaduje aj istú dávku odvahy. Úspešne sme na druhej strane a môžeme pokračovať k hraničnému priechodu. V priľahlých jazierkach pozorujeme volavky a po prekonaní hrádze si vytriasame kosti na panelovej ceste k obci Ptrukša. Pri romanticky ladenom jazierku s ostrovčekom si dávame pauzu na pitný režim a konečne sa dostávame na reálny dosah prechodu hranice.

Rozdelená dedina

Veľké Slemence, dedina s pohnutým osudom, ktorej bežný život bol narušený po druhej svetovej vojne. Dovtedy jednoliatu obec byrokratickým rozhodnutím predelili na dve časti (vznikli Malé Slemence, ukrajinsky Mali Selmenci; poznámka redakcie) a tak pomedzi domy natiahli vojaci ostnatý drôt, rozdeľujúci obyvateľov Československa a obyvateľov Sovietskeho zväzu. Dlhé desaťročia mohli susedia a rodiny iba nostalgicky spomínať na spoločné stretnutia na priedomí. Až začiatkom 21. storočia sa ľady pohli a úradnícke pečiatky zahrali súhlasné chorály, čo viedlo k vybudovaniu malého hraničného prechodu pre peších a cyklistov. Rozdelená ulica sa znova stala celkom a možnosti lacných nákupov na Ukrajine spôsobili, že staručkým domčekom pribudli miestnosti s predajom tovaru všetkých druhov a kvality.

Smer Užhorod

Pohraničiari nás zdržiavajú iba na pár minút a po uistení, že sme naozaj turisti na výlete, máme cestu voľnú. Čaká nás rovinné putovanie dedinami, o ktorých som mal doteraz informácie len z mapy. Takže len dúfam, že názov Palaď-Komarivci nemá nič spoločné s krvilačnými potvorkami... Bez ujmy na zdraví prichádzame do Haloču (maďarská tabuľa hlása Galócs), kde nás zaujme kamenný kostolík. Kalvíni jednoducho vždy postavia niečo originálne.

Po prejazde železnice to stáčame doprava a mierime priamo na Užhorod. Tu už vidíme typicky zlatom ozdobené strechy chrámov a so zmenšujúcou sa vzdialenosťou k mestu aj príbytky bohatšej vrstvy. O miere vkusu a nevkusu je možné dlhodobo polemizovať, no kované brány s pozlátenými kvietkami, udržiavané záhrady a k nebu sa ťahajúce poschodia domov sú jasným znakom toho, že terénny mercedes pred garážou nebude z bazáru. Čo je však isté, je kontrast so životom starej časti dediny. Vjazd do samotného Užhorodu je takmer nebadaný, no tabuľa nás o tom presvedčí.

Nesmie chýbať povinná fotka ako dôkaz pobytu a môžeme ísť drkotať zubami. Nie, neochladilo sa. Iba povrch cesty tu tvoria rokmi opracované mačacie hlavy, na ktorých ťažkotonážne autá dnešnej doby zanechali svoju nezmazateľnú stopu. Doprava sa zahusťuje, pribúdajú aj malé autobusy mestskej dopravy (marštrutky) a tak si našu polohu predbežne kontrolujem na GPS.

Smer Bratislava

Na jednej z križovatiek neprehliadnuteľne svieti smerová tabuľa s nápisom „Bratislava“ v azbuke i latinke. To by bol teda riadny výlet. Z Košíc do Bratislavy cez Užhorod... Ideme teda rovno a pípajúce GPS oznamuje, že sme predsa len mali ísť smerom na naše hlavné mesto. Otočka a cez kruhový objazd mierime na most ponad rieku Uh (Už). Volíme si časť pre peších, takže v polovici môžeme zastať a pokochať sa scenériou starého mesta. Okolo prechádza svadobný sprievod a tak sa stávame svedkami prehliadky vyšperkovaných luxusných áut. Hneď za mostom to stočíme k vode a pod stromami lemovanej nábrežnej promenáde štvrti Malé Galago mierime do samotného centra mesta.

O tomto čase to tu žije plným ruchom a tak sa musíme mierne prepletať pomedzi ľudí. Zrekonštruované budovy, obchody svetových značiek, letné posedenia a skupinky tráviace voľný čas sú neklamným znakom toho, že tu rozhodne žiaden pes nezdochol. Cez to všetko však na nás na každom kroku dýcha atmosféra exotiky a genius loci predvojnových čias. Stúpajúcou ulicou prichádzame k chrámu, kde musíme zosadnúť. Svadobčania si tu dali hromadný zraz a pomedzi nadivoko zaparkované limuzíny sa hemží pestrá zmes bielych šiat, oblekov a vyparádených slečien (hustota obzeraniahodných diev je tu rozhodne vyššia, ako by som mal ako ženatý chlap priznať). Cigánska muzika je doprevádzaná zvukom kostolných zvonov a z tohto hurhaja unikáme smerom k hradu. Tam sa však koná posvadobné fotografovanie a nádvorie je plné ľudí. Tetuška na bráne nám oznámi, že vstup je možný až o hodinu a žiada hrivny, lebo eurá neberú.

Zvažujeme čo a ako ďalej, no čas je neúprosný, prehliadku odkladáme na inokedy. Hneď vedľa sa nachádza aj vchod do skanzenu rusínskej kultúry. Ten som však navštívil už pred niekoľkými rokmi, takže kultúre dávame nadobro košom a mierime späť do centra. 10 hrivien (necelé 1,- €) je však rozhodne suma, ktorú je vhodné obetovať a prehliadka hradu, priľahlej záhrady a skanzenu je samostatným programom na celé popoludnie...
V bočnej uličke ešte odtiahnem svojho parťáka k obchodíkom so zachovalými nápismi v češtine a maďarčine, ako dôkazu bohatých (nielen politických) zmien života mesta v poslednom storočí. Absolvujeme ešte krátky exkurz uličkami a po zhodnotení ponuky meníme eurá na hrivny. Hlad je totiž čoraz dotieravejší, takže sa skladáme na prekrytej terase s grilom. U mladej dievčiny s objednávkou v slovenčine nepochodíme a rovnako nechápavo sa tvári aj pri našom chabom pokuse o zopár slovíčok s ukrajinským akcentom. Angličtina nás ale dáva na spoločnú vlnu a tak po chvíli dostávame na stôl stejk a poriadnu porciu šašliku. Pri nohách sa mi tmolí priateľská mačka, no nemienim sa deliť, takže nakoniec smutne odtiahne k vedľajšiemu stolu.

Po dotankovaní žalúdka nasadáme znova na bicykle a sledujeme hodinky. Čas nepríjemne pokročil a tak je vhodné zamieriť domov. Prekračujeme Uh (Už) a po širokom bulvári mierime na juh k železničnej stanici. Cestou však nemôžeme vynechať monumentálnu ortodoxnú katedrálu, ktorej zlaté kupoly sa čnejú ako dominanta nad touto časťou mesta. Fotím ju iba počas státia na semaforoch a usilovne sa blížime k zvukom železnice. Stanicu môžeme miestnym iba závidieť, lebo jej zrekonštruovaná podoba ničím nezaostáva za nostalgickou slávou prvej polovice minulého storočia. Nakuknutie na vynovený perón však spôsobuje precitnutie pri pohľade na novučičké súpravy vlakov. Naozaj kontrast s tým, čo poznáme ako posledný vagón rýchlika do Bratislavy, ktorý je pripájaný z Kyjeva.

Smer domov

Pokochali sme sa a vyrážame znova ďalej, naše putovanie je iba v polovici. Vchádzame do priemyselnej časti mesta, kde sa k nám na bicykli pripája akýsi Voloďa... Montérky, gumáky a flanelová košeľa, „horský“ bicykel z hypermarketu. Úvodné zoznamovacie frázy sa menia na otázky, či sme už boli na Boržave. Mojou kladnou odpoveďou je chlapík zjavne zaskočený a tak sype z rukáva množstvo ďalších lokalít, ktoré by sme mali rozhodne navštíviť. Na argument nedostatku času a veľké vzdialenosti ťahá eso v podobe svojich denných výkonov na hranici 300 km, s čím sa vraj pohodlne cez víkend dostane vlastne kamkoľvek... Dnešný výkon mu však končí na odbočke k fabrike a tak si len zamávame a po chvíli pri rozostavanom kostole odbočujeme aj my. Hlavný ťah do vnútrozemia sa mi nezdá byť najvhodnejším na bicyklovanie, takže z mapy vyťahujem cestičku cez dediny. Nekonečná rovina alejou stromov je spestrená jedine prejazdom cez veľkú križovatku a faktom, že sa tu vyskytuje ďalší aspekt miestnej exotiky. Moskviče sa striedajú so „žigulákmi“ a modernejšími autami, avšak často netradičných značiek a prevedení.

Prejazdy obcí sú miernou rutinou, no stíhame aspoň obdivovať rôzne stupne estetického vnímania v podaní výzdoby miestnych domčekov. Od viničom obrastených fasád cez patrične divoké farebné kombinácie okien až po lahôdku postavenú striedavo z tehál a porobetónu, ktorých farebný kontrast vytvára na neomietnutej stene geometrický vzor. Vidiek o sebe dáva vedieť konskými povozmi, alebo aspoň ich pachovo-mínovými pozostatkami. Oveľa horším je však povrch ciest, kde sa nezriedka musíme vyhnúť nejakej tej „jamke“. V jednej chvíli po ľavej ruke míňame rozpadnutý veľkostatok s množstvom skleníkov, ktoré však svoje pôsobenie už ukončili.

Tak trocha apokalyptický scenár preruší iba ostrý zlom inak pravítkovo rovnej cesty. Vchádzame do obce Rativci, križujeme železnicu a po krátkej exkurzii na ľudoprázdnej hlavnej ceste do Čopu znova odbočujeme do bočných uličiek a mierne pridávame do pedálov, aby sme boli na hranici čo najskôr. Cesta do Malých Slemeniec (Mali Selmenci) ubehne až prekvapivo rýchlo a tak sa môžeme ešte chvíľu povenovať nákupom. Neskorý čas spôsobil, že veľa stánkov je zatvorených, no miestne ženičky posedávajú na stoličkach na ulici a obchodíky predsa len otvárajú aj pre omeškalcov. Povinná zásoba sladkostí, smiešne lacné imperialistické žuvačky a nejaké to tvrdšie zahrievadlo, končia v batohu. Viacprúžkové Adidasy, kozmetika a aj záhradný traktor tentoraz odolali mojej peňaženke, takže vyťahujeme pasy a mierime k colníkom. Ukrajinská kontrolórka si nás pamätá ešte od rána, takže si len tak znenazdajky overuje, či sme naozaj boli až v Užhorode. V teste som uspel, takže sa procedúra zopakuje aj na slovenskej strane hranice. Chlapi však už majú väčšiu chuť na pivo po fajronte, ako na hrabanie sa v mojom batohu, takže som za minútu vybavený a môžeme sa vrhnúť na návrat.

Po rovnakej trase sa vraciame cez Ptrukšu až k závesnej lávke cez Latoricu, za ktorou odbočujeme pre zmenu doprava a po asfaltke uháňame smerom na Boťany. Mierne pochybím pri lúštení mapy a tak namiesto do Čiernej si to namierime viac na západ do niektorej z vlakových zastávok. Až lepší pohľad do mapy ale prezradí, že by sme mali križovať prekladisko a priznám sa, hľadať možno neexistujúci prechod cez spleť koľajníc nemám veľmi v pláne. Takže dupeme do pedálov a po hlavnej ceste mierime v protisvetle posledných lúčov až na odbočku do obce Dobrá, kde dorážame na stanicu len pár minút pred príchodom vlaku.

Užitočné odkazy

Užhorod.info (česky)
DušeKarpat.cz (česky)
Užhorod na Hiking.sk
Nákupy na Ukrajine (diskusná téma)


 
 
Najnovšie články autora
 
MTB Ranná Jahodná - okruh z Bankova Niektoré cyklistické trasy sú pre lokálnych ľudí natoľko prefláknuté, že je až škoda o nich písať na web. Ale čo má robiť chudák … » celý článok 13/04/17 Palo "Axel" Gomboš Volovské vrchy
MTB Humenné – Kyjov – Vihorlat – Nežabec – Stakčín Cyklistické hrebeňovky sú korunou horského bicyklovania. Putovanie z jedného konca na druhý, výhľady, hlboké doliny a veľké stúpania. Vihorlatské vrchy sú jedným z pohorí, ktoré sa takouto trasou môžu popýšiť. Preto som sa jedného slnečného dňa vydal s partiou kamarátov spoznať čaro hlbokých lesov na sopečných skalách. 30/03/17 Palo "Axel" Gomboš Vihorlatské vrchy
MTB Slanské single zo Slivníka Jedného pekného letného dňa som dostal pozvánku, aká sa neodmieta. Môj bývalý kolega dovolenkoval na podhorí Slanských vrchov a počas voľna preskúmal a prečistil staré poľovnícke chodníky tak, aby sa po nich dalo jazdiť aj bicyklom. A vraj sa mám dostaviť na trochu objavnej cykloturistiky... 09/02/17 Palo "Axel" Gomboš Slanské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
MTB Jarný cyklobudíček v Malých Karpatoch a nový trail Slalomka Veľkonočné sviatky vyšli tento rok až po skialpovej uzávere v Tatrách, preto sme ostali v Bratislave, kde je pekná sýtozelená jar. Keďže … » celý článok 16/05/19 Ľubomír Mäkký Malé Karpaty
Cyklotúra Náhornou plošinou Pokljuka s cyklovozíkom Už pri prvom pohľade do mapy mi bolo jasné, že Podjelje nebude nič všedné. Husté vrstevnice, kľukatá asfaltka a na lúkach roztrúsené domčeky sľubovali exkluzívny cyklistický zážitok. Keďže sme však po týchto končinách blúdili aj so 17-mesačnou Luciou v cyklovozíku, rozhodli sme sa potrápiť na tomto úseku namiesto svalov radšej brzdy. Aj vďaka tomu sme si užili nádherný výlet Triglavským národným parkom s luxusnou čerešničkou na záver. 09/05/19 Jitka Švarcová Svet
Rada Turistika ako výkon a prostriedok rozvoja vytrvalosti 3. Turistika je jednou z najpopulárnejších voľnočasových aktivít. Venujú sa jej ľudia bez predošlej športovej skúsenosti, ale aj aktívni či vyslúžilí športovci. Na turistických chodníkoch stretávame celé rodiny, osamelých diaľkarov a ultramaratóncov. Asi sa nikto nebude sporiť, že táto voľnočasová aktivita má široký záber výhod pre tých, ktorí jej čaru podľahli. Okrem pobytu na čerstvom vzduchu, spoznávania prírody a okolitých zaujímavostí či kultúry, je turistika najmä športový výkon ako každý iný. A práve na športový rozmer turistiky, budú zamerané nasledujúce riadky. Nakoľko je článok určený čitateľom Hikingu, všeobecný pojem „turistika“ obmedzím na pešiu turistiku. 03/05/19 Tomáš Deneš Zdravie

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Čierna nad Tisou – Užhorod a späť 03/11/11 14:26 1 príspevok
Fakty
  • Pohoria
    • Zemplín: Východoslovenská nížina - Východoslovenská rovina
      Ukrajina (Potiská nížína)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 150 m n. m.
    • min: 100 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 80 m
    • klesanie: 80 m
  • Vzdialenosť
    • 99 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 06.08.2011
  • Štart trasy
    • šírka: 48.42003 ° SŠ
      dĺžka: 22.08818 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.40735 ° SŠ
      dĺžka: 22.02484 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • obce
  • SHOCart mapy
    • » mapa momentálne nie je v ponuke
  • Doprava
    • Košice (vlak, bus) - Čierna nad Tisou (vlak, bus), trekový bicykel
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.66