Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Ako chutí Skalica a okolie

Donedávna bola pre mňa Skalica len „tým trdelníkovým mestom kdesi v severnej časti Záhoria.“ Príjemné pracovné povinnosti ma však zaviali práve do týchto končín a aj vďaka nim som spoznala ďalší úžasný kút Slovenska, ideálny na nenáročnú, no o to rozmanitejšiu a zaujímavejšiu cykloturistiku.

Vzdialenosť
46 km
Prevýšenie
+160 m stúpanie, -160 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 07.05.2011
Pohoria
Záhorie: Záhorská nížina - Borská nížina a Dolnomoravský úval
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 230 m n. m.
  • Najnižší bod: 150 m n. m.
Voda
Skalica, Holíč, prístav Skalica, Výklopník, Trnovec, Prietržka, Hodonín
Doprava
horský bicykel
SHOCart mapy
» č.1073 Záhorie, Senica (1:50.000)

Bohatá história Skalice je zrejmá už na prvý pohľad. Centrum, obkolesené stredovekými hradbami, sa môže pýšiť ôsmimi kostolmi, secesným Domom kultúry postaveným podľa plánov architekta Dušana Jurkoviča, ale aj Rotundou svätého Juraja z prelomu 12. a 13. storočia, ktorá je najstaršou stavbou v Skalici. Zabudnúť v žiadnom prípade nemožno ani na trdelník, ktorý Skalicu preslávil široko-ďaleko, a Skalický Rubín pochádzajúci z vinohradov nad mestom. Tie navyše ponúkajú aj príjemné cesty, lemované vinohradníckymi búdami, ktoré sú ideálne na cykloturistiku. Blízkosť Holíča a Kopčian ešte rozširuje množstvo atrakcií a zaujímavostí, ktoré sa postarajú o nejeden pekný a poučný výlet. Komu sa zažiada trochu zmeny, môže si na Baťovom kanáli požičať loďku a spoznávanie pokojného kraja rozšíriť aj o atrakcie na neďalekej Morave. Nesporným bonusom je, že toto všetko sa dá príjemne absolvovať na bicykli, takže si aj vodiči prídu v miestnych krčmičkách a vinárničkách na svoje.

Trasa

Skalica – prístav Skalica – Výklopník – prístav Skalica – Perúnska lúka – kostolík svätej Margity Antiochijskej – zámok v Holíči – veterný mlyn – Trnovec – Prietržka – skalické vinohrady – Skalica

Skalica

Výlet do Skalice nie je len tak. Stačí sa o takom pláne čo i len zmieniť a hneď sa hrnú objednávky na najpravejšie trdelníky. Na víkend si ich treba vopred objednať, pečie sa totiž len cez týždeň a trdelníky, ktoré napečú navyše, sa rozoberú veľmi rýchlo. Preto naše prvé kroky mieria práve do bývalého františkánskeho kláštora, kde sa dnes okrem iného nachádza aj „čierna kuchyňa“, v ktorej sa nad pahrebou pečú tie najpravšie a najsamlepšie trdelníky. V miestnej štýlovej vinotéke kupujeme aj tekuté suveníry a kým milá pani cukruje trdlá, sedíme na dvore v peknom altánku a pochutnávame si na miestnom vínku.

Keď už dobroty odpočívajú v aute, prichádzajú na rad bicykle. Zhosťujem sa úlohy sprievodkyne a dolujem v pamäti všetky informácie, ktoré som si o miestnych pamiatkach načítala. Počas letnej sezóny by nás zastúpili pracovníci miestnej Turistickej informačnej kancelárie, ktorí ponúkajú pri každej atrakcii zdarma svoje služby. Mimo sezóny, ktorá začína okolo 15. mája, si ich však treba vopred objednať a zaplatiť, čo sme nespravili, takže si pozeráme zvonku niekoľko kostolov a potom vediem našich k rotunde svätého Juraja.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kým vynášame bicykle po kamenných schodíkoch k pekne upravenému priestranstvu vysvetľujem, že Rotunda bola kedysi súčasťou hradiska, na mieste ktorého dnes stojí kalvária. Neskôr sa stala časťou mestského opevnenia a počas deviatich storočí svojej existencie už slúžila na kadečo. Dnes je v nej stála expozícia, venujúca sa jej histórii. Po tom, ako si pozeráme zvyšky židovského cintorína v kopčeku smerom k parkovisku pod rotundou, sa presúvame ešte na kalváriu. Pohľadom na množstvo veží a vežičiek Skalice sa lúčime s prehliadkou mesta a konečne trochu poriadnejšie šliapeme do pedálov – smer prístav Skalica.

Baťov kanál

Smerové tabuľky nás spoľahlivo vedú lúkami až k novovybudovanému prístavu Skalica na Baťovom kanáli. Na vode sa hompáľa niekoľko lodiek, ktoré si ešte nikto nestihol požičať, po brehu sa prechádzajú rodinky a z rôznych strán prichádzajú cyklisti. Nesporným lákadlom a tiež dôvodom na prestávku je okrem iného aj bufet, kde možno doplniť zásoby a posedieť pri peknom výhľade na kanál a okolité lúky i polia. Kanál, ktorý v roku 2002 dostal oficiálne prívlastok Baťov, bol vybudovaný v 30. rokoch 20. storočia z dôvodu zlepšenia hladiny spodných vôd po regulácii Moravy. Okrem toho však predstavoval i ďalší krôčik k realizácii sna o prepojení riek Dunaj, Odra a Labe. Hoci sa s plavebným využitím pôvodne nerátalo, firma Baťa, vlastniaca lignitovú baňu v Ratiškoviciach, presadila takýto plán a úsek zo Sudoměřic do Otrokovic sa stal súčasťou plavebnej cesty, ktorá sa využívala do 60. rokov minulého storočia.

I napriek tomu, že máme výnimočne pomerne presne stanovený plán cesty, neubránime sa krátkej odbočke a vo vyjazdených koľajach popri kanáli sa vydávame na krátku cezhraničnú návštevu. Hneď za železničným mostom nás víta prístav a výklopník Sudoměřice, jedna z mnohých technických pamiatok na Baťovom kanáli. Toto zaujímavé zariadenie z roku 1939 slúžilo na prekladanie lignitového uhlia, ktoré sa privážalo po železničnej trati z neďalekého lomu Tomáš v Ratiškovciach. I napriek tomu, že výklopník dnes slúži ako vyhliadková veža, ponúkajúca nádherný rozhľad do okolia, a ukrýva výstavu fotografií, väčšina návštevníkov, či už cyklistických alebo lodných, využíva skôr služby miestneho bufetu. S predsavzatím, že sa sem musíme niekedy vrátiť, opúšťame prístav Sudoměřice a popri Baťovom kanáli, po ktorom sa pokojne plavia loďky, sa vraciame na Slovensko.

Lužnými lesmi a Pomoravím

Po hrádzi, vedúcej lužnými lesmi popri Morave, kilometre len tak pribúdajú a odbočka na Perúnsku lúku, rozprestierajúcu sa medzi mŕtvym jazerom Lipa a riekou Morava sa zjavuje čo nevidieť. Hoci výška trávy na lúke, ku ktorej nás doviedla mierne blatová cesta, je vhodná tak akurát na zber kliešťov, darí sa nám aj s bicyklami si prekliesniť cestu k dvom z ôsmich tabúľ náučného chodníka Mŕtve rameno Lipa a Perúnska lúka. Napokon s menším úžasom parkujeme pri malom móle – prístave, kam každú nedeľu o 14.30 prichádza výletná loď Konstancie, ktorá sa plaví medzi Hodonínom a Baťovým kanálom. Nechýba ani telefónne číslo a ponuka ďalších „lodných“ služieb.

Po ďalšej odbočke, ktorá nás popri akomsi potrubí s oznamom „POZOR NEBÁGROVAŤ“ doviedla k revíru OR Žlutnica, odstavenému ramenu rieky Morava, sa už nenechávame odlákať vidinou čarovných pohľadov na zákutia Moravy, a odhodlane pokračujeme po hrádzi s asfaltovým povrchom čoraz bližšie k Hodonínu. Kým na rieke pribúda lodiek a na druhom brehu romantických chatiek, z diaľky už vykúka vodná elektráreň, ktorá pomocou kaplanových turbín premieňa energiu rieky na elektrinu. Bočné rameno tiež odvádza vodu k uholnej elektrárni Hodonín. Kým od vodnej elektrárne možno pokojné hodonínske popoludnie pri rieke len pozorovať, vďaka neďalekému mostu nie je problém stať sa jeho súčasťou. Spestrením výletu preto môže byť aj návšteva zoologickej záhrady či kúpeľov Lázně Hodonín.

Znova odolávame lákadlám spoza Moravy a hrádzou na slovenskej strane pokračujeme pohodlne až k potoku Výtržina, kde opúšťame hrádzu a po asfaltke prichádzame až k mostíku ponad kanál Tvrdonice-Holíč. Spoza plota chatovej osady štekajú psy, príjemná poľná cesta povedľa kanála nás však od nich vedie bezpečne preč. Až kým neskončí v poli. Jej pokračovanie, ktoré nám sľubovala mapa, sa teda nekoná. Obdivujeme aspoň osamelé košaté stromy uprostred polí a majestátne bociany, ktoré rozorané cesty nemusia vôbec riešiť. Rezignovane schovávame mapu a nechávame sa viesť koľajami vyjazdenými poľom, ktoré sa neskôr premení na nádherné žlté repkové more, kde sa jaším s fotoaparátom a potom chodím zvyšok dňa jemne nažltlá.

Pamiatky v poli

Vyjazdené koľaje sa osvedčili lepšie než cesta na mape a v rozvalinách budovy, ku ktorej prichádzame, spoznávam Kačenáreň z polovice 18. storočia. Pôvodne išlo o budovy patriace k rybníku na odchyt divých kačíc, ktorý tu fungoval až do štyridsiatych rokov. Dnes sa možno pomotať ruinami a v neďalekej húštine severne od Kačenárne si predstaviť rybník kedysi plný kačíc.

Opačným smerom sa uprostred poľa vyníma malebný kostol sv. Margity Antiochijskej, najstaršia stojaca cirkevná stavba v strednej Európe a zároveň jediná dodnes stojaca sakrálna stavba z obdobia veľkomoravskej ríše. Kostolík vznikol pôvodne ako súčasť veľkomoravského hradiska Valy v Mikulčiciach, od ktorého ho dnes oddeľuje rieka Morava. Na sakrálne účely slúžil (neskôr len príležitostne) až do roku 1994. Momentálne tu prebieha rekonštrukcia a maličký interiér kostolíka, do ktorého možno nakuknúť škárou vo dverách, nie je verejnosti prístupný. Na čarovnej atmosfére však táto skutočnosť miestu ani najmenej neuberá a impozantnosť kostolíka je ešte umocnená mohutným stromom, rastúcim v jeho tesnej blízkosti.

Ochutnávka Holíča

Dedinu Kopčany aj s barokovým žrebčínom Štít si nechávame na inokedy a cestou späť si ešte raz pozeráme rozvaliny Kačenárne, avšak na repete repkového poľa sa už nechystáme. Namiesto toho nás rovná dlhá asfaltová cesta privádza priamo k pôsobivému holíčskemu zámku, ktorý sa v roku 2010 postaral o zvýšenie svojej popularity zrútením časti múru okolo vodnej priekopy. Tá dodnes pôsobivo oddeľuje bývalé sídlo Habsburgovcov od moderného sveta a z ostrova, na ktorom stojí zámok s pôdorysom v tvare písmena U, vytvára malú oázu pokoja. Hoci je zámok pochádzajúci z 11. storočia vďaka výstavám, ktoré sa v ňom organizujú, čiastočne sprístupnený, vystačili sme si s prehliadkou nádvoria a s vidinou veterného mlyna na Slovensku sme zamierili do kopčekov nad Holíčom.

Päťdesiat výškových metrov, ktoré nás delia od vrcholu kopca Hrebeň, prekonávame pohodlným stúpaním. Mesto striedajú rodinné domy a tie zas po chvíli prenechajú miesto príjemnému lesíku, obľúbenej oddychovej zóne Holíčanov. Tí si radi vyjdú k jedinému zachovanému veternému mlynu na Slovensku z 80. rokov 19. storočia. Kamenná trojpodlažná budova s kruhovým pôdorysom plnila funkciu mlyna približne do konca prvej svetovej vojny, po ktorej prišla aj o otočnú strechu, neskôr nahradenú tehlovou. Hoci dnes mlyn slúži ako poľovnícka chata, veľká vrtuľa stále pripomína jeho romantickú minulosť. Poľovnícka prítomnosť je však neprehliadnuteľná. Desiatky lavičiek akoby rozsypaných v lese pri bývalom mlyne dávajú tušiť, že aj strelnica poniže je, alebo bola, hojne navštevovaná. S heslom „Lovu zdar“, napísanom na budove neďaleko mlyna, sa lúčime s pekným výhľadom na Skalicu a skalické vinohrady a pomedzi chatky na juhovýchodnom svahu kopca Hrebeň schádzame k Búdkovianskemu potoku.

V kraji vína

Blížiaci sa čas hokeja nepustí, takže cez dediny Trnovec a Prietržka prechádzame bez zastavenia a mierime ku skalickým vinohradom, ktorých blízkosť je cítiť ešte prv než zahliadneme prvé listy viniča. Kde-tu sa zjavujúce učupené vinohradnícke domčeky nám spríjemňujú pohodlné stúpanie a kaplnky zasvätené Urbanovi nedovolia zabudnúť, že sme v kraji, kde má vinohradníctvo a vinárstvo skutočne dlhú tradícii - prvé zmienky o vinohradníctve na Záhorí pochádzajú už z 13. storočia. Vinohradníctvo tu prekvitalo až do 19. storočia, kedy kvôli voške viničovej koreňovej, škodcovi dovezenom zo Severnej Ameriky, vyhynulo a zaniklo množstvo vinohradov. Skaza pokračovala aj počas prvej svetovej vojny. Hoci sa po jej skončení začalo s obnovou vinohradov, návrat k pôvodnému rozsahu sa nepodaril.

Vracajúc sa do Skalice sme veľmi radi, že si môžeme aspoň chvíľu vychutnávať pokojnú atmosféru jarného podvečera vo vinohradoch. Cesta sa príjemne vinie svahom a šliapanie do kopcov a spúšťanie sa z briežkov spríjemňujú krásne pohľady na zapadajúce slnko, osvetľujúce Záhorskú nížinu aj s malebne zvlneným skalickým golfovým ihriskom [ulr="http://www.golfskalica.sk/sk/novinky" style="">Golf Resort Skalica a romantické vinohradnícke búdy, kúpajúce sa v teplom svetle. Keďže nebolo na jar po hrozne ešte ani chýru ani slychu, nerozptyľovali nás pri ponáhľaní sa za hokejom žiadne lákavé ochutnávky sladkých bobuliek ani alkoholického moku. Zanedlho sme sa preto už prepletali malebnými skalickými uličkami a hokej sme nakoniec stihli – v rádiu v aute na diaľnici.

Počas krásneho výletu som sa znova presvedčila o tom, že Skalica je miestom, kam sa oplatí nielen prísť, ale aj vrátiť sa. Že je to miesto, kde dokáže byť aj krátky výlet veľmi zaujímavý a rozmanitý. Že je to miesto, kde sa súčasnosť harmonicky spája s minulosťou a príroda s ľudskými výtvormi.

Fotogaléria k článku

Najnovšie