Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Cez Branisko a Levočské vrchy

Konečne prešiel ďalší rok a je čas na ďalšiu cestu Medzi mestami. Tentokrát som si vybral prechod severnejšiou časťou Slovenska cez pohoria Branisko, Levočské vrchy a úpätím Kráľovohoľských Tatier. Plánov kadiaľ ísť bolo veľa, ale ako to býva, deň pred odchodom došlo k jeho zmene. A neľutujem ani kilometer.

Vzdialenosť
169 km
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 01.09.2011
Pohoria
Hornádska kotlina, Šarišská vrchovina, Branisko, Levočské vrchy, Podtatranská kotlina (Popradská kotlina, Tatranské predhorie, Liptovská kotlina), Tatry (Vysoké Tatry)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1330 m n. m.
Nocľah
Privát Plesnivec, futbalová ubytovňa Liptovský Hrádok
Doprava
horský bicykel
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

1. deň

Kluknava – Dolina – Víťaz – Široké – priesmyk Branisko – Korytné – Šarvanec – Počkaj – Bijacovce – priesmyk Petruška – nad Podpročom – Jedlinka – Oľšavica – Nižné Repaše – Torysky – dolina Stará Hájnica – pamätník lietadla Li-2 pod Javorinkou – traverz Holého vrchu – Gehuľa – pod Krížovým vrchom (ruiny chaty Sklenár) – býv. Ruskinovce – Záľubica – Ľubica – Vrbov – Žakovce – Huncovce – Veľká Lomnica

Je niečo po deviatej hodine neskoršieho rána. Neviem prečo, z vystupovania z vlaku mám vždy trochu stresu. Z vagóna vyhadzujem brašne, prilbu, na krk si vešiam ďalšiu a snažím sa vytlačiť bicykel. Keď vlak odíde zisťujem, že som prišiel o okuliare. Zvedavá pani výpravkyňa mi ich pomáha hľadať. Z neďalekej známej osady prichádza skupina spoluobčanov a hľadajú so mnou. Mal by som sa hanbiť, lebo jediné načo myslím je, ako neprísť aj o ďalšie veci.

Po štvrťhodine neúspešného hľadania už konečne krútim pedálmi proti prúdu Dolinského potoka a teším sa na prvé záujmové miesto vybranej trasy prírodnú pamiatku Podmorský zosuv pri Doline. Ide o strmú skalnú stenu vysokú približne 40 m, ktorá vznikla ťažbou kameňa. Lokalita sa nachádza na styku Šarišskej vrchoviny a Čiernej hory a je významná z geologického hľadiska ako ukážka bazálneho súvrstvia paleogénu. Opäť stretávam spoluobčanov, ktorých celkom aktívne zaujíma môj bicykel a tak radšej neostávam dlhšie. Je niečo okolo pol desiatej a za obcou Široké sa dostávam k prvému dnešnému stúpaniu cez pohorie Branisko. Vďaka diaľnici a tunelu je cesta prázdna a počas krátkeho stúpania som nestretol ani jedno auto. Zaujali ma rôzne bočné cesty a cestičky. V hlave som spriadal cykloplány, ktoré už nemajú ani poradové číslo. V priesmyku si líham pod kríž a vychutnávam príjemný teplý deň. Ani sa mi nechce ďalej. Viem, že mám 4 dni voľna a časová sloboda mi dáva možnosť neuvažovať o tom, kedy niečo “musím”. Zjazd do Korytného otestoval moje brzdy a s plne naloženým bicyklom si nikdy netrúfam ísť naplno. Úsek po odbočku na Spišský hrad sa snažím absolvovať čo najskôr, aj keď už to (opäť vďaka diaľnici) nie je také zlé, ako to bývalo. Je krásny slnečný deň a sprevádza ma scenéria Spišského hradu a brál Dreveníka.

Odbočím na zelenú turistickú značku, vedúcu po asfaltovej ceste do Bijacoviec a viem, že sa tým konečne, konečne dostávam mimo hlavného ťahu. Neviem čím to je, či štátnym sviatkom, ale opäť nikoho nestretávam. O to viac som prekvapený, keď v obci nájdem otvorené potraviny. Dopĺňam nevyhnutné zásoby citrónového piva (prémia po vystúpaných kopcoch) a na križovatke za dedinou opúšťam zelenú a pokračujem smerom na sedlo Petruška ďalej k ďalšiemu stúpaniu a cyklotrase, na ktoré sa vyslovene teším. Začne to hneď 8-mimi percentami. Došlo už aj na ľahšie prevody. Míňam starších manželov, pozdravíme sa a zaprajeme si šťastnú cestu. Aj pre náhodné stretávanie iných cyklistov milujem bočné skryté cesty. Cesta vedie lesom, v chládku, nikde nikoho. Ide mi to relatívne rýchlo a v hlave riešim všetko, čo ma len tak napadne. Stúpania sú geniálnym meditačným nástrojom. Po krátkej obednej pauze pokračujem pár desiatok metrov k cykloturistickému rázcestníku, ktorý vedie cykloturistu na cyklotrasu vedúcu k osade Podproč. Odbáčam a neoľutujem. Sporadicky značená cyklotrasa po krátkom čase vedie po kvalitnej nespevnenej lesnej ceste s pohodlným reliéfom a krásnou scenériou ihličnatého lesa. Sem-tam sa odkryje výhľad na vzdialené lúky Orlovca. Cítim sa ako v gýčovom prospekte cykloturizmu. Naozaj krásny úsek, ktorý vyslovene odporúčam. Neskôr sa opäť pripájam na zelenú značku, ktorá vedie kroky turistu ku stratenej osade Podproč, ku ktorej sa veru asfaltovou cestou nedostanete. Z tejto osady na Spiši sa poslední obyvatelia vysťahovali v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Dnes tu nájdete víkendových chalupárov [zdroj 1]. Ja sa však dnes do osady nechystám a tak na rázcestí nad Podpročom pokračujem už len cyklotrasou smerom na Jedlinku. Cesta opäť mení svoj ráz. Nachádzam sa na starej asfaltovej ceste s krásnym výhľadom na okolité polia, lúky a Levočské vrchy. Tam v diaľke “vidím” svoj dnešný hlavný cieľ, vojenský pamätník pod Javorinou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Oľšavica, Nižné Repaše, Torysky. Opäť zažívam reklamnú jazdu z katalógu. Jemne zvlnený profil trate, kvalitný povrch. Mať tak cestný bicykel, cítil by som sa ako na slávnych pretekoch vo Francúzsku. V Toryskách majú potraviny otvorené. Zastavil som sa nakúpiť jedlo. Traja miestny mi radia, všetci rôzne, ako sa čo najrýchlejšie dostať ku pamätníku. Snažím sa zapamätať si všetky ich rady, pretože Levočské vrchy vôbec nepoznám. Trasu a navigačné body v GPS som si teoreticky určil z internetovej mapy, no na ich presnosť som sa moc spoliehať nemohol. Úvodné metre v Levočských vrchoch nedávajú nič tušiť, čo za vizuálny zážitok ma čaká. Prvé dva kilometre sú pekné. Husté ihličnany, rovná zachovalá asfaltová cesta, šum vôd potoka. Potom to však príde. Odbočka k potoku Stará Hájnica. A spúšť. Ako v krajine po katastrofe. Nikde nič, len pne a sem-tam strom, či skupinky stromov. Okolie vo mne vyvoláva zvláštne pocity. Od hnevu cez smútok až po niečo, ako strach. Strach z otvoreného priestoru mŕtva. Nikde inde som to ešte nezažil. Tieto scenérie a pocity ma prenasledujú takmer až po vrchol 10-14 % 4 kilometre dlhého stúpania pod Javorinkou (1154 m). Aspoň tu na hrebeni, na krátkom úseku mám pocit, že som sa vrátil do normálnej krajiny. Nie však nadlho. Navigujem sa súradnicami geoskrýše, ktorá sa pri pamätníku nachádza. A vraciam sa do krajiny po katastrofe. Po ľudskej katastrofe. Ešteže je krásny deň a vidieť Slnko. Ak by tu pršalo, alebo by sa prevaľovali oblaky, iste by som si spomenul na všetky scény v lesoch, na duchov a smrť prinášajúce hmly. Je niečo po štvrtej hodine poobede a v tom prázdne pôsobí altánok na hrebeni pri pamätníku ako oáza. Pamätník leží v miestach, kde 23. októbra 1944 bolo počas SNP na trase Tri Duby – Ľvov nemeckou stíhačkou zostrelené sovietske dopravné lietadlo Li-2 so 7-člennou posádkou, ošetrovateľkou a ôsmymi ranenými československými a francúzskymi vojakmi. Tragédiu prežili 4 členovia posádky a jeden československý vojak. Pamätník obetiam tragédie bol postavený v roku 1965 [zdroj 2]. Otváram si zaslúženú citrónovú odmenu. A ešte jednu. Rozkladám jedenie a sledujúc labyrint ciest v mŕtvej krajine, začínam rozmýšľať, ako sa dostať do Ľubice tak, aby som sa niekde nestratil. Je mi jasné, že tu nikoho nestretnem. Všetky moje body, náčrtky a plány mi vizuálne nesedia. V každom prípade však viem, že sa môžem vrátiť už známou cestou. Po štvrťhodinke zrazu počujem hluk auta. Lesníci. Pýtam sa ich na radu, no ospravedlňujú sa, že sú tu krátko a že nevedia. ŠPZ je banskobystrická. Odídu a v diaľke zbadám partiu na bicykloch, blížiacu sa ku mne. Prichádzajú zo smeru, ktorým sa potrebujem vydať. Pozerajú na moje brašne ako na zjavenie. Podebatujeme a povedia mi presne ako mám ísť. Výborne, začínam dúfať, že svoj dnešný cieľ, Veľkú Lomnicu, dosiahnem.

Po nájdení peknej tematickej geoskrýše pokračujem smerom, ktorý mi partia poradila. Po krátkom klesaní smerom na juh začínam stúpať opäť späť na sever, ku pre mňa bezmennej chatke. Cesta je to otrasná, vysypaná kamením. Stúpanie nie je náročné, len kamene veľmi brzdia. Spievať si od hnevu veru nespievam a padlo nie málo štipľavých slov. Cesta sa postupne zmení na šotolinovú, neskôr opäť na nespevnenú a prašnú. Našťastie však je už bez voľne vysypaných kameňov. Podchádzam Holý vrch (1088 m), prechádzam Gehuľu (1050 m) a na Krížovom vrchu (1080 m) míňam ruiny chaty Sklenár (1060 m). Z informačnej tabule sa dozvedám, že na týchto miestach bola v roku 1886 (17.06) daná do prevádzky ako majetok obce Ruskinovce turistická “Corneliusova chata”, ktorej prevádzková činnosť bola počas prvej svetovej vojny ukončená. Neskôr chata dočasne slúžila ako obytný dom horárovi Dindovi a po jeho odchode spustla. Súčasný názov Sklenár sa zachoval z dôb, keď v roku 1928 zrúcaninu kúpil sudetský rodák Gustáv Reichelt, ktorý chatu zrenovoval, no pre nedostatok hostí sa živil brúsením skla. Pod Krížovým vrchom cesta mení svoj východno-západný priebeh a stáča sa smerom na juh. Tu ma zaujme peň, na ktorom je pekne vyrezávané husie brko a oznam s informáciou o chemickom postreku. Klesám poľnou, veľmi prašnou cestou, na ktorej ma šmýka, po lúkach s veľmi pekným výhľadom, až na cestu spájajúcu Levočskú dolinu a Záľubicu. Som späť na asfaltovej ceste, v týchto miestach lemovanej obrovskými stromami. Záľubica, Ľubica, Vrbov, Žakovce. Do Veľkej Lomnice sa počas záverečných kilometrov pedále krútia samé. V hlave si rekapitulujem svoje prvé zážitky z Levočských vrchov. Svojou cestnou sieťou by to bol výborný areál pre horskú cyklistiku. Je tam však to veľké ale. Verím, že ostatné kúty tohoto pre mňa neznámeho pohoria ma prekvapia už len pozitívne. Vo Veľkej Lomnici sa ma v priváte Plesnivec ujme veľmi ochotná pani majiteľka. Nič nie je problém, vo všetkom mi vie pomôcť. Ďakujem! Už viem, kde sa budem pod Vysokými Tatrami ubytovávať. Pred spaním si ešte dám, ako inak, citrónovú, tentokrát orosenú, odmenu. A zaspím s pocitom, čo cyklisti poznajú po vydarenom cyklozážitku.

2. deň

Veľká Lomnica – Stará Lesná – Tatranská Lesná – Horný Smokovec – Starý Smokovec – Nový Smokovec – Tatranské Zruby – Tatranská Polianka – Danielov dom – Nová Polianka – Vyšné Hágy – Popradské pleso, zastávka TEŽ – Štrbské Pleso – Nové Štrbské Pleso – Biely Váh – Tri studničky – Podbanské – Hrdovo – Pribylina – Vavrišovo – Liptovský Peter – Liptovský Hrádok

Na druhý deň ráno viem, že mi moja hlava vypovedala službu. Bolí. Neriešim to tabletkami, ale tuším, že dnešný cieľ, Sliezsky dom a Popradské pleso, zrejme vynechám. Po vynikajúcich raňajkách ma na lúkach za obcou našťastie opäť čaká katalógový výhľad. Tentokrát na panorámu Vysokých Tatier. Až kričím od radosti. Krútim pedálmi smerom na Starú Lesnú ako na pretekoch a ďakujem Tatrám za krásne počasie. Tatranskými dedinami prechádzam Cestou slobody vďaka geocachingu pomerne pomaly. Vďaka problémom sa aj tak neponáhľam. V Starom Smokovci sa zastavujem osviežiť miestnou kyselkou, o prameňoch ktorej sa v roku 1764 vo svojej úradnej práci zmienil Levočský hlavný stoličný lekár Jan Zigmund Kreysel. [zdroj 3] Po takmer ½ hodinovom zdržaní pokračujem ďalej. Predbiehajú ma cyklisti na cestných bicykloch, zdravíme sa, kývame si. V Tatranskej Polianke mi je, vďaka bolesti jasné, že jeden zo svojich dnešných cieľov budem musieť vynechať. Kľudne teda pokračujem ďalej a teším sa na ďalšie zaujímavé miesto pod Tatrami, tentokrát ukryté v areáli liečebného ústavu vo Vyšných Hágoch - zásobovací tunel, ktorý sa nachádzal na bývalej odbočke trate Starý Smokovec - Štrbské Pleso a patril pod správu Tatranských elektrických železníc (TEŽ). Slúžil na dopravu potravín a tovaru pre sanatórium. [zdroj 4].

Od odbočky smerom na zastávku Popradské pleso stretávam všetky autá, ktoré som minulý deň mal šťastie obísť. Je krásne a Tatry lákajú veľké množstvo ľudí. Ale tak to má byť. Nato sú chaty ako na Popradskom plese. Krátko zvažujem obed v chate na plese. Po chvíľke tento vnútorný boj srdca a rozumu prehrávam a pokračujem krátkym záverečným stúpaním ku Štrbskému plesu. Sústreďujem sa len na myšlienku spánku a jedla. V Plesnivci si dávam halušky a výnimočne niečo hnedé. Kým mi jedlo donesú, zaspím. Ešteže mi nič nezmizlo. Neskôr po obede a káve sa snažím kúpiť si v tomto kraji momentálne nedostupný úzkoprofilový tovar - karimatku. Nakoniec sa mi ju našťastie podarí kúpiť a rozmýšľam nad miestom, kde by som sa zložil. Pri Novom Štrbskom plese stretávam dve korčuliarky, ktoré prichádzajú z Podbanského. Klobúk dole pre nimi.

Od týchto miest pedálmi takmer nepohnem. Vychutnávam si zjazd a výhľady na tatranských velikánov. Na chvíľku sa zastavujem na Rakytovských plieskach a neskôr v potravinách v Podbanskom, kde dopĺňam nevyhnutné zásoby citrónovej pohonnej hmoty. Hlava prestala bolieť. Prísun kyslíku a krátky spánok asi spravili svoje. Nad Pribylinou míňam obľúbené miesto plné starých drevených šop. Je okolo piatej hodiny a aj keď je to relatívne skoro, rozhodol som sa, že dnešný deň ukončím v Liptovskom Hrádku. Pekné veci som dnes predsa videl a niet sa kam ponáhľať. V Liptovskom Hrádku sa mi takmer nepodarí zohnať ubytovanie, skúšam však osvedčené miesto, štadión. Usmialo sa na mňa šťastie v podobe miesta po chýbajúcich futbalistoch z českého zájazdu. Mám rád klasické staré ubytovne. Dôležité je, že sú čisté, majú vodu a záchod. Na luxus si nepotrpím. A keď sú všetky veci vybalené a zo mňa je vďaka sprche nový človek, pripravujem si, ako inak s citrónovou odmenou, plán na zajtra. Pri štúdiu mapy sa mi postupne spájajú kontúry ciest a miest s dejom filmu v televízii. Je čas ukončiť dnešný pekný deň.

Použité zdroje:

[zdroj 1] Podproč - mŕtva osada
[zdroj 2] Viking SK
[zdroj 3] Nando78
[zdroj 4] supo

Nasledujúca časť cykloputovania

Fotogaléria k článku

Najnovšie