Viem, že ponúk od 14-ročného šarvanca k účasti na takomto dobrodružstve už veľmi veľa nepríde, nuž som si považoval jeho vtedajší záujem o akciu. Dohovorili sme sa na nejakej tej divočinke s troškou divej prírody, že pôjdeme cez miesta, kde nestretneme žiadne zástupy ľudí. Ako východisko sme si zvolili malé kúpele Brusno v údolí Hrona. Dôjsť sme chceli do Krompách. Trasu sme v kostre dali dokopy, hoci sme vedeli, že budeme musieť troška improvizovať.

Trasa

Brusno – Chata pod Hrbom – Tri Vody – Hronček – Sihla – Kysuca, Uhliarka – Čierny Balog, Dobroč - Pomývač – sedlo Chlipavice - sedlo Zbojská – sedlo Burda – Nižná Kľaková – Muráň (ruiny hradu) – Červená skala – sedlo Besník – Stratená – Hnilec – Nálepkovo – Závadka – Rovná lúka – Poráč – Slovinky – Krompachy

1. deň

V jedno júnové ráno teda vystupujeme z vláčika od Banskej Bystrice v Brusne a po zadovážení posledných maličkostí v tunajšom obchode sa pomaly vydávame kúpeľným údolím. Niet sa kam ponáhľať a ani sa nám veľmi nechce pri predstave stúpania až k Chate pod Hrbom. Popri Brusnianke a potom aj popri potoku Peklo sa napokon dostávame k Starému majeru do vyše sedemstometrovej výšky, už je veselšie. Po pravej ruke sa otvorili výhľady na severné svahy Poľany a aj ovady, ktoré sa na nás vyrútili v Pekle, tam aj naštastie zostali. Kvalitná cesta je však čoraz strmšia, no nevzdávame sa, cez osadu Včelinec sa pomaly dostávame k Chate pod Hrbom, ktorá so svojimi 1068 m predstavuje najvyšší bod prvého dňa. Nie som až taký borec, ktorý za každú cenu ide na bicykli, nuž strmšie partie bez hanby tlačím. Veď ťažko naložený bicykel je ťažší ako malá motorka, nuž čo. Konečne chata, vytúžený oddych pri kofolke! Očakával som meditujúcich ľudí, namiesto toho ozajstná idylka a kľud, len domáci troška dymili pri oprave V3S-ky. A nás čaká lahôdka, zjazd k horárni Tri Vody s rovnomennou vysokou pecou. Nuž, ale až po oprave prvého defektu (črepín v serpentínach k chate bolo neúrekom!), ktorý som zistil až pri nasadnutí na bicykel.

Nuž lahôdka až teraz, pri spomínanej vysokej peci sme za pár minút. Pec je opravená, popri nej stojí infotabuľa, kde sa dočítavame, že pochádza z konca 18. storočia. Oddych nám netreba, ideme ďalej po ceste, ktorá obchádza vrch Gazdov a privádza nás k vodnej nádrži Hronček (Hrončok). Tá slúžila k splavovaniu dreva po Kamenistom potoku. Aj tu oceňujeme krásnu úpravu objektu, ako aj informačnú tabuľu s dobovými zábermi. Pokračujeme dolinou Kamenistého potoka po kvalitnej asfaltke takmer bez výfukových plynov, dolina je sice dlhá, ale stúpanie nie je nepríjemné a je spestrené pohľadom na meandre Kamenistého potoka (NPR) pod Sihlou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sihla má svoje zvláštne čaro, pôsobí prívetivo. Možno je to aj tým, že sa veľmi tešíme na čo-to pod zub a Sihla je na dlhší čas poslednou možnosťou na dokúpenie proviantu. Zo Sihly ideme kúsok po frekventovanej hradskej, napokon sa cez osadu Sedmák napájame na červeno značený hlavný rudohorský hrebeň v sedle za Dlhým grúňom (1061 m). Kopec Sedmák obchádzame, aby sme sa nakoniec na hrebeň opäť vyštverali. No zjazd k rázcestiu Kysuca, Uhliarka je nám dokonalou odmenou. Ďalší príjemný a veľmi dlhý zjazd nasleduje údolím potoka Rakytovo, povrch je opäť nad očakávanie kvalitný a tak sa ide nielen rýchlo, ale takmer bezhlučne. V miestach, kde sa zľava pripája Čierny Hron, sme naďabili na statného jeleňa. Tichou jazdou sme ho prekvapili od chrbta a po neskoršej debate s poľovníkmi som pochopil, že sme mali aj kus šťastia, že ozrutné parožie neobrátil proti nám.

Keďže sa priblížil večer, pomaly sme sa začali obzerať po nejakom vhodnom miestečku na prenocovanie. Až po dedinku Dobroč (miestna časť Čierneho Balogu) boli naše snaženia márne a tak pokračujeme údolím potoka Šaling a napokon hore Pomývačom. Uprostred dolinky nachádzame luxusný príbytok, zrejme búdu pre lesných robotníkov. Strecha je veľmi kvalitná, dnu priestoru nadostač aj pre bicykle, no čo by sme ešte chceli! Na spanie dobre padnú dve úzke prične. Varič ide na plný výkon a čajík s ovsenou kašou so šľahačkou je onedlho v nás. Ešte rýchlo umyť v blízkom potôčiku a už sme vo vreciach - počúvame hromobitie silnej búrky, a za týchto zvukov spokojne zaspávame.

2. deň

Ráno obloha úplne vymetená, nuž krásne vyspinkaní sa po výdatných raňajkách poberáme ďalej smerom na osadu Zadné Krátke do sedla Chlipavice (Chlpavica). Očarujúce chalúpky samozrejme odfotíme, Gazdovský dvor vtedy ešte nejestvoval, nuž rýchlo napredujeme cez sedlo Diel s krížikom dolu do Pohronskej Polhory. Zjazd je veľmi rýchly, nakoľko cesta nie je až tak poškodená od lesných strojov. Pamätám sa, že počas tohto zjazdu som si s hrôzou uvedomil, že doma ostala kompletná lekárnička. No snáď ju nebude treba. Z Pohronskej Polhory máme namierené do sedla Zbojská, kde využívame hlavnú cestu, aj keď sa tento úsek dá obísť po vedľajšej komunikácii priamo k ústiu Kučelašskej doliny (okolo horárne Jánoškovo a Chaty Zbojská). Našťastie veľa áut nestretávame, na Zbojskách otáčame vľavo – napájame sa na červenú značku a pomerne únavným stúpaním sa plazíme na Kučelach (Kučalach). No poviem vám, bicykle boli stále ťažšie, pomaly vážili ako motorky, nehanbím sa opäť za tlačenie. S Tomášom preberáme jednu tému za druhou, dopĺňame vodu z potôčika a na obed sme hore v sedle.

Kučelach netreba osobitne popisovať, pre turistu úžasné miesto, pre domácich je to robota, a zas len robota. Ani vám neviem, či sú chalúpky aj dnes trvalo osídlené, my sme tam jedného človeka stretli. Ešte kúštik vystúpame ponad udržiavanú chalúpku alebo skôr poľovnícku chatu a už schádzame po lesnej ceste (zelená TZT) do sedla Burda (1000 m). Záver údolia Rimavy je úžasný, v sedle je vkusne umiestená udržiavaná chalúpka aj s osadníkmi. My pokračujeme po Rudnej magistrále, ktorá vedie sprvoti po dobrej lesnej ceste. Po pár kilometroch sa však cesta skrúca do doliny a značka sa stráca v zarastenom svahu - riešime, ako ďalej. Napokon sa rozhodujeme pre stratu výšky a schádzame po „našej“ ceste do údolia Dudlavky. Zo záveru údolia Dudlavky sa vraciame po slušných lesných cestách späť na hrebeň na Rudnú magistrálu. Ideme (skôr tlačíme) intuitívne, raz vpravo, raz vľavo, až sa vynoríme na kóte Siváková, sme opäť na spomínanej magistrále. Na Nižnú Kľakovú (útulňa) dochádzame po celkom dobrej lesnej ceste, chvíľu oddychujeme. Je to opäť úžasné miestečko na Muránskej planine, tuším aj pomerne frekventované. Od útulne sa cesta dvíha ďalej, no po úbočí Kľaku je dokaličená od lesných strojov – priveľa blata ako aj konárov. Ani nám neprišlo, že sme vystúpali na najvyšší bod celej trasy – okolo 1300 m. Postupom času sa cesta stále zlepšuje a pri Studni (priepasť Ľadová jama na Muráni) je z nej už kvalitná asfaltka. Z výdatnej studničky naberáme znamenitú vodu a už uháňame po spomínanom asfaltovom koberčeku na Veľkú lúku. Cesta stále klesá a tento zjazd je ozajstným zážitkom. Vynárame sa na dohľad od Muránskeho hradu. Nakoľko sa blíži večer a s tým aj pravidelná silná búrka, počítame s nocľahom v Chate Zámok priamo pod hradom. No dopúšťame sa fatálnej chyby, keď minieme modrú značku ku chate a spúšťame sa dolu ďalej po asfaltke. Omyl zisťujem o chvíľu, keď prechádzame popod hradné bralo, nuž návrat, strata energie, ktorej už mnoho nebolo a znova naberať výšku. Tak snáď na druhý pokus. Podarilo sa. Chata je prázdna, ani živáčik – funguje objednávkovým spôsobom cez telefón. Keďže je otvorená krytá veranda, už to navečer nechávame tak, veď miesta je tu nadostač, ozajstný luxus. Pred večerou vybiehame na podvečerný Muránsky hrad. Dlho som tu nebol, ale vyzerá stále rovnako, múrov veľmi neubudlo. Spomínaná búrka už je tu, nuž hybaj na chatu. Sklá verandy sa otriasajú, uvažujeme, či má chata hromozvod, no do tohto lejaku sa teda pozrieť ani za svet nejdem. Večeráme a napokon aj zaspávame pri ohlušujúcich ranách – je nám to akosi jedno.

3. deň

Ráno je čistulinko – muránsky vzduch prevoniava a núti ma za výhľadmi opäť na hrad. Raňajky počkajú´. Okolo brala Cigánky plávajú obláčiky a viditeľnosť je oveľa lepšia ako predošlý deň. Krásota! Ale už je tu hlad, nuž rýchlo na chatu. Aj Tomáš, ktorý ostal na chate, už je z vreca von. Vyberáme čo-to zo zásob, no takmer všetko je zjedené! Nazdávame sa, že bude treba zadovážiť si proviant. Dnes je v pláne Červená Skala ako aj Telgárt, problém teda nepredpokladáme. Už známym chodníkom prichádzame na rozľahlú Veľkú lúku. Osobitne sa teším na stretnutie s norikmi v národnom žrebčíne, no šťastia nebolo. Ideme teda ďalej, spevnená cesta nás privádza do sedla Javorinka, pred ktorým míňame dlhý rad zaparkovaných áut a davy ľudí. Nikomu z nich sa zrejme nechce šliapať z dediny na hrad Muráň, nuž idú takmer po rovinke. Úplne sme zabudli, že je sobota a tým pádom aj zvýšená aktivita širokej verejnosti. Po štátnej ceste sa spúšťame do údolia Hrona, do Červenej Skaly. Tam v klasických potravinách, kde sa zastavil čas, nakupujeme proviant. A hybaj smer Telgárt, v pláne máme vyjsť až na sedlo Besník, tam odbočiť na Čuntavu a cez Dobšinú na Dedinky. Uvidíme. Za nami ide neočakávaný búrkový oblak. Za Telgártom okrem železničnej slučky obdivujeme aj pretriasaný viadukt Chmaro-/Chramoš-ský. Ktovie, aká je skutočnosť. Azda najdôležitejšiu úlohu zohrá prvotná dokumentácia tejto prastarej trate. Ale že je parádny.

Krátko oddychujeme pri prameni Hrona. No značná fluktuácia návštevníkov nás rýchlo vyháňa. V sedle Besník prehodnocujeme plány – búrkový oblak zmenil smer nad Čuntavu, do tohoto stretu záujmov nepôjdeme. Uprednostňujeme rýchle napredovanie po štátnej ceste až do osady Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Tu obedujeme na troskách parčíka, tuším sme mali červenoskalské mlieko, rožky, syr. Pokračujeme zovretým kaňonom Hnilca, pred Stratenou si vychutnáme opustený Stratenský kaňon, cestný tunel teda obchádzame. Pod Stratenou opúšťame hradskú a ideme ku Stratenskej píle, na koniec vzdutia Palcmanskej Maše. Božský kľud na tomto mieste. Atmosféru narúša iba druhý defekt, takže pauza. Po červenej do Dediniek to radšej neskúšame (odstrašujúci príklad nájdete v tomto článku) a vraciame sa k hradskej. Po nej stúpame na rázcestie Dobšinský kopec, kde robíme malé odbočenie na hrebeň smerom na Kruhovú. Milujem toto miesto s trávnatým vŕškom a panoramatickým výhľadom. Najmä pohľad na nádrž, učupenú pod zrázmi Gačovskej skaly je famózny. Hneď sme pri nej, rýchlym zjazdom to na hrádzu trvá pár minút. Spúšťame sa dolinou Hnilca, ktorá stráca charakter kaňonu a teda sa miestami veľmi rozširuje. Ideme trasou Hnileckej cyklomagistrály cez Prostredný Hámor, Mlynky, Rakovec a Sykavku. Kvalitná cesta, rýchly postup. Pred obcou Hnilec neveriacky krútime hlavami, kdeže sa cyklotrasa stráca. V hustom kroví namaľované céčko však neomylne určuje smer ďalšieho postupu. Za Hnilcom už je opäť kvalitná cesta a keďže vedie po prúde rieky, ideme aj naďalej celkom rýchlo. Prechádzame Delavu a z pravého úbočia doliny máme aj prehľad o tom, čo sa deje v jednotlivých Hámroch. Najmä ten pred Nálepkovom, či už Prvý alebo Druhý, veru neviem, no ten s tými satelitmi a odymenými oblokmi nás zaujal. Hudbu počuť až sem. V Nálepkove zastavujeme, no vzápätí namiesto oddychu a jedla odháňame kŕdeľ mladšieho dorastu. Stúpame do Závadky, tešíme sa do hôr. Dosť už bolo asfaltu. Navečer sa vyjasňuje, denný opar je preč a viditeľnosť je úplne skvelá. Závadka je celkom na kopci a výhľad je parádny, najmä na Hornádsku kotlinu. Dedinka nás ináč ničím výničmočným neprekvapila, okrem niekoľkých chatrčí našich spoluobčanov. Nad Závadkou sa napájame na cykloturistický bonbónik – hrebeň Volovských vrchov. Podvečer na Sosničkách je unikátny, obdivujeme západ Slnka ako aj trebárs majestátny Spišský hrad dole v kotline. Ale večer sa blíži a my zatiaľ nemáme potuchy, kde budeme nocovať. Dôsledne sa držíme zelenej značky cez rázcestie Smrečinka až na Rovnú lúku. Krásna lesná cesta, výhľady, lesy, balzam na dušu, stmieva sa. Na Rovnej lúke sme sa obzreli – na vrcholovej čistinke stojí poľovnícka chatka, či skôr maringotka s ohromným zastrešeným priestorom pred vstupom. Rýchlo pripravujeme jedlo a hybaj do vriec. Kúpeľ až zajtra v Poráčskom jarku. Aby som nezabudol, za chatkou je rúbanisko s príhodným svahom pre výhľady – večerné Tatry boli mňam, rovnako ako žiariaca Spišská Nová Ves s Popradom.

4. deň

Ráno zisťujeme, že očakávaná medvedia návšteva nebola, po uvarení posledných polievok sa vydávame na cestu smer Poráč. Charakter hrebeňa sa nemení, výhľady aj v tento deň sú excelentné. Hornádska kotlina ako z lietadla. Vidno známe mestá aj dedinky, rozoznávame aj detaily, napríklad Žehru s vychýreným kostolíkom.

Cesta pod Holý vrch ubehla až príliš rýchlo a my na poľutovanie opúšťame hrebeň. Na Bukovec (1127 m) až niekedy nabudúce. Vpravo od nás je nevýrazný Fajferný hrb, prakticky výbežok Bukovca. Voľakedy niesol na chrbte Chatu Včielka, no podľa slov kamaráta z Poráča bola vyrabovaná menšinou. Či to nie je škoda?! Prichádzame k starej ťažnej veži opusteného banského závodu, popri nej vchádzame do Poráča. Nasleduje dlhočizný zjazd Poráčskou dolinou. Je to oáza ticha , v strednej časti zalesnená, čiže bez výhľadov, ale aj bez akejkoľvek premávky. Kvalita cesty sa zhoršuje, v hornej časti bola vyasfaltovaná, teraz už lesná cesta dokonca aj s brodom cez jarok. Chata Čierny bocian, krátky oddych, no únavy akosi nieto, veď ideme stále nadol. Od chaty už je opäť asfaltový povrch. Pred Slovinkami plníme sľub, daný svojím telám, kúpeľ v potoku, nech z nás vo vlaku nezamdlia. Do Krompách, cieľa nášho putovania, je to ozaj už iba skok. V miestnych potravinách, na prekvapenie otvorených aj v nedeľu, kupujeme všeličo, na čo môžme vo vlaku dostať chuť.

Na poludnie už sedíme v rýchliku s dobrým pocitom, že všetko sa podarilo a že v kupé dokonca ako zvyčajne nesedíme sami. Čo dodať? Prekrásne Slovenské rudohorie je aj vďaka svojej rozlohe oázou lesov a menej frekventovaných miest, na mnohých z nich nenatrafíte na živú dušu. Aj preto stojí za to sa sem navrátiť.

Pár rád záverom

Pre niektorých cyklistov možno pohodové podujatie, no my sme sa aj niekedy riadne zapotili. Keď bolo zle, šiel som zo sedla dole. Niekedy sme museli improvizovať, rozmýšľať nad trasou – napríklad v oblasti osady Kysuca (ale orientačne nenáročné). Skôr išlo o výber čo najprijateľnejšej trasy. Druhým orieškom bol prejazd Národného parku Muránska planina, snáď sa na nás nebudete hnevať za použitie lesných ciest v úseku sedlo Burda – Dudlavka – Siváková – Nižná Kľaková - Studňa. Celkom sme prešli cca 208 km, viď rozpis na jednotlivé dni:

1. deň: Brusno - Chata pod Hrbom - Sihla - Pomývač (60,1 km, stúpanie 1800 m, klesanie 1470 m)
2. deň: Pomývač – sedlo Zbojská – Nižná Kľaková – hrad Muráň (42,9 km, stúpanie 1950 m, klesanie 1850 m)
3. deň: hrad Muráň – Telgárt – Nálepkovo - Rovná lúka (82,9 km, stúpanie 1620 m, klesanie 1590 m)
4. deň: Rovná lúka – Poráč – Krompachy 21,8 km, stúpanie 290 m, klesanie 830 m).

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek