Trasa

Bánovce nad Bebravou – Brezolupy – Jerichov – Hradište – Horné a Dolné Vestenice – Diviacka Nová Ves – Diviaky nad Nitricou – Ježkova Ves – Nitrianske Rudno – Liešťany – Zliechov – sedlo pod Strážovom – Lúka pod Strážovom – Strážov – Lúka pod Strážovom – rázcestie pod Strážovom – Čičmany a späť

Bohužiaľ to ale nie je možné, a tak aspoň chytám do rúk telefón, vytáčam číslo a až s túžobným očakávaním volám ďalšiemu turistickému nadšencovi, s ktorým by som mohol spáchať oný čin. Po pre mňa priaznivej odpovedi skladám telefón a pripájam ho k notebooku. Trvá mi len pár minút, čo stihnem nahrať súbory máp do zariadenia a skontrolovať počasie na webe. Vyzerá to nádejne, a tak celý napätý balím do vaku potrebné veci pre výjazd ako tričko, chrániče, pumpu, imbusáky, sťahovačky... Vedľa pokladám sedlovú taštičku s náhradnými dušami, lepiacou sadou a prilbu. Jedlo a pitie však nechávam na ráno.

Na druhý deň ráno ma zobúdzajú ranné lúče slnka, derúce sa cez žalúzie, v kombinácii so štekotom susedovie psa a kikiríkaním kohúta. Raňajkujem, beriem prichystané veci so sebou, lúčim sa s rodinou a vyrážam do neďalekého supermarketu pre dávku energie v plechovke. Popri tom volám môjmu „kumpánovi“, ktorý je už taktiež prichystaný a ide mi naproti. Stretáme sa. S vakom naplneným až dohora pomaly míňame tabuľu, lúčiac sa s Bánovcami nad Bebravou a v zápale nadšenia šliapeme do pedálov. Vďaka rozhovorom a humorným vsuvkám v konverzácii cesta ubieha ľahšie a za Nitrianskymi Sučanmi sa odpájame doprava. Sledujeme tok Nitrice a čoraz viac sa vzďaľujeme od domova. Po pár kilometroch – zhruba 30 - sa ocitáme v Nitrianskom Rudne, veď je už aj načase. Je niečo pred jedenástou a tamojšie kúpalisko sa práve preberá k životu. Hľadáme prvý otvorený stánok s občerstvením, aby sme si mohli dať niečo k jedlu. Oddýchnutí a posilnení sa poberáme ďalej na cesty. Je už celkom teplý letný deň a cestu od Liešťan do už o niečo väčšieho kopca nám spríjemňuje žblnkot tečujúcej Nitrice popri asfaltke.

Nasleduje najdlhší 17-kilometrový úsek šliapania, počas ktorého okrem okoloidúcich áut nestretnete inej živej duše. Cesta je však dobrá, aj keď neustále stúpa, naše nadšenie z výzvy spoznania nového miesta nás ženie vpred. Popri šliapaní do pedálov pozorujeme, ako sa krajina naokolo mení, les hustne, objavujú sa menšie lúčky popri ceste. Pocit horúčavy zo slnka pražiaceho nám na hlavy nám kde-tu spríjemňuje chladný vánok, nesúci sa od potôčka, ktorý stále sprevádza cestu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je to dávno, čo sme minuli pár domov postavených na samote. „Za chvíľu je to tu“, hovoríme si, a GPS–ko v telefóne už ukazuje, aj keď len niekde na okraji, územie Chránenej krajinnej oblasti Strážovské vrchy. Pred nami sa ocitá kopec s veľkým stúpaním. Aj keď len asfaltový, ale potrápi nás. Niekde uprostred si chladím ruky v popri tečúcej bystrine Jasenica, vlievajúcej sa do Nitrice, a prelievam časť vody z vaku do cykloflaší. Pokračujeme ďalej, už vidíme koniec kopca, keď tu zrazu nás predbieha auto s anglicky hovoriacim mužom, ktorý nám kýva a niečo na nás kričí, usmieva sa. Avšak nerozumieť mu, a auto nás pomaly obieha. Zastavuje na kopci. Zrazu spoza zákruty vyletí team cyklistov na galuskáčoch s nápisom Saudi Arabia a začíname chápať.

Neprekáža, odbočujeme, jemne zachádzame na odbočku smerom na Čičmany a z najvyššieho miesta sa kocháme výhľadom na okolité lesy, kopce a polia. Keď sa otočíme, vidíme skalnatý čepiec vrchu Strážov. Pomaly sa teda usadíme späť na sedlá bicyklov a púšťame sa dole do dediny Zliechov. Tam nachádzame zaujímavú kultúru dedinských domčekov, akoby napodobeninu čičmanskych dreveníc. Poberáme sa smerom k turistickej značke. Tá nás vedie najskôr úzkym poľným chodníkom, kde si vychutnávame pohľad na kopce oproti, a následne nadväzuje na širšiu lesnú cestu, ktorá pokračuje k lesu.

Najprv je vchod do lesa strmý, akoby nás chcel sám les odradiť od jeho návštevy, avšak my sa nedáme a pokračujeme v ceste. Prechádzame strmou cestou čoraz ďalej, stretáme aj pár peších turistov. Tu zrazu narážame aj na padnuté stromy, kde si pomáhame s prenášaním bicyklov. Pokračujeme ďalej a čochvíľa sa dostávame do sedla pod Stážovom a dávame si prestávku. Nie však nadlho a tak pokračujeme, nakoľko to už nie je ďaleko. Tu však narážame na strmší chodník, ktorý nás na chvíľu necháva zamyslenými. Avšak nenechávame sa odradiť, aj keď sa nás i turistické značky snažia oklamať a musíme zrak upnúť viac do diaľok. Tlačenie sa teda mení na nosenie, ale zostávame rozvážni a po chvíle námahy sa nám spomedzi stromov otvára pohľad na lúku pod Strážovom.

Z diaľky však počujeme hrmot a čo čert nechce, priamo z vrcholu Strážov pozeráme na zamračené nebo smerom od Čičmian. Chvíľu sa kocháme pohľadom, no vietor pomaly naberá na sile a posiela k nám mračná. Cítime dopad kvapiek, rýchlo sa balíme, dopisujeme do knižky posledné písmená, nasadzujeme chrániče a už s dažďom v pätách sa rútime smerom k lúke, ktorej mokrá tráva je pre naše plášte sťa klzisko. Z času na čas začujeme silný úder blesku a vieme, že sa musíme čo najskôr dostať dole. Schádzame strmým kopcom s kamenno-koreňovým podkladom nadol, a v žilách nám koluje adrenalín. Stretáme partiu turistov, ponáhľame sa, dávame pozor a oni nám tiež uhýbajú.

Bohužiaľ, ako to už býva, na konci štrkovej cesty sa mi podarí prepichnúť koleso. Začína ma chytať panika, vôkol mňa vidím husto zalesnenú krajinu, a cesta v strede je ako tunel, idúci do neznáma. Míňame chatu, do ktorej ma vôbec nenapadne ísť a na vyfučanom kolese sa rútim ďalej po ceste mokrý a vystrašený, vidiac pred sebou záblesky. Keď vchádzame do dediny, adrenalín pomaly ustupuje. Zastavujeme pred pohostinstvom. Dávame zo seba dole mokré veci, snažíme sa ako-tak usušiť, odkladáme vaky a objednávame si jedlo. Vonku sa počasie pomaly umúdruje.

Zotavení odchádzame z pohostinstva. Odstavujeme sa na najbližšej autobusovej zástavke, kde s pomocou „spolupáchateľa“ opravujem defekt. Popri práci pri nás zastavuje starý pán a ponúka nám pomoc v podobe starej liberty. Slušne odmietame a tak nám starček aspoň spríjemňuje opravu rozprávaním krátkych príbehov vrchu Strážovského. Dozvedám sa taktiež, že pozná ľudí „tam od nás“, čo si aj doma potvrdzujem, keď ho spomínam.

Pomaly sa však musíme zberať domov a tak dávame zbohom tamojšej kultúre, vrchu Strážov, a aj starčekovi, ktorý nám praje šťastnú cestu. Veď cesta je ešte dlhá, už vážne musíme isť.

Pri návrate sa nám darí dať ešte rýchly zjazd strmou betónovou cestou z križovatky Zliechov – Čičmany a s dupaním do pedálov nám pomáha, aj keď možno len morálne, ten, kto to všetko začal - pokojný vánok obohatený vôňou leta.

Upozornenie redakcie

Trasa túry na úseku pod sedlom pod Strážovom - Strážov - rázcestie pod Strážovom prechádza cez územie národnej prírodnej rezervácie Strážov s najvyšším - 5. stupňom ochrany prírody a krajiny, kde je pohyb na bicykli zakázaný.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek